Dievčatá, ak sa ma niečo chcete opýtať, svoje otázky môžte napísať SEM. Ak to bude v mojich silách, rada vám odpoviem :) papa :* xx
"Your naked body should only belong to someone,who fall in love with your naked soul." -Ch.Chaplin
pondelok 31. decembra 2012
All for you 5.
Tak, jediné čo Vám chcem povedať je to, že Vám prajem krásne prežitie Silvestra a Šťastný nový rok 2013 :) Dúfam, že bude rovnako úžasné a ak nie, tak ešte lepší než tento. Neskutočne vám chcem poďakovať, pretože bez vás, by som toto všetko nevytvorila. Dúfam, že bez akejkoľvek ujmy na zdraví budete čítať moje a možno aj Miruškine poviedky aj naďalej a to je odo mňa asi všetko.
Tak sa majte a "uvidíme sa" v ďalšom roku :* xx ♥
Tak sa majte a "uvidíme sa" v ďalšom roku :* xx ♥
„Robíš si zo mňa
dobrý deň ?!“ pohŕdavo odpovedala Anna, kým som vykladala malinovky do
chladničky v kaviarni. Kto by to len na dvadsať ročné dievča povedal, že
bude kričať ako malá po tom, čo jej poviete, že sa stretne s členmi One
Direction. Ja viem, skoro všetci !
„Ja mám dobrý deň
stále. Preto ti to hovorím tri dni dopredu aby si sa stihla spamätať.“ Zamávala
som obočím a posunula prepravku do skladu. Po tom návale ľudí by sa už aj
hádam patrilo ísť domov.
„A kam vlastne
ideme ?“ vyzvedala, kým som na seba ťahala bundu.
„Netuším. Liam
s Harrym mi to zakričali do ucha a hneď zložili. Povedali nech ťa
spracujem aby si šla s nami. Vraj to bude zábava.“ Sprístupnila som
informácie širokej verejnosti, podržala Anne dvere kým si na hlavu dala čiapku
a mohlo sa vyraziť do sladkého domova.
„Si si úplne
istá, že tam mám ísť aj ja ?“ neisto sa opýtala.
„Harry mi to
vyslabikoval. To má tvoje meno iba dva slabiky.“ Vypočítala som na prstoch.
„Mňa asi porazí ! Čo tam s vami asi ja
budem robiť ?“ polemizovala a cítila som, že keby to bolo v jej moci, tak
asi vzlietne a ja by som ju za kabelku ťahala späť na zem.
„To snáď nie !
Kto mi dá výplatu ?“ zjajkla som kým sme nastupovali do auta.
„Len peniaze by
ťa zaujímali. A ja ?“ nahodila psí výraz a pripla si pás.
„Domov ti idú tri
autobusy.“ Môj výhražná pohľad padol na jej tvár.
„Ja nič.“ Obranne
vystrela ruky a podávala mi správy o premávke na jej strane.
O pár dní
neskôr...
Vtipná katastrofa. Jedine tak by sa dal popísať tento deň,
všeobecne nazývaný 31.december. O pol štvrtej som sa rozlúčila
s rodičmi a nasáčkovala sa do Anninho domu. Veselo ma privítala ešte
stále v pyžame spočívajúcom z dresu s nápisom MESSI, ktoré
dostala od brata a pyžamových nohavíc. Jej rodičia mi ležérne zakývali
z obývačky a mohlo sa ísť do jej izby. Tam už bolo všetko pripravené
na skrášľovaciu procedúru. Ella sa podujala, že mi vyžehlí bez tak moje rovné
vlasy, kým si Anna na oči nanášala maskaru.
„Prosím ťa Jane,
nevŕť sa lebo ti spálim čelo.“ Napomínala ma Ella nebezpečne sa približujúc žehličkou
k mojim očiam.
„Prezleč sa už
konečne !“ zvolala Anna z kúpeľne.
„Veď je ešte len
pol šiestej !“ odpovedala som.
„No veď preto. Za
dve hodiny sme mali stihnúť viac než sa obliecť a nalíčiť. V tvojom
prípade teda len učesať sa.“ Konštatovala kým som ja stále sedela na
rozhádzanej posteli v teplákoch a mikine pod paľbou jej sestry. Ten
lak na vlasy budem tráviť snáď do letných prázdnin.
„Veď nemusíme
robiť chlebíčky, obložené misy a punč.“
„Myslíš, že ja to
neviem ? Predsa ťa musíme nejako upraviť nie ? Aby si vyzerala k svetu.“
Mávla rukou.
„Teraz ma chceš
uraziť a nazvať sediacou lochneskou príšerou v tvojej izbe ?“
vražedne som na ňu vyvalila oči.
„Neber všetko tak
negatívne moja pekná ! Všetko bude fajn.“ Vyštípala ma za líca načo ju Ella
odohnala sprejom preč. O pár minút neskôr po mne hodila telefón
s neznámym číslom.
„Prosím ?“
„Ahój ! Tu je Niall.
Čo robíte ?“ chcela som zjačať od ľaku. Našťastie som svoje emócie udržala na
uzde.
„No tak, chystáme
sa. A ty ? Teda vy ?“ opravila som sa.
„Ja sedím sám
v obývačke pretože sme všetci s Louisovom a Harryho byte
a každý je zavretý buď vo svojej izbe alebo v kúpeľni. Nudil som sa tak
som ti zavolal. Nevadí ti, že som si od Liama vypýtal tvoje číslo ?“ milo
komunikoval.
„Nie. Je to v poriadku, netráp sa. My sme na
tom tak...tak nejako podobne.“ Odpovedala som pri pohľade na ten bodrel
v izbe.
„Ja som vás len
chcel upozorniť, teda tvoju kamošku, že si na ňu Harold robí zálusk. Už hodinu
trčí v Louisovej kúpeľni a odmieta sa vymeniť s Eleanor.“ So
smiechom mi objasňoval situáciu v byte.
„Ja ju na to
pripravím a ďakujem za varovanie. Ja už musím ísť pretože ma Anna ťahá prezliecť
sa tak večer. Ahoj.“ Odzdravil sa mi a zložila som.
„Harold si na
teba brúsi zuby.“ Vyhlásila som. Namiesto odpovede mi do ruky strčila tričko so
svetrom a poslala do kúpeľne prezliecť sa.
„Ja mu ich rýchlo
otupím.“ Zabúchala na dvere oneskorene.
Poďakovala som sa
Elle za frizúru na hlave, obliekli sme sa a s fľašou vína sme sa
posadili do Anninho červeného mini coopra, ktorý vytiahla z garáže. Podľa
súradníc sme sa dostali až do Louisovho bytu a zazvonili pri vchode. Po
zodpovedaní menšieho dotazníku sme sa vyviezli na ôsme poschodie.
„Ahojte, tak
konečne vás vidím naživo.“ S úsmevom nás privítala Eleanor pri výťahu.
Samozrejme, ako slušnosť káže, zoznámili sme sa. Bola veľmi milá aj cez to, že
sme sa nikdy v živote nevideli.
„Ja vás tu teraz
vyzdvihujem, ostatní už čakajú v obývačke, poďte.“ Vysvetľovala a my
sme len tupo počúvali.
„No konečne, už
sme si mysleli, že ani neprídete.“ Zvolal Liam a obe nás objal.
„Tak toto je
Anna, moja najlepšia priateľka. Žiadam o zachovanie pôvodného stavu,
sľúbili sme, že sa domov vrátime celé.“ Vrhla som varovný pohľad na všetkých
prítomných mužského pohlavia.
„Ale jasné, čo by
sa ti už len s nami mohlo stať.“ Mávol rukou Zayn.
„Úprimne ? Na
dvoch rukách by som to spočítať nedokázala.“ Odpovedala s úsmevom na tvári.
„Takže dobrá
nálada. Poďme už do obývačky. Predsa nebudeme oslavovať na chodbe.“ Vyhlásil
Louis a ruka v ruke s El sa posadili na gauč vedľa seba.
„Všetkým trom som
urobil prednášku o správaní ale vidím, že jediný Niall si z toho
niečo zobral.“ Ležérne povedal Liam, kým sme ostatných nasledovali do obývačky.
„Tak, slávnostne
pripíjam na naše prvé stretnutie.“ Zahlásil Harry po tom, čo nalial do ôsmich
pohárikov nejaký alkohol oranžovej farby. Moje odmietnutie nebrali ako odpoveď,
preto mi so Zaynom naliali až po samí okraj. Anna sa zo mňa poučila, tak radšej
nenamietala a Eleanor je zrejme už zvyknutá. Spoločne sme to do seba
naliali, Liam zapol hudbu a za mojej, Anninej a Eleanorinej grimasy
zo silnej liehoviny začali ostatný stvárať kreácie takého typu, že ja by som sa
na ich mieste roztrhla, zlomila a možno aj zamotala.
Reči o tom,
že alkohol zbližuje majú vážne svoje opodstatnenie. Do nálady sa väčšina
dostala až po dvoch hodinách. To už bolo niečo po desiatej. Ja som si už stihla
zaspievať s Niallom a Louisom pri čom nás Anna, Harry a Eleanor
zamotali do sviečok zo stromčeka, ktoré dal Liam dole. Ešte by pod nás mohli
poukladať darčeky a odniesť nás na námestie ako spievajúci stromček.
„Došli tekutiny,
idem na nákup !“ zakričal Zayn z kuchyne a s igelitkou kráčal k
dverám. Do poslednej minúty pobytu v byte som neverila, že sa
nezabezpečili na poslední deň v roku. No opak bol pravdou.
„Počkaj veď idem
s tebou, nie ? Doprovod nesmie chýbať.“ vybehol za ním Niall s Annou
a Harrym.
„A čo my tu máme
hrať golf alebo čo ? Počkajte nás.“ Zjačal Louis, podal nám kabáty a už
sme upaľovali za nimi.
Po opustený
bytového komplexu sme sa vybrali do najbližšieho supermarketu. Nikto z nás
zatiaľ nebol opitý. Boli sme len zdravo veselí a práve ten, kto nás
nepozná by povedal, že sme opití. Cesta sa nám trochu predĺžila tým, že sme
zastavili pri skupinke čínskych turistov, ktorý sa stratili a lámavou
angličtinou sa nás pýtali, ako sa dostanú k svojej ubytovni. Vždy ochotní
Liam, Louis a Zayn sa gestikuláciou a artikuláciou dostali asi tak po
koniec ulice, na ktorej sme stáli. S úklonmi a spojenými rukami sme
zutekali aby nás znova nezastavili o dva ulice ďalej.
„Kamarát môj toto
nezvládneš !“ zvolal Liam na Harryho.
„Tak toto si
prehnal. Jane, podrž mi šál !“ hodil po mne kus látky a priblížil sa ku
klzisku, ktoré bolo pár metrov od nás.
„Neopováž sa tam
vkročiť Harry !“ zvolala Eleanor a výhražne naňho ukázala rukou.
„Stavili sme sa s
Liamom, že prejdem celé klzisko ale on hovorí že nie. Musím predsa očistiť
svoju česť.“
„Louis, si
najstarší. Povedz mu niečo !“ buchol doňho Niall.
„A čo mu mám
povedať ? Aj tak ma nepočúvne.“ Namietal Louis.
„Harry, ešte si
niečo urobíš a skončíš v nemocnici.“ Upozorňovala ho Anna.
„Ja to len
prebehnem, bude to chvíľka.“ Otvoril malé vrátka, zatrmácal sa
a o chvíľu zachytil rovnováhu.
„Poďme všetci,
veď to bude zábava.“ Povedal Zayn a už ma ťahal za ruku na klzisko.
„Nie som si istá,
či sú moje topánky prispôsobené takémuto terénu.“ Oponovala El s Annou.
Obe mali čižmy na menších opätkoch čo značne sťažovalo ich pobyt na ľade.
„Ale čo by, ja ťa
budem držať.“ Louis ju schmatol za ruku a kráčal s ňou ďalej.
„A teba budem
držať ja, poď.“ Posmelil ju Niall.
„Veď pred pár
minútami si ešte rázne neschvaľoval tento vstup na uzavreté klzisko. Čo ak sem
prídu policajti a nasolia nám pokutu ?“ vzpierala sa.
„Zaplatíme ju.
A poď už.“ Zasmiala som sa na tom, ako ju presviedčal svojimi argumentmi.
Mňa si na starosť vzal Liam, to si ešte neuvedomil, čo za prípad ma na krku.
Zatiaľ čo ostatní členovia partie sa už šmýkali na strede ľadovej plochy,
Eleanor cupitala milimetrovými krokmi s Louisom vedľa seba, Anna sa držala
Nialla ako kliešť ktorý si to zjavne užíval, smial sa na celé hrdlo
a Harry sa skoro spúšťal z jedného konca klziska na druhé po bruchu.
„Tomlinson ja ťa
vážne zabijem !“ zapišťala El spoza môjho chrbta. Zľakla som sa tak, že so mnou
seklo uprostred ľadu na zadok a Liam ma s hurónskym smiechom zdvíhal
opäť na nohy.
„Čo sa ti stalo
?“ prešmykol sa k nej Zayn s Annou a Niallom v pätách.
„Môj ochranca ma
nejako stiahol so sebou na zem, lenže mne sa šmykla noha a teraz je
v takejto neprirodzenej polohe.“ Mykla nohou čím na svojej tvári spôsobila
bolestivú grimasu. Už len ten pohľad ma niekde v kostiach zabolel.
„Vie niekto prvú
pomoc ?“ Louis si snažil zachovať chladnú hlavu lenže vtedy išlo o zdravie jeho
milovanej takže sa mu to veľmi nedarilo.
„Druhú viem, prvú
sa bojím.“ Odpovedala mu Anna s mobilom v ruke.
„Ideme na
pohotovosť.“ Eleanor vzal na ruky a keďže sme neboli ďaleko od nemocnice,
jednoducho ju tam ako správny gentleman preniesol.
„Kto teraz pôjde
na mólo, ha ?“ podpichovala doňho a prstom ho štuchala do pleca. Zjavne ho
to šteklilo pretože sa rehotal ako malá opica a El pri tom nemyslela na
pálčivú bolesť.
„Kedy ?
O ničom neviem. Teraz ťa jedine môže zastúpiť na skúške.“ Odpovedal jej.
„No vidíš, kvôli
tebe ma ešte ak vyrazia z vysokej.“ Pokračovala so štuchaním. V duchu
takéhoto vzájomného poštuchovania, do ktorého sme sa zapojili aj my ostatní,
sme sa dostali až do nemocnice. Bolo okolo pol jedenástej, keď El zavolala mame
, že má vytknutý členok. Ubezpečila ju, že sa o ňu Louis postaral a že
nemusí mať žiadne obavy. Neskôr si ju do parády vzal lekár so sestričkou. El
dostala nádhernú sadru, ktorú jej pochválil Liam so Zaynom.
„Tak takto som si
koniec roka vážne nepredstavovala.“ Smutne povedala El pri pohľade na nohu, keď
sedela na sedačke na chodbe.
„Ľudia o chvíľu je koniec roka,
podniknime niečo.“ Navrhol Liam.
„Poďme aspoň
vonku, možno uvidíme ohňostroj.“ Odpovedala mu Anna. Zdalo sa nám to ako celkom
dobrý nápad. Louis si vypýtal od sestričky vozík, na ktorom sme milú Eleanor
vyviezli vonku. Stihli sme to presne. Len čo si k nej Louis čupol, ozvali
sa výkriky a na to sa na oblohe roztrešťal farebný ohňostroj. Ako správne
ženy sme trochu povolili uzdu emóciám a z očí nám vybehlo pár sĺz.
„Tak za toto ti
budem ďakovať do smrti.“ S Annou sme sa čo najsilnejšie objali no po pár
minútach mi ju zo zvretia vytrhol Harry.
Po vzájomnom
vyobjímaní som sa od El pobrala k Liamovi. Novoročné objatie sa z neznámeho
dôvodu predĺžilo. Nevadilo mi to, práve naopak. Bol to príjemný pocit. Pocit,
ak vás chlapec vezme pod svoje ramená a objíme vás najsilnejšie ako vie.
Lenže toto nebol obyčajné objatie. Bolo niečím výnimočné, lenže nebolo v mojej
moci popísať to. Keď sme si uvedomili, že to bolo už dosť dlhé objatie, so
sklopenými zrakmi a nesmelými úsmevmi sme sa od seba odtiahli. Louis s Eleanor
sa zrejme držali hesla“ Ako na nový rok, tak po celý rok“. Vymenili si pár
bozkov a dve najkrajšie slová, aké si chlapec a dievča môžu povedať.
„Snáď je to náš posledný
Silvester pred nemocnicou.“ Zapotil Zayn s prehodenou rukou cez Niallovo
plece. Všetci sme sa pochybovačne rozosmiali.
„To nemyslíte
vážne, vy tu chcete prísť aj na druhý rok ?“ vypúlil oči Harry. Mávla som rukou
a synchronizovane sme sa všetci zhodili na kopu k Eleanorinmu vozíku.
Vždy som si predstavovala, ako budem tráviť koniec roka s ľuďmi, ktorých
mám rada. No v živote by ma nenapadlo, že práve ja a moja najlepšia
priateľka budeme mať za kamarátov takýchto ľudí, ktorých sme spoznali len
nedávno, no nehorázne nám prirástli k srdciam. Toto bolo moje najkrajšie
skupinové a zároveň aj novoročné objatie.
štvrtok 27. decembra 2012
All for you 4.
Kočeny ako sa
máte ?
Ja som zo seba horko-ťažko niečo vysúkala. Zvlášť keď som čerpala z vlastných
skúseností.
Skúste mi do komentárov napísať, čo by ste si chceli v tejto poviedke
prečítať, nápady, nejaké chvíľky, ktoré by vás potešili. Ja sa zajtra nahrniem
do skladania puzzli s El.
Ozvem sa okolo Silvestra, majte sa xx :*
Odvtedy, čo sme sa s Liamom boli prejsť prešlo už pár
týždňov. Zoznámil ma s ostatnými a keď sa to Anna dozvedela, musela
som jej sľúbiť, že aj ju s nimi zoznámime. Triasla mnou ako o život a ja
som mala pocit, že sa mi mozog začne vylievať z uší. Louis so Zaynom si z nás
začali okamžite uťahovať a mali podobné narážky ako osoba, ktorá je mojou
susedou a najlepšou priateľkou. Mame som ešte stále nepovedala kto to je a otec
sa vrátil ešte len včera ráno, takže si najskôr vynahradil spánkový deficit a až
následne sa s nami mohol zvýtať.
„Ježišmária, ja
som zabudla na koláče.“ zvolala som do telefónu pri rozhovore s Liamom.
Utekala som do kuchyne a chňapkou vybrala plech na pult. Koláčiky boli
síce počernejšie, ale ako poznám našich, zjedli by to ak by to bolo aj
z múky a cementu.
„Vieš čo, asi už končím lebo kvôli mne
vám ešte zhorí dom.“ zasmial sa.
„Dobre, tak
inokedy. Maj sa a zablahoželaj za mňa Louisovi k narodeninám.“
„Hneď za ním
utekám, ahoj.“ odzdravil a zložil. Pečenie koláčov bolo tento rok na mne. Tanya
s mamou šli pomôcť babke so stromčekom a otec šiel kupovať stromček
pre nás. Samozrejme by to nebol on, ak by ho nešiel kupovať 24.decembra keď sa predavači snažia čo
najskôr vopchať tie pichľavé veci ľuďom do áut a čím skôr zdúchnuť do
svojich domovov k rodinám.
„Som domá !“
zvolal otec. Jediné čo som videla bol jeho chrbát obalený kabátom so šálom
a jedlička, ktorú sa snažil prepchať cez vchodové dvere.
„Pomôžem ti ?“
opýtala som sa so zásterou, ktorú som si chystala zaviazať.
„Netreba, mám to
pod kontrolou.“ s krivým úsmevom oznámil, potiahol za kmeň stromčeka
a vrch narazil do lampy visiacej zo stropu. Zákon schválnosti na seba
nenechal dlho čakať. Belasé svietidlo sa zakolísalo a s rachotom
dopadlo na zem po ktorom ostali iba črepiny.
„Z toho mama
veľkú radosť nebude mať.“ skonštatovala som pri pohľade na otcovu vystresovanú
tvár.
„Ešte do mňa rýp
aj s maminou radosťou. Ešte šťastie, že sú Vianoce iba raz do roka pretože
tie návaly ľudí v nákupných centrách ma zabíjajú.“ zahundral
a zavesil kabát do skrine.
„Oci, ja ťa
nechcem nijako buzerovať ale nemal by stromček vyzerať rovnako spredu aj zozadu
?“
„Prečo ? Je
nejaký problém ?“
„Ak ti nevadí, že
polka jedličky je okradnutá nadšencami tvorby ikebán tak nie.“ otočila som
jedličku zatiaľ čo jeden z mojich rodičov mal na tvári divnú grimasu.
„Mohli sme mať
buď toto, sieťku na balenie stromčekov alebo iba ihličie rozhádzané po podlahe.
Chceš spochybňovať môj výber ?“ urazene schopil stromček do rúk a ťahal ho
do obývačky.
„To by som si
nikdy nedovolila.“ pučila som v sebe smiech. Ihličie bolo po celej chodbe
a ja som sa skoro roztrhla na trase hala->obývačka na roztopenom snehu.
Len pred pár minútami som to tu všetko povysávala a on tu znova urobil
bodrel ako v tanku !
„A ty si na tom
ako s koláčmi ?“ zazrel do kuchyne.
„Do čerta, kvôli
vám chlapom neupečiem ani jeden normálni perník !“ vystrelila som
z obývačky zatiaľ čo otec nasúkal stromček do stojana a začal naň
hádzať zlaté girlandy, ktoré mu mama ešte včera ráno naskladala do obývačky ku
krbu, na ktorom majú podľa jej požiadaviek visieť aj ponožky. Po všetkých tých
rokoch mám silné tušenie, že aj tieto zhoria vďaka šikovnosti mojej sestry.
„Akože kvôli nám
chlapom ? Ty máš nejakého chlapa ?“ varovne nadvihol obočie.
„Nie ! Povedala
som to všeobecne.“ fľochla som a zamiešala kypiaci hrniec.
„A navyše si mi
ešte nič nepovedala o svojej “prechádzke“ o ktorej mi mama hovorila.
Dokonca ťa ten tvoj fešák ani neodprevadil domov.“ gestikuloval rozhadzovaním
rúk kým stál na stoličke pred stromčekom.
„Chcel, ale ja
som mu to zamietla. Navyše to nie je žiaden môj fešák ale kamarát.“
„Tak fajn. Dúfam,
že je ti jasné, že ho k nám môžeš kedykoľvek priviesť, však ?“ nahol sa
aby ma videl.
„Samozrejme oci.
Ale takú radosť ti neurobím.“ dala som mu ochutnať z koláčov aby ma prestal
bombardovať otázkami a radšej som poupratovala všetko z chodby.
Vyhnala som ho z obývačky aby som povysávala ihličie spod stromčeka. Medzi
tým mi on vyjedol všetky mandarínky a jablká z misky v kuchyni,
namiesto oslovenia otec mu budem hovoriť pojazdný vysávač.
Po večeri som
dostala na starosť Tanyu. Mama s ockom sa šli prejsť do mesta aby si
obzreli výzdobu. Ku mne sa nasáčkovala Anna. Čo by to bez nej boli za Vianoce J
„Šťastné
a veselé moja drahá.“ povedala a veselo ma zovrela v náručí.
„Aj tebe šťastné
a veselé.“ odpovedala som.
„Volal Liam a...“
nestihla dokončiť keď sa do rozhovoru zamiešala Tanya.
„Liam ? Aký Liam ?
Taký pekný čo ho vidím každý deň v telke ?“ dobiedzala moja sestra.
„Čo ? Ale nie, čo
ťa to napadlo. Odkiaľ by som ho asi mohla poznať ?“ fľochla som.
„Jane, na svoj
vek som múdrejšia než ty ! Ty ho nepoznáš ?“ zachmúrila sa na mňa
a odpochodovala hore.
„To dieťa by ste
mali držať čo najďalej od televízie.“ zašepkala Anna skrytá za vankúšom.
„A čo vlastne
chcel ?“
„Vlastne ani
neviem, pretože mi sestra vytrhla telefón z ruky aby zavolala frajerovi.
Vraj nemala kredit.“ odpovedala.
„Možno ti chcel
zaželať veselé Vianoce.“ podpichla som.
Niekoľko minút u nás ešte pobudla ale
potom už odišla. Rodičia sa taktiež vrátili skoro domov. Všetci sme zasadli
k televízií v obývačke, kde stromček krásne svietil, všade bolo cítiť
smrad zo spálených koláčov, mamu sa snažila stráviť to, že otec poslal vianočné
pozdravy až včera namiesto minulého týždňa ale aj tak to bol nenahraditeľný
pocit.
25.december
„Okno
v tvojej izbe, ponáhľaj sa. L xx“
Sms-ka s takýmto textom sa objavila
v mobile vybrujúcom na stole. Bez zbytočného vysvetľovania som sa
postavila a odišla hore do izby. Ohrnula som jemný záves a zavesila
sa na parapetu.
„Šťastné
a veselé.“ zvolal Liam pod oknom.
„Čo ty tu robíš
?“ zhúkla som. Našťastie otec spí v obývačke a mama taktiež drieme.
„Hrám sa na Santu
lenže oblek sa mi zrazil v čistiarni tak som tu v domácom.“ mykol
plecom.
„Nechodí náhodou Santa cez komín ?“
„Ja som si
vybavil aby som mohol chodiť pešo.“
„A to si nemohol
zazvoniť pri dverách ?“ hodila som rukou.
„To by nemalo ten
správny efekt. Mohol by som ti už dať ten darček ? Mrznem tu už dvadsať minút.“
„Odkiaľ vlastne
vieš, kde mám okno ?“ jeho odpoveď ma zas a znovu neprekvapila. Anna.
„Poď
k dverám.“ Zavrela som okno a zbehla dolu po schodoch. Na chodbe ma
zastavil otec s Tanyou po boku.
„Čo je to za
chlapca, ktorý stoji v záhradke ?“
„Kamarát.“ odpovedala
som a utekala v pyžame svojou cestou. Mama upratovala v obývačky
poháre a ja som prefičala s bundou v ruke k dverám. Ten
chlapec si to teda vážne vie načasovať.
„Tak ešte raz.
Veselé Vianoce. Šťastný nový rok ti ešte neprajem.“ objal ma a do ruky
vsunul krabicu. Chcela som už rozviazať mašľu no zastavil ma.
„Nie, nie, nie.
Až keď pôjdem, vtedy to otvoríš.“ znova ju opravil.
„Ale no ták deti,
poďte dnu. Predsa tu nebudete mrznúť.“ vybehla mama s otcom na verandu.
Určite sa skrývali za závesmi na chodbe.
„Liam, toto sú
moji rodičia. John a Elena Willsonovci.“ slušne im podal ruky
a neskôr ich znova založil do vreciek.
„Nedáš si šálku
čaju ?“ navrhla mama.
„Ďakujem pekne
ale nie, už je neskoro. Nechcem vás otravovať.“ namietal.
„Aké otravovanie.
Priatelia našej dcéry sú u nás vítaní.“ prívetivo sa usmial a Liam
nakoniec povolil, čo sa mu aj pekne vypomstilo.
Mama znova
doniesla do obývačky čaj s novými šálkami. Posadil sa do kresla a ja
som sedela vedľa mami na gauči. Vždy keď uhol pohľadom, otec ho začal skúmať od
hlavy po päty. Mama sa na rozdiel viac činila v reči. Povypytovala sa ho
aj na veci, ktoré by mňa v živote nenapadli. Napríklad koľko kíl mal, keď
sa narodil a porovnávala to s mojou váhou. Hlavu som mala pre istotu
zloženú v dlaniach ale keď mama odbehla po niečo do kuchyne, chápavo ma
potľapkal po chrbte a usmial sa. Našťastie sa to nepodobalo na výsluch ale
normálni rozhovor. Ak to mám vziať z pozitívnej stránky, dozvedela som sa,
že máme dosť spoločného. Otec sa vynašiel v téme šport, samozrejme ako
každý muž a nevedel sa zastaviť, keď sa rozhovorili o stave
anglických futbalistov na domácej pôde.
„Ďakujem veľmi
pekne za pohostenie, ale už vážne musím ísť. Nechcel som vás rušiť.“ ospravedlňoval sa zatiaľ čo moji rodičia sa len usmievali.
„Bolo potešením
ťa spoznať. Ani som netušila, že má Janee za kamaráta známeho speváka. To sú mi
ale veci.“ hodila mama rukou.
„Prajem vám dobrú
noc.“ vyhlásil a s úsmevom si podal ruku s otcom.
„Aj my tebe.
Janee, choď ho odprevadiť.“ samozrejme, že som šla.
„Si
v pohode, nemáš chuť zájsť k psychológovi ?“ vypytovala som sa.
„Prečo ? Tvoji
rodičia sú strašne milí.“ zasmial sa.
„Vďaka. Len mňa by tie otázky na tvojom mieste možno vystrašili.“
„A ja naopak prídem možno častejšie. S tvojim otcom je radosť hovoriť o futbale. Dozvedel som
sa toľko ako zo športových novín.“ ťukol mi prstom do nosa. O tomto si s ním zavediem debatu.
„Teraz vážne
utekám. Dobrú noc.“ objal ma a odkráčal preč.
„To je ale milý
chlapec. Prečo si ho k nám už nepriviedla skôr ?“ vypytoval sa otec pri
tom, ako ukladal riad do skrinky.
„Vlastne neviem.“ Mykla som plecom a vzala si spálený
koláč v tvare snehuliaka.
„Čo to je ?!“
zakričala Tanya s krabicou v ruke, ktorou mávala vo vzduchu.
„Neviem. Poď,
ideme to otvoriť.“ posadila som sa s ňou na gauč. Nemilosrdne roztrhla papier
a bolo vidno, že sa na ten darček teší viac než ja.
„Foťák ?“
prekvapene sa opýtala. Rozjarene som zízala na čisto novú zrkadlovku a neverila
vlastným očiam. On vážne nezabudol. A to som si myslela, že slávny spevák
bude namyslený a nadutý ako páv.
„Keby som to aspoň
dokázala prečítať.“ obracala v ruke obálku s malým papierikom ktorú
mi neskôr podala.
„Dúfam, že tento
neskončí ako ten predchádzajúci,zvlášť mojim zákrokom. Prajem veľa krásnych záberov. Liam xx“
pondelok 24. decembra 2012
Merry Christmas ladies :))
Dievčatá, tak je to tu. Tak dlho očakávaný a jedinečný Štedrý deň :)
Tak ako väčšina, aj ja sa pripájam a prajem vám všetkým veselé a ničím nerušené sviatky. Strávte ich v pokoji s rodinou a priateľmi a snáď takéto blahoželanie budem písať aj ďalší rok, pretože bez vás, by tu nebolo nič. Ja by som nemala chuť do písania a možno by som našich piatich bláznov ani nepoznala ň.ň
A teraz to hlavné...
Náš 21-ročný Louí s dušou dieťaťa. Aj keď to nevidí, želám mu veľa šťastia a zdravia. Dúfam, že sa bude riadiť týmto Forever Young :) ......
Hlavne nech im to s El dlho vydrží, chcela by som si o ich svadbe prečítať niekde na internete alebo v novinách ♥
Pripájam ešte niekoľko fotiek...:)
Neviem prečo, ale tá hruda sa mi vždy páčila :) (blbá kvalita, pardón)
Tak, to je odo mňa všetko. Večer možno bude časť, ak ju teda dopíšem. A večer sa mi pochváľte, čo ste dostali ;) :* Xxx
♥ Love ya my girls ♥
štvrtok 20. decembra 2012
All for you 3.
Zdravím vás, dievčatá :)
Máte ma chuť zbiť ? Aj ja mám niekedy tieto pocity. Pozitívnejšie je, že o pár dní tu je Štedrý večer a ešte potešujúcejšie je to, že som zmákla matiku. Prijímam gratulácie ;)
Dúfam, že sa vám bude časť páčiť a ten rozhovor je náčrt rozhovoru medzi mnou a El.
Majte sa :* xx
„Mohla by si mi
to už povedať ?“ dobiedzala mama. Ešte stále si nedala pokoj a vyzvedá,
kto bol ten chlapec na prehliadke. Otec z nás začína chytať osýpky
a Tanya sa iba teší z mojej bezradnosti predstierať mame ďalšie
a ďalšie argumenty.
„Nie.“
„Dobre. Ak budeš
niečo potrebovať to isté ti poviem aj ja. A viem, že to bude už
o chvíľku.“
„Ale mami,
neurážaj sa hneď...“ zvolala som za ňou z kuchyne kde som umývala riad.
„Prišlo ti dvojča
!“ zakričala z chodby.
„Kto ?“
„No a už je
to tu ! Niečo odo mňa potrebuješ.“ zahundrala a vrátila sa do kuchyne.
„No ?“ vyšlo zo
mňa kým poskakovala z jednej nohy na druhú.
„Počkaj, počkaj.
Ja ti ju hneď dám.“ strčila mi do dlane telefón.
„Čo s tím
mám robiť ?“
„To je Liam !“
zašepkala a mne skoro spadol telefón z rúk.
„Prosím ?“ ozvala
som sa.
„Ahoj, tu je
Liam. Pamätáš ?“
„Áno, ešte áno.“
„Tak to je dobre,
snáď ti nebude vadiť, ak by sme sa šli zajtra prejsť. Alebo už máš nejaké plány ?
Nechcem ti ich nijako narúšať.“
„Chce sa ísť
prejsť,“ šepla som s rukou na mikrofóne.
„A čo mi to oznamuješ ? Odpovedaj jemu nie mne,“ zamrmlala. Ja tu
nepriamo žobrem o radu a ona mi takto odpovie.
„Nie, je to v poriadku.“
„Tak, mám po teba prísť ?“
„Nie, to nie je nutné !“ zrazila som jeho ponuku. To by bolo zrazu
rečí od mojej mami a otca.
„V poriadku, tak pri Big Bene ? O siedmej ?“
„Dobre, budem tam.“
„Teším sa, ahoj.“ zložila som a telefón vrátila Anne.
„Čo ti je ?“ drgla do mňa.
„Čo by mi malo byť ?“ vhodila som jej mobil do vrecka na bunde.
„Nepanikár ženská !“ veselo zvolala.
„Ja nepanikárim, odkiaľ to máš ? Nevidíš môj výraz tváre ? Som kľudná
!“ odporovala som kým ma ťahala za ruku.
„Toto je historický moment, musíme ho osláviť !“ vtiahla ma do domu.
„Dobrý, požičiam si na chvíľku vašu dcéru.“ mávla na mamu do kuchyne,
ktorá za mňa dokončovala domáce práce.
„Dobre, ber si ju.“ namosúrene odpovedala.
„Mami ! Nevidíš aká je nadšená ? Domov sa už vrátiť nemusím.“ oznámila
som. Do náruče mi Anna strčila bundu so šálom a spoločne sme odpochodovali
do jej domu. Atmosféra v jej dome bola tradične kľudná. Jej rodičia boli
v práci, sestra v kaviarni iba ona si váľala šunky v obývačke
v mojej spoločnosti.
„Takže, na začiatok by si sa mi mohla poďakovať.“ skonštatovala
a položila predo mňa pohár horúceho kakaa.
„Začo ? A navyše, odkedy niečo oslavujeme kakaom ?“ odchlípla som
si.
„Za to, že vlastním tak úžasnú kaviareň, ktorú navštevujú známe
osobnosti.“ zhodila sa vedľa mňa na gauč.
„Áno, tvoja božská osobnosť oslní aj okolo idúceho človeka, ktorý
zaregistruje tvoju postavu za pultom.“ podpichla som načo sa nedala odradiť.
„Ale ja som mu poskytla svoje číslo, cez ktoré ťa kontaktoval.“ osopila
sa.
„Poskytla si mu čo aby mohol čo ?“ výhražne som nadvihla obočie no jej
úškrn sa čoraz väčšmi zväčšoval.
„No, keď tvoja milá hlávka zabudla dať princovi telefónne číslo,
nastúpila víla, to aby si vedela som ja a poskytla som svoje osobné číslo
pre tvoje dobro.“ poklopala mi po čele.
„Neviem, je to iba pocit ale ty si myslíš, že je to rande ?“ uškrnula
som sa.
„Ale kdeže, prosím ťa. Odkiaľ si na to prišla ?“ fľochla a mávla
rukou.
„No ja neviem, tvoje nadšenie pre zajtrajšok ?“
„Prosím ťa a nemôžem ? Priateľa si mala pred rokom a pol,
snáď mám právo tešiť sa z tvojho šťastia.“
„Kamaráti, sme iba kamaráti slečna chytrá. A možno ani nie to.
A k Jasonovi sa ani nechcem vracať. Bodaj by som ho na tom plese
nakopla do zadku keď ho chceli zhodiť do bazéna ale ja nie, ja dobrá duša som
mojim inteligentným spolužiakom povedala aby ho nechali tak. Pako je to !“ dokončila
som monológ a zapla televízor.
„Ja som to vedela už odkedy ste spolu chodili.“
„Viem, bola som naivná, chceš mi to pripomínať aj teraz, keď sa idem
prejsť s jedným z najmilších chlapcov na svete ?“
„AHA ! Takže uznávaš, že by si si s ním niečo predstaviť dokázala
!“ pred nos mi strčila svoj ukazovák s víťazným postojom.
„Anna, začínaš ? Pretože ja viem kam sa dostaneme s týmito
tvojimi poznámkami a ver mi, nedopadne to dobre.“
„Čiže je pre teba nepríjemné hovoriť o Liamovi, pretože si
priznávaš, že je pre teba príťažlivý !“ pohľadom psychológa mi skenovala
osobnosť a mňa čím ďalej tím viac desili jej schopnosti.
„Áno, samozrejme že ma priťahuje. Som predsa normálne dievča !“ rázne
som odpovedala.
„Výborne. Prakticky by ste sa aj mohli dať dokopy keďže je jeden
z najžiadanejších chlapcov sveta a ty taktiež nie si na zahodenie.“ zadumane
konštatovala.
„Mám sa tešiť ?“
„Mala by si. Ešte sa len rozbieham v mojich psychologických
úvahách a diagnózach.“
„Prosím, prestaň.“ prosebne som zažiadala, no žiadosť sa nevyplnila
a naďalej pokračovala.
„Posledná otázka, páčia sa ti jeho hnedé oči ?“
„Ak ti odpoviem dáš mi pokoj.“
„Áno.“
„Áno, páčia sa mi jeho hnedé oči. Odpovedala som ti celou vetou tak
prosím, už ma nechaj v kľude sledovať televízor.“
„Takže ťa priťahujú jeho hnedé oči. Určite aj jeho vypracované telo.
Veľmi zaujímavé !“ prstami si prešla po
brade a zadívala sa na mňa.
„Zabite ma !“ žobrala som a zaborila hlavu do vankúša.
„Takže mi potvrdzuješ, že by si s ním dokázala predstaviť niečo
viac, než len kamarátstvo. A k tomu ťa priťahuje jeho osobnosť, jeho
spôsoby a k tomu je neuveriteľne galantný a pozorný. Zaujímavý
výber!“
„Ak neprestaneš, niečo ti urobím !“
„Čiže ťa dráždia moje reči a pripúšťaš, že by si k nemu
mohla niečo cítiť a ak aj nie ty tak on áno. Predsa by neprišiel do
kaviarne tvojej kamarátky a potom by si od tej istej kamarátky nepýtal jej
číslo aby sa s tebou mohol skontaktovať. Veľmi, veľmi zaujímavé !“
zavrčala som ako naštvaný pes s nádejou že prestane. Ale kdeže, veď je to
predsa Anna.
„Navyše mi povedal aj to, že ti zhodil foťák na prehliadke
a o ktorom si mi ty samozrejme nič nepovedala. Ale ja sa nehnevám,
verím, že spolu budete šťastní.“ zaškľabila sa.
„Ja s ním nechodím a ani chodiť nebudem.“ buchla som ju.
„Takže si zaujala obranný postoj pred svojimi citmi. Ale ver mi, ja ti
hovorím, že spolu budete. Čo som hovorila o Markovi a Elle ?“ ešte mi
aj pripomína jej sestru !
„Anna ?“
„Prosím moja ?“ láskavo mi prešla po ruke.
„Prestaň mi už zasa pozerať do mozgu. Je môj !“
Nasledujúci deň bol ako jeden veľký kolotoč. Nič som nestíhala, Tanyu
som skoro zabudla v škole a navyše šiel otec na týždeň preč takže som
s mamou a sestrou sama doma.
Okúpaná som vyšla z izby a obliekla sa. Vločky sa pomaly
ukladali jedna za druhou na moje okno. Snehová prikrývka za noc pod seba ukryla
všetko čo jej prišlo do cesty. Usúdila som, že v legínach, v ktorých
som ešte nedávno pobehovala by som premrzla na kosť, takže prišla ďalšia
alternatíva. Červený sveter s nórskymi vzormi mi poskytol teplo, ktoré som
potrebovala.
„Ty niekam ideš ?“ zavadila o mňa pohľadom Tanya s turbanom
na hlave.
„Znova si neklopala.“ štuchla som do nej.
„Ideš niekam s chlapcom, že ?“
„Odpoviem ti len ak mi sľúbiš, že si nepustíš jazyk na špacír
a nepovieš to mame.“
„Sľubujem.“ vyhlásila tichým hláskom.
„Áno, idem von s chlapcom.“
„Fajn, idem do kuchyne !“ rozutekala sa na chodbu. Pozberala som si
veci do kabelky a zišla na prízemie.
„Takže ty ideš von s chlapcom a mne to ani nepovieš ?“
spovedala ma mama so zápisníkom mojej sestry v ruke. Tanya sa veselo
uškŕňala za maminou sukňou a dodala:
„Povedala si, že to nemôžem povedať, nie napísať.“ to dieťa nech si ma
nepraje.
„Poď sem ty potvora, nabudúce ideš do školy na metle.“ jediné, čo som
z nej stihla zachytiť bol jej župan takže ďalej utekala v pyžame a len
len, že vybrala zákrutu do haly.
„Ty potvora !“ zakričala som za ňou
zatiaľ čo mama sa na mňa podozrivo vyškierala.
„Tak kto to je ? Je to ten chlapec z minulého mesiaca ?“
„Áno mami, je to on. Môžem ísť ?“
„Ale jasné, utekaj.“ posúrila ma a cestou k Big Benu som si
ešte na hlavu nasadzovala baranicu a na ruky rukavice. Z domu to do
centra Londýna ďaleko nemám. Ten mráz a vietor ma jedného dňa dokaličia.
Naobliekaná s troma vrstvami oblečenia som prešla až na určené miesto, kde
bolo plno svetiel a ľudí prechádzajúcich sa okolo. Vianočné ozdoby sa
vynímali po celom meste a vo vzduchu už bolo cítiť, že o pár dni tu
bude Štedrý deň.
-Liam-
„Pozdrav ju od nás !“ pripomenul mi Louis s Eleanor na kolenách.
Ľahko mu dlaňou čapla po hlave a zamávala mi.
„A neopi sa !“ upozornil ma Harry na zárubni.
„Ozval sa ten ktorý sa má čo najmenej ozývať.“ rozstrapatil som mu
kučery a vyšiel von z domu.
Rozhodol som sa neísť autom. Mám väčšiu šancu sa s Jamie rozprávať
ak nás bude ohlušovať hlas ľudí než zvuk bežiaceho motora. Metrom by to taktiež
nebolo najlepší nápad, najprijateľnejšia bola chôdza. Minúty ubiehali tak ako
aj moje kroky až som sa dostal k vysokej veži s hodinami. Ukazovali
niečo pred siedmou a vtedy mi došlo, že som to celkom dobre nedomyslel.
Chaoticky som sa rozhliadal všade dookola, videl som desiatky dievčat len nie
to dievča, kvôli ktorému som tam prišiel.
„Hľadáš niekoho ?“ s týmito slovami mi niekto ťukol do ramena.
„Toho, kto ma práve teraz našiel.“ usmial som sa a znova videl
jej čokoládové oči. Také ako mám ja.
„Čakáš už dlho ?“ vykročili sme po chodníku.
„Ale nie, akurát som prišla.“ usmiala sa s rukami vo vreckách.
„Mala si veľké problémy s foťákom ?“
„Ja sa ti musím s niečím priznať !“ zastavila sa a mňa pochytil
čudný pocit.
„Prosím len nepovedz, že si chlap !“
„To síce nie som, ale nie som ani fotografka. Ja iba zastupujem
tetinho zamestnanca ak je to nutné a akurát minulý mesiac to nutné bolo.“ pokrčila
nosom a zúžila oči na čiarky.
„Po tom, čo po nás hádžu faninky spodnú bielizeň, vydávajú sa za a skrývajú sa v kufroch na recepcií
v hotely, v ktorom bývame je toto najmenšie zlo.“ Uistil som ju a pokračovali
sme v prechádzke.
„Tak mi o sebe niečo povedz.“ začal som.
„Mám mladšiu sestru. Síce mi pije krv ale mám ju strašne rada. Bývam
ešte s rodičmi, sú strašne komickí, ale to by si sa s nimi musel
spoznať, neviem ich tak opísať akoby sa mohli oni sami predstaviť. Chodím na vysokú, prvý rok a sem tam sa
zahrám na otravného novinára pobehujúceho za celebritami. A ty ? Okrem
toho, že ťa pozná celý svet, poskakuješ s ďalšími štyrmi bláznami po
javisku a ešte viem, že máš dve sestry a že sa bojíš lyžičiek !“
predbehla ma a kráčala smerom dozadu. Každé dve minúty som zatínal zuby a už
ju videl sedieť na zadku v kope snehu pretože len tak tak sa vyhýbala
smetným košom a hydrantom.
„Veď o mne vieš skoro všetko.“ odpovedal som so smiechom a upozornil
ju na ďalší stĺpik, ktorému sa okľukou vyhla.
„To viem z internetu a nie od teba. Tak poďme, ja som ti povedala
veľa tak aj ty.“ podskočila si a pokračovala v spätnej chôdzi.
„Mám dve korytnačky. Niall sa ich vždy snaží nakŕmiť aj keď pred nimi
iba máva jedlom a potom ho sám zje. Ešte som ich nenaučil zasýtiť sa
pohľadom. A ešte mám rád rozprávku Toy Story.“
„Nevidela som ani jednu časť a to sa mi zdá, že sú už tri.“
„To musíš ihneď po návrate domov napraviť.“
„Tak ak chceš, môžeš sa ma ešte niečo opýtať.“
„Ktorého z nás piatich máš najradšej ?“ zaškeril som sa keď už
kráčala vedľa mňa.
„Všetkých piatich mám rovnako rada, ale keďže som tu s tebou poviem,
že mám najradšej teba.“ natiahla mi čiapku, ktorá sa znova pricapila k môjmu
uchu a so smiechom odtiahla ruku od môjho ucha.
„Ale to nie je úprimné.“ namietol som po jej odpovedi.
„Čo ? Prečo ? Veď som ti odpovedala.“ vykrúcala sa.
„Si ovplyvnená mojou prítomnosťou. Nemôžeš to takto povedať. To nejde.“
podpichoval som. Urážlivo na mňa pozrela no o pár minút jej tvár premohol
krásny smiech.
„Ale ide. Keby som sa ťa opýtala, či máš radšej jednu kamarátku než
druhú tak by si taktiež odpovedal, že máš radšej tú, ktorá sa ťa na to pýtala, pretože
by si chcel byť zdvorilý.“
„To nie je pravda.“
„Je a koniec. Žena ma vždy pravdu.“ Zadubila sa.
„Niekedy sa však mýlia tak ako aj všetci.“
„S tebou sa nedá hádať, vždy máš nejaké argumenty. “ povolila a so
smiechom ma buchla do pleca. Väčšmi by to bolelo vtedy, ak by nemala rukavice a ja
hrubú bundu, pretože aj s tím mala dobrú ranu.
„Tak prepáč, väčšinou mám na všetko odpoveď.“ pokrčil som plecami a zastavili
na križovatke čakajúc na zelenú farbu na semafóre.
-Jane-
„Už by som mala ísť.“ oznámila som.
„Odprevadím ťa domov ?“
„Nie, netreba. Mám to iba kúsok odtiaľto.“ po tom, čo si odo mňa ešte
vypýtal aj číslo sme sa rozlúčili a každý šiel svojou cestou. Už som bola od
neho celkom dosť vzdialená a nedalo mi neotočiť sa.
„Načo čakáš ?“ zakričala som so smiechom pričom som rozhadzovala
rukami.
„Na to, kedy zahneš za roh aby som sa uistil, že dôjdeš domov živá aby
som nabudúce mal koho bombardovať argumentmi.“ zakričal a so smiechom mi zamával.
„To je fakt milé. Dobrú noc.“ kričali sme po sebe na ulici a hneď
čo som zašla za roh som sa rozutekala ako šialená. Väčšina susedov už spala
pretože sa u nikoho nesvietilo a ja som sa bála, aby na mňa nevybehol
nejaký podráždený a nevrlý dôchodca s bakuľou. Nemyslela som si, že
by som sa s ním takto otvorene dokázala porozprávať. Niečo na tom
chlapcovi je.
utorok 11. decembra 2012
All for you 2.
Ženy, ja som si s tými komentármi srandu nerobila :P :)
Aj vás už chytá vianočná nálada ?? :) Mňa hej a už sa teším keď budem mamke pomáhať s koláčmi, kradnúť ich z plechu a kedy mi konečne domov dorazia svetielka :)
Zvládnime ten posledný týždeň pred nami a potom sa môžte tešiť na viac častí ;) :*
Majte sa Xx ♥
Na spríjemnenie večera ---> A Thousand Years 2 :) ♥ Úprimne ? Vždy keď počujem túto alebo prvú verziu tejto pesničky mám chuť sa rozplakať. Vy nie ? Ďakujem mojím ženám, že ma dotiahli na Breaking Dawn :)
Po tom, čo som bezmocne uvidela padať foťák k hladine som sa chcela rozplakať. No najprv som chcela zabiť toho človeka, ktorý ma vystrašil. S pripraveným monológom o tom, ako sa približuje k človeku zozadu som sa otočila no krik som spustiť nedokázala.
„Preboha, to som vážne nechcel. Prepáč mi
to.“ vertlikoval Liam ako na bežiacom
páse a zavesil sa na zábradlie.
„Ďakujem ale ospravedlnenie mi ho nevráti.
Mohol si sa postaviť aspoň vedľa. Teraz ho musím ísť vyloviť.“ zhodila som
kabelku k zábradliu a začala hľadať niečo dlhé, čo by som mohla
ponoriť do vody.
„Hej, hej, hej brzdi, dobre ? Kam chceš
ísť ?“ obehol ma a zastavil predo mnou.
„No po foťák, nie ?“ hodila som rukou.
„Tak si to zhrňme. Ty pôjdeš do tej
ľadovej vody, ja budem musieť ísť za tebou. Predpokladám, že dostaneme prijemný
zápal pľúc a keďže sme do cela vplyvná skupina, zariadim si pobyt na tej
istej izbe ako ty aby som ti tím mohol píliť uši. Stojí ti to za ten foťák ?“
presviedčal ma svojimi celkom reálnymi argumentmi.
„Teraz si to zhrňme po mojom. Nepoznáš ani
moje meno. Za druhé, nemáš dôvod za mnou ísť do tej vody a za tretie, áno
stojí mi to za ten fotoaparát.“ vyplazila som jazyk.
„Som predsa gentleman. Ináč, Payne. Liam
Payne.“ podal mi ruku s úškrnom. V tom momente som sa vykašľala na celý fotoaparát.
„Jane Willsonová. Ehm, niečo ti musím ešte povedať.“ Vypadlo zo mňa.
„Som samé ucho.“ nemôžeš mu povedať že nie
si fotografka ! hundrala som sama na seba. To by si myslel že si nejaká
strelená fanúšička, ktorá sa votrela na prehliadku len preto, aby sa pred ním
strápnila mlátiac sa s ochrankárom aby si ju všimol. Našťastie, to pravda
nie je. A načo by on potreboval vedieť o mne pravdu, teraz ho vidím
naposledy.
„Bola radosť spoznať ťa, ale ja musím
utekať domov. Ešte niečo. Tu máš malú pozvánku do kaviarne mojej kamarátky, ja
jej pomáham trochu jej to zviditeľniť a povinne to rozdávam každému, koho
stretnem tak ťa prosím, nehnevaj sa.“ uf, klamstvo zažehnané. Kaviareň
zviditeľnená a navyše bodík pre mňa od Anny.
„Hm, ďakujem. Niekedy sa tam pôjdem určite
poobzerať.“
„Fajn, tak sa maj.“ mávla som dlaňou
a odišla. Ani Jakeovi som o tom nepovedala. Veď načo aj. Celý večer
o mňa nezakopol, tak prečo by sa teraz o mňa chcel postarať ?
Doma som sa zhodila oblečená do postele.
Ani neviem, o ktorej som zaspala. Ráno som absolvovala všetky očistné
rituály v kúpeľni. No najhoršie to bolo vtedy, keď mama ryčala
s mixérom v kuchyni už od ôsmej. Vzhľadom na to, že som domov prišla
okolo pol druhej mi nebolo všetko jedno a ja som sa chcela hlavne vyspať.
„Ahoj slniečko. Dúfam, že som ťa
nezobudila.“ Zazrela na mňa mama nabitá energiou v zástere.
S pohŕdavým pohľadom som zasadla za vrch stola no a chvíľu som od
neho utekala preč, hlava rodiny vošla do miestnosti.
„Ó, ktože sa nám to zobudil ?“ podišiel ku
mne otec a pobozkal ma do vlasov.
„Tak ako bolo na prehliadke ?“ vybalila
mama. To som mohla hádam aj očakávať.
„Celkom dobre.“
„Si nejaká skleslá, nie je ti náhodou zle
?“ priložil mi mama ruku na čelo. Pokrútila som hlavou.
„Ozaj, potrebujem tvoj fotoaparát. Mohla
by si mi ho požičať ?“ zazrel na mňa otec.
„Nie, nemohla.“ Odpovedala som začo som si
vyslúžila skrížené vrásky na otcovom čele. No čo ? Tvoja dcéra nikdy nemôže
oponovať ?
„Môžeš mi dať dôvod ?“ buchol
s hrnčekom rannej kávy na stôl.
„Samozrejme. Preto, lebo teraz prebýva
a robí spoločnosť obyvateľom na dne Temži. Takže si môžeš ísť od dedka
požičať udicu a skúsi ho vyloviť.“ noviny mu spadli z rúk na stôl
a mama zhýkla na celý dom. Áno mami, presne také pocity mnou lomcovali
včera. Lenže keby ti zhodil do rieky fotoaparát, podľa tvojho výberu Brad Pitt,
tiež by si mu nenadávala ako pohan.
„Ako to, že je na dne Temži ?“ zhúkol otec
načo Tanya vpálila do kuchyne. Jasné, jej sestra má problém tak prečo sa
nepokochať.
„Bude mať zaracha ?“ opýtala sa so
škodoradostným úsmevom a šťastnými očami.
„Toto sa ťa netýka, choď do obývačky.“ šmahom
ruky ju otec poslal preč.
„Jeden chlapec do mňa drgol a mne spadol
z rúk.“ pokračovala som zatiaľ čo som si nanášala druhú vrstvu džemu na
chlieb.
„A to si od neho nepýtala ani nejaké
odškodné alebo čo ?“ šermovala mi pred očami mama s nožom.
„Prosím, choď odo mňa ďalej s tou
vecou, čo tak ľahko držíš v ruke. Chceš pýtať radšej peniaze od poisťovne
za môj úraz ?“ odtiahla som sa od stola.
„Tak toto, vyriešim s tvojou tetou ja
osobne.“ zapichla nôž do denka.
„A ja ?“ ohradil sa otec.
„Veď samozrejme, môžeš aj ty.“ dala mu
pusu na líce.
„Vynechávaš ma z riešenia rodinných
problémov ?“ vyhŕkol. To som už ja nemala nervy počúvať ich hádky po
dvadsiatich rokoch manželstva. Pohádať sa dokázali aj pre nedoplnenú soľničku.
O pár týždňov neskôr:
Všetko šliapalo v starých koľajach.
Moje prednášky pokračovali jedna radosť, ja som si za spoločnosti kofeínu
všetko liala do mozgu a moja milá teta mala od mojich rodičov všetko
spočítané, aj s úrokmi. Tanya je už týždeň po škole preto, že vyliezla na
strom (v školskej uniforme), stiahla zo sebou ďalších spolužiačok a to
preto, aby zabránili zrezaniu stromu. Ja som to schválila lenže na rozdiel odo
mňa, má riaditeľka iné názory vzhľadom k ochrane prírody a mama znova
polemizovala nad tím, že musí kupovať novú sukňu, pretože tú starú Tanya
roztrhla na ceste zo stromu no otec ju ukľudňuje tým, že vraj nás jedna sukňa
nezrujnuje a po tom, čo sa problém fotoaparát utriasol sa ma začal
vypytovať, či je ten chlapec o ktorom som hovorila môj nápadník. No určite
oci !
„Dáme tam béžovú s kvetmi alebo
červenú s kvetmi ?“ dumala Anna zatiaľ čo ja som sedela na prepravkách od
malinoviek v kaviarni kvôli zákazu dať na zem zo stola čo i len jednu
stoličku. Stále ju neprestávam obdivovať v tom, ako dokázala z takých
zavšivavených priestorov vytvoriť tak útulnú kaviareň zašitú v slepej
uličke.
„No ták, čo myslíš ? Predsa som ťa tu
priviedla kvôli pomoci nie kvôli posedávaniu na prepravke, ktorú mimochodom
musím vrátiť a podľa mňa pod tvojou váhou praskne.“ vyplazila mi jazyk.
„Veď obe sú s kvetmi !“ odpovedala
som a odkopla prepravku smerom k skladu.
„Daj tam tú červenú.“ vzala som jej ju
z ruky a priložila k stene.
„Myslíš ? Nebude to tu vyzerať ako....veď
ty veľmi dobre vieš kde !“ zamračila sa.
„Sú tam kvety a navyše to chceš
nalepiť iba na jednu stenu.“ protirečila som jej.
„Tak fajn. Idú Vianoce tak sa to snáď
zákazníkom bude páčiť. Čo keby sme sem ešte povešali vianočné svetielka ? Do
rohu by sme mohli dať nejaký vianočný stromček, na okná Vianočné ruže a na
každý stôl sviečku. To bude vyzerať úžasne keď stlmíme svetlá.“ rozplývala sa nad predstavou ale nechápala
som, prečo hovorí v množnom čísle a navyše s tím rozhadzovaním
rúk vyzerala nanajvýš komicky.
„A ak nie ?“ opýtala som sa s úškrnom
na tváry.
„Takú možnosť nemajú. A nekaz mi moje
plány.“ odvetila pokojne.
„Čo ak predsa ?“ zahryzla som si do pery
od toho provokovania, ktoré ma napĺňa.
„Ty do mňa vždy musíš vŕtať ?“ vraždila ma
pohľadom a v ruke zvierala vzorku béžovej tapety.
„Veď vieš že bez toho ja existovať nemôžem
!“ pokrčila som nosom.
„Mohla by ísť do kancelárie a doniesť
mi ten oranžový obal ? Ten v poličke nad kreslom.“ mávla rukou kým bola
zaujatá vzorkovníkom.
„Idem.“ Usmiala som sa a ležérne prešla do
pracovne. Na poličke sa týčili dve obaly a ja som nevedela, ktorý mám
vziať. Pre istotu som vzala obe, zliezla som z kresla a začula
zvonček pri dverách ktorý vždy oznamuje, že niekto vošiel do kaviarne.
„Počuj, máš tam dve oranžové obaly a...“
nedokončila som vetu pretože ma Anna strhla za pult, prinútila ma kľaknúť si
a priložila mi na ústa ruku.
„Oh my dog !“ zvolala a pričapila sa
chrbtom k skrinke.
„A teraz ticho, nech ho nevyplašíš !“
zachrapčala skrčená pri mne. Zmetený pohľad jej mohol jasne dať najavo, že
znovu nechápem.
„Čože ?“ zdrapla som jej ruku
z mojich úst.
„Payne !“
„Čo ? Aký Payne ? Nejaký jeho dvojník
alebo čo ?“ nedočkavo som bľabotala.
„Nebuď
blond ! Skutočný Payne.“ strčila ma do pleca. Nedalo mi to.
S nadvihnutým obočím som sa pomaly začala dvíhať a nad pultom mi
ostali iba oči. To bol fakt on ! Sedel v kúte pri lampe
a z čiapky a šálu si otrepával sneh, ktorý sa z nevinného
sneženia spred pol hodiny premenil na menšiu kalamitu.
„Ty kokos Payne !“ spracúvala som obraz
ktorý som pred malou chvíľou videla. To nie je možné aby som ho znova stretla.
Veď ja som to prakticky ani Anne nepovedala. Nevie o tom, že som ho
stretla pred pár týždňami. Ale ako ju poznám, pri jej povahe to zo mňa vytiahne
raz dva a nakoniec si to pekne draho odskáčem.
„Prečo si vlastne nedala na dvere ceduľku
zatvorené, keď som ti to povedala dvakrát ?“ karhala ma.
„Pretože som na to zabudla a ty by si
ho nemohla vidieť na vlastné oči tak tu na mňa v tichosti nekrič !“
vyplazila som jazyk kým sme stále boli zohnuté pod pultom.
„Nechaj tak, idem ja.“ usmiala sa
a odtisla ma ďalej.
„No to určite.“ rozutekala som sa za ňou
a ako správne fanúšičky sme sa dokonale strápnili tím, že sme sa ako malé
predbiehali ktorá k nemu príde skôr.
„Ahoj !“ zborovo sme sa pozdravili
nastavené ako švajčiarske hodinky. Môžem sa ja vykašľať na to či si na mňa
pamätá alebo nie.
„Ehm ahoj. Mohol by som si objednať jeden ovocný
čaj ?“ s úsmevom sa na mňa ohliadol kým Anna hľadala zápisník
v čiernej zástere.
„Jasné, hneď to bude.“ usmiala sa odišla
za pult.
„Nechceš sa radšej posadiť ?“ nadhodil
rukou voľné miesto oproti jeho kreslu.
„Ak ti to nebude vadiť.“ posadila som sa
a čakala, kedy skončí to trápne ticho. Anna na mňa neúprosne hádzala
grimasy a artikulovala. Keby som tak vedela, čo mi chcela povedať.
„Ja som nejako tušil, že ťa tu nájdem.“ načal
debatu s podopretou hlavou a úsmevom na perách.
„A dôvod prečo by si ma tu mal hľadať je
?“
„Ešte som ti nijako nenahradil škodu za
ten foťák.“ odvetil. Chlapec si na to ešte aj dokonca pamätá.
„Ja neviem či si si všimol, ale ty si
slávny spevák a ja som obyčajné dievča s ktorým sa tu teraz
rozprávaš. Dovoľuje to vlastne protokol ?“ nadvihla som obočie a ironicky
som podpichla.
„Žiadny protokol neexistuje. Odkiaľ to máš
?“ zazrel na mňa.
„Ja len tak.“ mykla som plecom.
„Tu je ten čaj. Nech sa páči.“ Anna
položila hnedý pohár s čajom na stolík a posadila sa vedľa nás.
„Môžem sa opýtať ako si sa dozvedel
o tejto kaviarni ?“ pokojne mu položila otázku.
„Z letáka, dala mi ho....“ len čo načal
svoju vetu vypúlila som oči a svojim pohľadom sa snažila donútiť ho čušať.
Môj pohľad našťastie zachytil, prikývol hlavou a pokračoval.
„Dalo mi ho nejaké dievča v nákupnom
centre.“ usmial sa a odchlípol si z čaju.
„Ehm, cukor by sa nenašiel ?“ zazrel na
Annu, ktorá pohotovo odcupkala po cukorničku.
„Môžem ti ten foťák odčiniť prechádzkou ?“
opýtal sa s maličkou nádejou v hlase.
„Asi by si mohol.“ prikývla som
a pozbierala si veci na odchod.
„Jamie, ty už ideš ?“ prekvapivo spustila
Anna kým pred Liama položila sáčky s cukrom.
„Áno, musím ísť po Tanyu k babke.“ nasadila
som si čiapku a prevesila tašku cez plece.
„Tak ťa aspoň odprevadím k dverám.“
„Maj sa.“ Zamával mi Liam.
„Ahoj.“ Usmiala som sa jeho smerom,
sklopil zrak s kývajúcou hlavou a sáčok z čaju vytiahol na
tanierik.
„A to tu s ním mám ostať sama ?“
nahodila na mňa psie oči, ktoré vždy vedia perfektne zafungovať a triasla
sa od zimy pretože stála vonku iba v tričku s dlhým rukávom.
„Veď ťa nepohryzie. Snáď !“ frkla som jej
prstom do nosa.
„O tomto sme si už niečo hovorili.“ chytila
ma za ruku.
„Ja viem, preto
to robím s takou radosťou.“ potľapkala som ju po ramene.
„Ty obluda malá, maj sa pekne
a zavolaj mi.“ objala ma a ja som ju poslala rýchlo dnu aby
neprechladla.
Ja som však
najviac zvedavá na to, čo urobí Liam. Zavolá vlastne vôbec ?
Mirúúúš !! Budeš mi tu chýbať :'( dúfam, že nebueš až tak časovo vyžaťená a bude znova tvoriť ;) xx
piatok 7. decembra 2012
____________________
Sorry, ale takto to ďalej nepôjde ....
Minule som sa pýtala, či tá posledná časť vyzerá vážne ako posledná. A ona tak vyzerala. A aj bola.
Vtedy som to ešte nechcela ukončiť, ale tá otázka ma aj tak napadla. A keď som tak nad tým popremýšľala, nič iné mi z toho ani nevyšlo.
Nie je to kôli vám. To určite nie :) Skôr kôli tomu, čo je okolo mňa....
Kedysi som písala jak drak, ale to bolo už dávno. Mala som kopu času, písala som a chcela som vám pridávať hoci aj tri razy denne. No momentálne, ak sa mi podarilo za týždeň naškrabať jednu časť, tak som mohla oslavovať. A preto som už aj pomaly stratila chuť písať.
Tak sa vám chcem poďakovať za vaše komenty a za váš čas, ktorý ste venovali výplodom mojej fantázie. Možno, že ma po tomto už nebudete mať radi.
No ja vás mám stále rada a cením si všetko, čo ste mi kedy povedali (napísali).
A ak vás to po tom všetkom ešte zaujíma, ten príbeh nemal takto skončiť. . . :)
Ale aby ste vedeli, taktiež som premýšľala nad možnosťou, že to čo som raz začala, raz dokončím.
Takže oficiálne ukončujem LWL a neoficiálne otváram jeho voľné pokračovanie. Znamená to asi to, že po prudkom usporiadnaí mojich myšlianok je tu stále možnosť, že sa občas dočkáte nejakej časti. Samozrejme, záleží iba na vás, či budete ochotné čítať ďalej.
BTW: Všetko som to robila len kôli vám a preto som vám napísala aj túto správu. Nechcem vás naťahovať. No možnože popri tom ako budete čítať Pettinu ♥ skvelú poviedku, občas natrafíte aj na niečo odo mňa.
.... ☻
nedeľa 2. decembra 2012
Live with Love 38.
Čuste ! :*
Ako sa mi máte ?
Ja mám pre vás prekvapenie, ktoré ste si isto všimli :D
Ou, a už len 22 dní do Ježiška :D Kto sa teší ? Ja áno, lebo si už konečne môžem púšťať vianočné pesničky ♪ ♫ ...
A mám otázku ... napíšte mi, či táto časť vyzerá ako posledná. Chcem vedieť čo si myslíte ...
Tak ja len toľko :)
ja už len na toto čakám :)
Miami
Spoločne
sme vypochodovali z lietadla a pred nami stáli šťastné
a vysmiate tváre chalanov. Všetky štyri sme pridali do kroku aby sme už
čím skôr mohli byť v objatí našej milovanej polovičky. Kufor som pustila
z ruky a s obrovským úsmevom som sa hodila do Zaynovho náručia.
,,Už
som sa ťa nemohol dočkať.“ Povedal pomedzi to ako ma zasypával bozkami.
,,Mne
sa zdalo, že ten týždeň nemá konca. Ale našťastie testy dopadli skvele
a preto môžem spoločne s vami ukončiť turné.“
,,Vedel
som, že ty to dokážeš.“ Venoval mi ešte jeden bozk a pevne si ma
k sebe privinul.
,,Čo
by si dnes chcela robiť ?“ Pozrel na mňa a dožadoval sa odpovede. Ja
som len zdvihla hlavu a zívla som si ako kojenec čo sa mu zdalo zjavne
smiešne keďže sa neubránil tichému smiechu.
,,Najprv
by si si chcela aspoň na chvíľu zdriemnuť, že ?“ Akoby mi čítal myšlienky.
,,Časový
posun.“ Krátko som odpovedala.
Tu
v Miami mohlo byť asi deväť hodín ráno, takže ak si ľahnem aspoň na
hodinku, určite neprespím najpodstatnejšiu časť dňa. Aspoň som si tak myslela.
,,Zlatko,
vstávaj.“ Zayn sedel vedľa mňa na posteli a rukou ma jemne pohladil po
líci.
,,Hmm.....
A koľko je hodín ?“ Pomaly som otvorila oči a snažila sa zorientovať,
pretože keď som otvorila dvere do tejto izby, prvé čo ma zaujalo bola mäkučká
posteľ, na ktorú som sa okamžite zvalila.
,,Akurát
sa všetci chystáme na obed. Zatiaľ si nič nezmeškala.“ Povzbudivo sa usmial
a ťahal ma na rovné nohy.
,,Okej.
Daj mi desať minút.“ Povedala som a odšuchtala som do kúpeľne.
,,Alebo
pätnásť.“ Vykukla som z dverí a upozornila som ho na to, že bude
musieť čakať troška dlhšie. Jeden pohľad do zrkadla mi vysvetlil, že na tom nie
som až tak dobre. So širokým úsmevom som zabuchla dvere a tvár som strčila
pod prúd studenej vody. Po tom, čo som sa ako tak prebrala, som zo seba ešte
zhodila londýnsky outfit poznačený nepríjemným počasím a mohli sme ísť.
Vonku
bolo úplne nádherne a tak sme všetci do ulíc Miami vyrazili ako
naklonovaný Horacio Caine (CSI Miami), čiže v slnečných okuliaroch. Všetci
sme sa spoločne nasáčkovali do Nando´s a objednali si. To ste mali vidieť
akou ,,náhodou“ sme zbadali, že nejaké Nando´s tu vôbec je. Všetci sme si išli
za rúčky ako deti v škôlke až na Nialla, ktorému to zjavne vyhovovalo.
Kráčal pred nami rýchlym krokom akoby sa niekam ponáhľal a zrazu sa otočil
na päte smerom k nám a povedal: ,, Aha Nando´s ! To je náhoda. Ideme
?!“ Až na to, že on sa nás ani nepýtal. Ono to len malo vyznieť ako otázka. Bol
to skôr rozkaz, ktorý sme s úsmevom prijali. Čo by sme pre nášho Nilla
nespravili, keď sa jeho najväčšou láskou stalo nezameniteľne chutné jedlo
v Nando´s.
Keď
sme sa už do prasknutia najedli, rozhodli sme sa vrátiť späť do hotela
a vychutnať si jeho služby. A to konkrétne bazén. S babami sme
sa vyvalili na lehátka a odmietali sme akýkoľvek pohyb. Pretože po tom
obede to bolo nereálne. Ale chalani spolu s Joshom, ktorý sa k nám
pridal, mali rozhodne iný názor. Kým sme my chytali nejaký ten hnedší odtieň
v tridsiatich stupňoch na slnku, oni sa čapkali vo vode. Ale predtým ako
sme si ľahli, sme ich rázne požiadali o to, aby sa nás nijakým násilným
spôsobom nesnažili dostať do vody.
A tak
sme si v pokojnom tichu, ktoré rušili len hlasné výkriky a smiech
chalanov, vychutnávali teplučké slnečné lúče.
,,Ááááááááááá
... !“ Ozval sa hlasný krik z ľavej strany. Ak si dobre spomínam, ležala
tam El.
,,Niééééééééééééééé
... !“ Ani som sa nestihla spamätať z toho prvého vresku a už tu bol
ďalší. No pre zmenu sa tento nárek ozval z miesta, na ktoré sa pôvodne
usadila Cat.
,,Liam,
ani sa ma nedotkni !“ To som si už radšej sadla a dala si dole z očí
okuliare, aby som lepšie videla čo sa tu deje. Ale dlho to netrvalo
a zrazu sa ku mne nebezpečne priblížil Zayn, chmatol ma na ruky a bez
opýtania so mnou skočil do vody.
Po
tom, čo som sa vynorila a lapala dych, predo mnou stál vyškerený Zayn.
Vlasy mal na každú strany a z každého dlhšieho pramienka mu pomaly
kvapkala voda.
,,To
... to čo vás napadlo ?“ Koktavo som zo seba dostala krátku otázku.
,,Už
sme sa nudili a aj tí dôchodcovia sa za ten čas, čo ste sa vy opaľovali,
nasmiali viacej ako my.“
,,Takže
preto aby ste sa vy aspoň na chvíľu zabavili musím mať ja vodu v ušiach
a v nose ?“Hlavu som mala naklonenú na bok a snažila som sa
z nej dostať tú prebytočnú vodu.
,,Zlatko,
už som ti povedal, že keď sa hneváš tak si ešte krajšia ?“ Objal ma
a na pery mi vtisol veľkú pusu aby ma umlčal.
,,Kam
ideš ?“ Pozeral na mňa s roztiahnutými rukami kým som sa ja snažila
vytrepať po rebríku von z bazéna.
,,Mám
pocit, že som pri tom skoku do seba naliala objem celého oceánu, tak sa ho
teraz idem zbaviť.“ So širokým úsmevom som odpochodovala preč. Vrátila som sa
asi po desiatich minútach, sadla som si na kraj bazéna a pozorovala
som mojich šialených priateľov. Vzhľadom na to, že okrem našej vekovej
kategórie, ktorú sme tvorili iba my, tu boli vážne len dôchodcovia. A tí
sa mali veru na čo pozerať.
,,Ešte
sa hneváš ?“ Zrazu sa predo mnou vynorila Zaynova hlava. Ruky si prekrížil na
mojich nohách a uprene na mňa hľadel.
,,Vieš,
za ten čas čo sme spolu som prišla na dve veci.“
,,Aké
? Ak smiem vedieť.“
,,Tak
po prvé, hnevať sa na teba neoplatí a po druhé, aj kebyže sa budem hnevať
dlho to nevydržím.“Hľadela som mu do očí a pozorovala, ako sa mu naťahuje
úsmev.
,,Vidíš
? A že život so mnou je zlý.“
,,Nebuď
si taký istý. Zatiaľ si počul len dve moje zistenia.“ Vyplazila som mu jazyk.
,,Ups,
a kedy sa dozviem tie ďalšie ?“
,,Na
to si musíš ešte chvíľu počkať.“
,,Okej.
Ale kým to príde, nechceš sa pridať ?“ Otočil sa a rukou ukázal na
ostatných, ktorí si tieto chvíle užívali ako malé deti.
,,Emmm
.... “ Premýšľala som, kým ma nevyrušil neznámi hlas.
,,Prepáčte.
Nerád ruším, ale chcel by som vám povedať, že moja drahá manželka sa chystá za
týmto mladíkom.“ Povedal starší pán a rukou ukázal na Zayna. Pri slovách
o svojej manželka mi prišlo dosť smiešno, ale nechala som ho dokončiť.
,,A
ja by som bol veľmi nerád keby mi na svadobnej ceste dala košom. Ste mladé
a krásne dievča a preto vás chcem poprosiť aby ste nenechávali svojho
priateľa čakať. Vravím to pre dobro nás všetkých.“ Starý pán sa milo usmial
a hneď aj odišiel.
,,Počuješ
zlatko ? Že ma len tak nenecháš ?“ Zayn predstieral zdesenie aby som čím skôr
súhlasila.
,,Ženy
sa o mňa začínajú biť.“ Nakoniec namyslene vyhlásil.
,,Len
si daj pozor aby ťa nezbila jedna z nich.“
Päsťou som ho udrela do ramena a zoskočila som do vody. Nakoniec
sme sa pridali k ostatným a stali sme sa hlavnou atrakciou. Pišťali
sme, skákali, vrieskali, topili sme sa a ...
Nakoniec
nám zostal už iba posledný koncert, na ktorý sme sa všetci neskutočne tešili.
No zároveň sme boli aj dosť smutní. Znamenalo to koniec toho najúžasnejšieho
turné, na ktorom som bola a ktorého som mohla byť zároveň aj súčasťou.
Pred
tým ako to celé začalo, mali všetci úžasnú náladu. Kým nás dávali v šatni
do kopy strašne veľa sme sa nasmiali. A hlavne na Niallovi, ktorý si
nechcel dať spraviť vlasy. Tie ženské z maskérne ho nevedeli dohnať. Zo
zúfalstva sa ho snažili nalákať na nejaké jedlo, ale on bol šikovnejší. Jedlo
vzala hneď zdupkal niekam kde sa
bezpečne ukryje a zároveň si vychutná dar z kuchyne.
A samozrejme, že mal na svoje správanie aj vysvetlenie. Vraj sa to snaží
celé natiahnuť, aby koniec neprišiel príliš rýchlo. No Paul, ktorý bol povolaný
maskérkami, mu láskyplne vysvetlil, že toto nie je koniec. Nikto neumiera
a ďalšie turné príde ani sa nenazdá. To ho už ako tak presvedčilo.
Pri
mojom vystúpení sa mi chcelo naozaj plakať. Vyšla som na pódium už možno
naposledy. A možno nie. Kto vie ? http://www.youtube.com/watch?v=UuFKv7__G08
Ten
obrovský krik, ktorý sa ozval v aréne, keď sa rozsvietili svetlá, bol na
nezaplatenie. Keď som očami prechádzala po tých šťastných a vysmiatych
tvárach pred očami sa mi prebleskli všetky tie skvelé chvíle, ktoré som zažila
na tomto turné. Milovala som ten pocit, keď som mohla stáť na pódiu
a spievať pred zrakmi stoviek fanúšikov, ktorí svoje nadšenie dokážu
prejaviť tým najjednoduchším, no zároveň aj najefektívnejším spôsobom. One
Direction má rozhodne tie najlepšie a najkrajšie fanúšičky na svete. Nikto
sa im nedokáže vyrovnať.
Po
mojej poslednej piesni mi z očí vypadlo niekoľko sĺz. Od toľkého šťastia
som sa usmievala a plakala zároveň. Užívala som si ešte posledných pár
minút na tomto javisku. Nejako sa mi nechcelo odísť. Bolo to naozaj
neuveriteľné. Ale potom mi to prišlo ešte zvláštnejšie, keď sa v hale
ozval ešte väčší krik. Kto by bol povedal, že niečo viac ako to čo som doteraz
počula, sa môže ešte znásobiť. Ale keď ma niekto zozadu objal, zdvihol nad zem
a otočil sa so mnou, bolo mi všetko jasné. Ten niekto bol samozrejme Zayn,
ktorý ma tam pred všetkými vybozkával. Do toho ešte nabehli ostatní a stláčali
ma tam ako špongiu. Ale ja ich aj tak ľúbim.
Nakoniec
som sa pridala ku Cat, El a Danny, ktoré ma poslušne pozorovali spod
pódia. Aj oni ma od radosti vystískali a potom sme si spoločne užívali
zvyšok koncertu. Tancovali sme, spievali kričali a blbli ako ostatní. Bol
to jednoducho najlepší večer.
Londýn
,,Ach,
tá škola.“ Hovorili sme si s Cat každý jeden deň, čo sme museli prekročiť
jej prah. A do toho sa k nám pridala aj Stacy. Všetky tri sme
spoločne obývali jednu izbu, do ktorej nám pribudla ďalšia posteľ. Možno sme sa
tak troška tlačili, ale stálo to za to. Stacy sa stala jednou z nás. Do
priateľstva medzi mnou, Cat, El a Danny skvelo zapadla.
A nie
len tam ! Všetky štyri sme trvali na tom, že ju musíme zoznámiť
s chalanmi. ,,Veď čo sa môže stať ?“ Stále dokola sme jej opakovali, keď
našu ponuku zakaždým odmietla. Našťastie to trvalo len jeden večer, ale to
dievča bolo dosť vytrvalé. Stále mala nejakú výhovorku.
No
a čo sa vlastne stalo ? Veľká päťka zazvonila pri dverách domu 1D. Otvoril
nám Louis a pozval nás ďalej. Všetci presne podľa pokynov sedeli poslušne
na gauči a keď nás zbadali podvihli svoje zadky.
,,Chlapci,
toto je Stacy. Stacy toto je Zayn, Louis, Liam, Harry a Niall.“
Predstavila som ich a pozerala som na Stacy, ktorá sa len usmievala
a nervózne si šúchala ruky. Podivným gestom som nariadila Zaynovi aby
konečne niečo urobil a pohol sa. Zjavne ma pochopil a podišiel ku
Stacy, objal ju a dal jej pusu na líce. Ostatným to tiež po chvíli
docvaklo a podobne ako Zayn aj oni sa privítali so Stacy.
Po
uvítacom ceremoniáli sme sa usadili na gauč a chalani začali viesť veľkú
debatu so svojou najnovšou kamarátkou. Pýtali sa jej všelijaké bežné veci, ale
aj blbosti bez ktorých by sa isto nezaobišli. To mal na starosti hlavne Louis.
Vraj podľa jej odpovedí na tie najnezvyčajnejšie otázky zistí, aká je. Na to
sa, chvalabohu, Niall ujal väčšej konverzácie so Stacy a pohroma bola
zažehnaná. No ako sme si všimli, len taká obyčajná konverzácia to nebola. Všetci
si všimli ten Niallov úsmev, ktorý nám pomaly vypaľoval oči. Obaja sedeli na
kraji veľkého rohového gauča a o niečom vkuse debatovali. Ich hlasný
smiech prezradil, že im je spolu naozaj dobre, čo nás všetkých samozrejme
tešilo.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)