Winter Love ♥-32.časť

Ladies,potešujúca správa. Nová časť je na svete,hurááááá.

Časť tu nebola dlhú dobu čo ? Už aj mne to bolo divné. Nie je to nič extrémne,iba som sa inšpirovala tím,že minulý týždeň som si pustila vianočnú pesničku,tak som to sem vsunula.

Chcem vám len povedať,že v budúcich častaich to bude pestré. Tešte sa ;)

El,Miruš skype nám v každom prípade prospieva. Moja mamka si však myslí,že sme už ako trojčatá,ktoré po pôrode oddelili. Len toľko k tomu :* ♥

Tak koniec. Krátke žvatlanie čo ? Nevadí ;) Pribudne nový vzhľad,neviem však kedy. Nechajte sa prekvapiť ;) 

P.S. A teraz...prosím,ak by ste mohli svoj čas ukrátiť o pár minút ťukania do klávesnice a zanechali by ste mi tu nejaký komentár,nehorázne by ste ma potešili. Dodáva mi to energiu a celkové uvoľnenie endofínov ;) 

♥ Love u all ♥ 

Zaparkovali sme vo dvore za Louisovím autom a pri tom,čo som uvidela na zadnom dvore,som nevedela,či sa mám skôr rozplakať kvôli Eleanor,alebo rozosmiať nad hlúposťou,ktorá tam panovala.
„Zdravím." zvolala som na celú záhradu. Louisovi vypadla z ruky pílka a Niall začal poskakovať ako na baterky,pretože si porezal palec na druhom konci ten zúbkovanej veci. Obaja v čiapkách,šáloch a hrubých kabátoch stáli pri vysokej a mohutnej jedličke,kým ja som držala Harryho za ruku a prstami zachytávala krabicu v rukách.
„Skvelé,že ste prišli. Harry,pusť tie tašky a poď sem. Niall sa porezal a jeho palec pravdepodobne zakotví v Daninej polievke. Tak pohni tým pekným zadkom Harold." súril ho Louis a rukami prilepenými na jeho chrbte ho tlačil k stromu.
„Ale ja odmietam píliť strom. Načo ti je ? Máme doma umelý stromček." protestoval.
„Ale El chce živý. Tak makaj." vysúkal zo seba,pílka sa mykala z jednej strany na druhú a piliny odskakovali do každej strany.
„Nevšímaj si Louího. Pochytila ho vianočná atmosféra. Pomôžem ti s nákupom. Čo dobrého si mi priniesla ?" doklusal ku mne Niall a keď svojím maškrtným pohľadom doplával k taške plnej sladkostí,prestal mu aj krvácať prst a už ťahal ostatné igelitky dnu.
„Louis William Tomlinson !" zvolala Eleanor v zástere a varechou v ruke,keď zastavila na terase. Tá bude ale manželka,Lou sa má na čo tešiť.
„Áno miláčik ?" nadvihol hlavu,keď narazil do konára a biela pokrývka mu padla rovno na hlavu. Harryho pochytil škodoradostný smiech,tak som mu vyforovanú guľu hodila rovno do brucha a vtedy som sa naňho začala škeriť ja.
„Keď som ťa prosila o to,aby si spílil jedličku do obývačky nemyslela som tú,ktorá tu je odvtedy,čo ju tu posadili moji starí rodičia,ale tú,ktorú zasadila tvoja svokra na to,aby sme si ju niekedy mohli spýliť. Tak prečo si sa ma neopýtal,ktorú máš zrúbať ty kanadský drevorubač ?" rozčúlene šermovala varechou okolo hlavy,až som jej ju vyrvala z ruky. Ešte by sme mali úrazy,ktoré by sme v tak krízovej situácií nezvládli a Louis by zbytočne pripravil o život ďalšie stromy v obavách o svoju milovanú.
„Ukľudni sa a dýchaj. Veď nezasekli príliš hlboko. Obtočíme okolo nej pár svetielok a nikto si nič nevšimne." vyletela za ňou Danielle. Kým ma vyobjímala,vybehol na terasu aj Zayn s Niallom ktorý mali plné ústa jedla.
„Á,skvele. Konečne ste prišli." zvolal Liam,keď zápasil s gučou do seba pomotaných vianočných svetielok.
„Niall,dones z garáže izolačnú pásku." rozkázal mu Lou načo Niall utekal do garáže a vidieť za ním bolo iba odlietajúce vločky snehu spod jeho podrážok.
„My nemáme izolačnú pásku. Načo aj keď mám takého chlapa ako ty." kým El spaľovala pohľadom Louisa,stále som v ruke držala varechu,Danielle sa klepala od zimy,pretože stála vonku iba v legínach a Liamovej mikine a zatiaľ čo Harry s Louisom podopierali kmeň stromu Zayn kradol Eleanor koláče a Liamovi sa konečne podarilo dostať sa ku koncu svetielok. Po pár sekundách vyletel z garáže Niall s páskou,ktorú hodil po Louisovi a už upaľoval k Liamovi pomôcť mu otectovať funkčnosť maličkých žiaroviek.
„Harry,drž strom." zavelil Lou. Keď odlepil malý kúsoček pásky,začal ňou obmotávať celý kmeň tam,kde začali rezať. Po tridsiatom piatom otočení pásky som prestala počítať. O niekoľko minút znova pustil kmeň a ten sa znova naklonil na jednu stranu.
„Znova nedrží." zamračil sa Louis.
„Čo to znamená ?" opýtala som sa.
„Že je tam málo pásky." stroho vyhlásil a znova chytil do ruky to z jednej strany lepiace čudo.
„Je to tvoj priateľ a ľúbiš ho. Ukľudni sa. Je to tvoj priateľ a ľúbiš ho..." opakovala si Eleanor za pochodu nazad do domu a zhlboka striedala nádychy a výdychy. Pat a Mat zostali vonku s páskou a s Dan po boku som vošla do kuchyne,kde to rozvoniavalo koláčmi a rôznymi inými dobrotami.
„Moja drahá,kabátik si vezmem ja,aj šálik s čiapočkou. Rukavičky taktiež a ty šupky dupky do obývačky. A vezmi aj svetielka od Liama. Šup,šup." zašvitorila Dany,hodila mi pred nos huňaté papuče v tvare sobích hláv a už utekala niekam preč. Eleanor sa zahehnila a nechala bublať niečo v hrncoch s nádhernou vôňou. Medzitím sa Harry s Louisom dopravili do domu s jedličkou,teda tou druhou,ktorá bola prvým bodom rozhovoru El a Loua. S kopou snehu ju dotiahli do obývačky a Niall s Liamom začali znášať vianočné ozdoby z poschodia. Dan sa pravdepodobne nakazila od Louisa,pretože rozbaľovala všetky krabice a nevedela,čo má na stromček zavesiť skôr. Eleanor odtiahla Zayna do kuchyne aby jej pomohol variť s podmienkou,že si môže vziať iba jeden koláčik na pol hodinu s čím veľavravne súhlasil a veselo za ňou poskakoval do miestnosti iba pre zainteresované osoby.
„Harry,posuň tú guľu trochu ďalej. Vedľa seba nemôžu byť dve zelené gule. Musíš ich striedať. Nevyzerá to dobre." komandovala som ho,keď som mu podávala gule s háčiky a on ich vešal na najvyššie miesta stromčeka.
„Ale nie sú vedľa seba. Nevidíš,že je medzi nimi ešte zvonček ?" protivil mi.
„Áno,vidím ho tam. Ale nemôže byť zelená guľa,zvonček a vedľa toho znova zelena guľa. Daj tam zlatú guľu. Veď ich máme dosť." podstrčila som mu do ruky zlatú,načo ju hneď vymenil za zelenú. Ja z toho chlapa raz dostanem infarkt. Dan sa rozčuľovala nad stuhou,pretože ju nemohla s Liamom rozmotať. Od tích všetkých trblietok,ktoré z nej povypadovali žiarila až niekam do vesmíru a jej spolupracovník za ňou veľmi nezaostával.
„Podľa mňa by ste ta mali dať toho soba." skonštatoval Louis prechádzajúci okolo obývačky.
„Sob je hneď vedľa zlatej gule. Dve zlaté veci pri sebe byť nemôžu." oponovala som keď mi Niall prikývol a dal za pravdu.
„Ukradol som El pár perníkov. Síce ma za to zbila utierkou po chrbte,ale stálo to za to." pribehol k nám Zayn a každého ponúkol.
„Liam,poď sem. Potrebujem chlapský názor. Čo hovoríš na to,že by vedľa seba boli dve zelené gule ?" skonštatoval Harry,keď ho za golier pritiahol k stromčeku.
„Nie,to neide. V žiadnom prípade chlape. Kde si bol,keď sa každý rok zdobili stromčeky ??" buchol ho do ramena a vrátil sa nazd k súboju Danielle s Liamom verzus zlatistá stužka.
„Ešte sa so mnou budeš škriepiť,že k sebe môžu ísť dve zelené gule ?" pokrčila som nos nad jeho výberom vianočných ozdôb.
„Možno. Ale za pusu pravdepodobne nie." vyškieral sa. Nastavila som líce ale hneď otočil tvár a jemne ma pobozkal na pery.
„Nesiem vám reťaze na stromček." zvolal Louis keď mal na rukách povešané reťaze.
„Trochu ich podrž,ja tu riešim krízu. Harry,ako ti to mám ešte vysvetliť ? Dve zelené gule vedľa seba nemôžu byť. Chlap to nepochopí,iba okrem Liama a Nialla,ktorí je radšej ticho a súhlasí so ženským názorom." hodila som rukou a ukázala naňho
„Ja sa iba nechcem hádať." vysvetlil Niall.
„A ako ti mám vysvetliť ja láska,že tu nepríde ani kráľovná,ani princ William s Harrym a ani Robbie Williams takže tie gule pri sebe môžu byť tak či tak."
„Ľudia !" zvolal Louis a pokračoval. „Hádate sa o vianočných guliach. Proste ich povešajte a hotovo. Radšej by sme mali ísť omotať svetielka okolo domu." vyhlásil kým omotával korálky okolo Nialla. Bezmocne tam sedel no smial sa ako malé dieťa. Milé.
„Cassie,mohla by si mi prísť pomôcť so zdobením perníkov ? A zober aj Danielle s Niallom,potrebujeme chlapský názor pre dekorácie." zakričala Eleanor z kuchyne. Trvalo mi pár minút vymotať nášho blondiaka z väzenia v podobe korálok,do ktorých ho Lou zamotal a neskôr som sa s ním aj Danielle odobrala do kuchyne. Všetko sme ozdobili,utrpeli sme pár strát na koláčikoch a hlavne muffinoch ale to sme predýchali. Keď už bola tma,chlapci nám predviedli ich ozdoby okolo domu,ktoré sa im vážne podarili. Dokonca sme ani nevybili poistky na celej ulici.
Potom,čo sme sa navečerali sme si zasadli ku krbu v obývačke a ja som hypnotizovala stromček v objatí môjho milovaného. Predsa ho dozdobil po svojom a tie gule boli vedľa seba až príliš blísko. Po tom,čo ma Harry videl ako na nich zazerám mi hlavu radšej otočil k sebe a zašepkal do ucha „Čím som si zaslúžil,že mám v živote také úžasné dievča ako si ty ?"
S emóciami v kolenách a priblblým úsmevom som pokrčila plecami a radšej ho pobozkala. V takejto atmosfére,keď sme sedeli na zemi prikrytí dekami popíjajúc čaj pri kozube v ktorom pokojne praskalo drevo a iskra sem tam odskočila na koberec,ktorý El chaoticky udupkávala nohou. Ešte šťastie,že bol celý čierny. Po tom,ako sme sa asi o pol druhej v noci nasáčkovali na nafukovacie postele,ktoré sme si mimochodom zaobstarali do Španielska,sme zišli k stromčeku v obývačke. Kým sme darčeky "nenápadne" v noci poukladali pod stromček v nádeji,že každí spý sme s nahratým prekvapeným úsmevom začali trhať obaly krabičiek. U Eleanor sme ešte pobudli okolo dvoch dní. Potom,čo jej mama oznámila,že sa vracia skôr sme vyupratovalý celý dom a zdrhli skôr,než by niečo zistila. Ak zistí,že jej drahý koberec sa skoro poddal iskrám tak si neviem typnúť,koho rozštvrtí skôr. Možno aj všetkých naraz no verím,že pani Calderová je mierumilovná žena s pochopením pre mládež v našom veku.

Live with Love 30.

Ladies ♥

Som zvedavá, ktorá z vás to vydrží až do KONCA. Táto časť je momoriadne dlhá a preto, na znak toho, že ste prežili túto LEGEN...wait for it... DARY LONG PART ! zanechajte na jej konci krátky odkaz. (a nie je dlhí kôli tomu písmu, len sa mi ho nechcelo meniť ;) )

A nemyslite si, že som vás chcela zabiť tými dlhými rečami :* Mám vás rada :)

A ešte vás chcem upozorniť, že dej sa pohol do obdobia Vianoc :D Dokonca som predbehla aj letáky z TESCA ! :D

Tak vám želám príjemné čítanie :)

Pár dní pred vianočnými  prázdninami

Čím viac som premýšľala nad Zaynom, tým viac som prichádzala na nové skutočnosti ohľadom nášho vzťahu. Znie to zvláštne, ale vážne to tak bolo. Chýbal mi jeho úsmev, jeho bozky, objatia, dotyky, vôňa ... proste celý on. Cat všetky tieto moje pocity pomenovala jedným slovom. Láska. A presne toho som sa tak veľmi bála. Je pravda, že mi veľmi chýbal, ale ja som si až doteraz myslela, že je to len také kamarátske. Dúfam, že je to len tým obdobím Vianoc a že potom ma to všetko prejde. No zatiaľ ani netuším, čo všetko sa do nášho stretnutia stane.

Mala som posledný týždeň na to, aby som nacvičovala pieseň na vystúpenie. Profesorka bola so mnou spokojná, čo ma samozrejme tešilo, pretože inak by som sa s tým musela trápiť ešte viac. Už som sa strašne tešla na to vystúpenie, no zároveň som mala aj obrovský strach  z reakcie ľudí. Okrem profesorky tú pieseň ešte nikto nepočul v mojej verzii.

S El, Cat a Danny som sa prechádzala po zamrznutých uliciach Londýna. Vonku už bola tma aj keď bolo asi len päť hodín.  Ulice osvetľovali svetlá neónov, malé krehké snehové vločky mi padali do tváre a sem tam mi jedna spadla aj za krk. Studená vločka ma schladila tak, že až so mnou zatriaslo. Prechádzali sme okolo rôznych výkladov, v ktorých svietili rôzne vianočné postavičky a odvšadiaľ sa ozývala vianočná hudba. Všade navôkol bolo veľa ľudí, ktorí chceli zohnať darčeky na poslednú chvíľu. A ani my štyri sme na tom neboli o nič lepšie.

Keďže som sa chystala na Vianoce k našim, každému som chcela niečo priniesť. Strašne som sa na nich tešila, no nevedela som, že zohnať darček pre každého bude až taký problém. Pre Rayna to bolo jednoduchšie. Vošli sme do hračkárstva a potom, čo sme sa pokochali nad hračkami každého druhy, baby mi pomohli vybrať niečo pre môjho malého bračeka. Vybrať darček pre rodičov bolo už o čosi ťažšie no aj to sa mi nakoniec podarilo. No a čo sa týka ostatných, rozhodla som sa, že im niečo prinesiem z Nemecka. Letenku mám kúpenú o deň skôr ako začínajú prázdniny, takže dúfam, že niečo zoženiem. Už mi nechýbalo veľa. Stačí zohnať ešte niečo pre Nialla, Liama a El. No a ešte niečo pre Cat a Zayna. Neviem ako sa mi to podarí, ale bude musieť.

Nakoniec sme sa ovešané taškami natlačili do Starbucks. Zvláštnym spôsobom sme sa natlačili k stolu a objednali sme si niečo, čo by nás roztopilo. S babami sme ešte podebatovali o zimných výpredajoch, ktoré ešte len prídu. Nechápem ako už teraz na to môžu myslieť. Ja už mám z nakupovania nočné mory. Už od minulého týždňa beháme po obchodoch ako nejaké maniačky a stále zháňame niečo, čo aj tak nikde nemajú.

Keď už bolo dosť neskoro, zavolali sme si taxík pretože niektorých z nás zajtra predsa ešte len čaká škola. Pre mňa to už mal byť posledný deň školy v tomto roku. Tešila som sa, no zároveň som bola aj trocha smutná, pretože ma opäť čaká lúčenie, no tento krát prišli na rad baby. Teraz pre zmenu odchádzam len ja a hoci je to len na pár dní, neviem si ani predstaviť, čo tam budem robiť.

Pred odletom, na letisku

,,Budeš nám veľmi chýbať. A nieže si počas tých troch dní nájdeš nejakého Nemca.“ Smutne na mňa hľadela El s Dann, pričom ma upozorňovali na niečo, čo je viac ako nemožné.

,,To by ste chceli.“ Snažila som sa o úsmev a jednu o druhej som ich objala.

,,Keď sa budeš vracať, my tri budeme prvé koho zbadáš.“ So slzami v očiach povedala Cat.

,,No ták, Cat. Neplač mi tu. Budú musieť evakuovať letisko, kôli povodniam.“ Snažila som sa ju aspoň trocha rozveseliť.

,,A okrem toho, zajtra sa ti vráti Herold. Mala by si sa tešiť.“

,,Viem. Ale sľúb mi, že zavoláš.“ Ustarostene na mňa hľadela.

,,Zavolám. Sľubujem.“

,,Dobre. A už som ti vravela aby si mu nehovorila Herold. Nechápem prečo ho tak voláš. Veď nemá päťdesiat.“ Nahnevane zvráštila čelo.

,,Je to také formálnejšie a páči sa mi to.“ Silno som ju objala, posledný krát som im rukou zakývala a nasmerovala som si do lietadla. Odchádzam presne tak ako odišli oni. Z oka mi vypadla slza a za ňou pomaly stekala ďalšia. Nechcela som odísť. Chcela som tu zostať s babami. Chcela som tu s nimi počkať do zajtrajšieho večera. Chcela som tu počkať na neho. Mohla by som opäť vidieť jeho úsmev a jeho pevné ruky by ma zase objali. Cítim, že ak ho opäť uvidím, zistím ako sa veci naozaj majú. Konečne prídem na to, prečo ho nemôžem pustiť z hlavy. Prečo nemôžu byť veci také ako chcem ?Všetko je to také komplikované. A možno že problém je v tom, že chcem až príliš veľa vecí naraz. Ale čo je na tom zlé ?

 <-Stella keď odchádzala:

Zamyslene som si sadla do lietadla, zotrela som si posledné slzy a z tašky som si vybrala mp3 aby som už nemyslela na to všetko, čo ma tak trápi. Nakoniec som bola rada, že som po niekoľkých minútach zaspala. Zobudila ma až milá letuška, ktorá mi oznámila, že sme už pristali. Dosť som sa potešila pretože som bola pripravená na to, čo sa o pár minút stane.

Vyšla som z dlhého tunela do letiskovej haly a za sebou som ťahala kufor. Rozhliadala som sa na všetky strany a pomedzi všetkých tých ľudí som videla akurát tak ďalších ľudí. Vyzeralo to, že sa sem sťahuje polka sveta. Všetci do seba narážali a každý sa niekam ponáhľal. Ja som ako tak pokojne kráčala smerom k východu až som zbadala tých troch ľudí, ktorý majú rovnakú alebo aspoň podobnú DNA ako ja. Úsmev sa mi natiahol tak, akoby som mala v ústach obrovskú tehlu. Zrýchlila som krok a tesne pred mojou mamou som pustila z rúk kufor a tašku na zem aby som ju mohla objať. Bol to naozaj ten najlepší pocit byť opäť v náručí mojej milovanej mamy.

,,Ach, Stella. Zlatko, ako veľmi si mi len chýbala. Teším sa, že ťa mám opäť pri sebe.“ V očiach mala zopár sĺz, ale to bolo asi tým, že bola šťastím celá bez seba. Drvila ma vo svojom náručí ako hubku na riad až sa nakoniec dostala k materinskému skonštatovaniu.

,,Nejako si schudla. Nezdá sa ti ? Čo vám tam nedávajú jesť ?“ Pohľadom si ma premerala od hlavy až po päty.

,,Aspoň vidíš kam si ma poslala.“ So smiechom som pokrútila hlavou a objala som môjho malého milovaného Rayena. Už by som o ňom nemala hovoriť, že je malý. Za taký krátky čas dosť podrástol. Keď som sa k nemu otočila, chvíľu na mňa hľadel akoby ma nepoznal, no po troch sekundách to vzdal a na tvári sa mu objavil široký úsmev. Nakoniec som sa privítala s otcom, ktorý ma tiež skoro rozpučil vo svojom náručí. Pomohol mi s kuframi, ktoré potom naskladal do auta a pomaly sme sa viezli ani neviem kam. Akurát si pamätám, že moja letenka bola do Mníchova a ďalej som sa nestarala.

Keď sme prechádzali tmavými ulicami bolo vidieť, že aj krajinu, akou je Nemecko (nič v zlom),  zasiahla svetielková mánia. Všetky domy, ktoré som videla boli vysvietené a vyzdobené. Páčilo sa mi to. Asi po 15 minútach cesty sme zastavili pred malým domčekom v jednej tichej uličke. Raynaovi som pomohla zo sedačky a pomaly sme sa presunuli k dverám. Otec mi vzal kufor, mama otvorila dvere domu a rozsvietila svetlo v malej predsieni. Okrem toho, že aj tento dom svietil ako disco guľa, aj jeho vnútro malo vianočný nádych. Na zábradlí svietili farebné svetielka, na komode bol vianočný veniec, ktorý uprostred ukrýval sviečku a kam som sa pozrela bola nejaká vianočná postavička. Na to, že to tu zdobili bezo mňa, sa im to podarilo. Bolo to tu také útulné a čo je zvláštne, cítila som sa tu ako doma.

,,Kedy ste to tu vyzdobili ?“

,,V práci už máme voľno, tak sme sa rozhodli, že to tu vyzdobíme skôr aby sme mohli tráviť čo najviac času spolu. Prišla si predsa na prázdniny.“ Informovala ma mama zatiaľ čo vyzliekala Rayna.

,,Aha. Je to tu pekné.“ Nahlas som skonštatovala a vyzula som si zasnežené čižmy.

,,Som rada, že sa ti to tu páči. Dúfam, že sa tu budeš cítiť ako doma.“

,,A budem mať aj izbu ?“ Zvedavo som sa opýtala. Ak sa tu mám cítiť ako doma, čo sa už aj skoro stalo, musím tu mať aj nejaké miesto.

,,Pravdaže. Ak pôjdeš hore po schodoch, tak na konci chodby je malá izba, ktorá čaká len na teba.“ S úsmevom povedala mama a moje oči sa rozžiarili. Bola som zvedavá a tak som sa rozhodla, že sa tam zájdem pozrieť.

Pomaly som stlačila kľučku na dverách, rozsvietila som svetlo a čakalo ma milé prekvapenie. Každá stena malej útulnej izbičky mala inú farbu. Presne tak som to vždy chcela. Tie farby boli rozličné, no podľa mňa aj tak spolu dokonale ladili. Farebné steny boli vyzdobené kvetmi a viselo na nich zopár obrazov. V tej izbe bolo všetko, čo som chcela a potrebovala. Posteľ, malé kreslo, skriňa a komoda so zrkadlom. Tašku som zhodila na posteľ a ľahla som si hneď vedľa nej.

,,Tak čo ?“ Zrazu sa v dverách izby objavila moja mama. Aké je to zvláštne. Keď som bola na internáte, jediného človeka, ktorého by som čakala by bola asi Cat. A teraz je to mama. Tuším si na to budem musieť zvyknúť.

,,Tuším, že som sa tu už zabývala.“ Zasnene som jej odpovedala a naďalej som sa rozplývala nad mojou izbou.

,,Chceli sme ti to tu spríjemniť aspoň na tých pár dní, čo tu stráviš.“ S úsmevom povedala a sadla si vedľa mňa na posteľ.

,,A musím povedať, že sa vám to vážne podarilo. Vôbec som nič podobné nečakala. Myslela som si, že keď sem prídem, bude to vyzerať tak, akoby som tu bola len na návšteve.“

,,Ty nie si len obyčajná návšteva. Si naša dcéra a aj keby si sem prišla len na jeden deň, vždy budeš mať v tomto dome svoje miesto. Pretože tento dom je aj tvojím domovom a ty vždy patríš a aj budeš patriť do tejto rodiny. Na toto nikdy nezabudni. Ľúbim ťa.“ Z oka mi vypadla ďalšia slza a keď som sa posadila, mama si ma k sebe privinula a vtisla mi bozk do vlasov. Zotrela mi slzy z tváre a pohladila ma po vlasoch. Presne toto som potrebovala. Táto žena je jediný človek, pri ktorom nemusím hovoriť a ona presne vie čo potrebujem. Toto je presne to, čo mi po celý ten čas tak chýbalo a nikto mi to nemohol dať. Vždy som sa tvárila, že som silná ako čínsky múr, no vo vnútri som strašne túžila mať pri sebe svoju mamku. Znie to akoby som mala tri roky, ale je to pravda.

Neskôr sme si všetci štyria dali spoločne večeru, mame som pomohla umyť riad a zatiaľ čo ona ukladala Rayna ja som zavolala Cat, že už som tu. Potom sme si už len mi traja sadli do obývačky. Sedela som na zemi pred krbom, v ktorom pomaly praskal oheň, v rukách som mala teplý čaj a moji rodičia sedeli oproti mne a s radosťou ma počúvali. Rozprávala som im o škole, o nových priateľstvách a o tých najkrajších a najlepších zážitkoch. Bol to pohodový večer strávený v kruhu najbližších. A aj keď Rayen už spal, nebol odo mňa vzdialený niekoľko kilometrov, ale len zopár metrov.

Ak budú tieto Vianoce také ako tento večer, potom môžem už teraz povedať, že toto budú moje najkrajšie Vianoce.

Ráno ma zobudil strašný buchot, dupot a krik. Oči som mala stále zatvorené a snažiac sa nevšímať si ten hluk, otočila som sa na druhú stranu. Ako som tak načúvala tým zvláštnym zvukom, všimla som si, že sa približujú až nakoniec zdroj toho strašného hluku vpálil do mojej novej izby a vyskočil mi na posteľ. Už som to dlhšie nevydržala a keď som otvorila oči, predo mnou sa vyškieral môj milovaný brat s nejakou hračkou v rukách. Bol taký zlatý, no za toto nevhodné a pre mňa neprijateľné prebudenie som sa mu musela tak troška pomstiť. Začala som ho strašne štekliť až nebol schopný smiať sa. Bláznili sme sa ako kedysi.

Po príjemnom budíčku som si dala raňajky s mojou rodinou a okolo desiatej sme sa vybrali na moju žiadosť do mesta. Musela som dokúpiť zopár darčekov a tak som chcela využiť to, že obchody sú ešte otvorené. Aj keď tam bude polka planéty, zvládnem to.

Ale pravdu povediac, nezvládala som to. V obchodnom centre, v ktorom sme sa práve nachádzali, bola hlava na hlave. Už som pomaly strácala nervy, no chýbal mi už len jediný darček. A ako na potvoru, mal to byť darček pre Zayna. Už som bola zúfala, pretože som nikde nemohla zohnať niečo vhodné.

,,Poďme preč.“ Nervózne som zavelila a ľudia, ktorý mi robili spoločnosť ma ochotne poslúchli. Až na moju mamu, samozrejme.

,,Si si istá ? Veď pred desiatimi minútami si povedala, že sa odtiaľ nepohneme, kým niečo nevyberieš.“ Udivene na mňa zazerala.

,,Áno som. Na budúce mi prosím ťa pripomeň, aby som darčeky začala zháňať už v januári. Tak sa vyhnem stresu a aj tej kopy ľudí.“ Nahnevane som jej odvetila a kráčala som k východu. Kým sme sa vrátili z nákupov domov, pocit hnevu ma opustil a prišiel čas zúfalstva.

,,Cat, ja som pre neho nič nezohnala!“ Zúfalstvo a nervy podali Cat zvláštny druh pozdravu.

,,Ahoj Stella. Veď som ti vravel aby si mi nič nekupovala.“ Skoro ma porazilo keď som v telefóne počula Harryho hlas.

,,Ahoj Harry. Je tam Cat ?“ Troška zahanbene som sa ho opýtala. Cat už bola zvyknutá na moje hysterické prejavy, ale neviem či aj Harry je schopný pochopiť túto obzvlášť závažnú situáciu. Veď je to predsa CHLAP !

,,Áno Stella ?“ Veselo sa ma opýtala už na 100% Cat.

,,Zopakujem to ešte raz.“ Povedala som pokojne a s rovnakou hystériu som zapakovala predošlú vetu.

,,Cat, ja som pre neho nič nezohnala!“

,,Máš na mysli Zayna ?“ Pokojným hlasom sa ma opýtala.

,,Cat, dnes ti to mimoriadne páli. Jasné, že mám na mysli Zayna.“ Podráždene som jej odpovedala.

,,Hlavne sa ukľudni dobre ?“ Snažila sa ma upokojiť a potom pokračovala ďalej. ,,Pozri. Ty mu nemusíš dávať žiaden hmotný dar. Niekedy sú aj slová väčším darom ako nejaká pekne zabalená škatuľka s veľkou mašľou na vrchu. Som si viac ako istá, že Zayn od teba očakáva niečo, čo určite nikde na svete nekúpiš. Skús nad tým chvíľu popremýšľať a ja verím, že dôjdeš k správnemu záveru.“

,,Aha...Tak fajn...Dobre....Ďakujem za radu.“ Posledné slová som povedala ako robot. Musím povedať, že toto sa Cat naozaj podarilo. Nad tým čo mi povedala som premýšľala celý deň až kým som nešla spať. Až vtedy mi to docvaklo. http://www.youtube.com/watch?v=n_esVrTTwcg

Štedrý deň

Už od rána som pobehovala po kuchyni a pomáhala som mame s prípravou večere. No pri varení nie som až taká aktívna, pretože to neviem. Radšej som za pomoci môjho brata vykrajovala z cesta formičkami rôzne tvary a ukladala som ich na plech. Bavili sme sa s tým ako malé deti. Teda až na to, že Rayan je dieťa. Moja mama len krútila hlavou, ale usmievala sa, takže to bolo dobré znemenie. Zajtra ráno odchádzam, takže počas môjho pobytu na mňa chcela byť asi dobrá. 

Po našej misii s cestom, sme s Raynom zablúdili k vianočnému stromčeku. Môj otec ho skoro ráno odniekiaľ privliekol, pretože za každú cenu chcel mať doma pri kozube živú rastlinu. Neviem kde ho zohnal, ale už bol pripravený na všetko. Na stole a na gauči v obývačke už mal nachystané škatule s ozdobami a bol pripravený vyzdobiť si toto majstrovské dielo prírody. Ponúkla som sa mu, že mu s tým pomôžem a samozrejme Rayan sa chcel tiež pridať. Po tom, čo sa niekoľko krát zamotal do svetielok, ktoré sme tak isto niekoľko krát s otcom rozmotávali, rozpučil niekoľko vianočných gúľ, pretože za každú cenu chcel hrať futbal.

Keď som už aj túto misiu označila za úspešnú ponúkla som sa, že vezmem Rayna do blízkeho parku. Otec mi pomohol obliecť ho a potom sa tak isto pustil do prípravy jedla. Teda ak sa dá degustácia označiť za prípravu jedla. To mu išlo. 

Čižmy po kolená, kabát nad kolená, šál päť krát omotaný okolo krku, čiapka na hlave, hrubé rukavice a mohla som sa vybrať do tej krutej zimy. Chytila som Rayna za ruku a podľa otcových inštrukcií sme sa vybrali smerom do parku. Vonku jemne poletoval sneh a mráz nám obom sfarbil líca do červena. Prešli sme zopár metrov a na konci ulice bol malý park, v ktorom už pobehovalo zopár detí. Rayan okamžite vbehol do skupinky detí a mne nezostávalo nič iné len ho z diaľky pozorovať. 

Vonku sme vydržali do kopy asi hodinu. Potom sme sa vrátili domov, kde nás už čakala pripravená horúca čokoláda od mamy. Bola som taká šťastná keď som zbadala hrnček, z ktorého stúpala para. Sadla som si na gauč a ruky som si ohrievala na horúcom hrnčeku. Keď som už začínala cítiť, že je ten hrnček horúci bola som rada, že do mojich prstov sa opäť dostal cit. Ďalší bod rozmrazovania môjho skrehnutého a na kosť premrznutého tela, prišiel v podobe horúcej sprchy. Nakoniec som na seba natiahla legíny a hrubý sveter, vlasy som si rozčesala a s dekou som si sadla pred telku. Snažila som sa pozerať nejakú typickú vianočnú rozprávku, ktorá by aj mohla zaujať Rayna. Ale ten to po asi 10 minútach vzdal a s nejakou hračkou v ruke stále pobehoval po celom dome. Okrem kriku, dupotu a neustálych pádov som nepočula nič iné. Niežeby som to nikdy nezažila, ale za ten čas, čo som bola preč, som si od toho tak trošku odvykla.

Nakoniec už konečne prišla na rad večera a ja som sa tešila ako malé decko. Celý deň som okrem toho  cesta na koláče nič nejedla. Niežeby som sa nejako extra držala tej básničky o zlatom prasiatku, ale moja zásada nič nejesť mala svoje opodstatnenie. Vedela som, že z toho čo teraz zjem, mi bude zle až do Silvestra. Po večery prišli na rad darčeky rôzneho druhu, charakteru, motívu, dizajnu a ... Bolo ich toľko až som mala pocit, že okrem Rayna tu mám štyri roky aj ja. No nevadí. Veď darčeky vždy človeka potešia. 

Kto by bol povedal, že si raz budem musieť dávať budíček počas Vianoc ? Ja určite nie až do dnešného rána. Rozospatá som rukou nahmatala mobil a vypla ten otravný tón, ktorý ma vytrhol zo sna. Bolo pár minút po ôsmej ráno, na okne sneh, vonku zima a v mojej posteli príjemné teplo. Komu by sa už len chcelo vstávať ? No ja som musela. O jedenástej mi letí lietadlo a večer okolo piatej to celé vypukne. Keď som si na to spomenula, až mi prišlo zle. Striaslo ma a začala som byť nervózna.

Vbehla som do kúpeľne a tvár som si opláchla studenou vodou. Nejako som sa dala do kopy a zišla som dole do kuchyne. Prekvapilo ma keď som tam zbadala mojich rodičov pri rannej káve.

,,Vy ste už hore ?“ Udivene som sa opýtala a hlavu som strčila do chladničky.

,,Len pred chvíľou sme vstali. Kým sa to ešte dá, tak chceme byť s tebou.“ S úsmevom ma pohladila mama po vlasoch, keď som si salda vedľa nej k stolu s jogurtom v rukách. S divným úsmevom na tvári som si len povzdychla a sklonila som hlavu.

,,Čo sa deje zlatko ?“ Ustarostene sa ma opýtala mama.

,,Nič. Ja len neviem, kedy vás opäť uvidím.“ Smutne som povedala a z oka mi vypadla obrovská slza.

,,Veď vieš, že sem môžeš prísť kedykoľvek budeš chcieť. Vždy keď ti budeme chýbať môžeš zavolať a ja ti zarezervujem letenku na hocijaký dátum.“ Povzbudzujúco sa usmial otec.

,,Ďakujem.“  Zotrela som si slzy z tváre a pomaly som do seba dostávala jogurt.

,,Uvidíš, že vďaka priateľom, ktorých si si našla, to nebude až také zlé.“ Poznamenala mama.

,,To hej. Ale viete, čo je zvláštne ? Keď som s nimi, chýbate mi vy traja. A keď som s vami chýbajú mi oni. Tento svet nemá logiku.“ Pokrútila som hlavou a do úst som si vložila ďalšiu lyžičku.

,,A kto z tvojich priateľov ti chýba najviac ?“ Zvedavo sa opýtala mama. Až mi trochu zabehlo, no bez váhania som povedala: ,,Cat!“ Nevedela som kam tým smeruje a tak som sa ďalej venovala jogurtu. Tvárila som sa, že táto odpoveď je najúprimnejšia na svete aj keď nebola.

,,A čo je to za hlúpu otázku. Ak by sa teba pýtali, ktoré z tvojich detí ti chýba najviac, ak by si pravdaže žila niekde na opustenom ostrove, tiež by si si vyberala ?“ Nechápavo som na ňu pozerala.

,,Takže nezapieraš, že medzi tvojimi priateľmi je ešte niekto iný, kto ti chýba rovnako a možno viac ako Cat ?“ Už na mňa začala vyťahovať nejaké divné psychologické metódy, ktoré by ma nakoniec aj tak prezradili.

,,Mami, Vianoce sú časom pokoja a lásky. A ak aj ty chceš v tomto dome udržať pokoj, tak mi už nedávaj takéto otázky.“ Nehnevane, no zároveň pokojne som jej odvetila a pokračovala som v jedení. Jediné, čo som počula bol taký divný smiech oboch mojich rodičov, no keď som im venovala jeden nahnevaný pohľad, začali sa opäť venovať svojej káve. Po chvíli ticha vbehol do kuchyne Rayn a všetci sa venovali už len jemu. Bol mojou záchranou.

Neskôr som sa išla pobaliť. Do kufra som okrem vecí, ktoré som si priniesla, musela natlačiť aj to, čo som dostala. Plus, naši mi dali darček aj pre tetu Amandu, u ktorej strávim zvyšok prázdnin. Nebola som z toho nadšená, ale ak som chcela stráviť prázdniny v Londýne, nemala som príliš na výber.

Prišla som sem za sprievodu mojej rodiny a presne tak isto som aj odišla. Opäť prišla tá chvíľa, ktorú začínam z duše nenávidieť. Zopár sĺz. Objatia. Úsmevy, ale ja smutné tváre. Toto všetko dokáže charakterizovať len jedno slovo. Lúčenie. Schmatla som svoj kufor a tašku a pomaly som sa vzdiaľovala od rodiny.

Celú cestu v lietadle som si čítala nejakú knihu, ktorú som pre zmenu nevzala Cat, ale túto som dostala od rodičov. Bola celkom zaujímavá. Hovorila o rôznych ľuďoch a o rôznych situáciách, ktoré sa odohrávajú v živote človeka. Nakoniec lietadlo konečne pristalo a ja som si pobalila svoje veci. Taška v jednej ruke, kufor v druhej a pomaly som kráčala v zástupe ľudí smerom do obrovskej haly londýnskeho letiska Heathrow. Bolo tam podstatne menej ľudí ako keď som odchádzala. No to, čo som zbadala, ma zaskočilo, prekvapilo, potešilo, dojalo, .... 

Live with Love 29.

Bellas damas :)

Je tu nová časť len pre vás ... veď to je jasné pre koho by som ju asi tak písala :D

(To si radšej nevšímajte. Asi sú to vedľajšie účinky paralenu, ktorý si sama ordinujem )

UND .... minule mi DAKTO povedal, že som dala dlhú časť. Nebolo to myslené v zlom, ja viem. Ale tento krát som veľmi nestíhala a preto je táto časť kratšia. Dúfam, že sa nebudete hnevať :)

A ešte jedna vec. Tie hlúposti, čo som tam popísala nie sú vymyslené pod vplyvom nátlaku. To tak zrazu samo na mňa prišlo. Som napísala prvé, čo ma napadlo a tak to aj dopadlo ;)

YOU ENJOY IT ! ☺

Keď sa nám už tak ochladilo, tak nech nás aspoň fotka zahreje :)

http://www.youtube.com/watch?v=oncmL69ZEJ8

Stella

Už prešlo zopár týždňov a studené dažďové kvapky sa zmenili na zamrznutý sneh. Nebolo ho síce veľa, ale dosť na to aby pokryl miesta, kde nedávno bola tráva. Zima nie je moje najobľúbenejšie ročné obdobie, ale ak už má byť tak nech je aspoň poriadna. Čistá biela farba, ktorá momentálne pokrýva Londýn, povzbudzujúco pôsobí na môj mozog, ktorý je v posledných dňoch až príliš zaťažený. Moja podráždená nálada negatívne vplýva na moje okolie, čo sa aj neraz prejavilo. No a naposledy to samozrejme nezostalo bez následkov.

,,Cat, Cat, Cat, Cat, Cat, Cat, Cat, Cat, Cat, Cat, Cat, prosííííííííííííííííííííím poďme na ten film do kina. Dnes ho dávajú už naposledy. Prosím.“ Ruky som mala spojené ako pri modlení a s nádejou som čakala, že Cat bude súhlasiť. Strašne som už chcela niekam vypadnúť. Nie len kôli tomu filmu, ale hlavne preto, že som už dlho nikde nebola a všetko mi strašne liezlo na nervy. Nemohla som si pomôcť. Škola mi už liezla hore krkom a o učiteľoch ani nevravím. Hrozne mi chýbala moja rodina, ktorú pravdepodobne uvidím najbližšie až na Vianoce. Mama mi už dokonca aj rezervovala letenku. Už sa nemôžem dočkať, keď ich po štyroch mesiacoch uvidím. Ale ak pôjdem za nimi, miniem sa s chalanmi, ktorí sa v tom čase vrátia domov. O tom, že som na nich myslela každý deň ani nebudem hovoriť. So Zaynom som viedla hodinové rozhovory cez skype a keď sa to nedalo, tak mi napísal alebo zavolal. Neprešiel deň bez toho aby sa mi neozval. Znie to ako výborná správa, no všetko mi tým iba zhoršoval. Každý deň som viac a viac túžila byť s ním. Bola som z toho strašne smutná, skleslá, nervózna a moja nálada bola na bode mrazu. Nevedela som, čo sa to so mnou deje. No keď som videla jeho úsmev na obrazovke môjho notebooku, aj moja tvár sa rozžiarila. Teda aspoň tak to hovorila Cat. Aj jej Harry strašne chýbal, no ona sa stále usmievala. Asi ju jeho láska hriala pri srdci. No ja som jej to vôbec neuľahčovala. Keď som na tom bola najhoršie, všetku zlosť som si vybíjala na nej. Ako vždy, Cat mala vlastnú teóriu o tom, prečo sa cítim pod psa, a preto ju až tak veľmi netrápilo, čo som hovorila. Vďaka Bohu za to, aká je.

,,Stella, sama predsa dobre vieš, že máš zakázané vychádzky.“ Prísne na mňa Cat hľadela, keď som ju už asi po tisíc dvesto päťdesiaty krát prosila o tú istú vec. Dnes už bol piatok a s mojim nepretržitým presviedčaním som začala už v pondelok.

,,Ja viem, že od pondelka sa zmenil akurát tak názov dňa, ale ty by si predsa mohla zmeniť svoj názor. Prosím.“ Nahodila som psie oči

,,Vieš, že na mne nezáleží. Už som ti asi stokrát vravela, aby si si najprv premyslela, čo chceš povedať a potom to spravila.“ Otočila sa mi chrbtom a ďalej sa prehrabovala medzi svojimi vecami.

,,Ty vieš, že som na to mala dôvod. A k tomu som bola aj úprimná. To sa cení.“ Súhlasne som prikyvovala hlavou a naďalej som na ňu upierala môj zrak.

,,Nie zlatko. Ty si si to pomýlila. Snaha sa cení. A ak by si sa aj ty v tej chvíli troška snažila ovládať svoje vášne, nemusela by si ma tu teraz prosiť o niečo, čo ti ja aj tak nemôžem dať.“

,,A čo ona? A keď tak nad tým premýšľam je to jej chyba.“ Založila som rukami a trvala som na svojom.

,,Jej vina? Vážne? A aké je tvoje LOGICKÉ vysvetlenie?“ Cat zbystrila svoju pozornosť.

,,Ak by mi tu Nicole nevykrikovala, že si Zayn nájde inú, mne by určite nepraskli nervy. Až do toho dňa som sa ovládala, ale už som to nemohla dlhšie vydržať.“ Vedela, že je to pravda, pretože pri tých našich ,,rozhovoroch“ bola Cat stále pri mne a zakaždým sa jej podarilo, odtiahnuť ma od toho zdroja negatívnej nálady. Až do jedného dňa.

Raz som sa s Cat vracala zo školy po nie veľmi vydarenom teste z nemčiny. Aj keď som sa učila, nevyšlo to. Veď ja predsa nemôžem za to, že tá profesorka vždy používa slová, ktorým ja ani náhodou nerozumiem. A pri posluchu sa cítim ako na schôdzi japonského parlamentu. Ja a ten jazyk sme si proste už od začiatku nesadli.

Keď sme už prekonali cestu cez ukrutnú zimu, ktorá panovala vonku, vstúpili sme do haly nášho internátu. Cítila som sa ako srnka na Antarktíde, ktorá zrazu vošla do iglu s centrálnym vykurovaním. Stiahla som si čiapku z hlavy a rukavice zo skrehnutých prstov som si odložila do vrecka na kabáte. S Cat som vždy po škole zašla na šálku horúceho čaju a tak tomu bolo aj dnes. Dnešný čajíček ma nemal len rozmraziť, ale hlavne mal upokojiť moje nervy. Cat sa so mnou pre istotu ani nerozprávala, pretože vedela, že som strašne vytočená. Nie je nič horšie ako keď tvoje niekoľko hodinové úsilie vyjde nazmar.

Najhoršie na tom všetkom bolo, keď sme po ceste do izby stretli Nicole. Pri rozhovore s nejakým mladším dievčaťom mala hlavu tak vysoko, akoby sa snažila zachytiť vzduch z inej planéty. Tú jej namyslenosť som cítila už z diaľky. Ľutovala som to dievča, ktoré sa stalo jej obeťou. Nicole tam do nej stále niečo hustila a to dievča bolo stále vystrašenejšie ako pred sekundou. Moju zlú náladu som si chcela vykompenzovať tento krát na Nicole. Konečne sa mi naskytla príležitosť a ja som ju chcela využiť. A tak ma napadlo, že to vystrašené dievča, by túto chvíľku mohlo využiť na útek.

,,Jééé, Nicole ! To už dnes je ten deň ?“ S falošným úsmevom som jej povedala keď nás delilo niekoľko nebezpečne krátky centimetrov. Cat až strhlo a zvláštne na mňa pozrela.

,,Aký ?“ Nechápavo na mňa tá nepríjemná osoba hľadela.

,,No predsa Halloween. Vyzeráš ako strašidlo, tak snáď si sa takto nedoriadila náhodou.“ Fakt vyzerala otrasne. Vlasy jej stáli na každú stranu akoby sa jej hrebeň dal na útek a snažil sa ukryť pred svojou majiteľkou. Cat a to dievča sa len potichu zasmiali a na Nicole už bolo vidieť ako jej pomaly praskajú nervy.  Chvíľu na mňa zazerala a premýšľala, čo povie.

,,Pani riaditeľka ! Stella ma uráža.“ Zrazu z nej vyletelo a pozerala kamsi za môj chrbát. Rýchlo som sa otočila a za mojim chrbtom kráčala riaditeľka internátu. Toto bol ako zlý sen. Nicole sa len škodoradostne usmievala a po tom, čo sa pri nás riaditeľka zastavila, poslala Cat aj dievča preč. Hneď som vedela, že je zle. Cat sa na mňa s ľútosťou pozrela a pomaly kráčala preč.

,,No to určite. A pod posteľou schovávam ponorku a nemám na ňu vodičák, v šatníku mám dvere do Narnie, ó a ešte jedna vec. V umývadle mi pláva medená rybka, ktorá má dokonca aj plutvy. Zvláštne nie ?“ Hneď ako som zbadala riaditeľku, vedela som, že budem mať problém. Už to vo mne vrelo, tak prečo si to ešte nezhoršiť ? Moje posledné slová ovplyvnil nával hnevu a okrem toho som mala strašnú chuť povedať nejakú somarinu.

Riaditeľka na mňa len divne hľadela a nakoniec vyhlásila aby som ju prišla navštíviť do jej kancelárie. Bez slova som zhodila svoje veci v izbe, zabuchla som za sebou dvere a namierila som si to rovno do kancelárie riaditeľky. Dala mi ,,krátku“ prednášku o slušnom správaní, zatrhla mi vychádzky do konca novembra a poslala ma preč.

No a takto som dopadla. Bolo krátke, výstižné a niektorých ľudí to dokonca aj pobavilo. Napríklad takú Cat. Stále sa z toho smiala, no po čase ju to už prešlo. Teda neprešlo. Ale ja som jej povedala nech mi to už nepripomína, pretože tá nešťastná chvíľka ma dostala do tejto situácie. Do konca novembra chýbal ešte týždeň, no pre mňa to bola ako celá večnosť. El a Danny nás stále volali na nákupy lenže ja som ísť nemohla a Cat so solidarity tiež nešla. Vravela som jej nech ide, ale ona nechcela. Vraj ma tu nechce nechať samú, aby som nespravila nejakú hlúposť. To dievča je ako moja mama a najlepšia kamoška v jednej osobe. A práve preto ju tak veľmi ľúbim.

Stella

Cat 

Winter Love ♥-31.časť

Nóó a je to túúú. Tešíte sa ? Dúfam,že áno.

Po dôkladnom zhodnotení situácie v škole vám s poľutovaním oznamujem,že sa viac ako jednej časti za týždeň nedočkáte. Pravdepodobne ju budem prisávať vždy v piatok alebo cez víkend. Cez týždeň to fakt nepôjde. Tak sa mi radšej pochváľte vy,ako sa vám darí v škole. Už ste schytali nejaké známky ? ň.ň

Tie skoky v čase si nevšímajte,v najbližšej dobe budú časté. :)))

No,nakoniec vám nemám čo oznámiť. Divné,že ? Ja také ukecané stvorenie. Nevadí,niekedy inokedy.

Milovaný Larry,dlho predlho na nej fičím. Ďakujem Miruš ;) HELP ME !!!  Videli ste nové video LWWY ?? Ľúbim. S babami sme sa rozpúšťali. TU ! TU ! TU !

Tak sa majte lásky moje a tešte sa na Vianoce. (To tá jeseň.) Love ya ;* ♥

Kráčala som školskou chodbou s rukami plnými kníh a kabelkou prevesenou cez plece. Tackala som sa z jednej strany na druhú ako tučniak na ľadovej kryhe a len len že som sa nepotkla o hlúpu loptičku,ktorá vyletela z vedľajšej triedy.
„Hľadám ťa po celej škole. Nemôžeš zostať aspoň päť minút na jednom mieste ?" zvolal oproti mne idúci Drew.
„No,tak čo ?" vyzvedal,keď sa otočil a kráčal za mnou smerom odkiaľ prišiel.
„Čo no tak čo ?"
„No čo asi ? Naznačila si jej už niečo ?"
„Nenazvala by som to náznakom. Povedzme,že som sa opýtala na názor k tvojej osobe a vyšlo to tak...neutrálne."
„Čo tím myslíš. Nehovor mi tu v hádankách,prosím."
„No podľa nej,by u teba nemala šancu. Podceňuje sa,vraj nie je žiadna roztlieskávačka."
„Pekne. Ako si toto môže myslieť. Veď je úžasná. Som totálny idiot." doskou na papiere si buchol po hlave a mne nedalo aby som mu aj ja netresla jednou knihou po hlave.
„Si,zazlievať ti to nebudem." zachechtala som sa a konečne zhodila všetky učebnice do skrinky. Šmahom ruky som biedne plechové dvierka znova zavrela a pokračovala v chôdzi s vypytujúcim sa pudlíkom Drewom v pätách.
„A kedy sa jej to podľa tvojich skromných výpočtov chystáš povedať ?" dobehol za mnou.
„Keď na to budem pripravená ja,tak aj ona. Ak si myslíš,že je to také ľahké povedať najlepšej kamarátke,že o ňu má záujem chlapec,ktorí mi pil krv kedy len mohol tak sa ti ospravedlňujem,ale pre mňa to nie je tak jednoduché. Tiež sa doteraz spamätávam z toho,že sa ti páči a že ju máš rád. A ak teraz dovolíš,idem sa po ceste do telocvične vyklepať na kosť,tak sa maj. Správy ti podám neskôr." vykrútila som sa z jeho prítomnosti a upaľovala do posilovne,kde sme mali stráviť nasledujúcu hodinu.
S Ellen a ostatnými babami sme dostali rozchod,keďže to bola pre nás posledná hodina. V jedálni bol dlhší rad než na letisku,keď majú priletieť chalani tak sme sa obe zhodli,že sa pôjdeme najesť do mesta. S rukavicami navlečenými na rukách som kontrolovala telefón,kde som našla plno zmeškaných hovorov od Harryho. Je od neho milé že mi volá aj keď vie,že som v škole a že mu to nezodvihnem. S Ellen po boku sme kráčali studeným a kľudným Londýnom. Každá sme si kúpili bagetu,zasadli do parku a sledovali mamičky ako sa prechádzajú okolo nás s kričúcimi detičkami vyhadzujúcimi hračky von z kočíka.
„Dnes som ťa videla pri skrinkách s Drewom o niečom debatovať. Bolo zvláštne vás vidieť nehašteriť sa." zhodila kabelku na zem a s chuťou sa zahrýzla do bagety väčšej,než bola ona sama.
„No,bola to skôr nezáväzná konverzácia dvoch spolužiakov. Žiadna debata. Debatu vedú iba kamaráti."
„A o čom,ak môžem vedieť."
„Ále,nič zvláštne. Iba o škole."
„Neverím,videla som ten jeho pohľad. To nebol obyčajný rozhovor. Bol nejaký neistý."
„A ty si už vyštudovala psychológiu,že podľa výrazu tváre človeka dokážeš usúdiť jeho náladu ?"
„Nie,čo ti je ?" dotknuto na mňa vyvalila oči. Nemala som na ňu zvýšiť hlas.
„Ale nič,ja len....ále nič." mávla som rukou. Znova som sa zasekla a radšej si odhryzla z obeda.
„No tak to už vyklop. V poslednej dobe si nejaká divná,deje sa niečo s Harrym ?"
„Nie,všetko je v najlepšom poriadku. Prejdime na niečo iné. Páči sa ti jeseň ?" nemôžem uveriť,že som ja jej opýtala takú sprostosť. Myslela som si,že hneď zistí,že sa deje niečo nekalé.
„Ten chlad ti vážne nerobí dobre,aj keď ho ľúbiš ako to ty hovoríš,čo sa mi zdá dosť divné. Zájdi si k doktorovi. Alebo si len ľahni do postele s čajom zavolaj,Harrymu a zapnite si nejakú rozprávku." vyškierala sa.
„Tak dobre,páčiš sa Drewovi." zvýskla som,ale jej reakcia ma doslovne dorazila. Pri poslednom slove sa začala smiať z celého hrdla,až sa jej z očí vydrali slzy.
„Si neuveriteľne vtipná. Tak dobre si ma už dlho nepobavila." s rozosmiatou tvárou ma potľapkala po pleci.
„Ehm,to ale nebolo myslené ako vtip." so sklonenou hlavou a vážnym hlasom som jej oznámila.
„Ako to myslíš." zhrozene sa na mňa zadívala a ruky sa jej triasli.
„No tak ako počuješ. Páčiš sa chlapcovi,ktorí by si ťa podľa teba nevšimol,ani keby ti vlasy stáli hore dupkom 20 cm a keby boli prefarbené na oranžovo. Lenže on si ťa všimol a má ťa so strojčekom na zúbkach a úžasným srdiečkom." snažila som odmäkčiť jej hnev,lenže  sa iba postavila a nervózne začala pochodovať z jednej strany na druhú predo mnou,zatiaľ čo ja som dojedala svoj obed.
„Takže toto si predo mnou skrývala celý týždeň ? Alebo to trvalo dlhšie ?"
„Nie,iba týždeň." prekvapila ma,nevyvádzala tak,ako som si myslela.
„Takže to,keď sa na mňa tak často pozerá neznamená to,že som mala na sebe nejaký fľak. To,že sa so mnou dáva do reči tak často,ako sa dá neznamená to to,že si zo mňa chce urobiť dobrý deň."
„Áno,presne tak. Pokračuj..." uistila som ju,že jej domienky sú správne a vo svojom ozrejmovaní pokračovala.
„Keď na mňa v jedálni zakričal,aby som dala pozor na dlážku,že tam upratovačka umývala rozliatý džús neznamenalo to,že chce aby mi tam niekto niečo hodil ale to,že..."
„Stačí ! Myslíš správne." zastavila som ju. Tích dobrých skutkov od Drewa bolo nad moje ľudské chápanie a nevedela som ich už dlhšie počúvať.
„A to si mi nemohla povedať skôr ?"
„No dovoľ ? Čo keby si bola v mojej koži ty,a mala by si mi povedať,že sa mu páčim ?"
„Euu,fúj. Asi by skôr tiekla krv."
„Ďakujem. No a teraz čo ? Pôjdeš za ním,ale mu mám povedať,nech ide on za tebou ?" zodvihla som sa z lavičky.
„Čo ja som nejaký pes ktorý ide k pánovi vtedy,keď on zapíska. On je chlap tak nech príde on za mnou." rozhorčene konštatovala a odhodila svoj sáčok do koša.
„Ako si praješ." z vrecka som vytiahla telefón a zavolala Drwovi. Ani si nepamätám,odkiaľ mám jeho číslo. Výslovne som mu prikázala aby zdvihol zadok a pripravil nejaké stretnutie s Ellen,kde by jej povedal,čo k nej cíti. Nakoniec,to dopadlo nad moje očakávania. Ellen mi zakázala ísť s ňou na ich stretnutie čo som samozrejme chápala. Vo svojom vnútri som aj tak chcela ísť s nimi,veď som ich prakticky dala dokopy.  Isteže som zostala doma a pomáhala otcovi zoraďovať zložky z papiermi v pracovni. Teraz Drew s Ellen spolu chodia a on si ju ochraňuje ako oko v hlave. Prajem im to,Ellen si to zaslúži. A toho chlapa som dôrazne varovala,že ak jej niečo urobí tak naňho poštvem všetky directionerky a po ich zásahu zostane udupaný v zemi.
 Po pár mesiacoch sa nič nezmenilo. Iba som mala väčšie nervy z maturity,Harry ma zasypával tonami čokolády. Vraj ukľudňuje ale ja som len pribrala dve kilá a za žiadnu cenu ich nemôžem dať dole. On ma však chváli,že ma krásnu priateľku a že dve kila hore dole nikoho nezabijú.

December

„Harry ? Kde si ? Pred domov stojím hodnú chvíľu s krabicou vianočných svetielok a pripadám si ako sadrový trpaslík. Už zapadám do výzdoby,ktorú otec včera dokončil." šomrala som do telefónu,keď mi odumierali omrznuté ruky v rukaviciach.
„Už vyhadzujem smerovku. Máš aj ten červený špicatý klobúčik aj lampáš ? A za jazdy sa volať nemá. O chvíľku som pri tebe." nestihla som mu ani oponovať a už som išla kričať do hluchého telefónu. Klasické,zavesiť a o nič viac sa nestarať.
„Ešte stále neprišiel ?" vyšiel z domu otec zabalený vo svetry s pohárom,ktorý patril mne.
„Kašlem ja na to. Aj na tú múku,nech si po večeroch hladujú,bez koláčov. Keby to nebolo aj pre Nialla tak sa tej bielej veci s Dan ani nechytím. Chudák blondiak,takto by som mu Vianoce neskazila." zhodila som krabicu na schody a od otca  vzala šálku so sladučkým kakaom. Od hnevu som si ešte kopla do tašiek s nákupom,ktorý som bola s Danielle urobiť a samozrejme,keďže sa museli všetky sladkosti,džemi a ostatné dobroty uchovať v bezpečí pred šrotovačom Niallom,ostalo to u nás.
„Už je tu. Chudák,idem ja dnu. Nechcem vidieť,ako si na ňom vybiješ zlosť zlatko." zavelil keď sa čierne auto vynorilo z tmy a zaparkovali pri bráne.
„Hlavné je,že vždy hovoríš ako chlapy držia spolu." vopchala som mu do rúk nazad šálku a na ruky povešala igelitky plné jedla.
„To je niečo iné. Maj sa a určite sa ti ozvem. Nezabudni ísť za mamou,čosi od teba chcela." Objal ma tak silno,že som skoro vypľula pľúca a pobozkal ma do vlasov. Skvelé,môj otec sa bude vyvaľovať v kraťasiach niekde pri bazéne a ja budem tvrdnúť pri kábloch so žiarovkami a omotávať ich okolo stĺpov,zatiaľ čo Liam s Louisom sa budú vymotávať z lepiacej pásky.
„Miláčik,neverila by si,aké sú tie cesty pred Vianocami napchaté. Stál som v zápche dvadsať minút. Už mi tŕpol zadok,aj keď mám kožené sedadlá." prirútil sa ku mne s plnými ústami argumentov a s roztvorenou náručou si ma k sebe pritúlil.
„Zatiaľ čo tebe odumieral zadok,mne odumierali nohy. Vieš koľko mi trvalo to všetko sem vytrepať ? " oduto som sa mu posťažovala a pobozkala ho.
„Čo keby sme preskočili tú časť rozhovoru,kde mi vyčítaš,že nie som presný a rovno sa presunuli k tej časti,kde ma ešte raz pobozkáš a potom odfičíme k El ?" veselo sa na mňa zadíval. Och,zase ten pohľad. Nedá sa mu odolať.
„Tak dobre." pokrčila som nosom. Všetky krabice s ozdobami,jedlom a darčekmi sme nahádzali do kúfra a hodnú chvíľu sa viezli k Eleanorinmu domu. Jej rodičia šli na dovolenku,ktorú si spoločne kúpili pod stromček,tak sa ponúkla,že by sme mohli pár dní stráviť u nej. Zaparkovali sme vo dvore za Louisovím autom a pri tom,čo som uvidela na zadnom dvore,som nevedela,či sa mám skôr rozplakať kvôli Eleanor,alebo rozosmiať nad hlúposťou,ktorá tam panovala.

Denisa,píliť uši vieš jak nikto. Špeciálny odstavec pre teba :D :*

Live with Love 28.

Dievky moje, splňam môj sľub ♥ Je tu ďalšia časť a verím, že som vás potešila ... ;)

Dúfam, že sa vám bude páčiť a nezostáva mi nič iné ako popriať vám úspešný týždeň v škole a hlavne pevné nervy :) 

Bude to drsné :D (Farmu nepozerám aby ste vedeli ... )

A ešte niečo. Minimálne jedna veta je INSPIRATED BY: Petti :*

A tie obrázky na konci ... Mám ich proste veľa tak ich musím nejako využiť ;) Dúfam, že vám nevadia a že sa vám aspoň torška páčia :)

LIKE A BOSS ☺

Stella

Celý ten škaredý a upršaný október zbehol ako voda po kanále, čiže strašne rýchlo. Počas toho únavného a donekonečna sa opakujúceho učenia sa na testy a písomky, som každý druhý deň chodila na skúšky k profesorke Clarcovej. Ešte stále vo mne videla obrovský talent a snažila sa zo mňa vytiahnuť čo najviac. Priznám sa, som sa vždy tešila na nacvičovanie. Vždy som rada spievala a ten čas, ktorý som strávila po škole nacvičovaním piesne, bol pre mňa odmenou. Spev mi pomohol odreagovať sa a nemyslieť na všetky tie problémy spojené so školou. Clarcová chcela aby som si pripravila zoznam niekoľkých piesní, z ktorých sme potom spoločne jednu vybrali. Nebola to typická vianočná pieseň, ale bola o láske, ktorá je počas Vianoc tým najvzácnejším darom.

Dnes už bol 2. november, piatok večer, a spolu s Cat som sedela v taxíku, ktorým sme sa viezli do domu chalanov. Spolu s nimi, s El a Danielle sme trávili piatkové večery a víkendy vždy keď sa to dalo. Pozerali sme filmy, rozprávali sa o všeličom možnom alebo sme sa bláznili ako malé deti. Paul obmedzil chalanom vychádzky, pretože sa o nich teraz dosť bál. No nie vždy dosiahol to, čo chcel. Napríklad Zayn ma občas vytiahol von. Samozrejme, že Paul sa o našich ,,nočných výletoch“ mohol dozvedieť len od novinárov. Snažili sme sa dávať čo najväčší pozor len aby nás nikto nenachytal. No po niekoľkých ďalších spoločných fotkách, ktoré obleteli celý internet, sme zistili, že nie vždy sa nám to podarilo. No nie len ja a Zayn sme spôsobovali Paulovi vrásky na tvári. Aj ostatný sa chceli zabávať dokiaľ to bolo možné.

Ale tento večer bude o inom. Všetci chalani išli v pondelok domov, aby sa pred turné rozlúčili so svojimi rodinami. Dnes ráno sa mali vrátiť aby urobili rozlúčkovú párty pre priateľov. Táto párty mala byť o oslave ich úspechu. O tom, že sa im darí a že vďaka podpore fanúšikov môžu fungovať ako skupina. Blížiace sa turné je vlastne odmenou pre milióny fanyniek po celom svete. Na tú párty sa mi vôbec nechcelo ísť. Vôbec som netúžila po žiadnej oslave. Pre mňa to bola skôr smutná udalosť, na ktorej sa musím rozlúčiť s ľuďmi, ktorí mi za taký krátky čas prirástli k srdcu.

Potom, čo sme dorazili na veľkú ,,PARTY HARD“ sme sa zvítali so všetkými, ktorých sme poznali. A tých, ktorých sme nepoznali, sme vďaka chalanom, El a Danny spoznali. Bola tam kopa ľudí. Známi aj neznámi speváci, tanečníci, chalani zo skupiny, ale aj obyčajní priatelia. Hudba sa ozývala po celom dome, na každom rohu niekto stál a len tak sa rozprával alebo tancoval. Všade bolo veľa jedla a strašný hluk. Bola to vážne veľká párty. Trocha som sa obávala aby to neskončilo ako  v tom filme.

 Chalani nás na chvíľu opustili a tak si nás na starosť vzala El s Danielle. Zatiahli nás ku svojim kamarátkam, ktoré ako som sa dozvedela, boli buď modelky ako El alebo profesionálne tanečnice ako Dan. Po tom, čo som utrpela menší spoločenský šok, som sa rozhodla, že ho rozdýcham na čerstvom vzduchu. Babám som sa ospravedlnila a vybrala som sa na cestu k najbližšiemu východu. Cítila som sa ako v Číne niekde na ulici.

Nakoniec som sa dostala do záhrady, ktorú v tme osvetľovali malé svetielka. Ich slabé svetlo sa jemne odrážalo na hladine bazéna, ktorý bol aj napriek nepriaznivému počasiu stále plný vody. Stála som tam sama v tme a pozerala som sa na hladinu vody, ktorá sa kolísala vďaka slabému vánku.

,,Už som sa zľakol, že si odišla.“ Ozval sa známi hlas za mojim chrbtom. Otočila som sa a za mnou stál Zayn.

,,Nie, len som si chcela opäť pripomenúť ako vyzerá ticho.“ Potichu som sa zasmiala.

,,Viem, čo tým myslíš. Pôvodne to mala byť taká malá párty. No problém bol v tom, že sme ju pripravovali na poslednú chvíľu. Nestihli sme si spoločne prejsť zoznam hostí a tak sme zavolali asi každého, na koho sme si v tej chvíli spomenuli.“

,,Ale vyzerá to tak, že sa všetci skvele bavia, takže túto akciu môžeš považovať za úspešnú.“ Stáli sme oproti sebe a jeden druhému sme pozerali do očí. Zrazu som chcela byť uväznená v jeho objatí. Chcela som cítiť jeho vôňu a jeho ruky, ktoré by ma objímali. Ani som nad tým dlho nepremýšľala a silno som ho objala. Zayn mi objatie opätoval a ja som nechcela aby táto chvíľa skončila. Bola by som ochotná stáť tu aj donekonečna len aby som sa s ním zajtra nemusela lúčiť. Už teraz mi chýba.

Z oka mi vyletela jedna veľká slza. Pomaly som a odtiahla, no on mal svoje ruky ešte stále pevne omotané okolo mňa. Nechcela som aby videl, že ma už pomaly chytá plač, a tak som si so sklonenou hlavou utrela oči. Keď som sa na neho pozrela, naše tváre boli od seba len na niekoľko centimetrov. Cítila som jeho dych, tlkot jeho srdca a v jeho očiach som sa pomaly strácala. Svojimi perami sa ku mne začal pomaly približovať a ja som vedela, čo chce urobiť.

,,Nerob to, prosím.“ Potichu som zašepkala.

,,Ver mi, že ak by som nemusel, tak to nespravím. Lenže ja to už dlhšie nevydržím. Nemôžem odísť bez toho, aby som ťa aspoň raz nepobozkal.“ V očiach mu žiarili malé iskry.

,,A čo ja? Jedným bozkom vo mne spustíš lavínu nádeje a ja tu budem na teba naivne čakať, zatiaľ čo ty si za mňa nájdeš náhradu.“

,,Tak toto sa určite nestane. Nikdy by som ti takto neublížil. A aby si sa tým už netrápila, tak ti tu a teraz sľubujem, že v decembri sa sem vrátim po ďalší bozk a potom po ďalší a ďalší.“ Šibalsky sa usmial a jemne ma pobozkal. Vravela som, že ma vždy dokáže presvedčiť a jemu sa nedá odolať. Na chvíľu sa odtiahol a jemne sa na mňa usmial. Keď som mu úsmev opätovala, začal ma opäť bozkávať. Bola to asi tá najkrajšia chvíľa v mojom živote. V bruchu som mala taký zvláštny pocit a cítila som ako mnou pulzuje obrovský nával šťastia. Priala som si aby sa táto chvíľa nikdy neskončila. No nie vždy môže mať človek všetko na čo si spomenie.

,,Už dosť. Lebo si zvyknem.“ Pomaly som sa od neho odtiahla.

,,Mne sa to práve stalo.“  Žmurkol na mňa a jemne sa usmial tým najkrajším úsmevom aký som kedy videla. Chvíľu na mňa hľadel a mne sa pomaly podlamovali kolená a cítila som ako sa začínam červenať. Túto chvíľu som musela prerušiť, pretože o chvíľu by museli volať odťahovku.

,,Čo je ?“ Chcela som počuť vysvetlenie.

,,Už som ti povedal, že si krásna?“

,,Neviem, ale ďakujem. A teraz poď. Budeš mi robiť spoločnosť počas toho ako budem predvádzať svoju krásu medzi ostanými hosťami.“ Zasmiala som sa a za ruku som ho ťahala do domu. Poslušne ma nasledoval a ako správny gentleman mi otvoril dvere a ja som opäť vstúpila do centra zábavy, hluku a osláv. Bol to naozaj skvelý večer. Lepší by som si už asi ani nemohla priať.

Zábava bola v plnom prúde, no ja a Cat sme už museli ísť. Rozlúčili sme sa s každým koho sme ešte pred našim odchodom zastihli. Najvtipnejší bol Niall, ktorý mal zjavne dosť vypité. Zatiaľ čo sme sa s ním lúčili on nás opäť privítal na úžasnej párty a predstavoval nám ľudí, s ktorými nás už on osobne raz zoznámil. Bolo naozaj ťažké vysvetliť mu, že sme na odchode.

Spolu so Zaynom a Harrym sme sa odviezli pred budovu internátu a na parkovisku sme sa rozlúčili. S Cat sme im spoločne sľúbili, že zajtra sa na letisko dostavíme na čas aby sme sa stihli poriadne rozlúčiť. A oni nám tiež museli sľúbiť, že dnes na tom nebudú horšie ako Niall. To by bol zajtra pohľad. Na nezaplatenie.

Zayn

Toto ráno začalo nejako príliš skoro. Horko-ťažko som otvoril oči a pohľad na druhú polovicu mojej postele ma dosť prekvapil.

,,Harry, ty si tu spal celú noc ?“ Rozospato som sa opýtal Harryho, ktorý si perinu vytiahol až k brade. Zjavne sa mu tu dobre spalo a chcel v tom pokračovať.

,,No išli sme spať niečo po tretej ráno, takže to už noc určite nebola.“ Pokrútil som svojou boľavou hlavou a pomaly som vstával z postele.

,,A ako si sa sem vlastne dostal ? Tvoje mozgové GPS ti dalo zlé súradnice ?“

,,Nie. Ale zato to tvoje ti neposkytlo žiadne. Svoje nadšenie z toho, že si pobozkal Stellu, si vôbec neskrýval. Od toľkej radosti si si s každým pripíjal až som ťa nakoniec musel deportovať naspäť do tvojej postele. Sám by si to určite nezvládol.“ S úškrnom a so zavretými očami sa Harry naďalej vyvaľoval v mojej posteli. Na chvíľu som sa zamyslel a nemohol som uveriť tomu, že som to každému povedal. No aj napriek tomu som svoju radosť nedokázal skrývať. Keď som si uvedomil, čo presne sa včera stalo, na tvári sa objavil úsmev.

,,Aha. Ale predpokladám, že ty si na tom tiež nebol najlepšie vzhľadom na to, že sa tu teraz váľaš v mojej posteli.“

,,Dá sa to tak povedať. Počas našej spoločnej púte do tvojej izby sme cestou stretli Liama, ktorý nás vlastne zachránil. Tvoju ruku som mal prehodenú cez plecia a na poslednom schode počas tvojho sóla s piesňou  “I kissed a girl“ sme sa mierne naklonili dozadu. Našťastie za nami kráčal Liam a pomohol nám. No stále si neviem spomenúť prečo nás tu oboch nechal spať v jednej posteli.“ Harry už sedel na posteli a veľmi opatrne premýšľal. Aj ja som to skúšal, no nepamätal som si ani toľko čo on.

,,Nechal som ťa tu lebo si vravel a teraz pozor, citujem: ,,Musím dopiť všetky tie otvorené fľaše s vodkou lebo inak z nich vyprchá tá čarovná sila destilátu a bude z toho len obyčajná voda. Nemôžeme si dovoliť takto plytvať darmi našej krásnej, vzácnej a úžasnej prírody.“ Povedal Liam, ktorý sa nečakane objavil v dverách mojej izby a podrobnejšie nám vysvetlil situáciu.

,,Liam, YOU ARE MY HERO !“ Uznanlivo povedal Harry a mňa pochytil smiech.

,,A ešte sa môžeš poďakovať tomu kusu železa, ktorý sa nazýva kľúč. Inak by som ťa v tejto izbe neudržal.“

,,A prečo si ma vlastne nechal spať tu ?“ Harry sa dožadoval vysvetlenia a popravde, aj mňa to dosť zaujímalo.

,,Pretože tvoju posteľ obsadil Josh. Pre istotu som nechcel narušovať stabilitu jeho žalúdka a tak som sa rozhodol, že tu ti bude najlepšie.“ Liam sa škodoradostne usmial a pokračoval v smere jazdy. S Harrym sme na seba chvíľu priblblo hľadeli a potom sme sa obaja vybrali vlastnou cestou. Zatvoril som sa v kúpeľni a spustil som na seba súkromný studený vodopád. Sprcha ma prebrala k životu a aby som sa pri ňom aj udržal, zamieril som si to rovno do kuchyne. V dome už nebol taký bodrel aký som očakával, ale to bude asi tým, že Liam tu už asi od rána pobehuje s veľkým mechom na odpadky. Pri vchodových dverách už stáli asi tri plné mechy odpadu. Vôbec netuším odkiaľ to smeti nabral a pre istotu som to ani radšej nechcel vedieť.

Potom, čo som si dal dosť výdatné raňajky, zložené z vody, vody, vody, aspirínu a vody som sa vybral do izby aby som sa stihol pobaliť. Po zemi som porozkladal pootvárané kufre a postupne som zo skrine vyhadzoval oblečenie v snahe, že sa aspoň do jedného z tých kufrov trafím.

Stella

S Cat sme mali síce veľa úloh do školy, no obe sme sa ponáhľali na letisko aby sme tam mohli stráviť čo najviac času s chalanmi. Podľa ich inštrukcií sme na letisko prišli okolo štvrtej a lietadlo im malo letieť približne o piatej.

V letiskovej hale sme sedeli už asi 10 minút, no po našich slávnych hviezdach nebolo ani stopy. Spoločnosť nám už robila aj Danny spolu s El, ktoré prišli krátko po nás. Zatiaľ čo sme tam len tak sedeli, bavili sme sa o včerajšej párty. Celý ten čas som len tŕpla, z ktorých úst vyletí to, čo sa medzi mnou a Zaynom včera stalo. Mám pocit, že nás nikto nevidel, no kto vie ako tá párty pokračovala ďalej. Možno si Zayn po niekoľkých pohárikoch pustil jazyk na špacírku a vie to už aj Liamova korytnačka. Aj keď to bola tá najlepšia vec na celej párty nechcela som sa o tom baviť a preto som o tom ani nikomu zámerrne nehovorila.

Zrazu som v diaľke zbadala piatich ľudí vo veku od osemnásť do dvadsať rokov, ktorý boli ovešaný taškami a kuframi ako nejaký návštevníci ukrajinských trhov. Sprevádzalo ich niekoľko ochrankárov a jeden Paul. Všetci vyzerali tak trošku unavene a len asi meter od nás zložili na zem všetku svoju batožinu.

,,My dnes nikam neletíme a boli sme to skôr ako vy.“ Povedala El a podišla k Louisovi aby mu dala pusu.

,,To Liam nás neskoro zobudil.“ Obraňoval ich Niall.

,,To určite. Teba špeciálne som bol budiť na päťkrát.“ Povedal Liam na svoju obranu a sadol si vedľa Danny.

,,A tu, naši dvaja milenci,“ Liam rukou ukázal na Zayna a Harryho, ktorý stáli vedľa obrovskej kopy kufrov, „sa nevedeli spamätať zo včerajšej noci.“ Všetci okrem Zayna a Harryho sa smiali. Ja som ničomu nerozumela a tí dvaja na seba divne hľadeli. No aj tak mi to bolo smiešne.

,,To máte za to, že si neceníte rady priateľov.“ So smiechom som poznamenala pričom som narážala na to, čo som im včera s Cat povedala. Ostatní, už aj spolu s Harrym, sa začali rehotať ešte viac a Zayn na mňa s úsmevom hľadel. Zrejme vedel čo je im také smiešne len ja som stále nebola v obraze.

,,Zayn od radosti pil ako ťava na púšti. Ak by svoje zážitky povedal naraz všetkým, nemusel dopadnúť tak ako dopadol.“ Cez smiech povedal Louis.

Nechápavo som pozerala na Zayna až mi to pomaly začalo dochádzať. Rýchlo som vstala a odtiahla som ho na bok.

,,Ty si to všetkým povedal?“ Zdesene som na neho pozerala. Chcela som aby to zostalo medzi nami a nie aby o tom všetci vedeli. Veď spolu ani nechodíme a teraz si to možno budú všetci myslieť a budú z nás ťahať informácie ako NASA zo svojich satelitov vo vesmíre.

,,Keď ja som bol taký šťastný. Musel som to niekomu povedať.“

,,Tak si sa mal postaviť pred zrkadlo a opakovať si to dokola a dokola.“

,,Ale no. Už sa nehnevaj.“ Sladko sa usmial a daroval mi jednu pusu na líce. Nedokázala som sa na neho dlho hnevať a zvlášť nie teraz keď ho najbližšie dva mesiace neuvidím.

http://www.youtube.com/watch?v=eFXRQKYFbXE (najnovšie, moja obľúbená ;) )

Len čo sme sa vrátili k ostatným, prišiel Paul a porozdával letenky účastníkom dnešného letu do New Yorku. Dievčatám sa na tvárach objavil ten smutný výraz a tak sa každá vrhla do náručia svojho milovaného. Mohla som stráviť posledné minúty v Zaynovom náručí, no zbadala som Nailla stáť na kraji. Postavila som sa mu rovno pred nos a len tak som sa na neho usmievala. Mala som ho strašne rada. Bol veľmi zlatý a milý, úprimný a na tvári mal vždy obrovský úsmev. Teraz ho síce na chvíľu stratil, no keď som sa tam pred nim vyškierala nakoniec sa usmial aj on.

,,Presne to som chcela vidieť.“ Nakoniec som povedala a silno som ho objala.

,,Budeš mi chýbať. Veľmi.“ Už som pomaly poťahovala nosom.

,,Aj ty mne. A hlavne sa mi tu nerozplač.“ So smiechom povedal a dal mi jednu pusu na líce. Zotrela som si slzu z oka a podišla som k Louisovi, ktorý ma hneď silno objal.

,,Maj sa tu dobre a hlavne buď poslušná.“ S veľkým úsmevom na tvári mi povedal Louis keď ma už pustil zo svojho objatia.

,,To ja som vždy.“ So slzami v očiach som povedala a popri tom som sa snažila o rovnaký hollywoodsky úsmev ako on. Ešte pusa na čelo a už som stála oproti Liamovi. Vystískal ma rovnako ako Louis a Niall pred tým, pobozkal ma na líce a povedal mi zopár posledných slov na rozlúčku.

,,Nehnevaj sa na Zayna. Bol len veľmi šťastný a chcel sa pochváliť. On ťa má naozaj veľmi rád.“ Povedal mi Liam zatiaľ čo mi drvil kosti v jeho pevnom objatí.

,,Neboj sa. Už ma to prešlo.“ Milo som sa usmiala.

,,Ach, Stella. Budeš mi chýbať.“ Povedal Harry.

,,Tipujem, že menej ako Cat, ale aj tak. A neboj sa. Aj ty mi budeš chýbať.“ Silno ma objal a dal mi pusu na líce. Všetci štyria mi boli ako bratia a všetkých som mala rovnako rada. Od vtedy čo sme sa spoznali sa z nás stala partia najlepších priateľov. A teraz si neviem predstaviť aké to tu bez nich bude. A hlavne, aké to tu bude bez neho.

V očiach som už mala toľko sĺz, že mi postupne stekali po lícach. Mám pocit, že včerajšok veľa zmenil. Teraz keď bude Zayn preč, možno prídem na to, čo ten bozk pre mňa naozaj znamenal. Vraví sa, že čas všetko vyrieši ...

,,Už teraz mi chýbaš.“ Zašepkal mi Zayn do ucha, zatiaľ čo som sa jeho strácala v jeho náručí. Vdychovala som jeho vôňu a užívala som si posledné minúty strávené s ním.

,,Zavoláš mi?“ So smútkom v očiach som sa ho opýtala.

,,Každý deň aj o polnoci.“ Nádherne sa usmial a na pery mi vtisol dlhý sladký bozk. Palcom mi zotrel slzu, ktorá mi stekala po líci a ešte raz ma pevne zovrel vo svojom náručí až kým Paul nezavelil, že už je čas. Všetci si pozbierali svoje veci a pomaly sa presúvali ku staršej panej v uniforme, ktorej odovzdávali svoje letenky. Spolu s babami sme tam zostali stáť a každá z nás poťahovala nosom. Ešte raz sme im naposledy zamávali až sa nakoniec stratili v dlhom tunely.

 Stella