utorok 30. októbra 2012

Live with Love 34.

Dámy, tak som to nejako stihla ale aj nestihla. 
Mala som vám to sem pridať ešte minulý týždeň ako vždy, no popri tom všetkom, čo sa dialo, som to akosi nestihla. Túto časť som vám chcela pridať až zajtra, no stihla som ju dopísať ešte dnes. 
Asi nebude taká ako očakávate ....
Do piatku sa budem snažiť aby som vám sem mohla pridať ďalšiu, dlhšiu a zaujímavejšiu :)
A prajem vám príjemné prázdniny + krátky koment poteší :*



Dni ubehli ako voda a nastala tá radostná, ale aj trošku smutná chvíľa. Nezostávalo mi nič iné ako si pobaliť svoje veci a na nejaký čas sa rozlúčiť so svojimi milovanými ľuďmi. Do tejto najviac oceňovanej kategórie v týchto chvíľach patrila teta Amanda a samozrejme Cat. Bolo mi naozaj ľúto, že tu zostane sama. Nie to, že Harry odchádza ale k nemu som sa pridala ešte aj ja. Nerada ju tu nechávam samú keď viem, čo všetko si už na tejto škole prežila. Ale samej sebe som nariadila, že každý jeden deň jej zavolám aby som zistila ako to tu sama zvláda. Lenže viem, že ona je dosť silná na to aby to tu zvládla. Bude to ťažké, ale ona to vydrží.
Zatiaľ, čo ja som si s pomocou milovanej Cat balila kufre, chalani spolu s Paulom sa vybrali za riaditeľom aby mu trocha upresnili aktuálnu situáciu. Paul sľúbil, že sa to pokúsi vybaviť tak, aby som nemusela zo školy odísť. Chcel aby som sa sem po určitom čase opäť vrátila, spravila nejaké skúšky, dostala za nich nejakú tú známku a potom by som sa opäť vrátila do USA. Ale čo to trepem. To moja mama to tak chcela. Po niekoľko sekundovej kázni, ktorú som nebola ochotná a ani schopná počúvať, som jej nedobrovoľne dala Paulovo číslo. Prebehol rozhovor medzi dospelými a takto nejako to dopadlo. Aj keď si myslím, že je to celkom rozumné riešenie určite to nebude jednoduché.
,,Z 50 ročného seriózne vyzerajúceho starého a vzdelaného riaditeľa ospevovanej školy sa stala 15 –ročná každú chvíľu odpadávajúca fanynka.“ Asi takto vyzeralo ,,rokovanie“ medzi riaditeľom a 1D. Ževraj bol v šoku a nedokázal pochopiť, čo také sa stalo, že ho prišlo navštíviť samotné 1D aj s Paulom a dokonca bez ohlásenia. Ale podstané je, že plán sa vydaril.
Z Londýna sme leteli nočným letom aby sme sa vyhli fanynkám. Keďže sme leteli v noci, s Cat sme sa boli rozlúčiť už skôr a tak isto aj s El a Danny.
Celý ten nekonečne dlhý let som prespala na Zaynovom ramene a zobudila som sa až na Paulov budíček, ktorý si pamätal zrejeme ešte z vojny. Bolo to rýchle, drsné, hlučné a pre neho dosť praktické. Pre neho je zvriesknuť jedno slovo na celé lietadlo šetrnejšie ako keby mal prísť ku každému z nás osobitne. Ospato a ťarbavo som vyšla z lietadla do letiskovej haly s kapucňou na hlave a so Zaynovou rukou v tej mojej. Vonku nás už čakali autá a tak sme synchronizovane a disciplinovane nastúpili.
Presne ako aj na letisku, aj pre hotelom už čakalo zopár nedočkavých a upišťaných duší. Všetci, okrem mňa, sa pár krát vyškerili do fotoaparátu nejakého dievčaťa a potom sme sa mohli konečne presunúť do haly hotelu. Paul nám porozdával kľúče a rozkázal nám, aby sme si išli všetci ľahnúť. Tak s týmto príkazom som rozhodne problém nemala. Ako ukazovali hodinky, bolo tu niečo okolo siedmej večer, ja som bola totálne zmätená z časového posunu a v podstate som ešte spala na nohách. Všetko nasvedčovalo tomu, že nie je žiaden dôvod neposlúchnuť veliteľa tejto malej armády.
Vo veľkom výťahu sme sa spoločne vyviezli na 35. poschodie obrovského hotela. Celé toto poschodie patrilo našej partii, čo malo svoje výhody ale aj nevýhody. Teda lepšie povedané, malo to viacej nevýhod pre mňa. Paulova izba bola hneď oproti tej mojej. Možno, že to neznie až tak zle, ale nedovolil mi mať spoločnú izbu so Zaynom. Že vraj ďalšie deti by už nezvládol a keďže ja som nemala dostatok energie presviedčať ho, nechala som to tak. Zayn mal nejaké výhrady, no jeden vražedný pohľad od Paula ho umlčal.
Keď som zbadala tú krásnu izbu aj ten malý hnev ma prešiel. Bola tam malá obývačka s telkou, veľká spálňa s obrovskou posteľou a malá kúpeľňa s vaňou. Nič viac som v tej chvíli nepotrebovala. Tie tri kufre v strede izby som pohľadom preskočila a hodila som sa na mäkučkú posteľ. Len čo som sa prikrila, zaspala som.
Zobudila som sa uprostred noci s prázdnym žalúdkom. Chvíľu som pozorovala okolie a dopriala som si čas na to, aby som si uvedomila kde sa vlastne nachádzam. Po tom, čo som skonštatovala že som na správnom mieste, zdvihla som sa z postele a chvíľu som pozerala do zrkadla v kúpeľni. Ti škvrkanie v bruchu mi nedovolilo sústrediť sa a tak prišiel čas na to, aby som začala konať. Už-už som sa vybrala k telefónu, ktorý bol položený na stolíku vedľa postele, keď v tom mi niekto začal klopať na dvere. A presne pre to, som nechcela byť sama v jednej izbe. Kto by mi mohol klopať na dvere o pol jednej ráno ? No keď som ich s trasúcimi sa rukami jemne pootvorila hneď som zistila odpoveď.
,,Dúfam, že sme ťa nezobudili.“ Jemne sa usmial Zayn a spolu s ostatnými vošli do vnútra.
,,Hlad vás predbehol.“ Zasmiala som sa.
,,Tak v tom prípade, ideme na lov !“ Zavelil Niall a už išiel otvárať dvere.
,,Počkaj ! A kam to vlastne chceš ísť ?“ Opýtala som sa ho.
,,No reštaurácia v hotely už bude asi zatvorená, ale v meste sa určite niečo nájde.“ Povedal, akoby takéto situácie riešil denne.
,,Aj keď som hladná nechcem Paulovi spôsobiť infarkt. Keď nás tu nenájde, je po nás.“ Skonštatovala som. Veď len teraz som prišla a preto si nechcem narobiť problémy už hneď na začiatku. A ani potom.
,,Neboj sa. To je v pohode. Veď, čo sa môže stať ?“ Veselo vyhlásil Niall a ostatní s ním súhlasili. Teraz som už nemala šancu a tak som si pozbierala veci a poslušne som ich nasledovala. Dorazili sme do nejakého McDonaldu a do sýtosti sme sa najedli. S plnými žalúdkami sme sa vybrali späť do hotela a keď som potichu zatvorila dvere izby, spadol mi kameň zo srdca.
Všetko nám vyšlo. Teda, aspoň tak to som si myslela, keď som išla spať. Na rannej porade nás Paul prefackal s fotkou, ktorá zdobila stránku novín. Boli sme na nej všetci šiesti ako tlačíme hamburger do hlavy. Dostali sme jasno najavo, že s veľkým šéfom sa nemáme zahrávať. Vysvetlil nám, že je tu na to, aby sme ho poslúchali aj keď toto sme vedeli aj bez toho aby nám to pripomínal.
Aj keď to asi nebola pomsta, náš celodenný program tak vyzeral. Okrem prestávky na obed a večeru tam nebola ani sekunda na oddych. Začalo to nekonečným natáčaním jednej TV show, v ktorej išlo vlastne o predstavenie mojej maličkosti. Zistila som, že o mne už čo-to vedeli, no stále mali otázok ako päťročné deti. Všetky otázky sa točili okolo mojej rodiny, školy, vystúpenia na turné a samozrejme Zayna. V niektorých otázkach ohľadom nášho vzťahu mi pomohol, čo bolo určite dobré, pretože povedať všetko nie je určite najlepšie a nechať ľudí myslieť si svoje nie je tiež dobré. V tej chvíli som bola rada, že tam nie som sama.
Po natáčaní prišlo na rad fotografovanie. Staylistky boli rady, že po takom dlhom čase sa môžu opäť vyblázniť na dievčati a ani sa to nesnažili skrývať. Ak by to bolo na nich, tak na každej fotke som oblečená inak. Ten pocit, predvádzať sa tam pre fotoaparátom v krásnych šatách, bol naozaj skvelý. Celé fotenie som si užívala, no liezlo mi na nervy to neustále prezliekanie sa. Kým sa všetci zhodli, ktorá farba mi pristane viac, musela som zo seba aspoň 10-krát zhodiť nejaký kus oblečenia. To bol môj problém. A fotograf mal zase problém s tým, že som sa ani na jednej fotke nedokázala tváriť normálne, čiže vážne. Stále som sa musela smiať na tom, ako sa za fotografovým chrbtom vyškieral Zayn spolu s ostatnými. Všetci piati ma rozptyľovali a hlavne Zayn. Nedokázala som sa sústrediť a ani na sekundu som nevedela rozmýšľať nad ničím iným ako nad ním.
No a z tohto môjho prvého pracovného dňa som usúdila, že to tu bude naozaj pestré. Bude to o zážitkoch, smiechu, ľuďoch a tej najlepšej spoločnosti na svete. Teším sa na to, ako to bude pokračovať.

Stella na natáčaní 

FB stránka

 Buďte pozdravené !!!
So...jeden menší oznam pre vás mám lásky.
S Miruš a El sme si založili stránku na FB o dievčatách takže ak by ste mohli dať like,boli by sme vám veľmi povďačné. (Link viď nižšie ↓)

Takžééé len toľko k tomu,ak máte nejaké otázky píšte na mail,ktorý je uvedený v predchádzajúcom príspevku. 
S Miruš Vám prajeme pekné prázdniny a Miruš sľubuje,že nová časť bude zajtra ;)
 Majte sa,byeee :* ♥

Videjóóó. Závysláčime na nej. U mňa je už aj ako zvonenie ň.ň

And,pár obrázkov pre pobavenie ;)


Smiech na nezaplatenie.


Spiaci Josh sa tak často nevidí.


My súhlasíme ♥


Trakýýýýýýýýýýýýýýýý Jak v škôlke :)


Najlepší Gangnam Style na koniec. Škoda,že ho nenávidí. 


nedeľa 28. októbra 2012

Winter Love ♥-36.časť



Tak je to tu. Tešíte sa ? Dúfam,že áno. 
Aj u vás sneží ?? Už sa to začína a v telke začínajú bežať reklamy na Vianoce,ktoré mi budú 23.decembra liezť na nervy. Už iba dva dni a budú prázdniny,jééé konečne si pospím. A samozrejme Halloween,veľká škoda,že sa u nás neoslavuje tak ako v Anglicku alebo iných krajinách. :( 
Ďalší dôvod,prečo sa presťahovať do Londýna :D 
Tak končím,majte sa pekne a snáď sa ozvem skôr. 
Ak máte nejaké otázky,kľudne mi môžte napísať na e-mail pettib981@gmail.com
See ya soon :* ♥


„Ááááá znova zadaná.“ Zapišťala s radosťou do telefónu Dan tak, že mi skoro praskli bubienky. Ani neviem odkiaľ sa to dozvedela keďže bolo pol jednej poobede, ale je dosť možné, že môj “priateľ“ si pustil jazyk na špacír.
„Som rada, že prejavuješ takú radosť. Otec to zobral trochu horšie.“  Skonštatovala som s načapeným nosom na okne odkiaľ som pozorovala farebne lístie zletovať zo stromov.
„Zakázal ti sa s nim stretávať ? Alebo dokonca niečo horšie ?“ prestrašene mlela jedno slovo za druhým.
„Ale nie, len mi povedal, že je možné, že ak som sa spálila raz, môžem sa spáliť a druhýkrát.“
„Logika v tom je ale ja si to nemyslím. Ženská intuícia v tom má jasnejšie.“  Upokojovala ma.
„Je to možné.“ V tom zazvonil zvonček na dverách a keďže som ešte stále pobehovala po izbe v župane, s nevyčistenými zubami a k tomu sama bez otca, ktorí svoje auto naštartoval už o pol ôsmej a to je presný čas, odkedy ja nemôžem spať. „Prepáč Danny, ale musím končiť. Určite ti ešte zavolám. Maj sa pekne a pozdrav Eleanor.“ Odvertlikovala som a po jej súhlase a pozdrave zložila. Asi začínam slepnúť keďže som stála pri okne nevidela nikoho prichádzať. Prebehla som chodbu a nazrela do kukátka na dverách. Harry vyškerený od ucha k uchu sa pohojdával z jednej strany na druhú a čakal, kým sa mojej maličkosti uráči otvoriť dvere.
„Odkiaľ vieš, že som práve v tomto byte ?“ zakričala som cez dvere a stále nechala nalepené oko na dverách.
„A čo keby si mi najprv otvorila a potom by som ti na to odpovedal ?” pustila som ho teda dnu a keď ma chcem pobozkať rukami som ho odtlačila ďalej od seba.
„Čo je ? Urobil som niečo ? Veď som dnes dokopy nič nevyviedol.“ Zmätene sa obraňoval.
„Nemám umyté zuby. Nechcem aby si omdlel.“ Vyplazila som jazyk a utekala do kúpeľne.
„No a čo. Budem si zvykať od mlada. A keď sa ráno zobudíme a ja ťa budem chcieť pobozkať budeš mať pri posteli nejaké vedierko s vodou, kefku a pastu ?“ rýpal do mňa kým som si čistila zuby a on sedel na okraji vane.
„Presne tak to bude robiť.“ Vycerila som tesáky a s mentolovým dychom ho pobozkala.
„Odkiaľ vlastne vieš, že som práve tu v tomto byte ?“ vypytovala som sa kým som mu sedela na kolenách.
„Takže, myslel som si, že keď si pripravovala výzdobu tak ju aj budeš upratovať tak som šiel do parku. Tam si ale nebola tak som sa opýtal jedného chlapíka, ktorý tam pobehoval či ťa nepozná a on vraj áno ale nevie kde bývaš. Nakoniec som tam uvidel tvojho otca tak som pozbieral odvahu a išiel za ním aby som sa opýtal, kde bývate. Podrobil ma prednáške, ktorú ti tu opakovať nebudem ale nakoniec z neho vypadla táto adresa a tak som tu.“
„Veľmi komplikované ale pekné.“

„Tak sa choď prezliecť a ja ťa teraz niekam zoberiem.“ Šibalsky oznámil, postrčil ma do izby a zavrel dvere. Akého chápavého priateľa mi život nadelil. Obliekla som si legíny s hrubým pleteným svetrom a šatkou na nohy čierny topánky a môže sa ísť. Nastúpili sme do auta v tichosti sa viezli mestom. Po chvíli sme zastali pred domom, ktorí mi bol niečím známy.
„Tak, dnes ťa predstavím tvojej potencionálnej svokre miláčik.“ Brnkol mi prstom po nose a mňa akoby ovalili krompáčom.
„Skôr sa to už ani povedať nedalo ? Veď na to potrebujem minimálne dvojtýždňovú psychickú prípravu.“ Zúfalo som naňho zízala.
„Ale kdeže, bude to skvelé. Uvidíš, ja poznám tvoju mamu tiež a aký máme krásny vzťah.“ Švitor akoby sa nič nedialo.
„Veď práve. Vrčí po tebe ako po psovi. Ja taký vzťah s tvojou mamou nechcem mať. Vždy keby sme sem prišli na Vianoce vraždili by sme sa navzájom pohľadom.“
„Netráp sa. Buď sama sebou a všetko bude dobré.“
„Vie o tom aspoň ona ?“ nádejne som naňho zazrela.
„No, ehm...nebol na to čas.“
„TO si zo mňa robíš srandu.“ Buchla som si dlaňou po čele a hodila sa do operadla.
„Terapia šokom je účinná. Vedel som, že by si sem neprišla keby som ti to povedal. Tak teraz poď a ničoho sa neboj.“ Trasúc sa nie od zimy ale od strachu som ruka v ruke s Harrym prešla chodníkom k dverám. Šikovne odomkol dvere hŕstkou kľúčov a už sme stáli vo vykúrenej chodbe.
„Harry ? Doniesol si mi ten čaj ?“ sympatická žena vyšla z nejakej miestnosti a keď ma uvidela zostala zarazene stáť.
„Nie, prepáč. Ale priviedol som niekoho, s kým by som ťa rád zoznámil.“ Chytil ma okolo pliec a mňa sa zmocnila panika.
„Volám sa Cassie Eastwoodova, rada vás spoznávam.“ Načiahla som k nej ruku a ona mi ňou milo potriasla.
„Ja sa som Anne, jeho mama.“ Ukázala na Harryho zjavne prekvapene.
„A kde je Gemma ?“ opýtal sa Harry.
„Nie je doma, šla niekam s kamarátkami. Poďme si sadnúť do obývačky.“ Nechala ma ísť s Harrym prvú. Posadila som sa na kožený gauč a bojazlivo sa obhliadala.
„Tak, Harry mi o tebe veľa rozprával. Škoda, že ťa ku mne nevzal už v začiatkom leta. Hovoril mi, že si zmaturovala na samé Á-čka.“ Vysmiata sa ku mne posadila zatiaľ čo Harry pobehoval po obývačke ako s vrtuľou v zadku.
„No, my sme začiatkom leta rozišli.“
„A to už prečo ? Nerada sa miešam do vašich vecí, ale ak to bolo pre to, že chodil ku mne pretože som bola chorá tak... “ zastavila sa a tušila, že povedala niečo zlé.  Nechápavo som pozrela na Harryho, ktorí nervózne klopkal nohou po huňatom koberci.
„Ty si jej to nepovedal ?“ vrhla naňho nepekný pohľad a potom sa na mňa ľútostivo pozrela.
„Harry, mohli by sme sa porozprávať o samote, prosím ?“ vyzvala som ho s nádejou v hlase.
„Poďme von.“ Podal mi kabát ktorí mi starostlivo obliekol. Anne sa zaskočene dívala našim smerom keďže som jej odraz videla v zrkadle, ktoré viselo hneď oproti obývačky.
„Cassie...“ začal keď som kráčala k zábradliu terasy. Nenechala som ho dohovoriť a hneď mu skočila do reči.
„Prečo si mi to nepovedal ?“
„Nechcel som ťa zbytočne stresovať.“ Podišiel ku mne bližšie a zozadu objal.
„Prečo by som bola vystresovaná ?“ otočila som sa k nemu tvárou.
„Pretože ak sa niekomu niečo deje, ty sa hneď zaoberáš jeho problémami aj keď to robiť nemusíš.“
„Som proste taká. Ale ja naozaj nechápem, prečo si mi to nepovedal. Vôbec sme sa nemuseli rozchádzať. Pochopila by som, že by si so mnou nemohol byť tak často ako dovtedy. Ale nie, ty musíš všetko tajiť. Skús sa zamestnať v FBI. Tie tajné informácie by z teba nikto nevymlátil.“ Nahnevane som pochodovala z jednej strany na druhú.
„Proste som to nepovažoval za potrebné ti to povedať.  Je to moja mama a ja som nechcel aby si sa stresovala. Maturovala si, ako ťa poznám, určite by si so mnou chcela chodiť vždy za mamou aby si jej pomáhala a všetko okolo toho. Neodpustil by som si, ak by si nezmaturovala alebo niečo podobné.“
„Proste by som urobila opravné skúšky v septembri. A navyše, Anne beriem za svoju druhú mamu. Je predsa normálne, že sa budem zaujímať o jej zdravie a o to, ako sa má. Tak prečo si to komplikoval ?“
„Čo keby sme to už neriešili ? Pravdu už vieš a ja som sa poučil, že ti nebudem nikdy nič tajiť i keď...“ silno som sa mu zakvačila do kabáta a nechcela ho pustiť.
„Čo i keď ?“ pozrela som mu do tváre.
„Je tu jedna otázka, ktorú som sa ťa chcel opýtať už skôr ale nejako na to nebol čas, potom sme sa rozišli a....“
„No tak ma na to už opýtaj.“ Naliehala som. Ja jednej strane som sa bála, no na druhej som bola zvedavá, aké bláznovstvo môj milovaný zasa vymyslel.
„Čo by si povedala na to, aby sme spolu bývali ?? Nie hneď  ale až vtedy, keď nájdeme nejaký dom.“ Lišiacky sa usmial a pozeral do mojich očí.
„Styles, veľmi rada budem s tebou bývať.“ Priložila som svoje pery na tie jeho a vychutnávala si, že môžem byť konečne s ním.
„Viem, že keď ste si konečne všetko vysvetlili chcete byť spolu ale, synček ak nedbáš na zdravie svojej priateľky ty tak musím ja. Poď dnu lebo mi tu prechladneš.“ Anne vybehla von iba v papučiach a dekou ktorú na mňa prehodila a ťahala ma dnu. Harry nás s blaženým pohľadom nasledoval a strávili sme spolu krásne popoludnie.

O dva roky neskôr
V hrubej bunde, čižmách a vankúšom v ruke som vyšla na strechu bytovky. Po dlhom čase som sa konečne donútila kresliť. Neviem prečo som sa k tomu pred tím nedostala. Asi to bude tím, že teraz potrebujem pár kresieb na pracovný pohovor. Mám možnosť byť ilustrátorkou detskej knihy a vážne túto šancu nechcem prepásť. Vankúš som si položila na malý výklenok múra, posadila sa naň a keďže bolo ešte vidieť Londýn v plnej kráse, rozhodla som sa niečo z neho preniesť na papier. Odkedy mi Harry oznámil, že chce so mnou bývať hľadá nás dom snov už nejaký ten piatok. Dobre tak dva roky. Ako je možné, že ešte stále nenašiel nejaký pekný dom. Chodiť s ním na obhliadky mám zakázané. El s Louisom bývajú sami, Dan s Liamom tak isto a ja s Harrym kočujeme z môjho bytu do jeho a naopak. Odsunula som myšlienky o spoločnom bývaní do kelu a začala ťahať čiary. Jedna čiarka, druhá...vygumovať a tretia a štvrtá. Takto to pokračoval dokiaľ niekto za mojim chrbtom nezreval:
„Kúpil som nám dom !“  Od ľaku som zatrepotala nohami, spadla z výklenku ale našťastie dozadu. Zabrzdila ma až kopa snehu v rohu, do ktorej som dopadla. Nadvihla som hlavu a uvidela vystrašený Harryho pohľad.
„Ježišmária nič sa ti nestalo ? Dole mám auto ideme do nemocnice ? Nebolí ťa nič ?“ panikáril a mala som pocit, že o chvíľu skočí zo strechy on kým ma ťahal na rovné nohy.
„Je mi fajn. Ale môj vankúš...“ naoko som zaúpela a pozrela zo strechy dolu. Môj čierny vankúšik nebolo ani vidno.
„Kašli na vankúš, hlavne že je ti dobre. Vieš čo je nové ?“ zamával rukami a prstami ma vyštípal za líca.
„No neviem. Žeby tá nanajvýš šokujúca správa typu “kúpil som nám dom“ ktorá ma takmer priviedla do hrobu ? A ako je možné, že si kúpil dom bez môjho vedomia.“ Rozkričala som sa a dupla nohou.
„Upokoj sa. Všetko je vybavené. Eleanor to odsúhlasila. Dokonca aj Louis.“ Vyškieral sa a ľahko mávol rukou. To je až tak flegmatický ?
„Prečo vyberala Eleanor dom v ktorom budem domáca ja ?“
„Pretože ty si si kreslila a mobil nechala bublať v akváriu.“ Hodil rukou smerom kde ležal premočený skicár.
„Vyberala ešte niečo ?“ ironicky som podpichla.
„Nie, všetko ostatné nechávam na nás. Kuchynskú linku si vyberieš sama, obývačku a spálňu vyberieme spolu, kúpeľňu taktiež a zavlažovanie necháme na jar. K tomu ešte potrebujeme závesy, koberce, garniže, samozrejme podlahu a...“ začal vymenúvať všetko čo budeme potrebovať do nášho domu, ktorí som ešte nevidela ani len a obrázku. Ak nám príde pomáhať zvyšok osadenstva našej skromnej spoločnosti tak sa mám teda na čo tešiť.



sobota 20. októbra 2012

Winter Love ♥-35.časť


(**,) Hello,Ladies (**,)
Tak,ako sa máme ?? Dnes bol krásny deň,slniečko hrialo a konečne som sa dokopala na prechádzku. ☼
V úvode toho nebude veľa,snáď iba toľko: Dúfam,že som vás po prečítaní potešila ;)
Tak ja idem radšej spať namiesto slopania kofeínu na dobitie energie.
♫ Good night and have a nice dreams ♫


 Nedokázala som si odpustiť našu akčnú dvojku :D chichichi

Z kamenného pohľadu ma vyrušila zvoniaca tehlička na stole.
„Haló ?" zvolala som aj keď som na displeji videla otcovu fotku.
„Ahoj,nemám čas na nejaké omáčky tak ti to poviem po lopate. Ideš so mnou do Holmes Chaple." vysypal zo seba slová kým sa moja sánka pohupovala v priaznivých poveternostných podmienkach bytu.
„Robíš si zo mňa dobrý deň ?"
„Nie,mal by som ? Som tam organizátorom osláv mesta a potrebujem niekoho ako doprovod. Tak si pobaľ pár vecí a ideme. O pol hodiny som u teba."
„Ale..." snažila som sa protestovať keď mi skočil do reči.
„Nič ! Baľ sa a o chvíľu som u teba." surovo zložil a mne ostal iba nechápavý pohľad. On vážne nechápe,že odmietam ísť do mesta z ktorého pochádza Harry a že ho tam asi aj pravdepodobne stretnem ak sú tam oslavy mesta ?
Neostávalo mi nič iné než si pobaliť veci. Nahádzala som do tašky pár kúskov oblečenia a keďže je september ofučane som čakala otca pred bytom vyfackovaná vetrom a s luxusným účesom alá septembrový vetrík.
„Nemáš príliš dobrú náladu." Skonštatoval keď sme stáli v kolóne. Ešte sa ja tak hlúpo pýta.
„Oznámiť svojej dcére najsurovejším spôsobom,že odchádza na neznámi počet dní do mesta odkiaľ je jej bývalý priateľ nie je nič moc." so založenými rukami som odvrkla.
„Takže sa na mňa hneváš ? Ale veď to bude zábava. Ani si naňho nespomenieš budeš mi pomáhať a ak chceš,dám ti na starosť zoznam pozvaných,chceš ?"s blaženým výrazom na tváry zvieral volant v rukách.
„Veď ani nie som obyvateľka mesta,nepoznám históriu a navyše nepoznám ani jedného z tých tvojich komplicov v organizovaní tých osláv."
„Nebuď taká negatívna. Bude tam aj ohňostroj. To bude úžasné." rozplýval sa otec a už zaraďoval rýchlosť.
„No tak to sa nenormálne teším..." zahundrala som a oprela si ruku o sklo.
Cesta ubehla celkom rýchlo. Asi tým,že som ju celú prespala ale na tom nezáleží. Veci som si zložila v nejakom byte do ktorého nás milá pani doviedla. Podľa otcových pokynov som sa musela prezliecť do mikiny a džínsov s teniskami. Vraj nebudem musieť nič robiť iba tam budem pobehovať a pozorovať čo všetci stvárajú. Povoliť nervy a ísť s ním bola radikálna chyba. Odkedy sme sa doviezli do toho "parku" ktorí vôbec nevyzeral ako park sa mi niečo nezdalo.
„Pán Eastwood konečne ste sem prišli. To si ani neviete predstaviť aký kameň nám opadol zo srdca." rútiac sa k nám veľkou rýchlosťou a mávajúcimi ústami sa k nám rútil chlapík vyšší odo mňa v stredných rokoch nastajlovaný od hlavy po päty a vlasmi stojacími hore dupkom.
„Moja dcéra,Cassie.“ Predstavil ma otec a formálne som si s tím chlapíkom potriasla rukou.
„Ak nás teraz môžte ospravedlniť,potrebujem si vášho otca odtiahnuť dozadu k papierom...“ veselo som ich nechala ísť svojou cestou. Posadila som sa na lavičku a sledovala všetkých tých zostresovaných ľudí pobehujúcich popred moje oči. Jeden utekal s celým kĺbkom zhužvaných káblov,ďalší sa predo mnou promenádoval s nejakou plachtou a ten chlapík,ktorí prišiel a odviedol môjho otca zúfalo chodil po parku a zalamoval rukami.
„Prečo ja ? Prečo sa toto stále musí stať iba mne ?“ zúfalo si hovoril. Mala som obavi či nie je náhodou schizofrenik.
„Vy,vy ste dcéra pána Eastwooda,že ? Máte niečo na práci ?“ s hrozivo vyzerajúcim ukazovákom,ktorím na mňa namieril sa predo mnou zastavil a nádejne na mňa zazeral.
„Nie,ale mám pocit,že by som sa odtiaľto mala postaviť a ísť niekam preč tak ja teda idem na to.“ Zodvihla som sa z drevenej lavičky a keď som už chcela újsť spod rúk chlapíka s výškou vlasov presahujúcou výšku vlasov Zayna som pribrzdila,keď mi vbehol do cesty.
„Nie,nie. V žiadnom prípade teraz nemôžete odísť. Ste jediná,ktorá tu máte voľné ruky. Musíte nám pomôcť. Kolegyňa ktorá mala zariadiť výzdobu dnes dostala horúčky a je nalepená na posteľ takže dnes sa sem nedostane.“
„Ale ja nie som tunajšia a vonkoncom nepatrím do vášho realizačného tímu. Ako mám vedieť čo tu robiť ?“
„To je jednoduché,po stromoch povešáte káble so svetielkami. Na stoly prestriete obrusy,okolo stoličiek obviažete stuhy,na pódium povešáte girlandy a tak isto aj okolo stĺpikov v celom parku a nezabudnite na lampióny. Je to hračka,nič zložité.“ Natešene mi diktoval zoznam úloh,ktorí som si nemala ani kam zapísať a navyše som dostala kľúč od auta v ktorom boli ozdoby. Bez akéhokoľvek priestoru na pripomienky z mojej strany ma objal a nakoniec skonštatoval.
„Vás mi poslalo samé nebo,“ potľapkal ma po pleci a už si našiel iný objekt na buzerovanie, „ Carla,to nemyslíte vážne s tými kvetmi. Ako môžete dať tie ruže na stôl hneď k miestu,kde sedí starosta,má na ne alergiu....“ volal na jednu ženu,ktorá niesla toľko kvetov,že ju spoza nich nebolo ani vidno.
„Šéfová ? Tak kde máme vziať tie obrusy ?“ predo mnou zastavili dvaja chlapci asi iba o pár rokov starší než ja a k tomu ešte jedno dievča taktiež v ich veku. Ten,ktorí ma oslovil prežúval v ústach žuvačku a pripomínal mi skúsenú kravu rozpoznávajúcu najlepšie druhy tráv.
„No,ja nie som vaša nadriadená ale teraz som to tu dostala na starosť takže,je to v nejakom aute tak by bolo najlepšie nájsť ho.“ S mojim nápadom vrelo súhlasili tak sme na parkovisku medzi desiatkami vozidiel hľadali správne auto. Mohlo ma napadnúť aj skôr,že to bude vo veľkej dodávke a nie v malých autíčkach,ktoré jeden z mojich „podriadených“ kontroloval.

-Harry-
Tak dlho som nebol doma. Dom v ktorom som vyrastal som nevidel skoro pol roka. Ak by som nepresvedčil Paula,aby ma pustil domov o týždeň skôr kvôli oslavám,tak sa teraz rozvaľujem na posteli niekde v hotelovej izbe a počúvam Louisovo monotone chichotanie nad SMS-kami,ktoré dostáva od Eleanor. Kiež by som si aj ja mohol tak písať s Cassie,lenže na to je už príliš neskoro. Stratil som ju a to všetko pre jedinú vec. Nesmiem na ňu už myslieť,nemôžem. Rozkazoval som si v hlave,aj keď to vonkoncom nezaberalo. Keď som zazvonil pri dverách mama sa mi hodila okolo krku a vybozkávala po celej tváry. Jej lesk sa mi lepil na kučery a Gemma mi starostlivo servítkou vydrhla líca a neskôr na ne pobozkala. Samozrejme,že nemôžem len tak nečinne sedieť doma. Mama mi vopchala do ruky míľový zoznam potravín,ktoré trebalo nakúpiť a s peniazmi ma vykopla z domu,vraj pri upratovaní musí mať kľud a chlap buzerujúci ju pri zvuku vysávača by ju zbytočne vystresoval pred večerom. V obchode som nakúpil všetko,len tak tak som odtlačil vozík k autu a o pár minút som frčal ulicami Holmes Chaple domov. Pri parku,kde som často hrával futbal sa prípravy na večer nezastaviteľne rútili k záverečnej fáze. Rozhliadal som sa všade naokolo v nádeji,že zazriem aspoň jedného z kamarátov na miesto neho,mi asi úplne preplo v hlave. Cestu som zmätene odšoféroval domov,Gemma vypálila z dverí k kufru auta a potom,čo som všetko vyložil ma zastavila pri chladničke so sekáčom na kapustu.
„Niečo ti je a ja som tvoja sestra,ktorá to pozná. Vyklop to.“ Vražedne na mňa zazrela so zdvihnutým obočím.
„Fájn. Asi sa mi to snívalo alebo som dostal mimoriadne krátky mikrospánok za volantom,ale v parku som videla Cassie. Cassie !“ zdôraznil som jej meno a pokračoval. „Sedela na konári stromu blízko cesty a niečo sa snažila hodiť na vedľajší konár.“ Milovaná sestra,tak podporujúca osôbka spustila smiech na plné grády a pochybačne ma buchla po bruchu.
„Bol si tankovať benzín ? Určite si sa nadýchal tých výparov.“ Svoj zvonivý smiech nezadržateľne šírila po celom dome. Dokonca som ju aj počul z jej izby na poschodí smiať sa na plné kolo a to som ešte stále stál v kuchyni a vyberal zeleninu zo sáčkov. Čo je na tom také smiešne ? Akoby sa dalo nenormálne zabávať na tom,že sa jej bezhlavo zaľúbenému bratovi zjavuje dievča,ktoré miluje už aj za bieleho dňa niekde v parku. No skutočne pri tom môžu prasknúť slzné kanáliky od toľkého smiechu,drahá sestra.

-Cassie-
„Šéfová,na to zabudnite. Ja tam nevyleziem,výšok sa bojím a ak chcete prísť o ďalšieho pomocníka kvôli závratom tak prosím.“ Napaprčene vysvetľoval svoju diagnózu chlapec,ktorého meno som si nedokázala vybaviť za žiadnu cenu. Celý čas som ho volala potetovaný chlapec,pretože mal hada vytetovaného na krku a jemu to nevadilo. Šéfová ma volali vyše dvoch hodín a mne sa z toho začali ježili vlasy.
„S vami sa nedá pracovať.“ pomocou rebríka kývajúceho sa ako dvojhodinové teliatko na nohách som sa dostala na strom a ruky zakvačila o jeden z konárov. Opatrne mi podali káble a ďalší chalan ma navigoval,kám mám hádzať svetielka zatiaľ čo Lucy rozkladala obrusy na stoly.
„No tak sa už prosím rozhodnite,ako to tam mám zaviazať.“ Žalostne som žiadala o ich schválenie umiestnenia maličkých žiaroviek upevnených na čiernom kábli. Slnko už pomaly začalo zapadať a ja som stále visela ako Jane na strome.
„Malý kúsoček doprava,nie nie vyššie. Ták ták ták,presne. Môže byť,poďte dolu.“ Potetovaný chlapec mi podal ruku,načo som s jeho pomocou zišla dolu a mohla pokračovať vo viazaní stúh okolo stoličiek.
„Famózne. Som na vás hrdý.“ Rozplýval sa „náš“ šéf nad odvedenou prácou. Vyzeral akoby z neho malo o chvíľu vyprsknúť tisíce rozjašených motýlikov,pretože presne tak pobehoval po parku z tabuľkou v rukách a okuliarmi na očiach. Dokonca aj tie hrozné stuhy sa nedali prestrihnúť nožnicami. Vešaním girlánd som poverila chalanov,nech sa aj oni trochu dekorčne realizujú,nemôžu predsa iba nosiť krabice. Lampióny sa úpešne ocitli na šnúrach a ja som mohla spokojne odísť do malého domčeka prezliecť sa. Natiahla som na seba čierne rifle,bodkovaný sveter a k tomu plášť so šálom. Predsa tam budem o čosi dlhšie,nebudem odbehovať s ešte nepoškodeným vodičským preukazom v peňaženke domov prezliekať sa ako nejaká modelka na prehliadke. Ako vždy som sa tam musela odviesť sama,pretože po otca prišiel odvoz už hodinu pred tím,než som sa ja stihla celá spotená zamknúť do kúpeľne.
      Desiatky metrov som počula hudbu hrať na všetky ulice a s blaženým úsmevom som hľadela na svietiace stromy. Radostný smiech detí sa rozliehal všade naokolo,starší ľudia sedeli na stoličkách pred pódiom,okolo stolom sa zvŕtali chlapi v oblekoch,medzi ktorými som zachytila aj otca. Každých päť minút si potriasol rukou s iným chlapom a úsmev mu nechýbal za žiadnych okolností. Celý večer som pochodovala naokolo s pohárom horúceho čaju,ktorý mi milá pani zadarmo doplnila kedykoľvek som k nej podišla s treskúcimy zubami. Niekoľko minút pred polnocou som zakotvila úplne za všetkými ľuďmi pod korunou stromu a s horúcim pohárom zohrievajúc si ruky som sa so spokojným pocitom,že všetko prebieha v najlepšom poriadku oprela o kmeň.
„Ešte ti je zima ?“ svoj čaj som skoro vyliala na plášť keď som podskočila po tom,ako sa ku mne niekto prihovoril. Najprv som ho chcela vykričať za to,či sa nehanbí prikrádať sa zozadu no skôr než som tak urobila,ma zmrazilo ešte viac než som bola. Chlapec,ktorého som tak ľúbila a ešte aj ľúbim stál pár metrov odo mňa zabalený v bunde,so šálom omotaným okolo krku a čiapkou natiahnutou na hlave. Slovná zásoba so mnou veľmi nespolupracovala,namiesto toho som s pootvorenými ústami tupo zízala jeho smerom.
„Videl som ťa chodiť k stánku tak som ti priniesol ešte jeden pohár.“ podal mi ďalší pohár no musela som odmietnuť.
„Ešte mám svoj,radšej ho vypi ty. Musí ti byť zima.“ Nesmelo som sa pousmiala a keď sa ku mne priblížil ešte viac,motýle v mojom bruchu začali tancovať najrýchlejšie ako sa dalo.
„Dlho som ťa nevidel. Ako sa máš ?“
„Dá sa to prežiť. Dokonca som urobila vodičák a teraz tu robím doprovod otcovi,ktorému zrejme nechýbam. A ty ?“
„Gratulujem. Tak,nič extra. Sama vieš,že s tebou by to bolo oveľa krajšie.“ Smutne na mňa pozrel a pri srdci ma pichol pocit viny.
„Harry,nedá sa to bez úprimnosti.“ zaúpela som.
„Ty si ani nevieš predstaviť,čo sa so mnou deje. Môj život bez teba nemá zmysel,pochop to. Ľúbim ťa a nechcem ťa stratiť kvôli dôvodu,ktorí teraz už nie je podstatný.“ rozhodil rukami.
„Ja ťa ľúbim tiež ale čo ak budeme spolu a znova mi budeš zatajovať niečo dôležité. Čo ak budeme musieť urobiť nejaké radikálne rozhodnutie a ty...“ nemala som čas dokončiť svoj veľavravný monológ,pretože svoje jemné pery priložil na tie moje. Akoby nebol tento moment nebol dosť emotívny vďaka našim pocitom v tom momente sa pol noc ohlásila nádherným ohňostrojom. Ľudia tlieskali,Harry sa usmieval najkrajším úsmevom na svete a moje myšlienky boli v keli.
„Mohli by sme to spolu ešte raz skúsiť ?“ odložil si pohár k stromu a chytil ma okolo pása.
„V dôchodku to nechcem ľutovať.“ Postavila som sa na špičky,rukou ho chytila okolo krku a jemne pobozkala.
„Toto je najkrajší moment v mojom živote.“ Zašepkal mi do ucha,hlavou som sa mu oprela o hruď a ruku vopchala do vrecka na bunde. Z ruky mi schmatol teplý pohár a skonštatoval.
„Tvoj je oveľa lepší než môj.“ Pokrčil nosom a zaškeril sa.

piatok 19. októbra 2012

Live with Love 33.


Čaute nádhery moje :*
Mám pre vás ďalšiu časť ...
No musím vám povedať, že už to nie je také ako pred tým. Tak ťažko sa mi píše, že sa nedá ani povedať. Asi to bude tým, že už na to nemám toľko času ako predtým .... to znamená, I WANT HOLIDAYS !!! ♥ To je proste moja obľúbení časť roka :D
Tak dúfam, že som to nenapísala až tak desne ako si myslím ... a to znamená, že chcem počuť váš názor v komentári :)

najlepšia reklama na pepsi na svete ♥ I LOVE IT !

Ešte tento nadmerne úspešný večer som sa mala vrátiť k tete Amande. No poniektorí na to mali iný názor. Všetci trvali na tom, aby som s nimi zostala oslavovať. Zayn mi dokonca ochotne ponúkol svoju izbu. Samozrejme, že som chcela zostať aj ja a preto ani netrvalo dlho kým som zdvihla telefón a zavolala Amande, že prídem až zajtra. Musela sa uspokojiť s myšlienkou, že túto noc strávim ,,u kamarátky“ zo školy. Veď nemusí vedieť všetko.
Po tom, čo sme sa vrátili do domu, všetci sme sa nahrnuli do kuchyne. Každému v žalúdku vyhrával orchester so stále opakujúcou sa a otravnou skladbou. Niall sa rozhodol, že aspoň počas týchto Vianoc bude k ľuďom štedrí, čo sa jedla týka, a tak sa zahral na hlavného hostiteľa. Všetkých nás usadil za jeden stôl a my sme len čakali, čo sa bude ďalej diať. Stále kmital ako fredka a pod nos nám dával rôzne druhy potravy. Nakoniec si prisadol k nám a spoločne sme vypĺňali vákuum v našich žalúdkoch.
Po tejto neskorej večery som sama sebe vynadala, že som sa opäť napchala. Vstala som od stola a pobrala som sa do obývačky. Oprela som sa o vankúše a nohy som si vyložila na gauč. Až som bola rada, že som tých päť metrov prešla po vlastných. Z vrecka som vytiahla mobil a čítala som sms-ku od mamy. Obsahovala niekoľko príkazov, zákazov a vianočných prianí. Chvíľu som premýšľala či jej vôbec odpíšem, no nakoniec som sa rozhodla. Do mobilu som naťukala niekoľko slov a stlačila som odoslať. Ešte chvíľu som sa hrala s mobilom, keď do obývačky vstúpil Niall. Sadol si na gauč oproti mne a podobne ako ja, aj on držal v rukách mobil a niečo doň neustále vyťukával. Zrazu ma niečo napadlo, keď mi zrazu niekto zdvihol nohy. Bol to Zayn. Sadol si ku mne a moje nohy položil na svoje. Moju pozornosť som naďalej venovala mobilu, takže mal smolu. Zrazu sa hlavou zošúchol po operadle gauča a pristál na mojom ramene.
,,Komu píšeš ?“ Akurát som opäť stlačila ,,odoslať,“ keď sa ma Zayn zvedavo opýtal a pozeral mi do mobilu.
,,Emmm...“ Túto moju stručnú odpoveď som naťahovala až do chvíle, keď Niallovi zapípal mobil. Chvíľu sa díval na displey  a potom mi venoval jeden úsmev.
,,Takže Niall. Mám žiarliť ?“ Cítila som Zaynov úsmev, no vedela som, že sa nehnevá.
,,Na neho nikdy.“ Po tichu som povedala a naďalej som pohľadom skúmala Nialla. V jednej ruke mobil, v druhej ruke hlava a na nej smutný výraz. Brala som ho ako svojho brata, ktorý sa stále len usmieva a tak trochu má všetko na háku. No tento krát sa netváril príliš nadšene. Už som sa ďalej nedokázala pozerať na ten smútok, ktorý má v očiach.
,,Idem za ním.“ Hlavou som mykla k Niallovi a Zayn, ktorý ma rukou pevne držal aby som nespadla, sa opäť milo usmial a prikývol hlavou. A tak som sa pomaly zdvihla a sadla som si vedľa Nialla.
,,Deje sa niečo ?“ Opatrne som sa ho opýtala, keď si odložil mobil do vrecka a venoval mi pozornosť.
,,Nie. Len mi tak trochu chýba rodina.“ Po chvíli ticha nakoniec povedal.
,,Ja ťa chápem. Viem aké je to ťažké byť tak ďaleko od rodiny. A hlavne teraz, keď sú Vianoce, a rodina by mala byť pokope. Každý z nás by tu chcel mať niekoho takého.“ Jemne som sa usmiala a vedľa neho si z opačnej strany sadol Zayn.
,,To je pravda. Lenže každý z vás tu má niekoho. Niekoho, koho ľúbi tak, že pri ňom dokáže zabudnúť na to, čo ho tak trápi.“ Uprene mi hľadel do očí.
,,Tak to nepopieram, ale je tu ešte niečo. Každý z nás má niekoho, no len ty máš nás všetkých.“ Nahodila som úsmev a silno som ho objala. Keď som sa na neho po chvíli pozrela už mal na tvári ten svoj roztomilý úsmev.
Kým som sa tešila z toho, že opäť vidím Niallov úsmev, zrazu sa za nami objavila skupinka ľudí, ktorá práve vyšla z jedálne. Ani sa nespýtali a surovo sa na nás zozadu zvalili. Medzi mnou a Niallom sa zrazu zjavila Louisova vyškerená tvár. Cat ma zozadu akože objala, no pri tom ma škrtila. Ako som si všimla, Harry nemal problém a tak si sadol na Zayna a svoje nohy vyložil na moje kolená. Louis mal zjavne najlepšiu polohu a tak na seba ešte stiahol El, ktorá sa zľakla tak, že až zapišťala. Danny si tiež našla svoje miesto na Harryho nohách a pridala sa ku škrtiacej Cat. Ešte som si všimla Liama, ktorý sedel niekde vedľa Niallovej hlavy a spolu s Harrym drvili Zaynovu hlavu vo svojom objatí. Všetci sme pišťali od bolesti, no zároveň sme sa strašne smiali. Nikto z nás nemal práve najideálnejšiu polohu, ale hlavné je, že nám bolo spolu fajn. Predkláňali sme sa zo strany na stranu len aby sme nespadli. No nakoniec ani neviem kedy, všetci sme už ležali na zemi vedľa gauča.
,,Moja rukaaaaa.“ Zreval Harry.
,,Au, moja noha.“ Zapišťala Danny.
,,Louis, nelež na mne.“ Niekde zdola bolo počuť Niallov hlas.
,,Bože Harry. Ty si samá kosť. Buchol som si hlavu.“ Ozval sa Liam.
,,Cat, už ma neškrť!“ Hučala som do Cat, aby ma už konečne pustila. Takéto podobné zvuky bolo počuť ešte ďalších desať minút, kým sme sa nevymotali. Nakoniec sme ostali sedieť na mäkkom hrubom koberci a opierali sme sa buď o gauč, alebo jeden o druhého. Posťahovali sme na seba deky a vankúše a zapli sme si telku, v ktorej išla nejaká rozprávka. Vzala som si vankúš, položila som ho Zaynovi na nohy  a spokojne som sa na neho uložila. Zayn ešte vzal deku a prehodil ju cez nás. Rukou mi česal vlasy a mne bolo najlepšie na svete. Tento deň bol určite najúžasnejší zo všetkých, aké som kedy prežila. Rodina. Priatelia. Zayn. Láska. Smiech. Radosť. Slzy. Očakávanie. Objatia. Príležitosť. Výzva. Odvaha. Zábava. Najlepšia nálada. Jednoducho Vianoce.
Ráno som sa na chvíľu prebudila a naskytol sa mi ten najlepší pohľad na svete. Vedľa mňa si pokojne odfukoval Zayn a na tvári mal taký spokojný výraz. Dokonca by som povedala, že a usmieva. Nemohla som si pomôcť a tak som ho jemne pobozkala na líčko aby sa nezobudil, a pritúlila som sa k nemu bližšie. Všade bolo ticho, a tak som usúdila, že nie je dôvod aby som musela vstávať z mäkučkej a vyhriatej postele, do ktorej ani neviem ako som sa vlastne dostala. Asi som sa sem teleportovala. Zatvorila som oči a užívala som si prítomnosť milovanej osoby po mojom boku. Netrvalo dlho a opäť som tvrdo zaspala.
Moje druhé prebudenie, v tento decembrový deň, už nebolo také ako to prvé. Pre zmenu som teraz ležala sama v posteli s perinou až po bradu. Chvíľu som sa rozvaľovala na posteli a asi po desiatich minútach som to vzdala, a postavila som sa na rovné nohy. Namierila som si to rovno do kúpeľne aby som zistila, aká je pravdepodobnosť toho, že moja tvár spôsobí infarkt okoliu. Opláchla som sa studenou vodou a po skonštatovaní, že už opäť vyzerám ako slušné dievča, som sa vybrala o poschodie nižšie.
,,Dobré ráno.“ S úsmevom som sa pozdravila, keď som vošla do oázy jedla. Keď som sa tak dívala na tie známe tváre, ktoré mi venovali rozospaté úsmevy a zopár pozdravov, došlo mi, že som vstala ako posledná.
,,Aj tebe.“ S rovnakým úsmevom ma pozdravil Zayn, keď som si sadala vedľa neho. Daroval mi jednu sladkú pusu a popod nos mi položil tanier s toastom.
,,Prečo si ma nezobudil?“ Spýtala som sa ho potichu.
,,Tak sladko si spala. Nemohol som.“ S nevinným úsmevom, ktorý za sekundu vykúzlil na tvári, ma presvedčil, že nemá význam sa rozčuľovať.
,,Takže teraz ste už oficiálne spolu?“ Zvedavo sa opýtal Louis. Ten kúsok toastu sa mi skoro zasekol v krku. Pozrela som sa na Zayna, ktorý čakal na moju odpoveď podobne ako zvyšok ľudských bytostí v tomto dome.
,,No, keďže pred vami sa nedá utajiť ani to že darčeky nenosí Santa Claus, tak moja odpoveď je áno.“ Ich úsmevy naznačovali pocit spokojnosti a radosti. Aspoň tak to vyzeralo. Na to ma Zayn opäť sladko pobozkal a mohli sme opäť v pokoji pokračovať v raňajkách. Chvíľu sme sa ešte spolu rozprávali, no pri pohľade na hodinky mi došlo, že už by som mala byť niekde inde. Pobalila som si veci do kufra a zavolala som si taxík. Zayn ma chcel odviezť, ale po desiatich minútach som ho presvedčila, že on rozhodne nevyzerá ako moja kamarátka. Nebol z toho príliš nadšený a ani ma nechcel pustiť zo svojho objatia. No nakoniec pochopil aká je moja momentálna situácia. Dala som mu posledný dlhý bozk a čím skôr som sa vytratila. Ani mne sa od neho nechcelo ísť preč, ale Amanda by ma asi rozkrájala na pásiky. Veď aj ten jej úsmev, s ktorým ma privítala hovoril, že aká je nadšená z toho, že s ňou strávim aj tieto prázdniny. S úsmevom ako Mŕtve more som jej podala darčeky, ktoré som jej priniesla. A hneď som aj zažila milé prekvapenie, keď mi do rúk dala dosť veľkú darčekovú tašku. Úprimne, bola som šokovaná, no na druhej strane som sa aj trocha bála toho, že sa mi ten darček nebude páčiť a ja to dám dostatočne najavo. To by asi nebolo najlepšie. S menším váhaním som nakukla do tašku a vytiahla som z nej sveter. Po tom čo som ho vytiahla už pre moju tvár, musela som usúdiť, že sa mi naozaj páči. Milo som sa jej poďakovala za darček a spoločne sme si sadli do obývačky aby sme sa mohli porozprávať. Stručne som ju informovala o tom, ako sa majú rodičia a ako sa mi darí v škole. Samozrejme, že určité veci som jej zatajila. Celkom dobre sme sa porozprávali, no na mňa už prichádzala únava. Šla som do sprchy a potom som sa zatvorila v izbe. Po brutálnom boji s hrebeňom som na seba natiahla tepláky  tielko aby som sa cítila pohodlne. Nie je nič lepšie ako sa váľať po posteli v mäkučkých teplákoch. Má to svoje čaro.
O pár dní, teda tesne po Novom roku, ktorý som samozrejme oslavovala so Zaynom a ostanými, som bola pozvaná na večierok. A nebol to len tak hocijaký večierok. Usporiadal ho Paul. Spravil ho hlavne pre to aby som sa spoznala so všetkými manažérmi, producentmi, vydavateľmi a celým tímom, ktorý sa obšmieta okolo One Direction. Od rána som bola ako na ihlách. Bola som strašne nervózna a k tomu všetkému som mala aj strach z reakcie všetkých tých ľudí. Podľa Paulových slov im musím ukázať, čo je vo mne. To znamená len jedno. Musím im dokázať, že mám naozaj taký talent ako o mne Paul všetkým narozprával.
,,Stella, už je tu.“ Opatrne mi na dvere izby zaklopala Amanda aby mi oznámila, že Zayn práve dorazil. No a ako sa dozvedela o Zaynovi ? Hneď na druhý deň, čo som sem prišla, mi Amanda vycapila pred oči noviny s fotkami, na ktorých som bola so Zaynom, s ostatnými deckami a nechýbala ani fotka, keď som stála na pódiu. Samozrejme, že tam bol aj kilometrový text a tak som bola nútená Amande všetko vysvetliť. No a aby toho nebolo málo, ešte v ten deň mi volala mama, ktorej som to tiež musela všetko dopodrobna vysvetľovať. Už nemalo zmysel nič tajiť. Ja som vedela, že na to prídu. Ale že to bude tak skoro, tak to som naozaj nečakala. V tomto svete sa nič dlho neutají.
,,Dobre. Už idem.“ Naposledy som sa pozrela do zrkadla a vyšla som z izby.
,,Vyzeráš úžasne.“ So širokým úsmevom na tvári povedal Zayn. Stále si ma pohľadom premeriaval od hlavy až po päty. 
,,Už dosť lebo si to rozmyslím.“ Nahodila som zvláštnu grimasu a rukami som si zakryla oči.
,,Veď je to pravda. Ja nikdy neklamem.“ Chytil ma za ruky a dal mi pusu. Pomohol mi s kabátom a mohli sme vyraziť. No o tom ako vyzeral on, v tom obleku vám ani nebudem hovoriť. Myslela som si, že sa mi to len sníva. Jednoducho povedané vyzeral mužne a neodolateľne.
Každým krokom, ktorým som sa blížila bližšie a bližšie do miestnosti, moja nervozita stúpala. Pevnejšie som sa chytila Zaynovej ruky a spoločne s ním som vstúpila do veľkej sály. Že vraj tu budú len tí najdôležitejší ľudia, ktorý majú nejaké zásluhy a povinnosti okolo 1D. No pri pohľade na tých ľudí som si ani náhodou nepomyslela, že na fungovaní jedenej skupiny je potrebná spolupráca polky krajiny. Okej, trocha preháňam, ale určite je tu viac ako sto ľudí.
,,Wow, Stella. Si krásna.“ Pribehol ku mne Niall a privítal ma svojim objatím.
,,Ďakujem.“  Povedala som a po chvíli sa k nám nahrnuli aj ostaní. Chalani hovorili, že mi to naozaj pristane a baby ma tiež chválili ako sa len dalo. Na jednej strane sa to počúvalo naozaj dobre, no na tej druhej strane som už mala pocit, že tá červená farba z mojej tváre sa nestratí už nikdy. Nikdy by som si nepomyslela, že to raz poviem, no z tejto situácie ma dostal Paul. Hneď ako ma zbadal už ma niekam ťahal. Rýchlo som schmatla Zaynovu ruku a spoločne sme ho nasledovali. Zayn bol mojou psychickou ale aj fyzickou oporou. Baby sa tvárili, že kúpiť mi topánky na vysokom opätku bude ten najlepší nápad, no ja si myslím, že toto rozhodne najlepšie nebolo. Cítili som sa ako jedna z dvojičiek pre pádom a obávala som sa, že sa každú chvíľu zrútim. No našťastie som tu mala Zayna, ktorý bol po mojom upozornení vždy pripravený zachytiť ma.
Po tom, čo ma Paul zoznámil s niekoľkými, aspoň podľa neho najdôležitejšími ľuďmi, sme sa usadili za jedným veľkým stolom, ktorý bol pripravený pre mňa, Zayna, Cat, Harryho, El, Louisa, Danny, Liama a Nialla. Nejaký veľmi dôležitý muž v čiernom obleku mal príhovor a po ňom sa podávala večera. Popri tom nám hrala živá hudba, ktorá ma tak troška uspávala. No popri tom, čo sa dialo za našim stolom, by sa určite nedalo zaspať. Louis, Niall a Zayn boli zdrojom smiechu, ktorý sa dostavil aj na vedľajší stôl, ktorý obsadila kapela 1D. Tí traja spolu s Joshom na seba hádzali zaujímavé pohľady a jeden z druhého si uťahovali. Sem tam si naše stoly vyslúžili zabíjajúci pohľad mierne nahnevaného Paulo, no všetko bolo v norme. Teda aspoň nám sa to tak zdalo, ale nikto iný v našom veku tam už nebol, takže to nemal kto objektívne posúdiť. Aspoň na chvíľu ma prešiel všetok ten stres a obavy.
Neskôr sa začalo tancovať a tak prišla tých päť minút pravdy. Paul ma zavolal na malé pódiu a všetkým naraz ma predstavil. Už som mala pocit, že sa každú chvíľu zosypem, no stačil mi jeden pohľad, v ktorom som našla dostatok istoty a odvahy. Zayn aj spolu s ostatnými stál niekde v strede toho davu a jeho úprimný pohľad mi vravel, že to dokážem. Tak som po chvíli spustila a nechala som sa unášať melódiou piesne. Snažila som sa nevšímať si tie pohľady a celkom sa mi aj darilo. Nakoniec, keď ľudia začali tlieskať, zhodnotila som, že to nemôže byť až také zlé a s úsmevom som zišla z pódia.
,,Vidíš ? Ja som ti vravel, že to dopadne skvelo.“ Hrdo povedal Zayn, keď ma už čakal pod pódiom.
,,Ďakujem, že mi veríš.“ Silno ma objal a pobozkal.
Po ňom prišlo ešte veľa ľudí aby mi povedalo svoje dojmy a chvály na moju osobu. Strašne som sa tešila, že sa všetkým moje vystúpenie páčilo, pretože ak by to tak nebolo, neviem, čo by som robila. Ľudia do mňa vkladali obrovské nádeje, čo spôsobovalo, že moje sebavedomie pomaly stúpalo. Ale len veľmi pomaly.
Potom všetkom som zistila, že sa potrebujem nadýchať čerstvého vzduchu a tak som sa vybrala vonku na terasu. Bola osvetlená slabými svetielkami a hneď ako som za sebou zatvorila dvere, cítila som ako čerstvý vzduch pokryl moju pokožku. Nikto tam nebol a tak som tam sama pozerala niekam do tmy. Premýšľala som nad tým ako sa môj život doteraz zmenil a čo všetko sa stalo. A nebolo toho málo. Niektoré spomienky boleli, na niektorých som sa v duchu zasmiala a niektoré ma vo vnútri zahrievali a dodávali mi pocit spokojnosti.
Chladný vzduch mnou až zatriasol, no nechcelo som mi odtiaľto odísť. Zrazu som na cítila ako na mňa niekto prehodil vyhriaty ku oblečenia. A nebol to nikto iný ako Zayn so svojim sakom, ktoré ma momentálne príjemne hrialo.
,,Nad čím premýšľaš ?“ Opýtal sa.
,,Tak všeobecne. Nad tým čo bolo, čo je teraz a čo bude.“ Zamyslene som mu odpovedala.
,,A na čo si prišla ?“
,,Že to čo bolo ma zaviedlo až sem, to čo je teraz je úžasné a toho čo bude sa bojím.“ Pozerala som do jeho hnedých očí a on si ma k sebe privinul bližšie.
,,Ľúbim ťa najviac na svete a ver mi, že so mnou sa nemusíš ničoho báť.“ Uprene mi hľadel do očí.
,,Viem, ale sú isté veci, ktoré asi nemôžeš ovplyvniť.“ Sklopila som zrak a hrala som sa s gombíkom na jeho košeli.
,,Napríklad ?“
,,No napríklad nemôžeš ovplyvniť tie milióny fanúšičiek na celom svete, ktoré 1D má.“
,,Ako to myslíš ?“
,,No ja vlastne idem na vaše turné. Budem s vami chodiť na koncerty a spievať tam. Čo ak sa to niektorým directionerkám nebude páčiť. Čo ak si budú myslieť, že sa vám chcem votrieť do skupiny alebo ju rozbiť alebo ....“
,,Pšššššt ! Toto už nikdy nehovor. Obaja vieme, že to tak nie je a preto nemá význam aby si sa tým ďalej trápila.“ Troška nahnevane povedal.
,,Fájn. Ale čo ak si to oni nebudú myslieť ? Čo ak sa im nebudem páčiť tak, ako tým ľuďom vedľa v sále ? Viem ako tie dievčatá dokáže zobrať už len to, keď si hociktorý z vás nájde dievča. Všetko to, čo vedia ľudia napísať a povedať dokáže človeka naozaj raniť. Ja už ten pocit poznám a viem aké to je.“ So slzami na krajíčku som hlavu položila na jeho hruď.
,,Ja viem na čo narážaš. Vždy tu bude niekto, kto neocení tvoju snahu a bude sa snažiť ublížiť ti a zneistiť ťa v tom čo robíš. Ale o to práve ide. Musíš ľuďom ukázať, čo v tebe je a že na to naozaj máš. Nesmieš im dovoliť aby ti vzali to, čo máš. Pretože to, čo je v tebe ti nikto na svete nemôže vziať. Na to, čo ľudia nahovoria, sa časom aj tak zabudne. No to, čo máš v sebe tu stále zostane s tebou. Otázkou je, či tu budeš aj ty. Ale podľa mňa sa len tak ľahko nevzdáš a ja ťa v tom budem podporovať. Budem tu stále pre teba a nedovolím aby si sa vzdala len kôli niekomu, kto ťa nepozná a nevie oceniť tvoj talent.“ Čím ďalej, tým viac ho ľúbim.
,,Milujem ťa.“ Potichu som povedala a z oka mi vypadla veľká kvapka.
,,Aj ja teba.“ Prstom zostrel to šidlo, ktoré sa mi kotúľalo po líci a jemne ma pobozkal. Každý jeho bozk mi dokáže vyčariť úsmev na tvári a naplniť ma šťastím.

najlepší obrázok kontaktu na svete :*

Stelline šaty


nedeľa 14. októbra 2012

Winter Love ♥-34.časť


No,takže...
Keďže vydieranie zaberá,pridala som vám novú časť. Skoky v čase si nevšímajte a neviem,čo viac k tomu dodať. Pekné čítanie mrkvičky ;) :* ♥
P.S. EL,for u :P :* 
P.S. 2 VIDEJKO pre potešenie ;)

„Ahoj dieťa moje,ako sa máš ?" objala ma mama hneď v dverách. Za ňou stepoval otec a keď si vyslúžil objatie aj on,hneď letel do kúpeľne. Žeby nadbytočné množstvo kofeínu ? Nechala som vojsť aj mamu a pokojne som zavrela dvere. Vzala som jej dáždnik,pretože londýnske tradičné počasie znovu nesklamalo a rozprestrela som ho na chodbe.
„Tak,ako sa máš princezná ?" začal otec,keď sa vrátil.
„Užívam si sladkú slobodu..." ironicky som naznačila úvodzovky. Svoj skleslý výraz som nedokázala zamaskovať ani najlepším make-upom ktorý by som na seba hodila.
„Prečo sa s tebou rozišiel ? Mám si s ním ísť vybaviť účet aj s úrokmi ?" vyštartoval otec ako býk za toreádorom. Mama ho potľapkala po chrbte a pokývala hlavou.
„Nie oci,seď tu. Ja som sa rozišla s ním." potiahla som ho za rukáv,zachripela a zahanbene sklopila pohľad.
„Georg,nechaj ju tak. A Harryho nechaj na pokoji taktiež,vysvetliť si to musia oni sami." zastala sa ho mama. Čo sa to s ňou stalo ? Vyťahovala z nohavíc opasok,ten ju šmahol do hlavy a jej sa to v mozgu nejako pokrútilo ? V živote som nepočula,aby sa Harryho nejakým spôsobom zastala alebo aby ho obraňovala no vtedy,som pocítila nejaký pekný pocit pri srdci,ktorý hneď zmizol.
„Ale ako ho môžem nechať na pokoji. Moja dcéra tu sedí ako pred porážkou,bledá a k tomu nešťastná." rozhadzoval rukami a prechádzal sa po obývačke.
„Ona sa tak rozhodla,ak jej to tak vyhovuje neurobíš s tím nič. Potrebuje to čas." mama ma silno objala a začala mi ruko prechádzať po vlasoch presne tak,ako keď som bola malá.
„Ale..." znova začal protestovať načo som zasiahla ja.
„Prosím,môžme to nechať tak ? Bavme sa o niečom inom." poskladala som do kĺbka a prikryla dekou. Mama s ockom nechali tému "vzťahy našej dcéry" na pokoji a radšej sa hádali o tom,v ktorej autoškole by som mala robiť vodičák. Ešte som s tim ani nesúhlasila,no oni už rozhodujú o najlepšom inštruktorovi. Veď tí chodcovia na chodníkoch budú ako domino,ktoré auto pod mojim velením pokosí ako kosačka trávu. Asi po dvoch hodinách sa zvonček na dverách rozzvonil ako na začiatku vyučovania,načo ocko vpálil k dverám. Z monotónneho mumlania som nerozumela nič. Civela som na čiernu obrazovku televízora a čakala,kým sa dozviem,kto zvonil.
„Cassie,zlatíčko,môžeš prísť na chvíľočku sem ?" zavolal ma otec. Došuchtala som sa k dverám v huňatom svetri a sledovala vrátnika s dáždnikom v ruke.
„Prepáčte,že vás vyrušujem ale čo je veľa,to je veľa. Denne odbíjam desiatky chlapíkov a ženských s foťákmy v rukách s odpoveďou,že doma nie ste. A keď sa konečne odpratajú spred mojeeho okienka,nejaký kučeravý chlapec sa rozhodne blokovať vchod pre vozíčkárov tím,že sa tam postaví s dáždnikom nad hlavou. Povedal mi,že tam bude stáť kým nevídete von. Nechcem tu na vás kričať,ale choďte si ho,prosím spacifikovať. Aj naďalej ste moja obľúbená obyvateľka domu,pretože vždy si spolu skvele pohovoríme,vy mi často donesiete nejaký koláč ak mám nočnú alebo ak tu tvrdnem celý deň ale vážne choďte k tomu chlapcovi. Stojí tam už dve hodiny a je premoknutý do nitky." vychŕlil a v momente sa aj otáčal a čaptavým krokom utekal k výťahu.
Bezradne som skákala pohľadom z mami na otca a naopak. Na moju otázku v očiach "Ja neviem,čo mám robiť" mi mama stručne dopovedala.
„Bež za ním." neisto som schytila dáždnik do ruky,prezula sa a po schodoch zbehla k vchodu. Cez sklenené dvere som ho uvidela. V sivej mikine tam stál mokrý ako myš,treskúc sa od zimy. Otáčal sa z jednej strany na druhú a poskakoval z miesta na miesto s rukou založenou vo vrecku nohavíc. Niektoré mokré kučierky mal prilepené na tváry,dáždnik sotva zachytával ten lejak z nebies a ja som ho ešte stále pozorovala spoza zaroseného skla na dverách,ktoré sa zahmlilo od môjho dychu. Roztvorila som bodkovaný dáždnik a prešla som nemu.
(http://www.youtube.com/watch?v=QCub4Vi-1KI)
„Nemal by si blokovať vchod pre vozíčky." oznámila som mu. Zvrtol sa a na tváry sa mu objavil mierny úsmev. Snažil sa ma objať,no znovu som sa mu nedala. Niečo vo vnútri mi stále bránilo poddať sa jemu zovretiu rúk.
„Už som si myslel,že neprídeš a ak by sa pohľadom dalo spaľovať,vrátnik by ma premenil na popol." odpovedal s vodou kvapkajúcou zo špičky nosa.
„Prečo tu čakáš ?" vložila som neisto ruku do vrecka na teplákoch a čakala na odpoveď.
„Chcem sa s tebou porozprávať." potiahla som ho za rukáv a odviedla ho trochu ďalej. Aj keď mám vrátnika rada,moje súkromné informácie poznať nemusí.
„Vieš že ťa milujem a nechcem ťa stratiť. Nemohli by sme sa cez to nejako preniesť ? To,čo ti nemôžem povedať je pre mňa veľmi trpká záležitosť." prosebne na mňa zazeral.
„Harry,vzťah je založený na úprimnosti. Ak mi nemôžeš povedať dôvod,prečo si si na mňa nenašiel čas,tak mi je to ľúto,ale ja takíto vzťah mať nechcem." odtiahla som sa od neho kým držal moju ruku a chcela odísť so slzami na krajíčku.
„Počkaj." vbehol mi do cesty a zabránil mi vojsť nazad do domu.
„Počkať ? Načo mám počkať ?? Nato,ako mi chlapec,ktorého ľúbim odmieta povedať pravdu ?" naštvane som potiahla nosom,pretože servítka sa nenachádzala v mojom blízkom okolí.
„Takže to znamená koniec ?" žalostne zložil dáždnik a nechal kvapky dažďa dopadať na svoje telo.
„Prečo mi toto robíš ?" nešťastne som naňho zazrela do výšky.
„Nemôžem ti na to dať odpoveď. Možno niekedy inokedy Cassie,ale teraz nie." pokýval hlavou a pohladil po ruke. Prebehol mnou mráz a divný pocit v žalúdku sa dostavil okamžite.
„Nerada to priznávam. Ľúbim ťa Harry a vždy aj budem,ale teraz to nie je vhodné." zložila som taktiež dáždnik sponad hlavy a nechala zmoknúť svoje oblečenie. Aspoň nebolo vidieť moje slzy,tečúce ako vodopády a beznádejný smútok v mojej mysli.
„Mrzí ma to." daroval mi bozk do mokrých vlasov a bezradne sa mi otočil chrbtom. Sledovala som,ako sa moja láska odo mňa vzďaľuje a odchádza. Ponad vzlyky som počula jeho auto,ako štartuje a pomaly sa vzďaľuje z môjho dohľadu. Z domu vyletela mama s dáždnikom a otcom vedľa seba. Bez akéhokoľvek ohľadu na to,že bude mokrá ma silno objala a svoje vzlyky som tíšila v jej náručí. Ani belasá servítka od otca mi nepomohla zahnať smútok z môjho srdca,ktorý v ňom v tom momente prevládal. Treskúc sa zimou ma otec odviedol do bytu,mama po mne ihneď hodila suché oblečenie,uvarila celú kanvicu čaju,naordinovala tabletky pri prípadnej chrípke,nádche alebo pri prítomnosti iných bacilov a s pozdravom a bozkom na čelom od otca sa pobrali preč.

    Odkedy som sa rozišla s Harrym ubehli už tri mesiace. Aby som nemyslela stále iba naňho a priviedla sa k šialenstvu,poddala som sa a rozhodla si urobiť vodičák a byť nezávislá na odvozoch mojich kamarátov. O pár dní mi začína škola a dnes je moja posledná jazda s postarším pánom,ktorí je nšťastie flegmatický chlapík a nevrieska na mňa ak nemám obe ruky an volante. Iba si nervózne odkašle a po výcviku,ktorý som od neho dostala hneď viem,že niečo nie je v poriadku.
„AK budeš na križovatkách,nezabúdaj na pravidlo pravej ruky. Cassie,ty zase lietaš niekde v oblakoch a moje opakovanie paragrafov ti je šuma fuk ?" čertila sa Eleanor,ktorá sa podujala na moje preskúšanie. Dievča to má bezradné,ja a stres je najhoršia možná kombinácia.
„Nie,nie. Len som rozmýšľala,kadiaľ asi pôjdeme." z monológu ma vytrhla hlásateľka v televízore. Postaršia pani komentovala fotku všetkých piatich asi v tejto podobe.
„Chlapčenská skupina One Direction ukončila svoje nahrávanie v New Yorku. Zdržia sa tu ešte týždeň a potom sa vracajú do Londýna pokračovať v nahrávaní nového CD." vypla som zdroj informácií hneď po informácií,že sa vracajú. Na jednej strane ma to tešilo,no na druhej som sa bála,že ho stretnem.
„Tak veľa šťastia a nepaníkar pri jednom škaredom pohľade nejakého chlapíka vo vedľajšom aute,rozumieš ?" so zovretími perami a nastaveným ukazovákom pred nosom som skrížila oči a hneď potriasla hlavou. Znova naráža na "menšiu" nehodu keď som auto zaparkovala na chodníku asi 5cm od hydrantu. No a čo,nemôžem za to,že nejaký svalovec natiahnutý v koženej bunde a nohaviciach sedel vo svojom obrnenom BMW,maličké autíčku ktoré som viedla ja pri ňom vizeralo ako mravec a keď ma chcel obehnúť,ja som strhla volant a elegantne zastala na chodníku. Ale hlavné je,že sme všetci zdraví.
V autoškole som dostala väčšie auto,kľúče do ruky a už som sedele za volantom s pripnutím pásom,nastavenými zrkadlami a vysmiatý inštruktor s kravatou uviazanou okolo krku,papierom a perom ma ubezpečoval,že sa nemám čoho bát. Určite,Eastwoodová na ceste je ako tank v rozprávkovej ríši snov. Ľahko som vyšla na cestu,prešla pár križovatiek s predstavou El pred sebou a rozhadzovaním jej útlych rúk.
„Pozor,pozor. Semafór,slečna." zdvorilo ma upozornil. Našťastie som stihla šliapnúť na brzdu pretože ja hlúpa som sa dívala na naleštené čierne BMW vedľa mňa. žeby trauma ?
„Máte traumu po tom incidente minulý týždeň ? Vy nie ste žiadna výnimka,takých tu už bolo a k tomu ešte horších. Vy ste tá z lepších prípadov." pokrčil nosom,uchechtal sa a niečo si zapísal do papierov.
„Tak ďakujem." červená farba na semafóre nechcela žiadnym rázom preskočiť,tak som sa začla rozhliadať po chodníkoch. Nejaký oneskorený prípad sa náhlil k prechodu pre chodcov a skoro mu odleteli aj tenisky od tej snahy prejsť cez cestu.
Oči sa mi skoro vyliali z jamiek,keď som neveriacky pozorovala cez čelné sklo osobu,ktorá srnčím krokom prebehla zebru na ceste a pokračovala v chôdzi na druhej strane chodníka. Harry ? Čo tu on do čerta robí ? Trúbenie áut za mnou sa vymazalo z môjho sluchu,iba som sledovala modrú machuľku,ktorá sa čím ďalej tím viac odo mňa vzďaľovala.
„Nerád vás ruším v sledovaní občanov Londýna prechádzajúcich sa cez ulice nášho mesta,ale tá farba na semafóre už zelenšia nebude." potriasol mnou a ukázal prstom nad seba.
„Ou,prepáčte." povolila som ručnú brzdu,zaradiala rýchlosť a pridala plyn. Stále v šoku z toho,čo som pred sebou pár minút dozadu videla som vyklepane išla tam,keď mi inštruktor kázal a živá a zdravá som zaparkovala pred policajnou stanicou. Šoférovanie pod vplyvom stresu mi zrejme prospieva.
„Blahoželám,práve ste urobili vodičák." veselo som vycerila zuby,poďakovala inšrtuktorovi a odišla domov. Tam ma Eleanor s Ellen a Dan podrobili výsluchu o jazde. Harryho som im radšej nespomenula,zbytočne by som si znova roztvárala staré rany. Obe ma vyobjímali a po tom,čo odišli som sa posadila do obývačky na gauč a v tichosti zízala von oknom. Z kamenného pohľadu ma vyrušila zvoniaca tehlička na stole.
„Haló ?" zvolala som aj keď som na displeji videla otcovu fotku.
„Ahoj,nemám čas na nejaké omáčky tak ti to poviem po lopate. Ideš so mnou do Holmes Chaple." vysypal zo seba slová,kým sa moja sánka pohupovala v priazdnivých poveternostných podmienkach bytu.

štvrtok 11. októbra 2012

Live with Love 32.

For you becouse you are AWESOME ♥
I hope, you like it ! 
Und coment poteší :)

reklama na pepsi sa stala mojou najobľúbenejšou :) 

Stella
Chalani mali v dome jednu izbu, v ktorej sme sa s babami zložili. Z kufra som si povyťahovala veci a všetko som to na seba natiahla. Bola som poobliekaná ako snehuliak, ale bolo to lepšie ako keby som tam mala celý večer mrznúť. Podobne oblečené boli aj baby. Všetky sme mali dlhé kabáty a obrovské šály. Na ruky sme si ponaťahovali rukavice a mohli sme ísť. Kým sme schádzali po schodoch počuli sme ako Harrry kričí, že nevie nájsť druhú rukavicu. Louis sa mu smial, že ak by si upratoval tak ako on, tak bez problémov všetko nájde. Lenže Louisovo upratovanie, ako som si všimla, je také výnimočné. Všade kadiaľ chodí po sebe necháva aspoň jednu vec. Takže ak sa bude vracať po tej istej ceste je tu záruka, že svoje vecí objaví. Zaujímavá stratégia.
Nakoniec, keď sa už všetci dovalili do predsiene, Liam skonštatoval, že už môžeme vyraziť. Cez tú krutú zimu sme rýchlo precupkali do auta a natlačili sme sa tam tak, aby nám bolo príjemne teplo. Keď sme už konečne dorazili na miesto, na moje prekvapenie, na parkovisku, kde sme zastavili, čakal Paul a zopár ochrankárov. Keď sme sa vytrepali z áut, Paul sa doširoka usmial a povedal zopár slov, ktoré predpokladám mali zahriať naše vianočne naladené srdcia.
,,Veselé Vianoce deti moje.“ Všetkých tam vyobjímal akoby sme boli naozaj jeho deti. Chalani na neho poskákali ako malé deti a ja som bola dosť prekvapená. Veď sme sa videli asi raz. Čo už, aj tak to bolo od neho milé. Keď sa pozerala na neho a na tých piatich bláznov v jednom objatí, naozaj vyzerali ako rodina. Lenže mať také deti, ktoré už dávno nie sú deťmi, ako oni ... Hlavne, že sú šťastní.
,,A teraz mi povedzte, prečo meškáte ? Nemáte hodinky ?“ Paul si prísne premeriaval chalanov od hlavy až po päty.
,,To preto lebo tuto naša budúca hviezda, ktorá tu bude dnes vystupovať, sa hrala na moju mamu.“ S prižmúrenými očami sa na mňa pozeral Louis.
,,Chránim tvoje zdravie. Ak by si si tie ponožky dal už vtedy keď ti to povedala El, nemuseli by sme za tebou čakať ďalších 15 minút.“ S úsmevom som tu zopakovala už asi po 50-ty krát.
,,Skvelé. Veď ak by si mi tu prechladol, tak ako by si chcel pokračovať na turné ?“ Prísne na neho hľadel Paul. Louis zahanbene sklopil zrak a nepovedal ani slovo.
,,Tak dobre. Nechajme to už tak. Idete hneď prvý, takže by ste si už mali ísť po mikrofóny.“ Zavelil Paul, otočil sa a všetci ho nasledovali.
,,Vy budete spievať ?“ Nechápavo som pozerala na Zayna, ktorého som zastavila na ceste. Museli sme sa rozprávať za pochodu, pretože za nami išli asi traja ochrankári.
,,Inak by tu Paul asi nechodil.“ S úsmevom prikývol hlavou.
,,To som nevedela. Keď som ho tu zbadala, tak som si myslela, že sa len prišiel pozrieť na ľudí, ktorí budú vystupovať aby si omrkal rodiacu sa konkurenciu.“ Zamyslene som povedala.
,,A možno aj to.“ Kútiky úst sa mu natiahli do ešte väčšieho úsmevu a jedným okom na mňa žmurkol. Toto sa mi vôbec nepáči. Lenže na ďalšie moje otázky už Zayn neodpovedal, ale stále sa potmehúdsky usmieval.
Zázrakom sme sa s babami dostali do prvého radu. Všade na okolo boli stovky ľudí. Až som mala pocit, že sa tu zišiel celý Londýn. Veľa ľudí, smiech, krik, plač malých detí, hlasité rozhovor, tučný chlap, ktorý sa hraje na Santa Clausa, so zvončekom, jeden veľký vysvietený vianočný stromček, malé snehové vločky poletujúce vo vzduchu, pod nohami tenká vrstva snehu a na stromoch malé žiariace biele svetielka.
Zrazu sa na pódiu objavil nejaký človek vyžadujúci si našu pozornosť. Po piatich minútach konečne zmizol a ja som sa tešila ako trinásťročná, pretože viem čo bude teraz nasledovať. Zrazu vyšlo 1D na javisko a spustil sa strašný rev, krik, hluk, .... až mi skoro odpadli uši. Liam v mene celej skupiny zaželal veselé Vianoce a mohli sa začať spievať. Vo vzduchu panovala úžasná nálada pretože všetci, vrátane mňa, sa skvelo bavili. Hoci som stála pri repárku, počula som ako si ľudia spievajú s chalanmi. Užívala som si každú sekundu týchto najlepších Vianoc v mojom živote. Keď pieseň skončila s babami sme tlieskali ako o život. Všetci sme sa tešili ako malé deti a každý na koho som sa pozrela mal na tvári široký úsmev. Po tom, čo chalani zišli z pódia, všetky štyri sme zašli za nimi dozadu. nestihla som im povedať ani slovo, pretože z ničoho nič sa predo mnou objavila profesorka Clarcová. Ten jej pohľad vo mne okamžite spustil príval nervozity.
,,Tak tu ste. Už som si myslela, že neprídete.“ Bolo na nej vidno, že pri pohľade na mňa jej odľahlo. Kiež by som to isté mohla povedať aj ja.
 ,,Veď ešte stále môžem odísť. A rozmýšľam nad tým, že to aj spravím.“ Nervózne som prechádzala pohľadom z profesorky na schodíky od pódia a nazad.
,,Máte ešte tridsať minút.“ Fajn. Takže mi zostáva tridsať minút života. Skvelý vianočný darček. Čo viac si môžem želať?
,,Stella. Vy to zvládnete. O tom niet pochýb.“Podišla ku mne, chytila ma za ramená a trocha so mnou potriasla. Ak by to trvalo ešte chvíľu, tak sa jej asi povraciam na topánky. Nebola som od toho až tak ďaleko. Zrazu sa mi profesorka mihla pred očami a bola preč. Zostala som tam stáť ako stĺp. Trasúci sa stĺp, aby som bola presná.
,,Stella, nič to nie je. Neboj sa. Len sa tam postavíš, pekne zaspievaš a je koniec. Bude to hračka. Uvidíš.“ Pre zmenu sa mi pred nos postavila Cat.
,,Vážne ? Ak si myslíš, že je to až také jednoduché tak tam choď ty.“ Nervózne som na ňu vybehla. Bože, musím sa ukľudniť.
,,Poď so mnou na chvíľu.“ Prišiel Zayn, chytil ma za ruku a ťahal ma preč. Bola som totálne mimo a vôbec som nerozmýšľala o tom, čo sa práve deje.
Zayn
Keď som sa na ňu pozeral vyzerala ako keby sa jej zrútil celý svet. Bola úplne mimo, no chápal som, že má strach. Chcel som pre ňu niečo spraviť aby sa upokojila. A napadlo mi, že teraz je tá správna chvíľa.
,,Poď so mnou na chvíľu.“ Chytil som ju za ruku a ťahal som ju niekam, kde je aspoň trocha ticho. Vzal som ju na okraj toho davu, kde nebol skoro nikto, pretože všetci sa tlačili pred veľkým javiskom. Zastali sme pre osvetleným oknami výkladov, ktoré osvetľovali jej tvár. Držal som ju za ruky a cítil som ako sa celá trasie. Pozeral som jej do očí, v ktorých mala strach. 
,,Ja to nezvládnem, Zayn.“ Po chvíli povedala a v jej hlase som cítil aká je nervózna. Schúlila sa mi na hrudi a ja som ju pevne objal.
,,Ale no ták. Nevrav mi, že sa bojíš. V živote som nevidel odvážnejšie dievča ako si ty. Si jedna z mála, ktorá dokáže povedať to, čo si naozaj myslí. Väčšinou to povieš bez toho, aby si si to poriadne premyslela, ale dokážeš za to prijať aj následky.“ Snažil som sa odľahčiť situáciu a keď som videl ten jej jemný úsmev, mal som pocit, že som na dobrej ceste.
,,A ver mi, že toto na tebe obdivujem. Tvoju odvahu." Na chvíľu som sa odmlčal a pokračoval som ďalej. ,,Asi tak pred štyrmi mesiacmi som mal odvahu povedať ti, po troch dňoch, že sa mi páčiš a že chcem s tebou chodiť. No ty si mala odvahu odmietnuť ma.“ Na to sme sa obaja zasmiali a ja som ďalej hľadel do jej očí.
,,A keď si to spravila, povedal som si, že takého dievčaťa ako si ty, sa nikdy nevzdám a budem bojovať. Po celý ten čas som sa snažil byť ti stále na blízku a tráviť s tebou čas, aby si ma mohla spoznávať. Celkom to šlo, kým som nemusel ísť na turné. Chýbala si mi tak veľmi, že to ani slovami neviem opísať. Každý deň bez teba bol ako za trest. Ale teraz už aspoň viem aké to je, nemať pri sebe milovaného človeka. Jednoducho povedané, zaľúbil som sa do teba. Stella, ľúbim ťa viac než čokoľvek na tomto svete a nikdy ťa nechcem stratiť.“ Keď som to povedal, zo srdca mi spadol obrovský balvan. Konečne som to zo seba dostal. Stále som jej hľadel do očí, v ktorý sa zaleskli malé slzy a pomaly sa jej spúšťali po lícach.
(ten znak v posunkovej reči znamená ,,ľúbim ťa" )
Z vrecka na kabáte som vytiahol retiazku s príveskom, ktorú som so sebou nosil od kedy sme sa vrátili z turné. 
,,Možno že ty to necítiš rovnako a ja ani nechcem aby si mi povedala to isté, ak to tak naozaj vo svojom srdci necítiš. Ale chcem aby si tento prívesok stále nosila. Bude ti pripomínať, že je tu človek, ktorý ťa miluje a verí ti.“ Pripol som jej ho na krk a jemne som ju pobozkal na studené líčko. Stále na mňa hľadela tými veľkými hnedými očami, no nepovedala ani slovo iba sa jemne usmiala. Aspoň som vedel, že je stále pri zmysloch.
Zrazu niekde z diaľky bolo počuť profesorku ako volá na Stellu. Otočila sa smerom k nej a potom mi venovala ešte jeden dlhý pohľad.
,,Choď. Počkám tu na teba.“ Usmial som sa na ňu a nechal som ju ísť.
Stella
Kráčala som za profesorkou a stále som nemohla uveriť tomu, čo sa práve stalo. Nechcelo sa mi veriť tomu, čo mi práve Zayn povedal. V mojej hlave sa dookola premietala tá istá veta: ,,Ľúbim ťa.“
Kým som nad tým neustále premýšľala, zrazu som sa ocitla na pódiu. Toľko ľudí pokope som azda ešte ani nevidela. A čo bolo najhoršie, všetci sa pozerali na mňa. No v tej chvíli mi to bolo akosi jedno. Vnímala som len malú skupinku ľudí pod pódiom. Boli to ôsmy najúžasnejší ľudia v mojom živote. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Pohľadom prechádzala po známych tvárach a tie úsmevy, ktoré na nich žiarili mi dodávali veľa odvahy a dôvery. Všetci tam netrpezlivo stáli, usmievali sa a čakali čo zo mňa vypadne.
,,Keďže tu pred vami takto stojím prvý a možno aj posledný krát nedá mi, aby som vám niečo nepovedala.“ Po chvíli zo mňa vyletelo a pohľadom som zablúdila aj na cudzie tváre.
,,Pred štyrmi mesiacmi, keď som sem prišla, spoznala som ôsmych ľudí, ktorí mi zmenili život a pre to ich tak veľmi ľúbim. Ako prvá mi padla do rany moja najlepšia spolubývajúca Cat.“ Pohľad som nasmerovala ku Cat a čo bolo dobré, počula som tichý smiech. ,,Tí, ktorí ma poznajú vedia, prečo som to tak povedala. A obzvlášť Cat. Od kedy sa poznáme stála si po mojom boku aj v tých najťažších situáciách, ktoré som skoro vždy robila ešte ťažšími ja. Veľa krát si sa pokúsila napraviť ma a viesť tým správnym smerom. A taktiež sa ti to aj veľa krát nedarilo.“ Opäť som počula tichý smiech a aj Cat, ktorú si Harry k sebe privinul ešte bližšie, sa usmievala. ,,Veľa krát som ťa nechcela poslúchnuť kôli svojej tvrdohlavosti a preto som na to aj niekoľko krát doplatila. A čo bolo najhoršie ublížila som niekomu, kto si to vôbec nezaslúžil.“ Pozrela som na Zayna, ktorý sa jemne usmieval. ,,Zo strachu som ti nedokázala dať šancu, ktorá ti patrila. Dnes si sa nebál povedať mi, čo cítiš. A preto, aj keď mám opäť strach, musím ti povedať, že cítim to isté. Ľúbim ťa a súhlasím s tebou: ,,So mybe it´t true, i can´t live without you.“ Jeho tvár sa v tej chvíli rozžiarila ešte viac.
,,A ako som sľúbila, táto pieseň je venovaná tebe.“ Ľudia začali kričať a tlieskať skoro tak, ako keď na javisko prišlo 1D.
Potom som už len počula melódiu hudby a to bol znak toho, že by som mala už spievať. Rozhodne som sa už nebála tak ako pred tým. Sústredila som sa len na spev a ten mi nedovolil myslieť na nič iné. Spievalo sa mi výborne a možno to bolo tým, že som to spievala pre človeka, ktorého milujem.
Keď mi ľudia začali tlieskať z očí mi vypadli ďalšie slzy. Chvíľu som tam stála a užívala som si tých pár minút slávy. Šťastie, ktoré mnou prechádzalo bolo neopísateľné. Ešte raz som sa poklonila a zišla som z pódia, kde sa na mňa už vyškieralo zopár známych tvárí. Vyzerali akoby im tie úsmevy niekto vytetoval na tvár. No jediný, kto ma v tej chvíli zaujímal, bol Zayn. Od radosti som sa mu hodila do náručia a on ma celú vybozkával.
,,Tak ako sa ti páčil tvoj vianočný darček, ktorý som ti sľúbila už v októbri ?“
,,Bola si úžasná.“ Povedal Zayn a daroval mi ďalší bozk, no pre zmenu na nos.
,,Ďakujem.“ A opäť som ho silno objala. Za ním sa už vytvoril rad ľudí, ktorí vyzerali, že majú niečo na srdci. Najprv to bola Cat, ktorá pišťala ako brzdy na vlaku. Za ňou nasledoval Harry, Danny, Liam a Louis, ktorý mi rozstrapatil vlasy jednoduchým gestom. Asi mal pocit, že som Harry a že mi to nebude vadiť. Veď predsa vieme ako si náš Harry robí ten svoj neodolateľný účes. Tak prišla El, ktorá mi ochotne pomohla opäť sa stať človekom. A potom prišiel Niall, ktorý ma držal vo svojom náručí ako misku chipsov. A za ním opäť nestál nikto iný ako Zayn. Zdvihol ma až nad zem a až na moje naliehanie ma položil.
,,Milujem ťa.“ Šibalsky sa usmial a dal mi sladký, dlhý bozk.
,,Aj ja teba.“ Úsmev mi z tváre nezmizol až kým som skoro nedostala infarkt, keď sa za mojim chrbtom objavil Paul a povedal moje meno. Pomaly som sa odvrátila od Zayna a nahodila som nevinný úsmev.
,,Len som ti chcel povedať, že tvoje vystúpenie sa mi veľmi páčilo a malo obrovský úspech. Ty máš jednoducho nádherný hlas. A dnes som sem neprišiel len kôli tomu aby som chlapcom zaželal veselé Vianoce a dal na nich pozor. Určite si už počula o tom, že vďaka takémuto vystúpeniu, aké si tu ty dnes predviedla, sa ľudia stávajú slávnymi. Získajú veľa možností, vďaka ktorým sa z nich môžu stať úspešní ľudia. Keďže vieš, že som manažérom 1D bol by som rád ak y si prijala moju ponuku a začala s nami spolupracovať.“ To, čo Paul povedal mi doslova vyrazilo dych. Vôbec som nevedela, čo mu mám na to povedať.
,,S -s- spolupracovať s vami ?“Ledva som zo seba dostala.
,,Presne. A mohli by sme začať tým, žeby si tuto chlapcov sprevádzala na turné. Bola by si niečo ako ...  špeciálny hosť.“ Na chvíľu prerušil vetu aby našiel tie správne slová.
,,Turné ?!“ Vyvalila som oči ako ťava na vodu.
,,Ako som povedal. Máš dokonalý hlas a preto nie je dôvod aby sme čakali.“ Pokojne mi vysvetlil.
,,Ja -ja neviem čo mám na to povedať.“ Pohľadom som preskúmala tvár každého, koho som mala v tej chvíli v dosahu, až som nakoniec došla k tej Zaynovej.
,,Tak povedz áno.“ Jednoducho povedal pričom mykol plecami. Chvíľu som váhala, no nakoniec som sa rozhodla.
,,Ok. Súhlasím.“ Po chvíľke ticha som povedala. Paul na znak toho, že som sa rozhodla správne, prikývol hlavou a spokojne odkráčal preč. Jednoducho ma tam nechal na pospas osudu pretože ostatní sa na mňa doslova hodili. Až som mala pocit, že sa z toho tešia viac ako ja. Ale to bolo len tým, že som stále bola v šoku.

Stella