Ask me :)

Dievčatá, ak sa ma niečo chcete opýtať, svoje otázky môžte napísať SEM. Ak to bude v mojich silách, rada vám odpoviem :) papa :* xx

All for you 5.

Tak, jediné čo Vám chcem povedať je to, že Vám prajem krásne prežitie Silvestra a Šťastný nový rok 2013 :) Dúfam, že bude rovnako úžasné a ak nie, tak ešte lepší než tento. Neskutočne vám chcem poďakovať, pretože bez vás, by som toto všetko nevytvorila. Dúfam, že bez akejkoľvek ujmy na zdraví budete čítať moje a možno aj Miruškine poviedky aj naďalej a to je odo mňa asi všetko.
 Tak sa majte a "uvidíme sa" v ďalšom roku :* xx ♥

„Robíš si zo mňa dobrý deň ?!“ pohŕdavo odpovedala Anna, kým som vykladala malinovky do chladničky v kaviarni. Kto by to len na dvadsať ročné dievča povedal, že bude kričať ako malá po tom, čo jej poviete, že sa stretne s členmi One Direction. Ja viem, skoro všetci !

„Ja mám dobrý deň stále. Preto ti to hovorím tri dni dopredu aby si sa stihla spamätať.“ Zamávala som obočím a posunula prepravku do skladu. Po tom návale ľudí by sa už aj hádam patrilo ísť domov.

„A kam vlastne ideme ?“ vyzvedala, kým som na seba ťahala bundu.

„Netuším. Liam s Harrym mi to zakričali do ucha a hneď zložili. Povedali nech ťa spracujem aby si šla s nami. Vraj to bude zábava.“ Sprístupnila som informácie širokej verejnosti, podržala Anne dvere kým si na hlavu dala čiapku a mohlo sa vyraziť do sladkého domova.

„Si si úplne istá, že tam mám ísť aj ja ?“ neisto sa opýtala.

„Harry mi to vyslabikoval. To má tvoje meno iba dva slabiky.“ Vypočítala som na prstoch.

 „Mňa asi porazí ! Čo tam s vami asi ja budem robiť ?“ polemizovala a cítila som, že keby to bolo v jej moci, tak asi vzlietne a ja by som ju za kabelku ťahala späť na zem.

„To snáď nie ! Kto mi dá výplatu ?“ zjajkla som kým sme nastupovali do auta.

„Len peniaze by ťa zaujímali. A ja ?“ nahodila psí výraz a pripla si pás.

„Domov ti idú tri autobusy.“ Môj výhražná pohľad padol na jej tvár.

„Ja nič.“ Obranne vystrela ruky a podávala mi správy o premávke na jej strane.

O pár dní neskôr...

Vtipná katastrofa. Jedine tak by sa dal popísať tento deň, všeobecne nazývaný 31.december. O pol štvrtej som sa rozlúčila s rodičmi a nasáčkovala sa do Anninho domu. Veselo ma privítala ešte stále v pyžame spočívajúcom z dresu s nápisom MESSI, ktoré dostala od brata a pyžamových nohavíc. Jej rodičia mi ležérne zakývali z obývačky a mohlo sa ísť do jej izby. Tam už bolo všetko pripravené na skrášľovaciu procedúru. Ella sa podujala, že mi vyžehlí bez tak moje rovné vlasy, kým si Anna na oči nanášala maskaru.

„Prosím ťa Jane, nevŕť sa lebo ti spálim čelo.“ Napomínala ma Ella nebezpečne sa približujúc žehličkou k mojim očiam.

„Prezleč sa už konečne !“ zvolala Anna z kúpeľne.

„Veď je ešte len pol šiestej !“ odpovedala som.

„No veď preto. Za dve hodiny sme mali stihnúť viac než sa obliecť a nalíčiť. V tvojom prípade teda len učesať sa.“ Konštatovala kým som ja stále sedela na rozhádzanej posteli v teplákoch a mikine pod paľbou jej sestry. Ten lak na vlasy budem tráviť snáď do letných prázdnin.

„Veď nemusíme robiť chlebíčky, obložené misy a punč.“

„Myslíš, že ja to neviem ? Predsa ťa musíme nejako upraviť nie ? Aby si vyzerala k svetu.“ Mávla rukou.

„Teraz ma chceš uraziť a nazvať sediacou lochneskou príšerou v tvojej izbe ?“ vražedne som na ňu vyvalila oči.

„Neber všetko tak negatívne moja pekná ! Všetko bude fajn.“ Vyštípala ma za líca načo ju Ella odohnala sprejom preč. O pár minút neskôr po mne hodila telefón s neznámym číslom.

„Prosím ?“

„Ahój ! Tu je Niall. Čo robíte ?“ chcela som zjačať od ľaku. Našťastie som svoje emócie udržala na uzde.

„No tak, chystáme sa. A ty ? Teda vy ?“ opravila som sa.

„Ja sedím sám v obývačke pretože sme všetci s Louisovom a Harryho byte a každý je zavretý buď vo svojej izbe alebo v kúpeľni. Nudil som sa tak som ti zavolal. Nevadí ti, že som si od Liama vypýtal tvoje číslo ?“ milo komunikoval.

„Nie.  Je to v poriadku, netráp sa. My sme na tom tak...tak nejako podobne.“ Odpovedala som pri pohľade na ten bodrel v izbe.

„Ja som vás len chcel upozorniť, teda tvoju kamošku, že si na ňu Harold robí zálusk. Už hodinu trčí v Louisovej kúpeľni a odmieta sa vymeniť s Eleanor.“ So smiechom mi objasňoval situáciu v byte.

„Ja ju na to pripravím a ďakujem za varovanie. Ja už musím ísť pretože ma Anna ťahá prezliecť sa tak večer. Ahoj.“ Odzdravil sa mi a zložila som.

„Harold si na teba brúsi zuby.“ Vyhlásila som. Namiesto odpovede mi do ruky strčila tričko so svetrom a poslala do kúpeľne prezliecť sa.

„Ja mu ich rýchlo otupím.“ Zabúchala na dvere oneskorene.

Poďakovala som sa Elle za frizúru na hlave, obliekli sme sa a s fľašou vína sme sa posadili do Anninho červeného mini coopra, ktorý vytiahla z garáže. Podľa súradníc sme sa dostali až do Louisovho bytu a zazvonili pri vchode. Po zodpovedaní menšieho dotazníku sme sa vyviezli na ôsme poschodie.

„Ahojte, tak konečne vás vidím naživo.“ S úsmevom nás privítala Eleanor pri výťahu. Samozrejme, ako slušnosť káže, zoznámili sme sa. Bola veľmi milá aj cez to, že sme sa nikdy v živote nevideli.

„Ja vás tu teraz vyzdvihujem, ostatní už čakajú v obývačke, poďte.“ Vysvetľovala a my sme len tupo počúvali.

„No konečne, už sme si mysleli, že ani neprídete.“ Zvolal Liam a obe nás objal.

„Tak toto je Anna, moja najlepšia priateľka. Žiadam o zachovanie pôvodného stavu, sľúbili sme, že sa domov vrátime celé.“ Vrhla som varovný pohľad na všetkých prítomných mužského pohlavia.

„Ale jasné, čo by sa ti už len s nami mohlo stať.“ Mávol rukou Zayn.

„Úprimne ? Na dvoch rukách by som to spočítať nedokázala.“ Odpovedala s úsmevom na tvári.

„Takže dobrá nálada. Poďme už do obývačky. Predsa nebudeme oslavovať na chodbe.“ Vyhlásil Louis a ruka v ruke s El sa posadili na gauč vedľa seba.

„Všetkým trom som urobil prednášku o správaní ale vidím, že jediný Niall si z toho niečo zobral.“ Ležérne povedal Liam, kým sme ostatných nasledovali do obývačky.

„Tak, slávnostne pripíjam na naše prvé stretnutie.“ Zahlásil Harry po tom, čo nalial do ôsmich pohárikov nejaký alkohol oranžovej farby. Moje odmietnutie nebrali ako odpoveď, preto mi so Zaynom naliali až po samí okraj. Anna sa zo mňa poučila, tak radšej nenamietala a Eleanor je zrejme už zvyknutá. Spoločne sme to do seba naliali, Liam zapol hudbu a za mojej, Anninej a Eleanorinej grimasy zo silnej liehoviny začali ostatný stvárať kreácie takého typu, že ja by som sa na ich mieste roztrhla, zlomila a možno aj zamotala.

Reči o tom, že alkohol zbližuje majú vážne svoje opodstatnenie. Do nálady sa väčšina dostala až po dvoch hodinách. To už bolo niečo po desiatej. Ja som si už stihla zaspievať s Niallom a Louisom pri čom nás Anna, Harry a Eleanor zamotali do sviečok zo stromčeka, ktoré dal Liam dole. Ešte by pod nás mohli poukladať darčeky a odniesť nás na námestie ako spievajúci stromček.

„Došli tekutiny, idem na nákup !“ zakričal Zayn z kuchyne a s igelitkou kráčal k dverám. Do poslednej minúty pobytu v byte som neverila, že sa nezabezpečili na poslední deň v roku. No opak bol pravdou.

„Počkaj veď idem s tebou, nie ? Doprovod nesmie chýbať.“ vybehol za ním Niall s Annou a Harrym.

„A čo my tu máme hrať golf alebo čo ? Počkajte nás.“ Zjačal Louis, podal nám kabáty a už sme upaľovali za nimi.

Po opustený bytového komplexu sme sa vybrali do najbližšieho supermarketu. Nikto z nás zatiaľ nebol opitý. Boli sme len zdravo veselí a práve ten, kto nás nepozná by povedal, že sme opití. Cesta sa nám trochu predĺžila tým, že sme zastavili pri skupinke čínskych turistov, ktorý sa stratili a lámavou angličtinou sa nás pýtali, ako sa dostanú k svojej ubytovni. Vždy ochotní Liam, Louis a Zayn sa gestikuláciou a artikuláciou dostali asi tak po koniec ulice, na ktorej sme stáli. S úklonmi a spojenými rukami sme zutekali aby nás znova nezastavili o dva ulice ďalej.

„Kamarát môj toto nezvládneš !“ zvolal Liam na Harryho.

„Tak toto si prehnal. Jane, podrž mi šál !“ hodil po mne kus látky a priblížil sa ku klzisku, ktoré bolo pár metrov od nás.

„Neopováž sa tam vkročiť Harry !“ zvolala Eleanor a výhražne naňho ukázala rukou.

„Stavili sme sa s Liamom, že prejdem celé klzisko ale on hovorí že nie. Musím predsa očistiť svoju česť.“

„Louis, si najstarší. Povedz mu niečo !“ buchol doňho Niall.

„A čo mu mám povedať ? Aj tak ma nepočúvne.“ Namietal Louis.

„Harry, ešte si niečo urobíš a skončíš v nemocnici.“ Upozorňovala ho Anna.

„Ja to len prebehnem, bude to chvíľka.“ Otvoril malé vrátka, zatrmácal sa a o chvíľu zachytil rovnováhu.

„Poďme všetci, veď to bude zábava.“ Povedal Zayn a už ma ťahal za ruku na klzisko.

„Nie som si istá, či sú moje topánky prispôsobené takémuto terénu.“ Oponovala El s Annou. Obe mali čižmy na menších opätkoch čo značne sťažovalo ich pobyt na ľade.

„Ale čo by, ja ťa budem držať.“ Louis ju schmatol za ruku a kráčal s ňou ďalej.

„A teba budem držať ja, poď.“ Posmelil ju Niall.

„Veď pred pár minútami si ešte rázne neschvaľoval tento vstup na uzavreté klzisko. Čo ak sem prídu policajti a nasolia nám pokutu ?“ vzpierala sa.

„Zaplatíme ju. A poď už.“ Zasmiala som sa na tom, ako ju presviedčal svojimi argumentmi. Mňa si na starosť vzal Liam, to si ešte neuvedomil, čo za prípad ma na krku. Zatiaľ čo ostatní členovia partie sa už šmýkali na strede ľadovej plochy, Eleanor cupitala milimetrovými krokmi s Louisom vedľa seba, Anna sa držala Nialla ako kliešť ktorý si to zjavne užíval, smial sa na celé hrdlo a Harry sa skoro spúšťal z jedného konca klziska na druhé po bruchu.

„Tomlinson ja ťa vážne zabijem !“ zapišťala El spoza môjho chrbta. Zľakla som sa tak, že so mnou seklo uprostred ľadu na zadok a Liam ma s hurónskym smiechom zdvíhal opäť na nohy.

„Čo sa ti stalo ?“ prešmykol sa k nej Zayn s Annou a Niallom v pätách.

„Môj ochranca ma nejako stiahol so sebou na zem, lenže mne sa šmykla noha a teraz je v takejto neprirodzenej polohe.“ Mykla nohou čím na svojej tvári spôsobila bolestivú grimasu. Už len ten pohľad ma niekde v kostiach zabolel.

„Vie niekto prvú pomoc ?“ Louis si snažil zachovať chladnú hlavu lenže vtedy išlo o zdravie jeho milovanej takže sa mu to veľmi nedarilo.

„Druhú viem, prvú sa bojím.“ Odpovedala mu Anna s mobilom v ruke.

„Ideme na pohotovosť.“ Eleanor vzal na ruky a keďže sme neboli ďaleko od nemocnice, jednoducho ju tam ako správny gentleman preniesol.

„Kto teraz pôjde na mólo, ha ?“ podpichovala doňho a prstom ho štuchala do pleca. Zjavne ho to šteklilo pretože sa rehotal ako malá opica a El pri tom nemyslela na pálčivú bolesť.

„Kedy ? O ničom neviem. Teraz ťa jedine môže zastúpiť na skúške.“ Odpovedal jej.

„No vidíš, kvôli tebe ma ešte ak vyrazia z vysokej.“ Pokračovala so štuchaním. V duchu takéhoto vzájomného poštuchovania, do ktorého sme sa zapojili aj my ostatní, sme sa dostali až do nemocnice. Bolo okolo pol jedenástej, keď El zavolala mame , že má vytknutý členok. Ubezpečila ju, že sa o ňu Louis postaral a že nemusí mať žiadne obavy. Neskôr si ju do parády vzal lekár so sestričkou. El dostala nádhernú sadru, ktorú jej pochválil Liam so Zaynom.

„Tak takto som si koniec roka vážne nepredstavovala.“ Smutne povedala El pri pohľade na nohu, keď sedela na sedačke na chodbe.

 „Ľudia o chvíľu je koniec roka, podniknime niečo.“ Navrhol Liam.

„Poďme aspoň vonku, možno uvidíme ohňostroj.“ Odpovedala mu Anna. Zdalo sa nám to ako celkom dobrý nápad. Louis si vypýtal od sestričky vozík, na ktorom sme milú Eleanor vyviezli vonku. Stihli sme to presne. Len čo si k nej Louis čupol, ozvali sa výkriky a na to sa na oblohe roztrešťal farebný ohňostroj. Ako správne ženy sme trochu povolili uzdu emóciám a z očí nám vybehlo pár sĺz.

„Tak za toto ti budem ďakovať do smrti.“ S Annou sme sa čo najsilnejšie objali no po pár minútach mi ju zo zvretia vytrhol Harry.

Po vzájomnom vyobjímaní som sa od El pobrala k Liamovi. Novoročné objatie sa z neznámeho dôvodu predĺžilo. Nevadilo mi to, práve naopak. Bol to príjemný pocit. Pocit, ak vás chlapec vezme pod svoje ramená a objíme vás najsilnejšie ako vie. Lenže toto nebol obyčajné objatie. Bolo niečím výnimočné, lenže nebolo v mojej moci popísať to. Keď sme si uvedomili, že to bolo už dosť dlhé objatie, so sklopenými zrakmi a nesmelými úsmevmi sme sa od seba odtiahli. Louis s Eleanor sa zrejme držali hesla“ Ako na nový rok, tak po celý rok“. Vymenili si pár bozkov a dve najkrajšie slová, aké si chlapec a dievča môžu povedať.

„Snáď je to náš posledný Silvester pred nemocnicou.“ Zapotil Zayn s prehodenou rukou cez Niallovo plece. Všetci sme sa pochybovačne rozosmiali.

„To nemyslíte vážne, vy tu chcete prísť aj na druhý rok ?“ vypúlil oči Harry. Mávla som rukou a synchronizovane sme sa všetci zhodili na kopu k Eleanorinmu vozíku. Vždy som si predstavovala, ako budem tráviť koniec roka s ľuďmi, ktorých mám rada. No v živote by ma nenapadlo, že práve ja a moja najlepšia priateľka budeme mať za kamarátov takýchto ľudí, ktorých sme spoznali len nedávno, no nehorázne nám prirástli k srdciam. Toto bolo moje najkrajšie skupinové a zároveň aj novoročné objatie. 

All for you 4.

Kočeny ako sa máte ? 

Ja som zo seba horko-ťažko niečo vysúkala. Zvlášť keď som čerpala z vlastných skúseností. 

Skúste mi do komentárov napísať, čo by ste si chceli v tejto poviedke prečítať, nápady, nejaké chvíľky, ktoré by vás potešili. Ja sa zajtra nahrniem do skladania puzzli s El. 

Ozvem sa okolo Silvestra, majte sa xx :*

Odvtedy, čo sme sa s Liamom boli prejsť prešlo už pár týždňov. Zoznámil ma s ostatnými a keď sa to Anna dozvedela, musela som jej sľúbiť, že aj ju s nimi zoznámime. Triasla mnou ako o život a ja som mala pocit, že sa mi mozog začne vylievať z uší. Louis so Zaynom si z nás začali okamžite uťahovať a mali podobné narážky ako osoba, ktorá je mojou susedou a najlepšou priateľkou. Mame som ešte stále nepovedala kto to je a otec sa vrátil ešte len včera ráno, takže si najskôr vynahradil spánkový deficit a až následne sa s nami mohol zvýtať.

„Ježišmária, ja som zabudla na koláče.“ zvolala som do telefónu pri rozhovore s Liamom. Utekala som do kuchyne a chňapkou vybrala plech na pult. Koláčiky boli síce počernejšie, ale ako poznám našich, zjedli by to ak by to bolo aj z múky a cementu.

„Vieš čo, asi už končím lebo kvôli mne vám ešte zhorí dom.“ zasmial sa.

„Dobre, tak inokedy. Maj sa a zablahoželaj za mňa Louisovi k narodeninám.“

„Hneď za ním utekám, ahoj.“ odzdravil a zložil. Pečenie koláčov bolo tento rok na mne. Tanya s mamou šli pomôcť babke so stromčekom a otec šiel kupovať stromček pre nás. Samozrejme by to nebol on, ak by ho nešiel kupovať  24.decembra keď sa predavači snažia čo najskôr vopchať tie pichľavé veci ľuďom do áut a čím skôr zdúchnuť do svojich domovov k rodinám.

„Som domá !“ zvolal otec. Jediné čo som videla bol jeho chrbát obalený kabátom so šálom a jedlička, ktorú sa snažil prepchať cez vchodové dvere.

„Pomôžem ti ?“ opýtala som sa so zásterou, ktorú som si chystala zaviazať.

„Netreba, mám to pod kontrolou.“ s krivým úsmevom oznámil, potiahol za kmeň stromčeka a vrch narazil do lampy visiacej zo stropu. Zákon schválnosti na seba nenechal dlho čakať. Belasé svietidlo sa zakolísalo a s rachotom dopadlo na zem po ktorom ostali iba črepiny.

„Z toho mama veľkú radosť nebude mať.“ skonštatovala som pri pohľade na otcovu vystresovanú tvár.

„Ešte do mňa rýp aj s maminou radosťou. Ešte šťastie, že sú Vianoce iba raz do roka pretože tie návaly ľudí v nákupných centrách ma zabíjajú.“ zahundral a zavesil kabát do skrine.

„Oci, ja ťa nechcem nijako buzerovať ale nemal by stromček vyzerať rovnako spredu aj zozadu ?“

„Prečo ? Je nejaký problém ?“

„Ak ti nevadí, že polka jedličky je okradnutá nadšencami tvorby ikebán tak nie.“ otočila som jedličku zatiaľ čo jeden z mojich rodičov mal na tvári divnú grimasu.

„Mohli sme mať buď toto, sieťku na balenie stromčekov alebo iba ihličie rozhádzané po podlahe. Chceš spochybňovať môj výber ?“ urazene schopil stromček do rúk a ťahal ho do obývačky.

„To by som si nikdy nedovolila.“ pučila som v sebe smiech. Ihličie bolo po celej chodbe a ja som sa skoro roztrhla na trase hala->obývačka na roztopenom snehu. Len pred pár minútami som to tu všetko povysávala a on tu znova urobil bodrel ako v tanku !

„A ty si na tom ako s koláčmi ?“ zazrel do kuchyne.

„Do čerta, kvôli vám chlapom neupečiem ani jeden normálni perník !“ vystrelila som z obývačky zatiaľ čo otec nasúkal stromček do stojana a začal naň hádzať zlaté girlandy, ktoré mu mama ešte včera ráno naskladala do obývačky ku krbu, na ktorom majú podľa jej požiadaviek visieť aj ponožky. Po všetkých tých rokoch mám silné tušenie, že aj tieto zhoria vďaka šikovnosti mojej sestry.

„Akože kvôli nám chlapom ? Ty máš nejakého chlapa ?“ varovne nadvihol obočie.

„Nie ! Povedala som to všeobecne.“ fľochla som a zamiešala kypiaci hrniec.

„A navyše si mi ešte nič nepovedala o svojej “prechádzke“ o ktorej mi mama hovorila. Dokonca ťa ten tvoj fešák ani neodprevadil domov.“ gestikuloval rozhadzovaním rúk kým stál na stoličke pred stromčekom.

„Chcel, ale ja som mu to zamietla. Navyše to nie je žiaden môj fešák ale kamarát.“

„Tak fajn. Dúfam, že je ti jasné, že ho k nám môžeš kedykoľvek priviesť, však ?“ nahol sa aby ma videl.

„Samozrejme oci. Ale takú radosť ti neurobím.“ dala som mu ochutnať z koláčov aby ma prestal bombardovať otázkami a radšej som poupratovala všetko z chodby. Vyhnala som ho z obývačky aby som povysávala ihličie spod stromčeka. Medzi tým mi on vyjedol všetky mandarínky a jablká z misky v kuchyni, namiesto oslovenia otec mu budem hovoriť pojazdný vysávač.

  Po večeri som dostala na starosť Tanyu. Mama s ockom sa šli prejsť do mesta aby si obzreli výzdobu. Ku mne sa nasáčkovala Anna. Čo by to bez nej boli za Vianoce J

„Šťastné a veselé moja drahá.“ povedala a veselo ma zovrela v náručí.

„Aj tebe šťastné a veselé.“ odpovedala som.

„Volal Liam a...“ nestihla dokončiť keď sa do rozhovoru zamiešala Tanya.

„Liam ? Aký Liam ? Taký pekný čo ho vidím každý deň v telke ?“ dobiedzala moja sestra.

„Čo ? Ale nie, čo ťa to napadlo. Odkiaľ by som ho asi mohla poznať ?“ fľochla som.

„Jane, na svoj vek som múdrejšia než ty ! Ty ho nepoznáš ?“ zachmúrila sa na mňa a odpochodovala hore.

„To dieťa by ste mali držať čo najďalej od televízie.“ zašepkala Anna skrytá za vankúšom.

„A čo vlastne chcel ?“

„Vlastne ani neviem, pretože mi sestra vytrhla telefón z ruky aby zavolala frajerovi. Vraj nemala kredit.“ odpovedala.

„Možno ti chcel zaželať veselé Vianoce.“ podpichla som.

 Niekoľko minút u nás ešte pobudla ale potom už odišla. Rodičia sa taktiež vrátili skoro domov. Všetci sme zasadli k televízií v obývačke, kde stromček krásne svietil, všade bolo cítiť smrad zo spálených koláčov, mamu sa snažila stráviť to, že otec poslal vianočné pozdravy až včera namiesto minulého týždňa ale aj tak to bol nenahraditeľný pocit.

 25.december

„Okno v tvojej izbe, ponáhľaj sa. L xx“ 

Sms-ka s takýmto textom sa objavila v mobile vybrujúcom na stole. Bez zbytočného vysvetľovania som sa postavila a odišla hore do izby. Ohrnula som jemný záves a zavesila sa na parapetu.

„Šťastné a veselé.“ zvolal Liam pod oknom.

„Čo ty tu robíš ?“ zhúkla som. Našťastie otec spí v obývačke a mama taktiež drieme.

„Hrám sa na Santu lenže oblek sa mi zrazil v čistiarni tak som tu v domácom.“ mykol plecom.

 „Nechodí náhodou Santa cez komín ?“

„Ja som si vybavil aby som mohol chodiť pešo.“

„A to si nemohol zazvoniť pri dverách ?“ hodila som rukou.

„To by nemalo ten správny efekt. Mohol by som ti už dať ten darček ? Mrznem tu už dvadsať minút.“

„Odkiaľ vlastne vieš, kde mám okno ?“ jeho odpoveď ma zas a znovu neprekvapila. Anna.

„Poď k dverám.“ Zavrela som okno a zbehla dolu po schodoch. Na chodbe ma zastavil otec s Tanyou po boku.

„Čo je to za chlapca, ktorý stoji v záhradke ?“

„Kamarát.“ odpovedala som a utekala v pyžame svojou cestou. Mama upratovala v obývačky poháre a ja som prefičala s bundou v ruke k dverám. Ten chlapec si to teda vážne vie načasovať.

„Tak ešte raz. Veselé Vianoce. Šťastný nový rok ti ešte neprajem.“ objal ma a do ruky vsunul krabicu. Chcela som už rozviazať mašľu no zastavil ma.

„Nie, nie, nie. Až keď pôjdem, vtedy to otvoríš.“ znova ju opravil.

„Ale no ták deti, poďte dnu. Predsa tu nebudete mrznúť.“ vybehla mama s otcom na verandu. Určite sa skrývali za závesmi na chodbe.

„Liam, toto sú moji rodičia. John a Elena Willsonovci.“ slušne im podal ruky a neskôr ich znova založil do vreciek.

„Nedáš si šálku čaju ?“ navrhla mama.

„Ďakujem pekne ale nie, už je neskoro. Nechcem vás otravovať.“ namietal.

„Aké otravovanie. Priatelia našej dcéry sú u nás vítaní.“ prívetivo sa usmial a Liam nakoniec povolil, čo sa mu aj pekne vypomstilo.

Mama znova doniesla do obývačky čaj s novými šálkami. Posadil sa do kresla a ja som sedela vedľa mami na gauči. Vždy keď uhol pohľadom, otec ho začal skúmať od hlavy po päty. Mama sa na rozdiel viac činila v reči. Povypytovala sa ho aj na veci, ktoré by mňa v živote nenapadli. Napríklad koľko kíl mal, keď sa narodil a porovnávala to s mojou váhou. Hlavu som mala pre istotu zloženú v dlaniach ale keď mama odbehla po niečo do kuchyne, chápavo ma potľapkal po chrbte a usmial sa. Našťastie sa to nepodobalo na výsluch ale normálni rozhovor. Ak to mám vziať z pozitívnej stránky, dozvedela som sa, že máme dosť spoločného. Otec sa vynašiel v téme šport, samozrejme ako každý muž a nevedel sa zastaviť, keď sa rozhovorili o stave anglických futbalistov na domácej pôde.

„Ďakujem veľmi pekne za pohostenie, ale už vážne musím ísť. Nechcel som vás rušiť.“ ospravedlňoval sa zatiaľ čo moji rodičia sa len usmievali.

„Bolo potešením ťa spoznať. Ani som netušila, že má Janee za kamaráta známeho speváka. To sú mi ale veci.“ hodila mama rukou.

„Prajem vám dobrú noc.“ vyhlásil a s úsmevom si podal ruku s otcom.

„Aj my tebe. Janee, choď ho odprevadiť.“ samozrejme, že som šla.

„Si v pohode, nemáš chuť zájsť k psychológovi ?“ vypytovala som sa.

„Prečo ? Tvoji rodičia sú strašne milí.“ zasmial sa.

„Vďaka. Len mňa by tie otázky na tvojom mieste možno vystrašili.“

„A ja naopak prídem možno častejšie. S tvojim otcom je radosť hovoriť o futbale. Dozvedel som sa toľko ako zo športových novín.“ ťukol mi prstom do nosa. O tomto si s ním zavediem debatu.

„Teraz vážne utekám. Dobrú noc.“ objal ma a odkráčal preč.

„To je ale milý chlapec. Prečo si ho k nám už nepriviedla skôr ?“ vypytoval sa otec pri tom, ako ukladal riad do skrinky.

„Vlastne neviem.“ Mykla som plecom a vzala si spálený koláč v tvare snehuliaka.

„Čo to je ?!“ zakričala Tanya s krabicou v ruke, ktorou mávala vo vzduchu.

„Neviem. Poď, ideme to otvoriť.“ posadila som sa s ňou na gauč. Nemilosrdne roztrhla papier a bolo vidno, že sa na ten darček teší viac než ja.

„Foťák ?“ prekvapene sa opýtala. Rozjarene som zízala na čisto novú zrkadlovku a neverila vlastným očiam. On vážne nezabudol. A to som si myslela, že slávny spevák bude namyslený a nadutý ako páv.

„Keby som to aspoň dokázala prečítať.“ obracala v ruke obálku s malým papierikom ktorú mi neskôr podala.

„Dúfam, že tento neskončí ako ten predchádzajúci,zvlášť mojim zákrokom. Prajem veľa krásnych záberov. Liam xx“ 

Merry Christmas ladies :))

Dievčatá, tak je to tu. Tak dlho očakávaný a jedinečný Štedrý deň :)

Tak ako väčšina, aj ja sa pripájam a prajem vám všetkým veselé a ničím nerušené sviatky. Strávte ich v pokoji s rodinou a priateľmi a snáď takéto blahoželanie budem písať aj ďalší rok, pretože bez vás, by tu nebolo nič. Ja by som nemala chuť do písania a možno by som našich piatich bláznov ani nepoznala ň.ň

                                     

A teraz to hlavné...

Náš 21-ročný Louí s dušou dieťaťa. Aj keď to nevidí, želám mu veľa šťastia a zdravia.  Dúfam, že sa bude riadiť týmto Forever Young :) ......

Hlavne nech im to s El dlho vydrží, chcela by som si o ich svadbe prečítať niekde na internete alebo v novinách ♥

Pripájam ešte niekoľko fotiek...:)

Neviem prečo, ale tá hruda sa mi vždy páčila :) (blbá kvalita, pardón)

Tak, to je odo mňa všetko. Večer možno bude časť, ak ju teda dopíšem. A večer sa mi pochváľte, čo ste dostali ;) :* Xxx

♥ Love ya my girls ♥

All for you 3.

Zdravím vás, dievčatá :)

Máte ma chuť zbiť ? Aj ja mám niekedy tieto pocity. Pozitívnejšie je, že o pár dní tu je Štedrý večer a ešte potešujúcejšie je to, že som zmákla matiku. Prijímam gratulácie ;) 

Dúfam, že sa vám bude časť páčiť a ten rozhovor je náčrt rozhovoru medzi mnou a El. 

Majte sa :* xx

„Mohla by si mi to už povedať ?“ dobiedzala mama. Ešte stále si nedala pokoj a vyzvedá, kto bol ten chlapec na prehliadke. Otec z nás začína chytať osýpky a Tanya sa iba teší z mojej bezradnosti predstierať mame ďalšie a ďalšie argumenty.

„Nie.“

„Dobre. Ak budeš niečo potrebovať to isté ti poviem aj ja. A viem, že to bude už o chvíľku.“

„Ale mami, neurážaj sa hneď...“ zvolala som za ňou z kuchyne kde som umývala riad.

„Prišlo ti dvojča !“ zakričala z chodby.

„Kto ?“

„No a už je to tu ! Niečo odo mňa potrebuješ.“ zahundrala a vrátila sa do kuchyne.

„No ?“ vyšlo zo mňa kým poskakovala z jednej nohy na druhú.

„Počkaj, počkaj. Ja ti ju hneď dám.“ strčila mi do dlane telefón.

„Čo s tím mám robiť ?“

„To je Liam !“ zašepkala a mne skoro spadol telefón z rúk.

„Prosím ?“ ozvala som sa.

„Ahoj, tu je Liam. Pamätáš ?“

„Áno, ešte áno.“

„Tak to je dobre, snáď ti nebude vadiť, ak by sme sa šli zajtra prejsť. Alebo už máš nejaké plány ? Nechcem ti ich nijako narúšať.“

„Chce sa ísť prejsť,“ šepla som s rukou na mikrofóne.

„A čo mi to oznamuješ ? Odpovedaj jemu nie mne,“ zamrmlala. Ja tu nepriamo žobrem o radu a ona mi takto odpovie.

„Nie, je to v poriadku.“

„Tak, mám po teba prísť ?“

„Nie, to nie je nutné !“ zrazila som jeho ponuku. To by bolo zrazu rečí od mojej mami a otca.

„V poriadku, tak pri Big Bene ? O siedmej ?“

„Dobre, budem tam.“

„Teším sa, ahoj.“ zložila som a telefón vrátila Anne.

„Čo ti je ?“ drgla do mňa.

„Čo by mi malo byť ?“ vhodila som jej mobil do vrecka na bunde.

„Nepanikár ženská !“ veselo zvolala.

„Ja nepanikárim, odkiaľ to máš ? Nevidíš môj výraz tváre ? Som kľudná !“ odporovala som kým ma ťahala za ruku.

„Toto je historický moment, musíme ho osláviť !“ vtiahla ma do domu.

„Dobrý, požičiam si na chvíľku vašu dcéru.“ mávla na mamu do kuchyne, ktorá za mňa dokončovala domáce práce.

„Dobre, ber si ju.“ namosúrene odpovedala.

„Mami ! Nevidíš aká je nadšená ? Domov sa už vrátiť nemusím.“ oznámila som. Do náruče mi Anna strčila bundu so šálom a spoločne sme odpochodovali do jej domu. Atmosféra v jej dome bola tradične kľudná. Jej rodičia boli v práci, sestra v kaviarni iba ona si váľala šunky v obývačke v mojej spoločnosti.  

„Takže, na začiatok by si sa mi mohla poďakovať.“ skonštatovala a položila predo mňa pohár horúceho kakaa.

„Začo ? A navyše, odkedy niečo oslavujeme kakaom ?“ odchlípla som si.

„Za to, že vlastním tak úžasnú kaviareň, ktorú navštevujú známe osobnosti.“ zhodila sa vedľa mňa na gauč.

„Áno, tvoja božská osobnosť oslní aj okolo idúceho človeka, ktorý zaregistruje tvoju postavu za pultom.“ podpichla som načo sa nedala odradiť.

„Ale ja som mu poskytla svoje číslo, cez ktoré ťa kontaktoval.“ osopila sa.

„Poskytla si mu čo aby mohol čo ?“ výhražne som nadvihla obočie no jej úškrn sa čoraz väčšmi zväčšoval.

„No, keď tvoja milá hlávka zabudla dať princovi telefónne číslo, nastúpila víla, to aby si vedela som ja a poskytla som svoje osobné číslo pre tvoje dobro.“ poklopala mi po čele.

„Neviem, je to iba pocit ale ty si myslíš, že je to rande ?“ uškrnula som sa.

„Ale kdeže, prosím ťa. Odkiaľ si na to prišla ?“ fľochla a mávla rukou.

„No ja neviem, tvoje nadšenie pre zajtrajšok ?“

„Prosím ťa a nemôžem ? Priateľa si mala pred rokom a pol, snáď mám právo tešiť sa z tvojho šťastia.“

„Kamaráti, sme iba kamaráti slečna chytrá. A možno ani nie to. A k Jasonovi sa ani nechcem vracať. Bodaj by som ho na tom plese nakopla do zadku keď ho chceli zhodiť do bazéna ale ja nie, ja dobrá duša som mojim inteligentným spolužiakom povedala aby ho nechali tak. Pako je to !“ dokončila som monológ a zapla televízor.

„Ja som to vedela už odkedy ste spolu chodili.“

„Viem, bola som naivná, chceš mi to pripomínať aj teraz, keď sa idem prejsť s jedným z najmilších chlapcov na svete ?“

„AHA ! Takže uznávaš, že by si si s ním niečo predstaviť dokázala !“ pred nos mi strčila svoj ukazovák s víťazným postojom.

„Anna, začínaš ? Pretože ja viem kam sa dostaneme s týmito tvojimi poznámkami a ver mi, nedopadne to dobre.“

„Čiže je pre teba nepríjemné hovoriť o Liamovi, pretože si priznávaš, že je pre teba príťažlivý !“ pohľadom psychológa mi skenovala osobnosť a mňa čím ďalej tím viac desili jej schopnosti.

„Áno, samozrejme že ma priťahuje. Som predsa normálne dievča !“ rázne som odpovedala.

„Výborne. Prakticky by ste sa aj mohli dať dokopy keďže je jeden z najžiadanejších chlapcov sveta a ty taktiež nie si na zahodenie.“ zadumane konštatovala.

„Mám sa tešiť ?“

„Mala by si. Ešte sa len rozbieham v mojich psychologických úvahách a diagnózach.“

„Prosím, prestaň.“ prosebne som zažiadala, no žiadosť sa nevyplnila a naďalej pokračovala.

„Posledná otázka, páčia sa ti jeho hnedé oči ?“

„Ak ti odpoviem dáš mi pokoj.“

„Áno.“

„Áno, páčia sa mi jeho hnedé oči. Odpovedala som ti celou vetou tak prosím, už ma nechaj v kľude sledovať televízor.“

„Takže ťa priťahujú jeho hnedé oči. Určite aj jeho vypracované telo. Veľmi zaujímavé !“  prstami si prešla po brade a zadívala sa na mňa.

„Zabite ma !“ žobrala som a zaborila hlavu do vankúša.

„Takže mi potvrdzuješ, že by si s ním dokázala predstaviť niečo viac, než len kamarátstvo. A k tomu ťa priťahuje jeho osobnosť, jeho spôsoby a k tomu je neuveriteľne galantný a pozorný. Zaujímavý výber!“

„Ak neprestaneš, niečo ti urobím !“

„Čiže ťa dráždia moje reči a pripúšťaš, že by si k nemu mohla niečo cítiť a ak aj nie ty tak on áno. Predsa by neprišiel do kaviarne tvojej kamarátky a potom by si od tej istej kamarátky nepýtal jej číslo aby sa s tebou mohol skontaktovať. Veľmi, veľmi zaujímavé !“ zavrčala som ako naštvaný pes s nádejou že prestane. Ale kdeže, veď je to predsa Anna.

„Navyše mi povedal aj to, že ti zhodil foťák na prehliadke a o ktorom si mi ty samozrejme nič nepovedala. Ale ja sa nehnevám, verím, že spolu budete šťastní.“ zaškľabila sa.

„Ja s ním nechodím a ani chodiť nebudem.“ buchla som ju.

„Takže si zaujala obranný postoj pred svojimi citmi. Ale ver mi, ja ti hovorím, že spolu budete. Čo som hovorila o Markovi a Elle ?“ ešte mi aj pripomína jej sestru !

„Anna ?“

„Prosím moja ?“ láskavo mi prešla po ruke.

„Prestaň mi už zasa pozerať do mozgu. Je môj !“

Nasledujúci deň bol ako jeden veľký kolotoč. Nič som nestíhala, Tanyu som skoro zabudla v škole a navyše šiel otec na týždeň preč takže som s mamou a sestrou sama doma.

Okúpaná som vyšla z izby a obliekla sa. Vločky sa pomaly ukladali jedna za druhou na moje okno. Snehová prikrývka za noc pod seba ukryla všetko čo jej prišlo do cesty. Usúdila som, že v legínach, v ktorých som ešte nedávno pobehovala by som premrzla na kosť, takže prišla ďalšia alternatíva. Červený sveter s nórskymi vzormi mi poskytol teplo, ktoré som potrebovala.

„Ty niekam ideš ?“ zavadila o mňa pohľadom Tanya s turbanom na hlave.

„Znova si neklopala.“ štuchla som do nej.

„Ideš niekam s chlapcom, že ?“

„Odpoviem ti len ak mi sľúbiš, že si nepustíš jazyk na špacír a nepovieš to mame.“

„Sľubujem.“ vyhlásila tichým hláskom.

„Áno, idem von s chlapcom.“

„Fajn, idem do kuchyne !“ rozutekala sa na chodbu. Pozberala som si veci do kabelky a zišla na prízemie.

„Takže ty ideš von s chlapcom a mne to ani nepovieš ?“ spovedala ma mama so zápisníkom mojej sestry v ruke. Tanya sa veselo uškŕňala za maminou sukňou a dodala:

„Povedala si, že to nemôžem povedať, nie napísať.“ to dieťa nech si ma nepraje.

„Poď sem ty potvora, nabudúce ideš do školy na metle.“ jediné, čo som z nej stihla zachytiť bol jej župan takže ďalej utekala v pyžame a len len, že vybrala zákrutu do haly.

„Ty potvora !“ zakričala som za ňou zatiaľ čo mama sa na mňa podozrivo vyškierala.

„Tak kto to je ? Je to ten chlapec z minulého mesiaca ?“

„Áno mami, je to on. Môžem ísť ?“

„Ale jasné, utekaj.“ posúrila ma a cestou k Big Benu som si ešte na hlavu nasadzovala baranicu a na ruky rukavice. Z domu to do centra Londýna ďaleko nemám. Ten mráz a vietor ma jedného dňa dokaličia. Naobliekaná s troma vrstvami oblečenia som prešla až na určené miesto, kde bolo plno svetiel a ľudí prechádzajúcich sa okolo. Vianočné ozdoby sa vynímali po celom meste a vo vzduchu už bolo cítiť, že o pár dni tu bude Štedrý deň.

-Liam-

„Pozdrav ju od nás !“ pripomenul mi Louis s Eleanor na kolenách. Ľahko mu dlaňou čapla po hlave a zamávala mi.

„A neopi sa !“ upozornil ma Harry na zárubni.

„Ozval sa ten ktorý sa má čo najmenej ozývať.“ rozstrapatil som mu kučery a vyšiel von z domu.

Rozhodol som sa neísť autom. Mám väčšiu šancu sa s Jamie rozprávať ak nás bude ohlušovať hlas ľudí než zvuk bežiaceho motora. Metrom by to taktiež nebolo najlepší nápad, najprijateľnejšia bola chôdza. Minúty ubiehali tak ako aj moje kroky až som sa dostal k vysokej veži s hodinami. Ukazovali niečo pred siedmou a vtedy mi došlo, že som to celkom dobre nedomyslel. Chaoticky som sa rozhliadal všade dookola, videl som desiatky dievčat len nie to dievča, kvôli ktorému som tam prišiel.

„Hľadáš niekoho ?“ s týmito slovami mi niekto ťukol do ramena.

„Toho, kto ma práve teraz našiel.“ usmial som sa a znova videl jej čokoládové oči. Také ako mám ja.

„Čakáš už dlho ?“ vykročili sme po chodníku.

„Ale nie, akurát som prišla.“ usmiala sa s rukami vo vreckách.

„Mala si veľké problémy s foťákom ?“

„Ja sa ti musím s niečím priznať !“ zastavila sa a mňa pochytil čudný pocit.

„Prosím len nepovedz, že si chlap !“

„To síce nie som, ale nie som ani fotografka. Ja iba zastupujem tetinho zamestnanca ak je to nutné a akurát minulý mesiac to nutné bolo.“ pokrčila nosom a zúžila oči na čiarky.

„Po tom, čo po nás hádžu faninky spodnú bielizeň, vydávajú sa za  a skrývajú sa v kufroch na recepcií v hotely, v ktorom bývame je toto najmenšie zlo.“ Uistil som ju a pokračovali sme v prechádzke.

„Tak mi o sebe niečo povedz.“ začal som.

„Mám mladšiu sestru. Síce mi pije krv ale mám ju strašne rada. Bývam ešte s rodičmi, sú strašne komickí, ale to by si sa s nimi musel spoznať, neviem ich tak opísať akoby sa mohli oni sami predstaviť.  Chodím na vysokú, prvý rok a sem tam sa zahrám na otravného novinára pobehujúceho za celebritami. A ty ? Okrem toho, že ťa pozná celý svet, poskakuješ s ďalšími štyrmi bláznami po javisku a ešte viem, že máš dve sestry a že sa bojíš lyžičiek !“ predbehla ma a kráčala smerom dozadu. Každé dve minúty som zatínal zuby a už ju videl sedieť na zadku v kope snehu pretože len tak tak sa vyhýbala smetným košom a hydrantom.

„Veď o mne vieš skoro všetko.“ odpovedal som so smiechom a upozornil ju na ďalší stĺpik, ktorému sa okľukou vyhla.

„To viem z internetu a nie od teba. Tak poďme, ja som ti povedala veľa tak aj ty.“ podskočila si a pokračovala v spätnej chôdzi.

„Mám dve korytnačky. Niall sa ich vždy snaží nakŕmiť aj keď pred nimi iba máva jedlom a potom ho sám zje. Ešte som ich nenaučil zasýtiť sa pohľadom. A ešte mám rád rozprávku Toy Story.“

„Nevidela som ani jednu časť a to sa mi zdá, že sú už tri.“

„To musíš ihneď po návrate domov napraviť.“

„Tak ak chceš, môžeš sa ma ešte niečo opýtať.“

„Ktorého z nás piatich máš najradšej ?“ zaškeril som sa keď už kráčala vedľa mňa.

„Všetkých piatich mám rovnako rada, ale keďže som tu s tebou poviem, že mám najradšej teba.“ natiahla mi čiapku, ktorá sa znova pricapila k môjmu uchu a so smiechom odtiahla ruku od môjho ucha.

„Ale to nie je úprimné.“ namietol som po jej odpovedi.

„Čo ? Prečo ? Veď som ti odpovedala.“ vykrúcala sa.

„Si ovplyvnená mojou prítomnosťou. Nemôžeš to takto povedať. To nejde.“ podpichoval som. Urážlivo na mňa pozrela no o pár minút jej tvár premohol krásny smiech.

„Ale ide. Keby som sa ťa opýtala, či máš radšej jednu kamarátku než druhú tak by si taktiež odpovedal, že máš radšej tú, ktorá sa ťa na to pýtala, pretože by si chcel byť zdvorilý.“

„To nie je pravda.“

„Je a koniec. Žena ma vždy pravdu.“ Zadubila sa.

„Niekedy sa však mýlia tak ako aj všetci.“

„S tebou sa nedá hádať, vždy máš nejaké argumenty. “ povolila a so smiechom ma buchla do pleca. Väčšmi by to bolelo vtedy, ak by nemala rukavice a ja hrubú bundu, pretože aj s tím mala dobrú ranu.

„Tak prepáč, väčšinou mám na všetko odpoveď.“ pokrčil som plecami a zastavili na križovatke čakajúc na zelenú farbu na semafóre.

-Jane-

„Už by som mala ísť.“ oznámila som.

„Odprevadím ťa domov ?“

„Nie, netreba. Mám to iba kúsok odtiaľto.“ po tom, čo si odo mňa ešte vypýtal aj číslo sme sa rozlúčili a každý šiel svojou cestou. Už som bola od neho celkom dosť vzdialená a nedalo mi neotočiť sa.

„Načo čakáš ?“ zakričala som so smiechom pričom som rozhadzovala rukami.

„Na to, kedy zahneš za roh aby som sa uistil, že dôjdeš domov živá aby som nabudúce mal koho bombardovať argumentmi.“ zakričal a so smiechom mi zamával.

„To je fakt milé. Dobrú noc.“ kričali sme po sebe na ulici a hneď čo som zašla za roh som sa rozutekala ako šialená. Väčšina susedov už spala pretože sa u nikoho nesvietilo a ja som sa bála, aby na mňa nevybehol nejaký podráždený a nevrlý dôchodca s bakuľou. Nemyslela som si, že by som sa s ním takto otvorene dokázala porozprávať. Niečo na tom chlapcovi je.

All for you 2.

Ženy, ja som si s tými komentármi srandu nerobila :P :)

Aj vás už chytá vianočná nálada ?? :) Mňa hej a už sa teším keď budem mamke pomáhať s koláčmi, kradnúť ich z plechu a kedy mi konečne domov dorazia svetielka :) 

Zvládnime ten posledný týždeň pred nami a potom sa môžte tešiť na viac častí ;) :*

Majte sa Xx ♥

Na spríjemnenie večera ---> A Thousand Years 2 :) ♥ Úprimne ? Vždy keď počujem túto alebo prvú verziu tejto pesničky mám chuť sa rozplakať. Vy nie ? Ďakujem mojím ženám, že ma dotiahli na Breaking Dawn :)

   Po tom, čo som bezmocne uvidela padať foťák k hladine som sa chcela rozplakať. No najprv som chcela zabiť toho človeka, ktorý ma vystrašil. S pripraveným monológom o tom, ako sa približuje k človeku zozadu som sa otočila no krik som spustiť nedokázala.

„Preboha, to som vážne nechcel. Prepáč mi to.“ vertlikoval  Liam ako na bežiacom páse a zavesil sa na zábradlie.

„Ďakujem ale ospravedlnenie mi ho nevráti. Mohol si sa postaviť aspoň vedľa. Teraz ho musím ísť vyloviť.“ zhodila som kabelku k zábradliu a začala hľadať niečo dlhé, čo by som mohla ponoriť do vody.

„Hej, hej, hej brzdi, dobre ? Kam chceš ísť ?“ obehol ma a zastavil predo mnou.

„No po foťák, nie ?“ hodila som rukou.

„Tak si to zhrňme. Ty pôjdeš do tej ľadovej vody, ja budem musieť ísť za tebou. Predpokladám, že dostaneme prijemný zápal pľúc a keďže sme do cela vplyvná skupina, zariadim si pobyt na tej istej izbe ako ty aby som ti tím mohol píliť uši. Stojí ti to za ten foťák ?“ presviedčal ma svojimi celkom reálnymi argumentmi.

„Teraz si to zhrňme po mojom. Nepoznáš ani moje meno. Za druhé, nemáš dôvod za mnou ísť do tej vody a za tretie, áno stojí mi to za ten fotoaparát.“ vyplazila som jazyk.

„Som predsa gentleman. Ináč, Payne. Liam Payne.“ podal mi ruku s úškrnom. V tom momente som sa vykašľala na celý fotoaparát.

 „Jane Willsonová. Ehm, niečo ti musím ešte povedať.“ Vypadlo zo mňa.

„Som samé ucho.“ nemôžeš mu povedať že nie si fotografka ! hundrala som sama na seba. To by si myslel že si nejaká strelená fanúšička, ktorá sa votrela na prehliadku len preto, aby sa pred ním strápnila mlátiac sa s ochrankárom aby si ju všimol. Našťastie, to pravda nie je. A načo by on potreboval vedieť o mne pravdu, teraz ho vidím naposledy.

„Bola radosť spoznať ťa, ale ja musím utekať domov. Ešte niečo. Tu máš malú pozvánku do kaviarne mojej kamarátky, ja jej pomáham trochu jej to zviditeľniť a povinne to rozdávam každému, koho stretnem tak ťa prosím, nehnevaj sa.“ uf, klamstvo zažehnané. Kaviareň zviditeľnená a navyše bodík pre mňa od Anny.

„Hm, ďakujem. Niekedy sa tam pôjdem určite poobzerať.“

„Fajn, tak sa maj.“ mávla som dlaňou a odišla. Ani Jakeovi som o tom nepovedala. Veď načo aj. Celý večer o mňa nezakopol, tak prečo by sa teraz o mňa chcel postarať ?

  Doma som sa zhodila oblečená do postele. Ani neviem, o ktorej som zaspala. Ráno som absolvovala všetky očistné rituály v kúpeľni. No najhoršie to bolo vtedy, keď mama ryčala s mixérom v kuchyni už od ôsmej. Vzhľadom na to, že som domov prišla okolo pol druhej mi nebolo všetko jedno a ja som sa chcela hlavne vyspať.

„Ahoj slniečko. Dúfam, že som ťa nezobudila.“ Zazrela na mňa mama nabitá energiou v zástere. S pohŕdavým pohľadom som zasadla za vrch stola no a chvíľu som od neho utekala preč, hlava rodiny vošla do miestnosti.

„Ó, ktože sa nám to zobudil ?“ podišiel ku mne otec a pobozkal ma do vlasov.

„Tak ako bolo na prehliadke ?“ vybalila mama. To som mohla hádam aj očakávať.

„Celkom dobre.“

„Si nejaká skleslá, nie je ti náhodou zle ?“ priložil mi mama ruku na čelo. Pokrútila som hlavou.

„Ozaj, potrebujem tvoj fotoaparát. Mohla by si mi ho požičať ?“ zazrel na mňa otec.

„Nie, nemohla.“ Odpovedala som začo som si vyslúžila skrížené vrásky na otcovom čele. No čo ? Tvoja dcéra nikdy nemôže oponovať ?

„Môžeš mi dať dôvod ?“ buchol s hrnčekom rannej kávy na stôl.

„Samozrejme. Preto, lebo teraz prebýva a robí spoločnosť obyvateľom na dne Temži. Takže si môžeš ísť od dedka požičať udicu a skúsi ho vyloviť.“ noviny mu spadli z rúk na stôl a mama zhýkla na celý dom. Áno mami, presne také pocity mnou lomcovali včera. Lenže keby ti zhodil do rieky fotoaparát, podľa tvojho výberu Brad Pitt, tiež by si mu nenadávala ako pohan.

„Ako to, že je na dne Temži ?“ zhúkol otec načo Tanya vpálila do kuchyne. Jasné, jej sestra má problém tak prečo sa nepokochať.

„Bude mať zaracha ?“ opýtala sa so škodoradostným úsmevom a šťastnými očami.

„Toto sa ťa netýka, choď do obývačky.“ šmahom ruky ju otec poslal preč.

 „Jeden chlapec do mňa drgol a mne spadol z rúk.“ pokračovala som zatiaľ čo som si nanášala druhú vrstvu džemu na chlieb.

„A to si od neho nepýtala ani nejaké odškodné alebo čo ?“ šermovala mi pred očami mama s nožom.

„Prosím, choď odo mňa ďalej s tou vecou, čo tak ľahko držíš v ruke. Chceš pýtať radšej peniaze od poisťovne za môj úraz ?“ odtiahla som sa od stola.

„Tak toto, vyriešim s tvojou tetou ja osobne.“ zapichla nôž do denka.

„A ja ?“ ohradil sa otec.

„Veď samozrejme, môžeš aj ty.“ dala mu pusu na líce.

„Vynechávaš ma z riešenia rodinných problémov ?“ vyhŕkol. To som už ja nemala nervy počúvať ich hádky po dvadsiatich rokoch manželstva. Pohádať sa dokázali aj pre nedoplnenú soľničku.

  O pár týždňov neskôr:

Všetko šliapalo v starých koľajach. Moje prednášky pokračovali jedna radosť, ja som si za spoločnosti kofeínu všetko liala do mozgu a moja milá teta mala od mojich rodičov všetko spočítané, aj s úrokmi. Tanya je už týždeň po škole preto, že vyliezla na strom (v školskej uniforme), stiahla zo sebou ďalších spolužiačok a to preto, aby zabránili zrezaniu stromu. Ja som to schválila lenže na rozdiel odo mňa, má riaditeľka iné názory vzhľadom k ochrane prírody a mama znova polemizovala nad tím, že musí kupovať novú sukňu, pretože tú starú Tanya roztrhla na ceste zo stromu no otec ju ukľudňuje tým, že vraj nás jedna sukňa nezrujnuje a po tom, čo sa problém fotoaparát utriasol sa ma začal vypytovať, či je ten chlapec o ktorom som hovorila môj nápadník. No určite oci !

  „Dáme tam béžovú s kvetmi alebo červenú s kvetmi ?“ dumala Anna zatiaľ čo ja som sedela na prepravkách od malinoviek v kaviarni kvôli zákazu dať na zem zo stola čo i len jednu stoličku. Stále ju neprestávam obdivovať v tom, ako dokázala z takých zavšivavených priestorov vytvoriť tak útulnú kaviareň zašitú v slepej uličke.

„No ták, čo myslíš ? Predsa som ťa tu priviedla kvôli pomoci nie kvôli posedávaniu na prepravke, ktorú mimochodom musím vrátiť a podľa mňa pod tvojou váhou praskne.“ vyplazila mi jazyk.

„Veď obe sú s kvetmi !“ odpovedala som a odkopla prepravku smerom k skladu.

„Daj tam tú červenú.“ vzala som jej ju z ruky a priložila k stene.

„Myslíš ? Nebude to tu vyzerať ako....veď ty veľmi dobre vieš kde !“ zamračila sa.

„Sú tam kvety a navyše to chceš nalepiť iba na jednu stenu.“ protirečila som jej.

„Tak fajn. Idú Vianoce tak sa to snáď zákazníkom bude páčiť. Čo keby sme sem ešte povešali vianočné svetielka ? Do rohu by sme mohli dať nejaký vianočný stromček, na okná Vianočné ruže a na každý stôl sviečku. To bude vyzerať úžasne keď stlmíme svetlá.“  rozplývala sa nad predstavou ale nechápala som, prečo hovorí v množnom čísle a navyše s tím rozhadzovaním rúk vyzerala nanajvýš komicky.

„A ak nie ?“ opýtala som sa s úškrnom na tváry.

„Takú možnosť nemajú. A nekaz mi moje plány.“ odvetila pokojne.

„Čo ak predsa ?“ zahryzla som si do pery od toho provokovania, ktoré ma napĺňa.

„Ty do mňa vždy musíš vŕtať ?“ vraždila ma pohľadom a v ruke zvierala vzorku béžovej tapety.

„Veď vieš že bez toho ja existovať nemôžem !“ pokrčila som nosom.

„Mohla by ísť do kancelárie a doniesť mi ten oranžový obal ? Ten v poličke nad kreslom.“ mávla rukou kým bola zaujatá vzorkovníkom.

„Idem.“ Usmiala som sa a ležérne prešla do pracovne. Na poličke sa týčili dve obaly a ja som nevedela, ktorý mám vziať. Pre istotu som vzala obe, zliezla som z kresla a začula zvonček pri dverách ktorý vždy oznamuje, že niekto vošiel do kaviarne.

„Počuj, máš tam dve oranžové obaly a...“ nedokončila som vetu pretože ma Anna strhla za pult, prinútila ma kľaknúť si a priložila mi na ústa ruku.

„Oh my dog !“ zvolala a pričapila sa chrbtom k skrinke.

„A teraz ticho, nech ho nevyplašíš !“ zachrapčala skrčená pri mne. Zmetený pohľad jej mohol jasne dať najavo, že znovu nechápem.

„Čože ?“ zdrapla som jej ruku z mojich úst.

„Payne !“

„Čo ? Aký Payne ? Nejaký jeho dvojník alebo čo ?“ nedočkavo som bľabotala.

„Nebuď  blond ! Skutočný Payne.“ strčila ma do pleca. Nedalo mi to. S nadvihnutým obočím som sa pomaly začala dvíhať a nad pultom mi ostali iba oči. To bol fakt on ! Sedel v kúte pri lampe a z čiapky a šálu si otrepával sneh, ktorý sa z nevinného sneženia spred pol hodiny premenil na menšiu kalamitu.

„Ty kokos Payne !“ spracúvala som obraz ktorý som pred malou chvíľou videla. To nie je možné aby som ho znova stretla. Veď ja som to prakticky ani Anne nepovedala. Nevie o tom, že som ho stretla pred pár týždňami. Ale ako ju poznám, pri jej povahe to zo mňa vytiahne raz dva a nakoniec si to pekne draho odskáčem.

„Prečo si vlastne nedala na dvere ceduľku zatvorené, keď som ti to povedala dvakrát ?“ karhala ma.

„Pretože som na to zabudla a ty by si ho nemohla vidieť na vlastné oči tak tu na mňa v tichosti nekrič !“ vyplazila som jazyk kým sme stále boli zohnuté pod pultom.

„Nechaj tak, idem ja.“ usmiala sa a odtisla ma ďalej.

„No to určite.“ rozutekala som sa za ňou a ako správne fanúšičky sme sa dokonale strápnili tím, že sme sa ako malé predbiehali ktorá k nemu príde skôr.

„Ahoj !“ zborovo sme sa pozdravili nastavené ako švajčiarske hodinky. Môžem sa ja vykašľať na to či si na mňa pamätá alebo nie.

„Ehm ahoj. Mohol by som si objednať jeden ovocný čaj ?“ s úsmevom sa na mňa ohliadol kým Anna hľadala zápisník v čiernej zástere.

„Jasné, hneď to bude.“ usmiala sa odišla za pult.

„Nechceš sa radšej posadiť ?“ nadhodil rukou voľné miesto oproti jeho kreslu.

„Ak ti to nebude vadiť.“ posadila som sa a čakala, kedy skončí to trápne ticho. Anna na mňa neúprosne hádzala grimasy a artikulovala. Keby som tak vedela, čo mi chcela povedať.

„Ja som nejako tušil, že ťa tu nájdem.“ načal debatu s podopretou hlavou a úsmevom na perách.

„A dôvod prečo by si ma tu mal hľadať je ?“

„Ešte som ti nijako nenahradil škodu za ten foťák.“ odvetil. Chlapec si na to ešte aj dokonca pamätá.

„Ja neviem či si si všimol, ale ty si slávny spevák a ja som obyčajné dievča s ktorým sa tu teraz rozprávaš. Dovoľuje to vlastne protokol ?“ nadvihla som obočie a ironicky som podpichla.

„Žiadny protokol neexistuje. Odkiaľ to máš ?“ zazrel na mňa.

„Ja len tak.“ mykla som plecom.

„Tu je ten čaj. Nech sa páči.“ Anna položila hnedý pohár s čajom na stolík a posadila sa vedľa nás.

„Môžem sa opýtať ako si sa dozvedel o tejto kaviarni ?“ pokojne mu položila otázku.

„Z letáka, dala mi ho....“ len čo načal svoju vetu vypúlila som oči a svojim pohľadom sa snažila donútiť ho čušať. Môj pohľad našťastie zachytil, prikývol hlavou a pokračoval.

„Dalo mi ho nejaké dievča v nákupnom centre.“ usmial sa a odchlípol si z čaju.

„Ehm, cukor by sa nenašiel ?“ zazrel na Annu, ktorá pohotovo odcupkala po cukorničku.

„Môžem ti ten foťák odčiniť prechádzkou ?“ opýtal sa s maličkou nádejou v hlase.

„Asi by si mohol.“ prikývla som a pozbierala si veci na odchod.

„Jamie, ty už ideš ?“ prekvapivo spustila Anna kým pred Liama položila sáčky s cukrom.

„Áno, musím ísť po Tanyu k babke.“ nasadila som si čiapku a prevesila tašku cez plece.

„Tak ťa aspoň odprevadím k dverám.“

„Maj sa.“ Zamával mi Liam.

„Ahoj.“ Usmiala som sa jeho smerom, sklopil zrak s kývajúcou hlavou a sáčok z čaju vytiahol na tanierik.

„A to tu s ním mám ostať sama ?“ nahodila na mňa psie oči, ktoré vždy vedia perfektne zafungovať a triasla sa od zimy pretože stála vonku iba v tričku s dlhým rukávom.

„Veď ťa nepohryzie. Snáď !“ frkla som jej prstom do nosa.

„O tomto sme si už niečo hovorili.“ chytila ma za ruku.

„Ja viem, preto to robím s takou radosťou.“ potľapkala som ju po ramene.

„Ty obluda malá, maj sa pekne a zavolaj mi.“ objala ma a ja som ju poslala rýchlo dnu aby neprechladla.

  Ja som však najviac zvedavá na to, čo urobí Liam. Zavolá vlastne vôbec ? 

Mirúúúš !! Budeš mi tu chýbať :'( dúfam, že nebueš až tak časovo vyžaťená a bude znova tvoriť ;) xx

____________________

Sorry, ale takto to ďalej nepôjde ....
Minule som sa pýtala, či tá posledná časť vyzerá vážne ako posledná. A ona tak vyzerala. A aj bola.
Vtedy som to ešte nechcela ukončiť, ale tá otázka ma aj tak napadla. A keď som tak nad tým popremýšľala, nič iné mi z toho ani nevyšlo.
Nie je to kôli vám. To určite nie :) Skôr kôli tomu, čo je okolo mňa....
Kedysi som písala jak drak, ale to bolo už dávno. Mala som kopu času, písala som a chcela som vám pridávať hoci aj tri razy denne. No momentálne, ak sa mi podarilo za týždeň naškrabať jednu časť, tak som mohla oslavovať. A preto som už aj pomaly stratila chuť písať.
Tak sa vám chcem poďakovať za vaše komenty a za váš čas, ktorý ste venovali výplodom mojej fantázie. Možno, že ma po tomto už nebudete mať radi.
No ja vás mám stále rada a cením si všetko, čo ste mi kedy povedali (napísali).

A ak vás to po tom všetkom ešte zaujíma, ten príbeh nemal takto skončiť. . . :)

Ale aby ste vedeli, taktiež som premýšľala nad možnosťou, že to čo som raz začala, raz dokončím.
Takže oficiálne ukončujem LWL a neoficiálne otváram jeho voľné pokračovanie. Znamená to asi to, že po prudkom usporiadnaí mojich myšlianok je tu stále možnosť, že sa občas dočkáte nejakej časti. Samozrejme, záleží iba na vás, či budete ochotné čítať ďalej.

BTW: Všetko som to robila len kôli vám a preto som vám napísala aj túto správu. Nechcem vás naťahovať. No možnože popri tom ako budete čítať Pettinu ♥ skvelú poviedku, občas natrafíte aj na niečo odo mňa.

.... ☻

Live with Love 38.

Čuste ! :*

Ako sa mi máte ?

Ja mám pre vás prekvapenie, ktoré ste si isto všimli :D

Ou, a už len 22 dní do Ježiška :D Kto sa teší ? Ja áno, lebo si už konečne môžem púšťať vianočné pesničky ♪ ♫ ...

A mám otázku ... napíšte mi, či táto časť vyzerá ako posledná. Chcem vedieť čo si myslíte ...

Tak ja len toľko :)

ja už len na toto čakám :)

Miami

Spoločne sme vypochodovali z lietadla a pred nami stáli šťastné a vysmiate tváre chalanov. Všetky štyri sme pridali do kroku aby sme už čím skôr mohli byť v objatí našej milovanej polovičky. Kufor som pustila z ruky a s obrovským úsmevom som sa hodila do Zaynovho náručia.

,,Už som sa ťa nemohol dočkať.“ Povedal pomedzi to ako ma zasypával bozkami.

,,Mne sa zdalo, že ten týždeň nemá konca. Ale našťastie testy dopadli skvele a preto môžem spoločne s vami ukončiť turné.“

,,Vedel som, že ty to dokážeš.“ Venoval mi ešte jeden bozk a pevne si ma k sebe privinul.

,,Čo by si dnes chcela robiť ?“ Pozrel na mňa a dožadoval sa odpovede. Ja som len zdvihla hlavu a zívla som si ako kojenec čo sa mu zdalo zjavne smiešne keďže sa neubránil tichému smiechu.

,,Najprv by si si chcela aspoň na chvíľu zdriemnuť, že ?“ Akoby mi čítal myšlienky.

,,Časový posun.“ Krátko som odpovedala.

Tu v Miami mohlo byť asi deväť hodín ráno, takže ak si ľahnem aspoň na hodinku, určite neprespím najpodstatnejšiu časť dňa. Aspoň som si tak myslela.

,,Zlatko, vstávaj.“ Zayn sedel vedľa mňa na posteli a rukou ma jemne pohladil po líci.

,,Hmm..... A koľko je hodín ?“ Pomaly som otvorila oči a snažila sa zorientovať, pretože keď som otvorila dvere do tejto izby, prvé čo ma zaujalo bola mäkučká posteľ, na ktorú som sa okamžite zvalila.

,,Akurát sa všetci chystáme na obed. Zatiaľ si nič nezmeškala.“ Povzbudivo sa usmial a ťahal ma na rovné nohy.

,,Okej. Daj mi desať minút.“ Povedala som a odšuchtala som do kúpeľne.

,,Alebo pätnásť.“ Vykukla som z dverí a upozornila som ho na to, že bude musieť čakať troška dlhšie. Jeden pohľad do zrkadla mi vysvetlil, že na tom nie som až tak dobre. So širokým úsmevom som zabuchla dvere a tvár som strčila pod prúd studenej vody. Po tom, čo som sa ako tak prebrala, som zo seba ešte zhodila londýnsky outfit poznačený nepríjemným počasím a mohli sme ísť. 

Vonku bolo úplne nádherne a tak sme všetci do ulíc Miami vyrazili ako naklonovaný Horacio Caine (CSI Miami), čiže v slnečných okuliaroch. Všetci sme sa spoločne nasáčkovali do Nando´s a objednali si. To ste mali vidieť akou ,,náhodou“ sme zbadali, že nejaké Nando´s tu vôbec je. Všetci sme si išli za rúčky ako deti v škôlke až na Nialla, ktorému to zjavne vyhovovalo. Kráčal pred nami rýchlym krokom akoby sa niekam ponáhľal a zrazu sa otočil na päte smerom k nám a povedal: ,, Aha Nando´s ! To je náhoda. Ideme ?!“ Až na to, že on sa nás ani nepýtal. Ono to len malo vyznieť ako otázka. Bol to skôr rozkaz, ktorý sme s úsmevom prijali. Čo by sme pre nášho Nilla nespravili, keď sa jeho najväčšou láskou stalo nezameniteľne chutné jedlo v Nando´s.

Keď sme sa už do prasknutia najedli, rozhodli sme sa vrátiť späť do hotela a vychutnať si jeho služby. A to konkrétne bazén. S babami sme sa vyvalili na lehátka a odmietali sme akýkoľvek pohyb. Pretože po tom obede to bolo nereálne. Ale chalani spolu s Joshom, ktorý sa k nám pridal, mali rozhodne iný názor. Kým sme my chytali nejaký ten hnedší odtieň v tridsiatich stupňoch na slnku, oni sa čapkali vo vode. Ale predtým ako sme si ľahli, sme ich rázne požiadali o to, aby sa nás nijakým násilným spôsobom nesnažili dostať do vody.

A tak sme si v pokojnom tichu, ktoré rušili len hlasné výkriky a smiech chalanov, vychutnávali teplučké slnečné lúče.

,,Ááááááááááá ... !“ Ozval sa hlasný krik z ľavej strany. Ak si dobre spomínam, ležala tam El.

,,Niééééééééééééééé ... !“ Ani som sa nestihla spamätať z toho prvého vresku a už tu bol ďalší. No pre zmenu sa tento nárek ozval z miesta, na ktoré sa pôvodne usadila Cat.

,,Liam, ani sa ma nedotkni !“ To som si už radšej sadla a dala si dole z očí okuliare, aby som lepšie videla čo sa tu deje. Ale dlho to netrvalo a zrazu sa ku mne nebezpečne priblížil Zayn, chmatol ma na ruky a bez opýtania so mnou skočil do vody.

Po tom, čo som sa vynorila a lapala dych, predo mnou stál vyškerený Zayn. Vlasy mal na každú strany a z každého dlhšieho pramienka mu pomaly kvapkala voda.

,,To ... to čo vás napadlo ?“ Koktavo som zo seba dostala krátku otázku.

,,Už sme sa nudili a aj tí dôchodcovia sa za ten čas, čo ste sa vy opaľovali, nasmiali viacej ako my.“

,,Takže preto aby ste sa vy aspoň na chvíľu zabavili musím mať ja vodu v ušiach a v nose ?“Hlavu som mala naklonenú na bok a snažila som sa z nej dostať tú prebytočnú vodu.

,,Zlatko, už som ti povedal, že keď sa hneváš tak si ešte krajšia ?“ Objal ma a na pery mi vtisol veľkú pusu aby ma umlčal.

,,Kam ideš ?“ Pozeral na mňa s roztiahnutými rukami kým som sa ja snažila vytrepať po rebríku von z bazéna.

,,Mám pocit, že som pri tom skoku do seba naliala objem celého oceánu, tak sa ho teraz idem zbaviť.“ So širokým úsmevom som odpochodovala preč. Vrátila som sa asi po desiatich minútach, sadla som si na kraj bazéna a pozorovala som mojich šialených priateľov. Vzhľadom na to, že okrem našej vekovej kategórie, ktorú sme tvorili iba my, tu boli vážne len dôchodcovia. A tí sa mali veru na čo pozerať.

,,Ešte sa hneváš ?“ Zrazu sa predo mnou vynorila Zaynova hlava. Ruky si prekrížil na mojich nohách a uprene na mňa hľadel.

,,Vieš, za ten čas čo sme spolu som prišla na dve veci.“

,,Aké ? Ak smiem vedieť.“

,,Tak po prvé, hnevať sa na teba neoplatí a po druhé, aj kebyže sa budem hnevať dlho to nevydržím.“Hľadela som mu do očí a pozorovala, ako sa mu naťahuje úsmev.

,,Vidíš ? A že život so mnou je zlý.“

,,Nebuď si taký istý. Zatiaľ si počul len dve moje zistenia.“ Vyplazila som mu jazyk.

,,Ups, a kedy sa dozviem tie ďalšie ?“

,,Na to si musíš ešte chvíľu počkať.“

,,Okej. Ale kým to príde, nechceš sa pridať ?“ Otočil sa a rukou ukázal na ostatných, ktorí si tieto chvíle užívali ako malé deti.

,,Emmm .... “ Premýšľala som, kým ma nevyrušil neznámi hlas.

,,Prepáčte. Nerád ruším, ale chcel by som vám povedať, že moja drahá manželka sa chystá za týmto mladíkom.“ Povedal starší pán a rukou ukázal na Zayna. Pri slovách o svojej manželka mi prišlo dosť smiešno, ale nechala som ho dokončiť.

,,A ja by som bol veľmi nerád keby mi na svadobnej ceste dala košom. Ste mladé a krásne dievča a preto vás chcem poprosiť aby ste nenechávali svojho priateľa čakať. Vravím to pre dobro nás všetkých.“ Starý pán sa milo usmial a hneď aj odišiel.

,,Počuješ zlatko ? Že ma len tak nenecháš ?“ Zayn predstieral zdesenie aby som čím skôr súhlasila.

,,Ženy sa o mňa začínajú biť.“ Nakoniec namyslene vyhlásil.

,,Len si daj pozor aby ťa nezbila jedna z nich.“  Päsťou som ho udrela do ramena a zoskočila som do vody. Nakoniec sme sa pridali k ostatným a stali sme sa hlavnou atrakciou. Pišťali sme, skákali, vrieskali, topili sme sa a ...

Nakoniec nám zostal už iba posledný koncert, na ktorý sme sa všetci neskutočne tešili. No zároveň sme boli aj dosť smutní. Znamenalo to koniec toho najúžasnejšieho turné, na ktorom som bola a ktorého som mohla byť zároveň aj súčasťou.

Pred tým ako to celé začalo, mali všetci úžasnú náladu. Kým nás dávali v šatni do kopy strašne veľa sme sa nasmiali. A hlavne na Niallovi, ktorý si nechcel dať spraviť vlasy. Tie ženské z maskérne ho nevedeli dohnať. Zo zúfalstva sa ho snažili nalákať na nejaké jedlo, ale on bol šikovnejší. Jedlo vzala  hneď zdupkal niekam kde sa bezpečne ukryje a zároveň si vychutná dar z kuchyne. A samozrejme, že mal na svoje správanie aj vysvetlenie. Vraj sa to snaží celé natiahnuť, aby koniec neprišiel príliš rýchlo. No Paul, ktorý bol povolaný maskérkami, mu láskyplne vysvetlil, že toto nie je koniec. Nikto neumiera a ďalšie turné príde ani sa nenazdá. To ho už ako tak presvedčilo.

Pri mojom vystúpení sa mi chcelo naozaj plakať. Vyšla som na pódium už možno naposledy. A možno nie. Kto vie ? http://www.youtube.com/watch?v=UuFKv7__G08

Ten obrovský krik, ktorý sa ozval v aréne, keď sa rozsvietili svetlá, bol na nezaplatenie. Keď som očami prechádzala po tých šťastných a vysmiatych tvárach pred očami sa mi prebleskli všetky tie skvelé chvíle, ktoré som zažila na tomto turné. Milovala som ten pocit, keď som mohla stáť na pódiu a spievať pred zrakmi stoviek fanúšikov, ktorí svoje nadšenie dokážu prejaviť tým najjednoduchším, no zároveň aj najefektívnejším spôsobom. One Direction má rozhodne tie najlepšie a najkrajšie fanúšičky na svete. Nikto sa im nedokáže vyrovnať.

Po mojej poslednej piesni mi z očí vypadlo niekoľko sĺz. Od toľkého šťastia som sa usmievala a plakala zároveň. Užívala som si ešte posledných pár minút na tomto javisku. Nejako sa mi nechcelo odísť. Bolo to naozaj neuveriteľné. Ale potom mi to prišlo ešte zvláštnejšie, keď sa v hale ozval ešte väčší krik. Kto by bol povedal, že niečo viac ako to čo som doteraz počula, sa môže ešte znásobiť. Ale keď ma niekto zozadu objal, zdvihol nad zem a otočil sa so mnou, bolo mi všetko jasné. Ten niekto bol samozrejme Zayn, ktorý ma tam pred všetkými vybozkával. Do toho ešte nabehli ostatní a stláčali ma tam ako špongiu. Ale ja ich aj tak ľúbim.

Nakoniec som sa pridala ku Cat, El a Danny, ktoré ma poslušne pozorovali spod pódia. Aj oni ma od radosti vystískali a potom sme si spoločne užívali zvyšok koncertu. Tancovali sme, spievali kričali a blbli ako ostatní. Bol to jednoducho najlepší večer.

Londýn

,,Ach, tá škola.“ Hovorili sme si s Cat každý jeden deň, čo sme museli prekročiť jej prah. A do toho sa k nám pridala aj Stacy. Všetky tri sme spoločne obývali jednu izbu, do ktorej nám pribudla ďalšia posteľ. Možno sme sa tak troška tlačili, ale stálo to za to. Stacy sa stala jednou z nás. Do priateľstva medzi mnou, Cat, El a Danny skvelo zapadla.

A nie len tam ! Všetky štyri sme trvali na tom, že ju musíme zoznámiť s chalanmi. ,,Veď čo sa môže stať ?“ Stále dokola sme jej opakovali, keď našu ponuku zakaždým odmietla. Našťastie to trvalo len jeden večer, ale to dievča bolo dosť vytrvalé. Stále mala nejakú výhovorku.

No a čo sa vlastne stalo ? Veľká päťka zazvonila pri dverách domu 1D. Otvoril nám Louis a pozval nás ďalej. Všetci presne podľa pokynov sedeli poslušne na gauči a keď nás zbadali podvihli svoje zadky.

,,Chlapci, toto je Stacy. Stacy toto je Zayn, Louis, Liam, Harry a Niall.“ Predstavila som ich a pozerala som na Stacy, ktorá sa len usmievala a nervózne si šúchala ruky. Podivným gestom som nariadila Zaynovi aby konečne niečo urobil a pohol sa. Zjavne ma pochopil a podišiel ku Stacy, objal ju a dal jej pusu na líce. Ostatným to tiež po chvíli docvaklo a podobne ako Zayn aj oni sa privítali so Stacy.

Po uvítacom ceremoniáli sme sa usadili na gauč a chalani začali viesť veľkú debatu so svojou najnovšou kamarátkou. Pýtali sa jej všelijaké bežné veci, ale aj blbosti bez ktorých by sa isto nezaobišli. To mal na starosti hlavne Louis. Vraj podľa jej odpovedí na tie najnezvyčajnejšie otázky zistí, aká je. Na to sa, chvalabohu, Niall ujal väčšej konverzácie so Stacy a pohroma bola zažehnaná. No ako sme si všimli, len taká obyčajná konverzácia to nebola. Všetci si všimli ten Niallov úsmev, ktorý nám pomaly vypaľoval oči. Obaja sedeli na kraji veľkého rohového gauča a o niečom vkuse debatovali. Ich hlasný smiech prezradil, že im je spolu naozaj dobre, čo nás všetkých samozrejme tešilo.