Our Demons 9. -Two is too much

Hrozne ďakujem za pomoc El :) Thanks :*

Spätná väzba by potešila :)

Viem, že je to skoro ale asi už nič nepridám, takže Vám všetkým mojim úžasným osôbkam prajem Šťastný nový rok, aby ste si pevne stáli za svojimi predsavzatiami (ak nejaké máte) a  aby sme spolu mohli stráviť ďalší takíto skvelý rok. Ľúbim Vás ♥ xxx

Pevne verím, že pointa Vám neutečie ;) :D

Kým stála po Harryho boku, kŕčovito si svoju sklonenú hlavu pritláčala na jeho plece. Tajne prosila aby sprcha jedla, ktoré doteraz mala tak rada, konečne skončila. Našťastie nevidela, ako sa tvária ostatní, ale pevne dúfala, že sú taktiež pod paľbou. Ryža patriaca mladomanželom pre šťastie lietala z jednej strany na druhú a na miesto toho, aby malé biele zrnká zasiahli Louisa spolu s jej sestrou, hromada ryže dopadla na ňu a Harryho, ktorý jej poskytoval štít, za ktorý sa mohla skryť.

„Skončilo to už?“ opýtala sa. Nadvihla hlavu a prvé čo uvidela bol dav jej príbuzných kráčajúci po schodoch z kostola preč. Pri kríkoch, ktoré boli vysadené popri schodoch stáli už iba oni. Možno si pripadali zvláštne a ako nejaký oneskorenci, ale Noe nikdy nemala rada tie hromadné vychádzania a vchádzania, preto sa vždy zdržiavala na samom konci. A keďže sa Harry jej spoločnosti len a len tešil, rád s ňou počkal.

„Áno, už sa môžeš narovnať,“ v jeho hlase zacítila výsmech. Lakťom doňho precízne buchla, ale s ním to ani nepohlo.

„Neuťahuj si zo mňa,“ oduto zamumlala. Hromada ľudí z kostola sa pokojne začala rozchádzať do svojich áut mieriac do budovy, kde sa konala hostina. Noe s Harrym si dávali načas, nebolo sa kam ponáhľať, hoci by jej rodičia mali iný názor a šikovali ich ako na závodoch. Pokojne im stačilo viesť sa medzi poslednými autami opúšťajúcimi parkovisko.

„Neuťahujem. Ja len, že si bola na mne tak príjemne nalepená, každý nás videl a tebe to, prekvapivo, nevadilo,“ zasmial sa a spomedzi kučier, ktoré lemovali jej okrúhlu tvár jej povyberal pár šikovných zrniek, ktoré pristáli v jej tak jednoduchom účese, spočívajúceho z natočených vlasoch  pripomínajúcich farbu roztopenej čokolády spolu s malým kvetom, ktorý jej držal pravú polovicu vlasov pri ľavej strane temena a tak jej všetky zvlnené pramene padali cez ľavé rameno.

„Myslím, že to nebolo až tak intímne, aby to niekomu pripadalo podozrivé,“ s posmechom mu pripomenula. Prevrátil oči spolu s úškrnom a kým sa posadil vedľa nej a zavrel dvere, ona si zapla bezpečnostný pás a uložila malú kabelku na žltú látku, ktorá jej zakrývala nohy. Už ju vonkoncom neudivovalo, prečo sa tak triasla. Za prvé, už nebola pri osobe z ktorej sálalo teplo a ona sa cítila ako pri radiátori. Za druhé, vonku bolo málo stupňov a v tej chvíli hrešila na celý november, ktorý mala dovtedy tak rada. A navyše sa hrešila aj za to, že nepočúvla mamu a nevzala si pod kabát ešte aj hrubý sveter. Uznala, že mamine rady nie sú vždy na zahodenie.

„A ak by sme vzali nejakú fľašu a vopchali sa s ňou pod stôl, ako by sme vyzerali vtedy?“ naďalej polemizoval. Zahodil svoj čierny kabát so striebornými gombíkmi na zadné sedadlo a zapol topenie v aute.

„Ako nejakí stredoškoláci kradnúci chľast na školskom plese,“ zasmiala sa a pomädlila si ruky.

„Roztomilé. Veď ty si na strednej.“ Mala sto chutí mu pripomenúť, že budú stačiť ďalšie dva roky a už by ju tak nazvať nemohol. Na náznak hlbokej urážky, ktorú jej uštedril, zovrela pery a urobila grimasu.

„Ja nemôžem za to, že niekto riadi klubu a niekto sa stále vzdeláva,“ naoko namosúrene otočila hlavu smerujúc k oknu. Sledovala auta so stužkami na spätných zrkadlách ako vejú vo vzduchu. Ako pomaly vychádzajú z parkoviska a ako pridávajú na rýchlosti keď prechádzajú cestou preč od kostola.

„To nemala byť urážka, drahá,“ prstom sa dotkol jej brady a posunul ju k sebe. Perami sa dotkol jej líca pokrytého jemnou vrstvou púdru a ešte pred tým, než ho Noe stihla od seba odtlačiť, všimla si, ako sa precízne opera rukou o volant aby dosiahol na jej tvár. Čo keby už prestal rozoberať jej „búrlivý“ stredoškolský život? Preblesko jej mysľou.

„Harry, niekto nás môže vidieť,“ hanblivo sa usmiala. Líca sa jej rozkošne zapýrili a dlaňami prilepenými na jeho snehovo bielej košeli ho odštuchla, aby sa poslušne posadil. Tak, ako sa na šoféra patrí. Zhlboka sa nadýchla, aby prekonala to zvláštne brnenie prechádzajúce celým jej telom.

„Ešte som ti dnes nepovedal, ako úžasne vyzeráš,“ zašepkal chrapľavým hlasom neďaleko jej ucha. Komické. Jediné čo jej prišlo na um. Mohol by sa prihlásiť do ochotníckeho divadla, určite by mu tam malú rolu našli. Pomyslela si ako sa dostali na hlavnú cestu a sledovala autá ako vyhadzujú smerovku tým istým smerom ako oni. Sklopila svoj pohľad hneď po tom ako sa na ňu bokom pozeral a potajomky uškŕňal spoza svojej ruky, ktorou držal volant.

„...preto zdvihnime poháre a pripime si na Emmu a Louisa aby šťastne zakotvili v prístave lásky.  Veľa šťastia, deti,“ Noeinmu krstnému otcovi sa hlas triasol ako za mrazov v polovici januára, keď sa vracal z večernej prechádzky s ich vlčiakom. Zo záhadného dôvodu Noe prídu formálne prípitky a rôzne príhovory starších členov jej rodiny neskutočne vtipné. Nebolo to výnimkou ani na svadbe, keď si Noeina mama utierala slzy spod očí a jej otec jej držal balíček servítok hneď po ruke taktiež s precitliveným výrazom v tvári, kým ju do ruky drgala Layla pravidelne každé dva minúty aby utĺmila svoje zvuky pri smiechu. Jared sa k nej nedobrovoľne pridal pretože preňho je Noe so svojim smiechom akýsi spúšťač k neutíchajúcej eufórií endorfínov.

„Čo ti je?“ vrazila do nej Layla. Noe silno potiahla nosom a prstami si utrela maličké slzy, ktoré jej vyhŕkli z očí. Naproti nej za stolom sedel Harry a pozeral sa na ňu. Jednoduché prirovnanie v príhovore sa jej zdalo tak zábavné, ako nikomu. Prekvapene sa na ňu díval zelenými očami a ona nevedela, ako reagovať.  Smiať sa na nej bolo asi to najrozumnejšie, k čomu sa dokázal prikloniť.

„Ale nič, prepáč,“ odbila ju. Jej kamarátke odpoveď stačila na to, aby prestala vyzvedať nevyzvedateľné a obula sa do druhého člena ich skromnej spoločnosti. Znovu sa chcela pozrieť na Harryho, ale ten tam už nebol. Jeho sako zostalo prevesené na operadle stoličky, ktorá bola potiahnutá bielou látkou a pri stole zostal iba Niall, na ktorého meno si konečne spomenula, a Liam zaujatí čítaním etikety na fľaši nejakého alkoholu.

„Jared, ideme tancovať?“ zakričala Layla cez hlasnú hudbu duniacu celou miestnosťou. Noe sa obhliadala okolo seba a niekoľko párov sa už spoločne zvŕtalo na parkete po ktorom prechádzalo mnoho farebných obrazcov zo stroja pripevneného na strope. Medzi nimi nechýbalo ani čudo nasúkané v bielych šatách spolu s jej , už oficiálnym, švagríkom. Myslela si, že keď bude hlavná družička tak bude so svojou sestrou viac. To bol ale ďalší z faktov, pri ktorých sa mýlila. Okolo nej sa totiž krútili len jej dve priateľky hltajúce pohľadom Liamovich kamarátov, za čo Layla dostávala chuť vraždiť. Na Liama upierala oči tak dlho, kým sa nepostavil a s Niallom neodišli tancovať k Louisovi.

„Teraz nie, o chvíľu,“ zachrčal s plnými ústami zemiakových lupienkov. Znechutene naňho obe zazreli pri čom si chudými a dlhými prstami snažil povoliť uzol na kravate, ktorý ho škrtil pri jedení.

„Nevyrušujem vás, mládež?“ zašvitoril hlas patriaci postaršej dáme so striebristými vlasmi. Starká Gabriella si sadla vedľa Noe, pričom Layla sa ocitla v strede a po jej ľavici sa naďalej napchával Jared.

„Nie, len tak tárame. Spolu s...Jaredom,“ prehltla veľkú hrču vzduchu, keď si všimla ako okolo seba jej bratranec trúsi zákusky, keď si ich snaží vložiť do úst na prvý šup.

„No čo je? Od rána som nič nejedol, nestihol som raňajky,“ agresívne sa bránil. Každému bolo známe, že hladný Jared je neznesiteľný Jared. Laylu striaslo po celom tele a preto sa slušne ospravedlnila a odkráčala preč od ich stola. Ešte za ňou Noe chcela čosi zakričať, ale ona sa stratila v dave ľudí na tanečnom parkete za ich chrbtami.

„Ak tu budete len posedávať, žiadnych pravnúčat sa nedočkám, deti moje,“ zamumlala starká so smutným výrazom v tvári. Do rúk, ktoré pokrývali drobné vrásky, schytila dlaň svojej vnučky a položila si ju na kolená, pričom súcitne pozrela na Jareda.

 „Babi, predsa nechceš, aby sme práve teraz niekde na toaletách pracovali na pravnúčatách,“ jediný chlapec v dámskej spoločnosti si svoje ústa utrel do obrúska, ktorý pokrčil do maličkej guličky a odhodil kdesi do stredu stola pomedzi fľaše naukladané vedľa seba. Noe si voľnou rukou zakryla ústa a rozosmiala sa. Vždy ju dokázali prekvapiť Jaredove pohotové odpovede.

„Drahý, to sa len vraví. Nemusíš to brať doslova,“ ukľudnila ho starká a pár krát potľapkala po kolene.

„Tak čo, máš nejakú nápadníčku?“ Noe sa pri tejto otázke prevrátil žalúdok hore nohami. Vycítila, že práve teraz sa jej naskytla príležitosť na rýchli únik. Svoju starkú mala nadovšetko rada, ale keď prišlo na jej osobné vzťahy, radšej zaradzovala spiatočku a utekala kade ľahšie.

„Môžem si od vás na chvíľku odskočiť?“ postavila sa a s nádejou, že jej starká nebude klásť ďalšie otázky a že bude môcť utiecť a potĺkať sa celým hotelom pokojne a úplne sama.

„Ale iste, ja si tu vystačím aj s Jaredom,“ jeho pomliaždený výraz tváre hovoril za všetky jeho pocity. Rozhovory s dôchodcami mu nešli rovnako ako rozhovory s peknými dievčatami. Teda, nie len s nimi. Celkovo sa mu ženské pokolenie akosi nedarilo správne odhadnúť, čo sa komunikácie týkalo.

Pred tým, než si našla miesto kde by mohla zakotviť sa najprv rozhliadla po celej miestnosti. Napadlo ju, že by mohla ísť za sestrou. Priznala si, že jej chýba jej panovačnosť a jej kamarátkam chcela otráviť aspoň pár minút z ich času. Mama! Svitlo jej v hlave. Ona by mohla vedieť, kde je Emma, keď jej už sestra zmizla zo zorného poľa. Neďaleko seba uvidela jej šaty ušité z látky hnedej farby. Už sa len stačilo predrať cez pár ľudí, pričom si musela držať svoje šaty dlhé až po zem aby jej ich niekto neprišliapol a ona nezostala iba v šatách, ktoré by mala rázporok až k jej pásu. Čo by sa jednému z prítomných vonkoncom nepáčilo.

„Mami, môžeš na chvíľku?“ tľapla ju rukou po pleci. Spustila svoje šaty až k zemi, aby mala svoje ruky voľné a keď sa k nej mama otočila s prívetivým úsmevom, pred Noe sa ocitla postava o ktorej snívala nejednu noc. Nad ktorou slintala ako pravá osemnástka na tribúne ich školského ihriska, keď zo seba zvliekal spotený dres a chystal sa do šatní.

„Á, Noelle. Ideš ako na zavolanie. Toto je chlapec, o ktorom som ti včera hovorila, keďže som ti ho už nestihla predstaviť. Jace, toto je moja dcéra Noelle,“ ukázala na ňu a ona stuhla. Pripadala si ako kúsok cencúľa visiaceho zo strechy ich domu. Nedokázala sa pohnúť a len tak tam stála. Bola by si myslela, že Jace sa začne nekontrolovateľne smiať pri ich smiešnom stretnutí, ktoré sa konalo práve na svadbe jej sestry, ale bolo to naopak. V nemom úžase na ňu zazeral, ako by ju dnes videl prvý krát v živote. S pohárom nejakej farebnej tekutiny nečinne stál vedľa svojej, Noe predpokladala, matky, keďže tá milo vyzerajúca pani mala svoju ruku obmotanú okolo jeho lakťa.

„My sa už poznáme,“ úsmevne odpovedal.

„Vážne? Odkiaľ?“ nadšene sa opýtala jeho mama. Nebola jediná, ktorá ostala celá bez seba a v milom prekvapení.

„Chodíme spolu do školy,“ pre zmenu sa konečne prinútila niečo povedať aj Noe. Z prekvapenia, ktoré jej uštedril sa jej chcelo len zasmiať nad celou touto situáciou.

„Nevedela som, že naše deti spolu chodia do jednej školy,“ Jaceova mama sa rozosmiala. Kým jej mama reagovala na šok svojej kolegyne, musela sa pozrieť na Jacea. Doširoka sa zazubil.

„Čo keby ste si šli zatancovať?“ navrhla jej mama. Nie! Preblesklo jej v sekunde celou mysľou. Nastala chvíľa, kedy si mohla znovu vymyslieť nejakú výhovorku a využiť svoju bujnú fantáziu.

„Konečne som ťa našiel. Poď so mnou tancovať,“ jej pásu sa dotkol pár rúk a ona od ľaku podskočila. Chcela naňho začať jačať, či si náhodou nevšimol, že je vedľa neho jej mama, ale na druhej strane bola vďačná, že sa pri nej objavil. Jamky, ktoré mu vyskočili na líci len prispeli k tomu, aby nevybuchla ako časovaná bomba. Padlo jej však vhod, že ho po dlhej dobe znovu videla.

„Harry, milé prekvapenie,“ jej mame úsmev poklesol. Harryho dlaň zvierala Noeinu ruku a jej to bolo prvý krát nepríjemné. Potajomky dúfala, že je to posledný krát, čo ju bude skľučovať takýto pocit. Jace zmätene sledoval celú situáciu. Situáciu, kde mu nejaký chlap kradne potencionálnu spoločnosť pri tanci.

„Zdravím, pani Hammondová,“ uškrnul sa. Už teraz jej bolo jasné, že mama ho v láske nemá, aj keď ho nazvala šarmantným mladým mužom. Tobôž nie vtedy, keď jej kazí majstrovské plány.

„Môžeme ísť?“ rozčarovane sa na ňu zadíval.

„Akurát sa sľúbila Jaceovi. Však, Noe?“ mala pocit, že sa jej vypleštené oči o chvíľu vykotúľajú z jamiek. Jacea sa zdal byť nervózny, zatiaľ čo jej mama sršala nadšením. Jediné, čo ju naozaj trápilo bol Harryho. Jeho milý výraz sa rázom rozpŕchol ako ľahký popol vo vetre. 

„Môžeme?“ opýtal sa Jace. Načiahol k nej ruku a ona ju prijala. Sama nevedela, čo to robí. Nechcela to. Dobre, možno áno. Predsa len to bol chlapec, za ktoré spoločnosť by pred pár týždňami dokázala aj zamdlieť. Lenže teraz v nej skrsla vina. Vina za toho chlapca bez kravaty s rozopnutou košeľou, ktorá mu odhaľovala kúsok hrude.

„Ja...Asi, áno,“ z úst jej unikol jemný náznak smiechu. Aj nezainteresovaná osoba by si všimla, že to bol smiech vytlačený následkom premáhania sa. Štvať svoju matku nechcela, preto jej ruka vyletela k Jaceovi a kráčala za ním. Harry stál za jej chrbtom a sama sa bála otočiť a vidieť jeho výraz tváre. Ešte nevedela čo očakávať, keď si ho ešte len včera večer pripustila bližšie k sebe. V takejto situácií sa neocitla, preto nedokázala odhadnúť, či za jeho nečitateľným výrazom bude zloba, hnev či dokonca žiarlivosť, alebo hnev v príjemnejšej verzií rýpania do nej a urážania sa.

„Tušila si, že ten s kým ťa mama zoznámi budem ja?“ jeho hlas jej znel v ušiach len matne. Pri tom, ako sa pomaly otáčali na mieste jej padol pohľad na jej partnera spred oltára. S rukami založenými vo vreckách sa na ňu tajomne díval. Jeho napnutá sánka jej dávala najavo, že spokojný nie je. Úprimne, takýto pohľad by určite nepotešil ani jedného priateľa, ak ho tak môže nazvať. Vo vnútri jej tele sa rozlial pocit, aký ešte necítila. Jej priateľ, znelo jej v hlave...

„Väčšinou, keď sa so mnou rozprávaš, sa aspoň usmievaš. Dnes nebude ani úsmev?“ nahol hlavu k svojmu plecu, ponad ktoré sa Noe dívala do neznáma a zabránil jej vo výhľade.

„Prepáč,“ zasmiala sa. Jeho sivé oči sa na ňu pozerali spoza malých vrások z úsmevu, ktoré ich obopínali. Noe sa v tom momente cítila zmätene. Jedna časť jej vnútra sa tešila, že s ním tancuje. Ale druhá časť, tá väčšia, jej rozožierala všetky bunky uprené na Harryho. Ten chlap jej zmizol z dohľadu. Už sa nedočkavo nevrtel na jednom mieste. Nebolo po ňom vidno ani vietor. Mama jej z diaľky mávala a hrdo sa usmievala. Keby jej tak mohla zakričať, nech sa s ňou príde vymeniť.

„Ako sa cítiš v role družičky?“

„Ehm, už asi tri hodiny som sa so sestrou nerozprávala, takže som dosť mizerná družička,“ zhlboka sa zasmial. Páni, pripadá mu to smiešne, pomyslela si. Ona ho rozosmiala, to sa jej ešte nikdy nestalo.

„Určite nie. Nemôžeš jej predsa behať za chrbtom ako telesný strážca,“ nesmie byť predsa tak milý! Prečo sa, dofrasa, musel objaviť práve teraz? Keď sa už takmer rozhodla pre jednu cestu? On si príde akoby z nich mali byť najlepší priatelia, pričom v jeho prítomnosti nedokázala povedať tri súvislé vety, a jediný, kto bol súci sa s ním zhovárať bola Layla alebo Jared. Prečo?

„Hm... a znovu mi neodpovedáš. Trápi ťa niečo?“ zadíval sa na ňu z výšky. Kŕčovito mala svoje prsty vryté do jeho saka na pleci. Určite v ňom zostali značky po jej nechtoch.

„Nie, nie. To nie. Je mi fajn,“ ubezpečila ho, aj keď sa tváril, že jej príliš veriť nechce. Keď mala výhľad cez jeho plece na všetkých ostatných, všimla si, ako sa niekto valí cez ľudí tancujúcich neďaleko nich. Spoza postáv sa vynorila Layla, spolu so svojimi čiernymi mini šatami, ktorými vzbudzovala záujem nie u jedného z prítomných opačného pohlavia. Ako sa ponáhľala, Noe tušila, že čoskoro ju zdrapí za ruku a niekam odvedie. Obyčajne to urobila, ak mala takýto výraz. Vlasy sa jej vplietali do tváre a neverila vlastným očiam, ako dokázala tak rýchlo mašírovať pri výške opätkov jej lodičiek.

„Noe, prepáč, ale nevieš kde máš svoj nepodarený klon?“ zahučala. Noe bola pevne pripravená na jej namosúrený hlas, lenže Jace nie. Trhlo ním, plecom buchol svoju partnerku priamo do líca a Noe silno zovrela oči a prstami si pošúchala boľavé miesto. Zhurta sa začal ospravedlňovať a kontrolovať jej líce, kým Layline oči naberali na veľkosti.

„Jace?“ prekvapene zvolala až cúvla o krok dozadu. Neveriacky jej padli plecia a ona musela nadvihnúť hlavu. Zrejme si myslela, že namiesto neho nájde Harryho. Omyl!

„Layla?“ Jace jej venoval rovnako zmätený pohľad. Noe sa rozhodla ukončiť túto ošemetný a divný rozhovor, ktorý sa pred ňou črtal.

„Jared? Netuším kde je,“ odpovedala. Svoje ruky si zložila za chrbtom a sledovala svoju priateľku ako sa rozdrapuje a o chvíľu nafúkne ako balón.

„Pýtala som sa takého strašne milého a pekného čašníka či ho náhodou nevidel a povedal mi, že ho videl, ale vraj pred pár minútami niekam šiel s partiou chlapcov v jeho veku,“ pri slove čašník sa sama pre seba na pár sekúnd rozplynula ako zmrzlina na slnku, no o chvíľku už bola pevne poskladaná a odhodlaná svojho partnera nájsť za každú cenu.

„Pomôžem vám nejako?“ navrhol Jace. Noe sa snažila prehovoriť, ale Layla ju elegantne umlčala.

„Nie, netreba. Ja asi viem kam šiel, ale budem si musieť požičať Noe. Môžem, všakže? Maj sa pekne, Jace, rada som ťa videla,“ dotkla sa kamarátkinho pleca a štuchla ju, aby kráčala dopredu.

„Aha, dobre. Dúfam, že ho nájdete,“ zakričal za nimi, celkom odrovnaný a sám v strede tanečného parketu. Noe ho bolo ľúto. Chudák, aspoň mu mohli splašiť nejakú milú sesternicu.

„To bolo ale hnusné,“ skonštatovala Noe po pár minútach ticha, kým kráčali ku schodom.

„Ako to, že tancuješ s Jaceom, keď si tu s Harrym?“ Layla zastavila a spustila spŕšku slov, ktoré na Noe zapôsobili ako soľ nasypaná do čerstvo otvorenej rany. Najprv pálili, no potom už tak neboleli.

„Takže ty nehľadáš Jareda? Len si ma chcela zjazdiť za to s kým tancujem?“

„Nie, hľadám aj jeho, pretože sa nudím a väčšina tvojich bratrancov je už mimo dosahu. Zjazdiť ťa bol bonus,“ uškrnula sa a mykla plecom. Zdolala prvý schod potiahnutý krvavočerveným kobercom s rôznymi obrazcami zlatej farby, no trvalo nejakú tú minúty, kým sa Noe pohla za ňou.

„Nemám šajnu kam šiel.“

„Ja áno. Dlho som nevidela Liama a tých jeho kamarátov. Podľa mňa ho oni stiahli so sebou, lebo inú partiu chalanov v jeho veku som tu nevidela.“

„A ako ich chceš nájsť, Sherlock?“

„Ideme po mobil do izby, skúsime mu zavolať. A možno s nimi bude aj Harry, ale jemu zavoláš ty.“

„V žiadnom prípade,“ namietala Noe a aby Layle bolo úplne jasné, že to neurobí, nadvihla ruky a zamávala nimi pred jej očami. Pri predstave, že by sa mala zhovárať s Harrym ju striaslo. Na druhej strane, možno by to bolo aj dobré, nevidieť ako sa mu na čele vytvárajú vrásky, jamky v lícach mu zmiznú a jeho napnutá čeľusť vystúpi na povrch tváre spolu so zúrivým pohľadom v očiach. Možno by ani nebol tak nahnevaný, možno si to celé len namýšľa.  

„Prečo? Je to pre dobro tvojej vlastnej krvi.“

„Nevydieraj ma tu s vlastnou krvou. Ešte prednedávnom si mi tvrdila, že vlastná krv mi je na nič, ak sa na mňa vykašle tak, ako som sa ja vykašľala na Jareda a nechala ho so starkou.“

„Musíš byť plná morálnych zásad práve teraz, keď som ochotná ho hľadať? Dobre vieš, že ja takéto stavy často nemávam,“ s falošným nešťastným výrazom spolu kráčali po chodbe druhého poschodia. Nebolo tam ani živej duši preto predpokladala, že tu sa nenachádzajú, keďže celú chodbu zapĺňalo pár kusov starého nábytku spolu s nemodernou tapetou a hromadou dverí vedúcich do izieb. Pri spomienke na ostatných chlapcov, ktorých videla by typovala, že budú nanajvýš hluční.

„Tak fajn, poďme po ten telefón. Ale ja nikomu nevolám, zavolaj si Jaredovi sama. Aj on aj Harry sú na mňa naštvaní,“ odpovedala. Svoju ruku položila na kľučku dverí Laylinej izby, kam mali pôvodne namierené. V tom jej však Layla drgla lakťom do boku a bojazlivo sa k nej natlačila.

 „Nie je to...dym?“ šepla Layla tesne vedľa Noe. Rukami sa jej dotkla hlavy a jej tvár zamierila presne na ten výklenok z chodby, na ktorý sa pozerala aj ona.

„Božemôj!“ zvolala Noe a rozutekala sa.

Sweet Dreams

Šťastné a veselé sviatky prajem !!

Malý darček odo mňa :) xx

Tvár si skoro necítil. Celá mu tŕpla a štípala. Auto z ktorého vyšiel zaparkoval v garáži a kľúče s malou kľúčenkou si preplietal pomedzi prsty. Znovu sa vrátil do treskúcej zimy, zavrel železné dvere na garáži a ťarbavými krokmi sa cez hordu snehu odhrabanej na jednej strane obrubníka snažil preskočiť až na chodník vedúci k vchodovým dverám maličkého domčeka s pár svetielkami ktoré mu pripomínali sviatky tíško klopajúce na dvere. Do tváre mu padali neposlušné vločky všetkých možných tvarov, rýchlo mával dlhými mihalnicami aby videl kľúč, ktorý sa snažil vopchať do zámky. Do misky, s rôznymi drobnosťami položenej na komode z tmavého dreva, odložil kľúče ktoré jemne zacengali. Hneď na to počul zvuk pazúrov pomaly sa odlepujúcich od plávajúcej podlahy spolu so zvončekom priveseným na obojku chlpatej gule rútiacej sa k nemu.

„Ahoj kamoš, kde je Mia?“ stiahol si rukavice pred tým, než sa zohol v kolenách, pritisol svoj kabát k pätám chodidiel a poškrabal labradora so zlatistým kožúškom za ušami. Dočkal sa iba jeho hlasného zabrechania, lenivo sa chvostom obtrel okolo jeho športovej tašky, ktorú zhodil na zem vedľa skrine s kabátmi a zvedavo ju začal oňuchovať. Do nosa mu udrela lahodná vôňa valiaca sa z útrob bytu, keď sa spoza steny vynorila veselá tvár s úsmevom a strapatým vrkočom prehodeným cez plece.

„Tu som. A ak by si mi pomohol rozmotať svetielka na stromček, bola by som ti neskutočne vďačná,“ zaškerila sa a prešla pár krokov vo svojich huňatých ponožkách. Nadvihla sa na špičky aby dokázala svojho drahého pobozkať na privítanie. Prsty si spoločne preplietli vedľa svojich bokov a už aj ho ťahala za sebou keď spolu boli spojený v jednom nekonečne očakávanom bozku.

„Ale veď som ich skladal minulý rok ja,“ poznamenal. Z hlavy mu stiahla čiapku a bruškami prešla po jeho vlasoch aby nestáli na všetky svetové strany. Odtiahla sa od neho s úškrnom a zatočila si jeho pokrývkou hlavy.  Už bola niekoľko krokov pred ním keď sa naschvál znovu otočila a zazubila. Pár krát tľapla po svojich stehnách aby popohnala ich chodiaceho plyšáka, z ktorého sa chlpy sypali jedna radosť, a on za nimi príliš nezaostával taktiež.

Keď vošiel do obývačky spojenej spolu s kuchyňou, zmrazilo ho hneď pri vchode. Domáci miláčik menom Milo sa spokojne usalašil vo svojom pelechu položenom vedľa radiátora okolo ktorého bolo rozhádzaných niekoľko pískacich a farebných hračiek. V rohu stál, ešte neozdobený, stromček, na gauči boli poukladané škatule s guľami a rôznymi ozdobami kým v kuchyni bola na zemi, sem tam, nešikovne rozsypaná múka a na okne, hneď nad drezom, bol o črepník s vianočnou ružou opretý biely zdrap papiera. Kým on potil krv v telocvični, jeho krásna polovička stihla prebrať polovicu pivnice a prelistovať tri knihy kuchárskych kníh lenivo odložených na poličke vedľa pestrofarebných pohárov a urobiť neporiadok, ktorý si aj tak starostlivo a dobrovoľne uprace.

„Ako bolo s chlapcami v telocvični?“ pokojný hlas sa niesol celou kuchyňou spolu s tichým zvukom hudby vychádzajúcej z televízora. Pomedzi svoje slová si na ruky nasadzovala chňapky a otvorila rúru z ktorej sa vydrala hromada teplého vzduchu a ona sa musela na moment odtiahnúť.

„Fajn. Ale vidím, že ty si vykradla všetkých našich susedov,“ podišiel ku nej a z taniera s koláčikmi posypanými práškovým cukrom si jeden, so snahou byť nenápadným, ukradol.

„Nič som nevykradla. Iba som všetko zniesla z poschodia,“ usmiala sa a pokračovala.

„Máme príliš veľa ozdôb, ktoré už nepoužívame. Čo keby sme ich roztriedili a niekomu darovali?,“ Rozpálený plech položila na stôl a skôr než stihla do rúry vložiť ďalší, už pripravený, plátok železa s vykrájanými obrázkami z cesta, on jej stiahol rukavice z rúk a potiahol za dlhý sveter k sebe k stoličke na ktorej sedel.

„Daj si pauzu, zlato,“  vtisol ju medzi svoje svoje stehná, kolenami jej stlačil nohy aby mu nestihla újsť a dlhými pažami nastoknutými v tenkej mikine si privlastnil celé jej brucho v objatí. Svoje líce jemne pritisol k nej bruchu a s radosťou pociťoval každý jej výdych a nádych. Zacítil, ako sa jej zachveli svaly na  keď sa rozosmiala a po niečo natiahla.

„Ochutnaj, prosím,“ zamávala radom mihalníc a v drobných prstoch mu pod nos posunula kúsok voňavého koláčika ozdobeného farebnou penou. Neodolal sladkému pokušeniu, rovnako ako sťažka odolával jej samotnej.

„Mama mi dala recept,“ povedala nadšene a jemu zabehlo. Pri každej spomienke na recepty ženy, ktorá na svet priviedla to úžasné dievča, s ktorým zdieľa svoje chvíle, mu pripomenú to, ako mizerne sa po nich často cítil spolu s tabletkou na trávenie. Ale iba ak to bolo v Miinom podaní. Nie žeby jej varenie nešlo, ide, len na zákuskoch musí jemne popracovať.

„Je to úžasné, ale nechcela by si ísť na chvíľku hore? Kým sa ti tu upečie ďalšia várka?“ vyceril zuby. Posadil si ju na ľavé koleno a ona mu svoje ruky položila okolo krku. Teplé dlane ho príjemne hriali po tom čo sa z hrozivej zimy tam za oknami ich teplého príbytku snehová nádielka zväčšovala a zväčšovala.

„Ty sa choď osprchovať a ja to tu doupratujem. Nehnevaj sa, ale páchneš,“ pokrčila nosom a plátenou utierkou zamávala pred jeho tvárou pričom sa naňho škodoradostne uškŕňala. Pri jej pripomienke jej nehodlal ostať nič dlžný. Keď sa horko ťažko predrala z jeho náručia späť k svojej práci, ponoril svoju ruku do nepatrnej kôpky bielej múky rozsypanej na pracovnej doske priamo za ňou. Plech vopchala do rúry, zavrela a ruky si opláchla pod prúdom studenej vody.  Keď jej zľahka ťukol do pleca, pričom sa otočila, s radosťou jej uštedril bielu šmuhu pozdĺž celého jej líca spolu s bradou. Jej prekvapený výraz ho potešil. Vytreštené modré oči mu pripomínali tie radostné plamienky, ktoré vzbĺknu vždy vtedy, keď ju hnevá.

„Sme špinaví obaja. Je to neodkladný dôvod na spoločnú sprchu,“ vyhlásil. Ľahko sa jej podlomili nohy keď sa prikrčil, obmotal svoje ruky okolo jej kolien a prehodil si ju cez plece.

„Pusť ma, všetko mi zhorí a ty budeš namiesto koláčov jesť uhlie. Počuješ ma?“ žalostne prosila, hoci sa v jej hlase našli záblesky radostného smiechu. Aj cez to, že mu pár krát zabúšila do pevného chrbta, nebolo jej to nič platné. Pomyslel si, že by na jeho únosy už mohla byť zvyknutá, pretože často ho trafí do tváre svojou papučou, keď kope nohami na protest, aby ju položila späť na pevnú zem. Keď kráčal po schodoch do izby, začul veselí štekot Maila. Bral to ako podporu.

„Miláčik, koláče neutečú,“ zľahka ju tľapol po zadku, načo ho ona dlaňou precízne buchla do krížov.

„A navyše som ešte ani nezavesila reťaze na stromček,“ oduto začul poza svojho chrbta, keď otváral dvere na izbe. Zavrel ich nohou a podišiel k posteli. Drobné žieňa, ktoré sa hodnú chvíľu hompáľalo na jeho pleci opatrne položil na mäkkú prikrývku.

„O ten sa postarám,“ ubezpečil ju. Kolenom si prerazil cestu medzi jej stehná aby si zaistil pohodlný výhľad na jej tvár. Prstami jej zašiel pod lem trička a cítil ako sa strhla pod jeho studenými prstami.

„Vieš o tom, že o chvíľu nám zhorí kuchyňa?“ napomenula ho, hoci sa jej páčilo ako sa jeho pery dotýkajú jej pokožky pozdĺž kľúčnej kosti a neskôr aj na krku. Zakaždým keď ju jeho vlasy pošteklili na tváre alebo na hrudi, kopla ho. Sama nevedela prečo. Možno jej to pripadalo vhodné. Rýpať doňho tak ako on rýpe do nej svojou tvrdohlavou povahou, svojimi pohľadmi ktorým odoláva z minúty na minútu. Iba sa rozosmial a naschvál ju začal štekliť na celom bruchu a chrbte.

„No a čo. Teraz ma nevyruší ani snímač dymu,“ zaškeril sa a ani nehodlal dvihnúť hlavu. Nechala sa presvedčiť, vplietla mu svoje prsty pomedzi vlasy a dožadovala sa aby svoje pery premiestnil z krku na jej tvár.

„Nemali sme ísť do sprchy?“ schytila jeho tvár do rúk a odtiahla ich od svojej tváre. Zjavné bolo, že jej čin sa mu nepozdával.

„Veď potom môžeme ísť aj tam,“ spustila svoje ruky k jeho tričku a pomaly ho začala odhŕňať z jeho chrbta. Nechtami prechádzala po jeho pokožke a zanechávala po sebe malé stopy na pamiatku do sprchy. On si nos ponoril do jej voňavých vlasov. Prstom jej prechádzal po čele kým sa jeho pery venovali tým jej a zamestnávali jej jazyk od zbytočných slov, ktorými by sa chcela vyslobodiť.

Z nenazdajky niečo zhrotalo. Nebol to silný náraz no bol dosť silný na to, aby ho vyrušil. Znechutení z toho, že celé jeho predstavy boli len jednoduchým výmyslom jeho bujnej mysle v sne ho zarmútili. Tešil sa však aspoň na jedno. Na pohľad na ňu, ako leží vedľa neho a jej vlasy pokojne odpočívajú na bielom vankúši. Že bude zamotaná v prikrývke a jej nahé plecia budú znovu odhalené spod trička. Že ju bude môcť pohladiť po líci, hoci to ona nebude môcť vnímať, no jemu to ukľudní šialenú túžbu zamknúť dvere a nikam ju od seba nepustiť. Keď odlepil viečka od seba, neuvidel nikoho. Pohľad mu padol na priestor pri posteli, kde stála ona. Mia s jeho košeľou prevesenou na sebe, so svojimi nohavicami, svetrom a topánkami v ruke. Presnejšie, jednou topánkou.

„Prepáč, nechcela som ťa zobudiť,“ pousmiala sa a rýchlo sa zohla po svoju topánku ležiacu na plávajúcej podlahe jeho izby. Posteľ mal celú rozhádzanú, ako vždy keď k nemu prišla a vankúše boli rozhádzane všade naokolo. Hovoril si, na čo mu je vlastne toľko vankúšov, keď tak veľkú posteľ obýva iba on sám.

„Odchádzaš? Znovu utekáš?“

„Iba som ťa nechcela budiť. Usmieval si sa, snívalo sa ti niečo pekné a nechcela som ti to pokaziť,“ zhodila všetky veci na zem a do oboch rúk chytila nohavice. Šikovne si ich na seba začala navliekať, kým sa on snažil posadiť. Pokrčil nohy, na kolená si položil lakte a nechal prikrývku aby mu skĺzla po hrudy dole k pásu.

„Dúfal som, že zostaneš. Aspoň na chvíľu.“

„Drahý môj, ak by som tu zostávala, náš doterajší vzťah by už dávno skrachoval. Ja mám svoj život a ty svoj.“

„Áno viem, to mi hovoríš stále,“ otrávene odpovedal.

„Nehnevaj sa, nič viac nie je dovolené,“ štvornožky k nemu prešla cez matrace aby medzi prsty chytila jeho bradu a darovala mu posledný vášnivý bozk. Jeho pery boli celé opuchnuté, niet divu. Nechtami zišla po jeho hrudi a znovu sa od neho odtiahla. Zhodila zo seba košeľu, navliekla svoje telo do svetra a on sa iba bezmocne prizeral ako od neho znovu uteká. Aj keď si to sama nechce priznať dobre vie, že on k nej cíti niečo viac. Vždy si kládol otázku toho istého typu. Bude niečo také cítiť aj ona?

Our Demons 8. - New Decision

Hmmm...dúfam, že sa bude páčiť!

Dnes som výnimočne skúpa na slovo :)

Cesta do hotela, v ktorom sa mala konať svadba trvala cez pol hodiny. Noe so stŕpnutými nohami vystúpila z auta a s poskokom svoje nohavice vytiahla vyššie k pásu. Lenivo zívla a pri pohľade na vysokú budovu obrastenú zeleným brečtanom sa jej ústa ani zavrieť nechceli. Bola to stavba z 19.storočia spolu veľkými francúzskymi oknami na prízemí a menšími oknami na zvyšných dvoch poschodiach pôsobila majestátne a svojim spôsobom nedotknuteľne. Pred vchodovými dvermi oddelenými od konca chodníka troma schodíkmi stal pod červenou markízou, olemovanou žltou látkou, postarší muž s belasými fúzami, ktoré pod sebou skrývali úzke pery splývajúce do úsmevu, keď si všimol, že naňho Noe pozerá a slušne sklonil hlavu na pozdrav.

„Mohla by si mi pomôcť s kuframi?“ jemne podráždene sa ozvala jej mama, ktorej bolo vidno iba nohavice.  Zvyšok jej tela bol ponorený v kufri auta. Zaparkovala na ceste vysypanej štrkom presne pred vchodom do hotela aby svoju batožinu nemuseli zbytočne ťahať po dlhej ceste. Noe sa chopila pomoci a k rúčke, ktorú vytiahla zo svojho malého kufra položila aj tašku s laptopom. Začula ako jej mama niečo monotónne hovorí, kým tmavohnedými očami prechádzala po okolí. Všade naokolo sa rozprestieral park s trávou zosekanou presne na milimeter a rôznymi druhmi stromov a hromadou záhonov, kde zazrela záhradníka s nožnicami v ruke a malým fúrikom vedľa jeho nôh odetých v tmavozelených monterkách.

„Pôjdeš na recepciu a zaregistruješ nás, dobre? Ja idem odparkovať auto,“ striasla sa keď jej mama chrbtom ruky prešla po líci a pri tom cítila všetky žili, ktoré vystupovali spod jej kože a tak ju skrášľovali jej vlastným spôsobom.

„Nemôže to zariadiť Emma?“ zvesila plecia. V organizovanej práci sa doteraz nevynašla a komunikácia s úplne cudzími jej taktiež nešla. Odmala bola ona zo súrodencov tá, ktorá bola hanblivejšia a menej akčná. Ľudia si ju príliš nevšímali a to jej dostatočne vyhovovalo, pretože stredom pozornosti bola vždy jej staršia sestra. Aj keď sa hovorí, že nie je nič horšie ako žiť v tieni v staršieho súrodenca v jej prípade to tak nebolo.

„Nie, máš osemnásť. Začínaš byť zodpovedná,“ posmelila ju mama a zavrela kufor auta s rachotom. Noe privrela oči, pretože ten zvuk jej nepripadal dvakrát príjemný.

„A kde sa stratili tie slová, že si mám užívať detské časy?“

„Vyparili sa,“ odsekla a venovala jej úsmev s odhalenými zubami. Keď sa mama posadila do auta, prevrátila očami pretože ak by to urobila pred ňou, vypočula by si prednášku o chovaní. Toto malé gesto si dopriala až potom, čo jej zišla z očí a spolu so svojou batožinou sa vybrala k recepcií. V štrku za sebou nechávala dva dlhé pásy od koliesok na kufri. Postarší pán sa dlhým krokom razom ocitol pri nej, ponúkol sa na pomoc a tak ju ochotne prijala a nechala ho, aby jej kufor preniesol až do haly. S hlboký presviedčaním samej seba, že zvládne jednoduchú registráciu prehrýzla všetky svoje zábrany a vyplnila všetky papiere, ktoré boli potrebné. Podpisy však nechala na jedného zo svojich rodičov.

„Neviem kde si, ale keď si nájdeš moje odkazy budem rada, ak mi zavoláš,“ ukončila svoj monológ venovaní mikrofónu telefóna. Silno stlačila červené tlačidlo na telefóne a vložila ho do zadného vrecka na nohaviciach. Nedočkavo vyčkávala, kedy si pre ňu príde jej sestra ako jej sľubovala. Nechala jej už dva správy a niekoľko zmeškaných hovorov, pričom prichádzala na fakt, že postarať sa o jej malú sestru nie je jednou z jej priorít. Nakoniec sa rozhodla, že ísť do svojej izby a vhodiť s buchotom kufor do skrine bude najlepšie čo môže v tejto chvíli urobiť. Neskôr si ju istotne nájde.

„Ehm, môžem na chvíľku?“ na pleci pocítila čiusi ruku. Jej drobné plece sa pod ňou ľahko stratilo a stačilo sa jej len trochu pootočiť aby zistila, kto sa snaží získať jej pozornosť. Chalan, dalo sa povedať chlap, ale nie zas tak starší od nej sa na ňu milo usmieval spolu s vlasmi vyčesanými dohora a párom očí plných iskier nadšenie.

„Prepáč, že ťa vyrušujem, ale si tu kvôli svadbe?“

„Hm, áno. Potrebuješ niečo?“ opätovala mu úsmev.

„V podstate. Nevidela si tu niekde pobehovať chlapa s nervami v kýbli? Je to ženích, má také dlhšie vlasy sčesané na stranu,“ horlivo sa snažil gestikulovať aj keď mu to bolo na nič, keďže Noe presne vedela, o kom sa snaží získať informácie.

„Myslíš Louisa?“

„Presne. Som rád, že ho poznáš.“

„To aj ja. Je to môj budúci švagor,“ víťazne sa usmiala. Aspoň raz niekoho dobehla. Dalo by sa to nazvať dobehnutím? Aj tak jej takýto maličký detail dokázal urobiť radosť.

„Páni, takže predsa si to ty. Voláš sa Noelle, že?“ nadvihol čelo a úsmev rozšíril ešte viac. Kto je to dočerta za chlapa? Vyzeral podozrivo a príliš milo a príťažlivo. Hlavou jej už prebehlo, čo by to mohol byť za maniaka, aj keď tak nevyzeral. Znovu si uvedomila, aká je jej fantázia šialená, ak panikári.

„Odkiaľ ma poznáš?“

„Ja som Louisov kamarát. Ospravedlň ma, volám sa Liam. Tamtí traja ľudia sediaci na sedačke sa volajú Niall, Zayn a...Harry tu už znovu nie je,“  otočil sa a natiahol ruku aby videla, kde sedia. Blondiak s jasnomodrými očami jej milo zamával a uškľabil sa, kým druhý chalan mykol hlavou na pozdrav smerujúci mne, kým mu na hlave zašumela ofina z jednej strany na druhú a tmavé strnisko pozdĺž jeho čeľuste a líc sa vynímalo v kontraste s jeho žiarivým úsmevom.

„A Harryho máš kde?“ skúsila sa opýtať čo najviac neutrálnym hlasom, aby nevzbudila hoci len malé podozrenie. Na druhej strane, aj táto otázka mohla podpáliť oheň záujmu. Mala len nepatrné pochybnosti o tom, že Liamov kamarát Harry by nebol ten Harry, ktorému už týždeň odmieta zdvihnúť telefón, alebo odpovedať na správy. Falošné nádeje znamenajú falošné predstavy a ich ruiny sa opravujú len ťažko.

„Niekam utiekol, pravdepodobne za nejakým dievčaťom,“ veselo mykol plecom, ako by to bola tá najviac samozrejmá vec na svete. Možno bola, ale nevidel to, ako Noe narástla v krku veľká hrča. A to si začínala vsugerovať, že nálepka sukničkára mu prischla len na nejakú dobu kvôli bujnému obdobiu. Liam jej rozhodne v tejto chvíli ani len o milimeter nepomohol.

„Aha,“ vydrelo sa jej z úst. Liam si všimol, že jej milá tvár sklesla a príjemný tón v hlase zošedivel.

„Myslím, že by som ťa už mal nechať ubytovať sa. Príliš zaneprázdňujem ľudí,“ vystrel ruky a naznačil svoj odchod spolu s kľúčom od jeho izby. Pomyslela si, že poznať niekoho na prvý pohľad tak značne pozitívneho sa tento predĺžený víkend môže zísť.

„Bolo to príjemné zaneprázdnenie času,“ uznanlivo odpovedala a pousmiala sa.

„Tak sa maj, uvidíme sa neskôr,“ sklonila hlavu a tým ho pozdravila. Podlaha priestrannej haly sa pomaly ale isto začínala zapĺňať pármi nôh patriacim členom Noeinej rodiny a ona sa im chcela vyhnúť. Nie preto, že by ich nemala rada. Na rad by prišli nekonečné objatia, stískania jej už tak dosť červenkastých líc na ktorých by ostali purpurové fľaky od kostnatých prstov jej tiet, ujov, strýkov a Boh vie koho ešte.  Plánovala si to nechať na neskôr. Nenápadne sa prešmykla okolo schodiska a stlačila tlačidlo pri výťahoch.

S hlbokým výdychom sa zhodila na posteľ, od ktorej sa odrazila a niekoľko krát na nej ešte zabalancovala. Konečne ocitla vo svojej izby. Najviac ju zaujala práve posteľ nad ktorou visel páperovo jemný baldachin, ktorého sa musela hneď inštinktívne dotknúť prstami. Jemne ho pošúchala prstami a nechala znovu pokojne visieť. Izbou sa vznášala jemná vôňa aviváže čerstvo vypratého posteľného prádla a na stole ju čakala miska plná ovocia spolu s vázou plnou kvetov. Celé toto kráľovstvo jej pripadalo príliš, za ktoré musela jej sestra s Louisom vysoliť hromadu peňazí.

„Život má konečne zmysel,“ začula silno zafarbený tón hlasu svojej najlepšej kamarátky. Vedela, že ona si ju po krátkej dobe nájde a preto sa neobťažovala vykloniť svoje telo spoza dvier aby sa jej ukázala. Pokračovala vo vyberaní svojich kusov oblečenia a kozmetiky z malého kúsku batožiny a ukladala ich do skrine vyhradenej len a len pre ňu.

„Nehodláš sa ani ozvať? Čo ak by som rozvalila dvere a stál by tu nejaký polonahý chlap?“ dotknuto sa zastavila v strede izby a chudé ruky založila v bok ako nadurdená manželka. Noe pokrútila hlavou a usmiala sa nad jej podrezaným jazykom.

„Dala by si sa s ním do debaty,“ nedokázala si do nej nerýpnuť. Rukami tľapla po mikine položenej na bielizníku aby ju vyrovnala a mohla odložiť na poličku. Layline sivé oči sa naštvane skryli pod jej obočím a plné pery sa zúžili do súmernej roviny.

„A ako vôbec vieš, kde mám izbu?“

„Tvoja mama sa veľmi rada rozpráva,“ šibla po nej pohľadom. Layla sa zvalila na jej posteľ, šťastne si zakopala do nariasenej prikrývky a pokračovala, „keď sme sem prišli, na recepcii som videla úžasného chlapa. Dúfam, že ide na svadbu. A mal pri sebe ešte dvoch zlatých kamarátov,“ poznamenala celá vo vytržení a jej zasnená tvár pripadala Noe na rozosmiatie.

„Čo mal na sebe?“

„Úzke džínsy a tmavohnedé tričko s dlhým rukávom. Bolo mu vidno všetky svaly na rukách,“ znovu si zakopala do matraca a pre istotu ešte zakričala do vankúša, ktorý schmatla z malej hromady pred sebou, do ktorého vtisla hlavu a nechtami natretými na čierno zovrela jeho lem.

„Tak toho poznám, rozprávala som sa s ním. Volá sa Liam. Je vážne milý,“ odsekla. Layla v momente zbystrila svoju myseľ a hlavu rozstrapatenými vlasmi pripomínajúcimi nepodarené vtáčie hniezdo namierila Noeinim smerom.

„No tak spomaľ. Rozprávala si sa s ním? Kto to je?“ celá horlivá a nedočkavá schmatla spomínaný vankúš a položila si ho do lona spolu so zloženými rukami

„Je milý, čo už som ti povedala a je to Lousiov kamarát.“

„Nevieš náhodou, kde sa nachádza Louis?“ konšpiračne sa snažila zo svojej spoločníčky vytlačiť všetky možné informácie.

„Hej, schlaď si hormóny! Dnes tu budeš oblbovať Jareda ako svoj doprovod, žiadneho Adonisa s nevinnou túžbou opiť sa na kamarátovej svadbe a zatancovať si s družičkami,“ varovala ju. Layla napomenutie svojej prostorekej kamarátky brala na ľahkú váhu a svojim známym úškrnom cez celú tvár jej dala najavo, že si môže hovoriť akurát tak do vetra.

„Veď jasné, nič iné nemám v úmysle,“ odfrkla. Ťarbavo zodvihla svoje telo z postele a so zovretými perami sa zahľadela na kamarátku s prekríženými nohami a rukami zapierajúcu sa o stoličku prisunutú k malému toaletnému stolíku.

„To si aj myslím. Rozmýšľala si nad tým, že má možno milujúcu priateľku?“ uškrnula sa.

„Úprimne? Nie. Veď sa to tak či tak dozviem. Idem do izby, aby si sa mohla vybaliť. Prídem večer,“ usmiala sa a nad slovom priateľka sa nezamyslela viac než tri sekundy. Pomyslela si, že jej kamarátka bude nepolepšiteľná až dokým sa nespáli a potom jej bude môcť povedať, že jej to hovorila.

„Na chvíľku ťa nechám samú, idem pozdraviť strýka Stevea,“ zamumlala Emma. Prstami prešla po Noeinom odhalenom predlaktí a pobrala sa iným smerom. Znovu zostala sama. Jared sa niekam vyparil. Zdalo sa jej, že uvidel bratranca Boba a tak za ním rýchlo zdupkal. Keď jej pohľad zachytila Layla, na jej tvári sa rysoval znudený a zúfalý výraz. Postávať po boku jej rodičov a počúvať ich pracovné problémy ju nebavilo, ale svoje rodinné povinnosti si podľa jej mami jednoducho plniť musela. Zaujímavé pre ňu bolo to, že aj keď sa jej rodičia spolu s Laylynimi poznajú odjakživa, ju k takýmto rozhovorom nepozývali. V Noe rástla nedočkavosť. Chcela vidieť toho, kto jej celý deň spôsoboval vrásky pri tom ako rozmýšľala, čo mu povie, keď ho stretne. Ako je možné, že vždy keď chce aby sa objavil, on jej robí na truc a nemieni sa mihnúť ani okolo? Nebolo by to však od nej hlúpe? Keď ho po celý čas surovo ignorovala a teraz ju pohlcuje túžba vidieť ho?

S pohárom šampanského v ruke sledovala všetkých naokolo, ako sa smejú, ako sa rozprávajú o zajtrajšom dni. Ako debatujú o tom, aké bude mať jej sestra šaty a aká kapela bude hrať. Tieto vety púšťala jedným uchom dnu a druhým von. Presne proti nej stál bar spolu s poličkami za ktorými bolo zasadené zrkadlo do steny. Sledovať svoje rovné vlasy ako prútiky zviazane v gumičke padajúce cez jej ľavé rameno jej pripadalo zvláštne. Nikdy takýto účes nenosila, ale Laylu veľmi baví experimentovanie. To sa už nedá povedať o šatách tmavomodrej farby voľne obopínajúcich jej telo s čiernym svetrom v ktorom skrývala svoj telefón.

„Skvelé, konečne som ťa našla,“ Noeina mama ju pevne chytila za ruku a prisunula k sebe. S úsmevom na tvári sa jej zdala podozrivo dobre naladená, čo u nej nebolo tak často zvykom, preto sa tejto zmene nebránila.

„Dorazila moja kolegyňa a hádaj kto jej robí spoločnosť,“ zaplesala a ona sa v duchu modlila, aby jej doprovod predstavovala malá hromada chlpov so špicatými ušami a mašľou okolo krku nasúkaná v taške z ktorej sa bude vykláňať iba jej miniatúrna hlava.

„Má tu syna. Úžasný chlapec, pár krát som ho stretla a je neodolateľne milý,“ ubezpečila ju o kvalitách spomínaného chlapca. Jej slova prestala vnímať ako náhle sa z dverí nenápadne vynoril Harry. Opravil si golier na bielej košeli a narovnal sako farbou pripomínajúce tmavú noc, ktorá sa rozprestierala za oknami miestnosti. Vycítila šancu, keď sa konečne odpojil od svojho sprievodu kamarátov a má možnosť sa s ním porozprávať o samote. Od čašníka si ochotne vzal pohár plný tekutiny so stúpajúcimi bublinkami k hladine a pevne rozhodnutá sa k nemu vydať musela iba pedantne odrovnať svoju matku.

„Fajn, predstavíš mi ho inokedy. Musím ísť,“ bez šance na právo pre jej odpoveď ju pobozkala na líce a obišla zo strany. Zmätene sa na ňu zadívala aj keď jej bola otočená chrbtom a pri pochopení, že sa jej potešenia a záujmu nedočká, prevrátila očami nad svojou mladšou dcérou plnou nevyspytateľných výkyvov a pobrala sa k najbližším členom rodiny.

Tak aby ju mama nevidela sa Noe prešmykla popri závesoch až k rohu miestnosti. V duchu sa tajne modlila, aby na ňu nereagoval tak negatívne, ako to ona naposledy uštedrila jemu. Podozrievavý pohľad dvoch družičiek s viac ako dvoma pohármi v sebe sa po Noe závistlivo kĺzal ako  nôž po masle pri zistení, kde, lepšie povedané, ku komu jej kroky mieria.

„Utápaš svoje znudené myšlienky v pohári šampanského?“ opýtala sa ho potichu, tak aby ju počul iba on a zároveň prehlušila hlasnú vravu. Jeho vlasy sa ľahko zatrepotali pred tým, než otočil hlavu a pobavene mykol ústami pri prekvapení, že práve ona sa k nemu prihovorila ako prvá.

„Vidím, že ani ty nezaostávaš,“ poznamenal pri pohľade na kus skla, ktorý držala v ruke a pokračoval.

„Hneď ako sme dorazili som ťa tu hľadal. Akoby sa za tebou zľahla zem.“

„Trvá to, kým ťa vybozkáva a vyobjíma celá rodina od najstaršieho po najmladšieho člena.“

„Chápem, ja tu mám známych iba chalanov. Vybozkávať nemám koho,“ zaškeril sa panovačne sa pozrel sa Noe. Bola rada, že sa na jeho tvári pohrával úsmev.

„Ohľadne toho, ako sme sa posledný krát rozišli v zlom,“ zastavila, keď sa jej ľahko dotkol. Z úst sa jej zastavil tok slov, akoby onemela po tom, ako sa jeho pokožka dotkla jej. Prakticky sa správala, akoby ju popálil a ona dokázala iba sýknuť od

„Nechaj to tak, malo sa to vyvíjať ináč,“ ľútostivo zovrel pery. Z jeho tvár priam sršal pocit previnenia, ktorý, zdá sa, ich zožieral oboch naraz kvôli niečo inému.

„Nie, ja ti to chcem povedať. Nemyslela som to tak, som hrozne impulzívna a často hovorím skôr, než si niečo premyslím a...“ vety sa z nej predierali tak rýchlo, akoby už nemala inú šancu sa s ním pozhovárať. Pri tom, ako mu chcela vysvetliť svoje chovanie sa len pousmial a položil svoj pohár na stolík za ním pritisnutí na stenu. Do jednej ruky stroho spútal obe jej zápästia v snahe umlčať ju a pokúsiť sa tiež o nejaké vyjadrenie. Ukazovák na druhej ruke si priložil na pery a dúfal, že pochopí a vyslyší jeho skromnú prosbu o chvíľku ticha.

 So zaťatými zubami očakávala nejakú nevyspytateľnú rekciu. Možno preto, že takto reagoval každý chlapec s ktorým sa snažila nejako zblížiť. Preto sa v poslednej dobe štíti kontaktu s akýmkoľvek chlapom ku ktorému by mohla cítiť niečo viac než priateľstvo.

„Netráp sa. Na takéto reakcie som zvyknutý. Väčšina žien reaguje takto prehnane, keď sa dozvedia čo som vyvádzal,“ jeho rekcia ju prekvapila. Často krát nepočúva ako sa niekto k niečomu dobrovoľne priznáva a to ešte v prítomnosti ženy.

„Vážne ma to mrzí,“ jej hlas bol tak tichý, až si Harry myslel, že posledné slová prehltla nazad do seba a nechala ich v bezpečí tajomstva.

„Premýšľala si nad tým, čo som sa ťa pýtal?“ zelenými očami plnými túžby a netrpezlivosti na nej spočinul tak dlho až sa hanbila odhaliť tie svoje spoza viečok a zadívať sa do nich.

„Ak ti poviem, že nie tak to asi veľmi radostne neprijmeš za odpoveď, že?“

„Nebudem sa na teba hnevať. Tvoje rozhodnutia sú slobodné,“ pustil ju a namiesto toho aby jej úzke zápästia zvládal držať v jednej ruke, prešiel bruškami prstov po jej zapýrenom líci. Tento krát jeho výraz nebol uvoľnený a hravý, ako vždy. Bol akýmsi spôsobom nežný a cítil, že ak na ňu bude tlačiť, nebude to o nič lepšie. Otázkou, ktorá ju zožierala až do špiku kosti bola tá, či si začať niečo s človekom, od ktorého nevie čo očakávať v rôznych situáciách? Chce byť prekvapený vždy, ak by sa vo vzťahu niečo zvrtlo?

„Nechcem a nebudem klamať. Rozmýšľala,“ nervózne zablúdila pohľadom na Harryho. Jeho tvár zalial spokojný úsmev. Čiastočne ju to potešilo, nevedela však, či jeho reakcia bude rovnaká, keď mu prezradí, čo zo svojho premýšľania vyvodila. Ešte nikdy nepoznala tak temperamentného človeka ako je on.

„Mám sa začať tešiť?“ pripadalo jej komické a hrozne decentné, ako len tak postávali obďaleč ostatných prítomných. Spoločne sa opierali o kus lakovaného dreva zodpovedajúceho povinnostiam stolíka. On mal ruku založenú vo vrecku na nohaviciach, ona si svoju chvíľku ticha plnú napätia spríjemňovala hraním sa so stopkou pohára. Nemala by ísť na miesto, ktoré by bolo viac pokojné, aby mu svoje rozhodnutie mohla povedať z očí do očí bez výkrikov podnapitých spoločníkov?

„Myslím, že nejaký dôvod by tu na radosť mohol byť,“ začala a pootočila sa k nemu. Pohla svojimi prstami, snažila sa nájsť tie jeho, ale tma jej v tom do karát nehrala. Najviac znervóznela, keď sa od nej Harry odtiahol a ona z nenazdajky spanikárila. Nenápadne mávla rukou do neznáma, no nenašla nič. S mysľou plnou nechápania sa naňho zadívala, ale stačil jej jeden pohľad a jeho slušný odstup si žiadala prítomnosť jej otca.

„Dobrý večer,“ Harryho chrapľavý hlas sa rozoznel synchronizovane s úsmevom. Hrešiac v mysli zovrela pery a prevrátila oči. Nedobrovoľne sa otočila s umelým úsmevom a zmrzla pri pohľade na osobu pred ňou.

„Prišla ti návšteva a mama chce, aby si sa prišli privítať,“ úsmev jej otca často vyriešil hŕstku problémov. Teraz jej zmaril plán, ktorý v hlave snovala už niekoľko hodín a jej jedinou túžbou bolo mať ho čo najskôr za sebou.

„Ešte tu niečo vyriešim, o chvíľku prídem,“ rázne odpovedala a snažila sa vrátiť k Harrymu. Ten stál s rukami prekríženými za chrbtom s vypnutou hruďou a so spodnou perou vtiahnutou medzi zubami sledoval okolie.

„Noe, hneď...“ prikývol hlavou a to, ako sa jeho tvár zmenila na kúsok ľadu jej do mysle neprinieslo nič dobré. Pripadal jej hrozne prísne, na čo nebola zvyknutá. Často krát nemala možnosť ho takéhoto vidieť.

„Takže?“ zastavil ju plný očakávaní a netajeným úsmevom. Jej otec vykročil dopredu a vtedy využila možnosť, aby sa otočila a pritiahla ho k sebe keď zdrapila časť jeho saka do dlane. Priložila svoje pery neďaleko jeho ucha a pár slovami zmenila celý jeho večer.

Our Demons 7. - How am I supposed to trust you?

Znovu sa poslušne hlásim :)

tento týždeň veľa času nebolo, navyše som mala imatrikulačku a všetko bolo také gŕŕŕ, že som si ani nestihla uvedomiť, že je tu koniec týždňa. 

Aj keď je časť kratšia, pevne verím, že sa bude aspoň trochu páčiť a dúfam, že ma nezabijete :)

Majte sa pekne ;) Xxx

Len čo nízka žena ukončila hodinu, Noe vytiahla svoje ruky z Harryho dlaní, pozberala si veci a utekala do šatne. Harry zostal nechápavo stáť na svojom mieste. Na to, aby si uvedomil čo Noe robí bol príliš zmetený a zabraní do svojich myšlienok. Nechcela sa s ním zhovárať, chcela odtiaľ čo najskôr vypadnúť a ísť za Laylou. Nestihla ani sprchu, snáď tá polovica voňavky, ktorú na seba vyliala, nejako znásobí svoju vôňu. Chcela opustiť všetky momenty, ktoré sa tu pred chvíľou odohrali a túžila na nich čo najskôr zabudnúť.

Vybehla na ulicu. Do tváre jej narazil nepríjemný vietor a Noe sa cítila, ako by jej niekto dlhými nechtami prechádzal po celej tvári. Štípalo ju to a zároveň bolelo. Zrejme to bolo tým, že si pred tým tvár opláchla studenou vodou, aby si osviežila triezve zmýšľanie. Na hlavu si nasadila čiapku a pešo sa ponáhľala domov. Aj keď sľúbila Layle, že sa zastaví pri nej v práci, nechcelo sa jej tam ísť. Neriskovala ani nastúpiť do auta k Emme, keďže sa Louis s Harrym a Jaredom vybrali niekam von. Znamenalo by to veľa otázok, na ktoré by nevedela odpovedať, ak by jej nechcela vytrúbiť všetko, čo sa dnes dozvedela.

„Noe!“ začula svoje meno niekde za sebou. Tlmene sa pretĺkalo prázdnou ulicou, po ktorej neprechádzalo ani jedno auto, či okoloidúci. Tma sa zmocnila všetkého, čo sa okolo nej nachádzalo. Dokonca ani poriadne nevidela na cestu, nebiť pouličných lámp.

„Noelle, počkaj!“ krik, ktorý vychádzal z hrdla nejakého muža sa zopakoval. Nikto z jej blízkych ju nevolá jej celým menom.  Iba ak sú na ňu naštvaní, čo otec nikdy nie je, pretože s ňou tak často nebýva a Jared na ňu začne jačať nejakými prezývkami, ktoré jej prischli už v detstve. Naštvane si stiahla kapucňu, ktorú mala pripnutú k bunde z hlavy a otočila sa. Mala toho dosť, chcela mať chvíľu pre seba. Pobiť sa s myšlienkami, ktoré jej ako ostré ihly padali všade kam len v mysli zabočila. Do každej uličky, do každého zákutia. Mala sto chutí zvriesknuť, čo od nej tá osoba chce. Ale keď zbadala kučery vybočujúce spod čiapky poskakovať okolo tváre chlapca, ktorého sa snažila vygumovať z hlavy, stuhla a nohy jej zdreveneli.

„Vieš ako dlho mi trvalo dobehnúť ťa?“ už z diaľky kričal tak nahlas, aby ho počula. V jeho hlase cítila, ako sa mu z krku prebíjali nádychy. Je pravda, že bola ďaleko. Musel sa do toho behu poriadne vžiť.

„Dosť, išla som tak rýchlo ako som len vládala,“ odbila ho. Tvár sa mu zmenila na kameň, úsmev ktorý doteraz skrášľoval jeho tvár sa kdesi vyparil.

„Ak ideš do baru k Layle myslel som, že by som ťa mohol odprevadiť.“

„Nejdem k Layle, prepáč,“ otočila sa mu chrbtom a bez vysvetlenia pokračovala vo svojej chôdzi. Harrymu už nebolo všetko jedno. Pochopil, že to ako sa rýchlo vyparila z jeho prítomnosti nebola len túžba po sprche, ale niečo viac.

„Tak čo keby sme zašli na čaj?“ predbehol ju a cúvajúc pred jej tvárou sa na ňu díval prosebným pohľadom plným nádeje a pokory. Jej pohľad stále odbočoval od Harryho tváre a ruky mala pevne zasunuté vo vreckách v snahe vytvoriť aké také teplo, ktoré by zahrialo jej skrehnuté prsty.

„Noe, čo sa deje? Prečo odmietaš všetko čo navrhnem?“ zastavil a dlaňami sa dotkol jej tváre. Noe zavrtela hlavou. Jej prsty spočinuli na látke Harryho bundy ktoré obopínali jeho chudé končatiny a ruky posunula z jej líc dole. Harry na ňu neveriacky zazeral.

„Len ma nechaj tak, Harry. Dobre? Musím ísť,“ zvrtla sa na stranu a hlavu zvesila pomedzi plecia. Harryho paže ju zachytili okolo predlaktí a zastavili ju. Odmietal si ju nechať prekĺznuť pomedzi prsty už druhý krát za jeden deň.

„Urobil som ti niečo?“

„Nie. Nič si mi neurobil,“ odpovedala tichým hlasom, ktorý skoro sám Harry ani len nepočul.

„Tak čo sa deje? Prečo si tak mrzutá?“ skláňal sa pred ňou, aby jej videl do tváre. Ona ho prepaľovala pohľadom, ktorý používala málo kedy.

„Vieš, práve som zistila, že chlapec, ktorého som mala rada sa vydával za niekoho, kým vlastne ani vôbec nie je,“ chrstla mu do tváre spŕšku slov, ktorá ho prekvapivo zabolela. Takúto bolesť necítil dávno. Úprimne ho zaujalo, že v ňom niečo také dokázala vyvolať.

„Myslíš mňa?“

„Pokiaľ viem, o nikoho iného som záujem neprejavovala,“ Noe si však musela oponovať. Jace jej po mysli behal nejeden deň. Ale naňho nemyslela tak intenzívne ako na Harryho.

„Aha. Takže ťa Louis stihol varovať,“ posunul sa od nej ďalej. Inštinktívne vycítil, že jeho blízkosť jej je akým si spôsobom nepríjemná.

„Varovať? Nič by to neznamenalo, keby si sa nehral na toho milého chlapca,“ hlasom plným vyčítavého tónu sa jeho zvuk nadvihol tak, že bol miestami až nepríjemný.

„Kto povedal, že som to hral?“ zmocnil sa jej pocit previnenia. Bola pravda, že to vedieť nemohla. Ale niečo ju stále poháňalo k tomu, aby si myslela, že to hra bola.

„Nikto. Ale nemyslím si, že by chcel Louis za chrbtom ohovárať svojho kamaráta, ktorého si vybral za svojho svedka na svadbu,“ snažila sa obhájiť.

„Takže sa jednoducho necháš zmanipulovať rečami niekoho iného, než by si si to mala overiť sama?“ Harry sa k nej pomaly približoval.

 Jeho blízkosť sa pre ňu momentálne stala tím najväčším nebezpečenstvom. Ešte pred pár dňami by sa jej náramne tešila a skákala by tak vysoko, ako by len dokázala. Lenže teraz ich vzdialenosť oddeľuje len akási prázdnota, ktorá je plná neistoty.

„Nie, ale tiež sa nechcem vidieť o niekoľko týždňov okolo teba prechádzať akoby sme sa vôbec nepoznali,“ posunula sa od neho o krok dozadu. V Harryho očiach sa blýskalo ako na oblohe plnej mrakov. Nevedela rozoznať, či sa hnevá, alebo sa len snaží túto situáciu zvládnuť s chladnou hlavou.

„Veríš, že by som toho bol schopný? Je pravda, že som mal obdobie, pred ktorým ťa Louis varoval, ale toto nie je životný štýl, ktorý by som presadzoval,“ nádejne vyhľadal jej malé dlane, do ktorých vložil tie svoje. Potešilo ho, že ich nevytrhla preč a on by zase pocítil chlad, ktorý by vystriedal teplo zachytené z Noeinich rúk.

„A ako ti mám ja veriť? Toto by mi mohol povedať hocikto.“

„Lenže ty veriť hocikomu nechceš. Nechceš sa o to ani len pokúsiť?“ stlačil jej prsty a svojim prstom prešiel po zblednutých hánkach vystupujúcich z medzier medzi nimi. Noe sa naňho chvíľu pozerala, neskôr znovu uhla pohľadom a vrtela perami. Bola nerozhodná. Bála sa sklamania, ktoré by jej mohol Harry uštedriť, ale túžba po jeho prítomnosti ju zrážala na lopatky.

„Ja..potrebujem čas. Nedokážem sa rozhodnúť hneď teraz a pod tlakom, prepáč,“ stalo sa to, čoho sa obával. Ruky mu pohladil chlad a na čele sa mu vytvorili vrásky. Jeho obočie sa naštvane zvlnilo a sánka mu viditeľne vystúpila. Nebol to však ten pocit hnevu, kedy by chcel niekoho roztrhať tak ľahko ako kúsok mokrého papiera. Bola to zlosť z jeho neúspechu a časti jeho minulosti, ktorá mu vždy iba komplikuje život a vzťahy.

„Maj sa, Harry,“ zašepla. S ostýchavým pohľadom sklonila hlavu, zasunula ruky nazad do vreciek a pobrala sa od neho preč. Bez akýchkoľvek síl schopných zastaviť ju sledoval jej tmavý obrys postavy ako sa vzdiaľuje v diaľke. Spomenul si, ako ju popísal Louisovi vtedy v telocvični. Je to môj taký malý projekt. Ale sám si uvedomoval, že sa preňho tento malý projekt stal niečím, za čim nebol len jeho rozmar z nudy a rozhodol sa, že ako vždy, dostane to, po čom túži. Po nej.

Our Demons 6. -Do you want something more?

Zdravím :)

Dievčence, ďakujem krásne za komentáre k predchádzajúcej časti :*

Ďalej sa Vás chcem opýtať, či nepoznáte niekoho, kto robí pekné trailery k poviedkam. (už asi viete, kam mierim) Ak by ste o niekom vedeli, mohli by ste mu posunúť môj mail? Chcela by som sa niečo opýtať :)

Ďakujem veľmi pekne ;) 

Užite si časť! ♥ xxx

Slnko sa už týčilo vysoko na oblohe. Niekoľko mrakov odhodlaných zničiť pekný deň sa povaľovalo po oblohe, zatiaľ čo Noe si vyhodila na posteľ malú športovú tašku, ktorú niekedy nosila na tréningy. Stála pred otvorenou stavanou skriňou, vyškierala sa sama na seba do zrkadla, ktoré bolo pripevnené na jednom z krídel skrine a pri uchu držala telefón. Pípanie jej pridávalo na nedočkavosti, Layle sa včera nedokázala dovolať. Nemohla vydržať, musela sa s niekým podeliť o včerajšie udalosti.

„Halo?“ z telefónu sa rozlial rozospatý hlas plný znechutenia.

„Kde v pekle máš telefón?“ vyštekla Noe.

„Ja neviem. Už ho mám pri uchu, to nestačí?“

„Bola si včera von?“ vyzvedala. Plece pritlačila na telefón, aby ho udržala aj cez to, že do tašky vkladala legíny s tielkom a mikinou.

„Bola som v práci. Dnes mi rozprávanie veľmi nejde. Hovor ty, tvoj monotónny hlas mi robí dobre na hlavu, keď mi už otec skryl všetky aspiríny,“ odpovedala. Noe celá horela od vzrušenia a vlastne ani nevedela s čím začať. Vysypala vodopád slov spolu s hromadou emócií. Sama sebe si bola cudzia. Nikdy nebola žiadnym chlapcom takto zaujatá. Zdalo sa jej to až nezdravé, nedokázala si pomôcť aj cez obavy, ktoré ju z vnútra zožierali. Od Layly nepočula ani slovo, miestami mala pocit, že jej hlava odkvacla na opačnú stranu než držala telefón a zaspala. No tlmené syknutie, keď zvýšila hlas ju ubezpečilo, že je Layla nažive a prekonáva bolesti po rušnej brigádnickej noci v klube. Poľutovania hodné bolo však to, že bolo štvrť na jednu a keby nebolo jej sestry, aj ona si takto mohla ležať a leňošiť.

„A tak som musela ísť domov, pretože Emma mala pohotovosť kvôli obrusom. A dnes ma núti ísť na stupídnu lekciu tanca, aby sme jej na svadbe neurobili hanbu. Nenávidím tieto predsvadobné opatrenia,“ zahrešila. Zo spodnej poličky vytiahla pár tenisiek, hodila ich spolu s uterákom do tašky a zazipsovala ju.

„Som si istá, že vieš tancovať, rovnako dobre ako ja s dvoma promile alkoholu v krvi.“

„Ale ty v takom stave nie si schopná ani prejsť od stolu k stoličke,“ odporovala jej.

„Presne preto ideš na tú lekciu,“ Layla sa z chuti zasmiala. Noe prevrátila očami nad jej ohromným humorom a zbehla dolu schodmi. Mala chuť zapnúť rádio na plné grády, priložiť telefón k reproduktoru a nechať ho tam pár sekúnd. Neskôr si však povedala, že je empatické stvorenie a Laylu nevystaví tak mučivým bolestiam hlavy.

„Aj keď si nehorázne užívam tvoju opicu, musím končiť. Ak večer neprídem do baru, tak budem buď nevládne ležať na posteli bez pohnutia alebo znechutená z Louisa a Emmi,“ vysvetľovala a popri tom si okolo krku obkrúcala šál. Pár krát doňho štuchla prstami, obliekla si bundu a so spokojným výrazom vyštartovala k zastávke autobusu.

„Nebuď tak negatívna. Náhodou vyzerajú celkom milo. Aj ja by som chcela takto vyzerať, keď zostarnem,“ zasnením hlasom prehovorila Layla.

„Louis má dvadsaťpäť.“

„Práve o tom hovorím. Ale ja už teraz vážne musím ísť do sprchy.“

„Tak fajn, maj sa,“ bez reakcie na jej snahu o vtip zložila.

Autobus ju odviezol až do centra mesta. Zzistila, že jej zostáva ešte hodina, kým sa učiteľka tanca dostane do telocvične a tak sa pomalým krokom vybrala do maličkej kaviarne na rohu ulice. Zaprela sa do dverí a odtlačila ich tak, aby mohla vojsť. Ako vždy sa najprv rozhliadla okolo, aby zistila situáciu zaľudnenia okolo stolov. Všetky boli rovnaké, v strede mali maličký lampáš, okolo pár šišiek a nápojový lístok. No jeden ju zaujal až príliš. Zo stoličky sa zdvíhal chlapec v hrubej bunde s čiapkou zakrývajúcou kadere, ktoré sa rozpínali všade naokolo. Pery sa jej pomyselne rozšírili do úsmevu. Vo vrecku nahmatala telefón, v zozname našla meno, ktoré sa rýchlo snažila nájsť a jej prst sa už odťahoval od tlačidla určeného na vytáčanie.

„Ahoj, kráska. Ako sa dnes máš?“ jeho hlas sa jej obtrel o zmysli a zväčšil úsmev.

„Zodvihni hlavu,“ počúvol ju. Presne videla, ako si ju jemným mávnutím ruky všimol. Stála presne oproti nemu, v jednej ruke zvieral kelímok od kávy, pod pazuchou držal karisblok plný papierov a druhou si držal telefón pri uchu. Kolenom posunul stoličku na miesto a už sa predieral pomedzi ľudí, aby sa priblížil k dievčaťu, z ktorého sa mu na lícach vytvorili milé jamky.

„Už si mi od včera nejako chýbala,“ povedal jej a zohol sa k jej perám. Sladký bozk jej však nevenoval na pery ale na kútik úst. Presne si pamätal na jej upozornenie, že bozk si treba zaslúžiť.

„Čo tu robíš?“ opýtala sa ho zvedavo.

„Zastavil som sa na kávu, mám nejaké povinnosti, ale na teba si, samozrejme, čas nájdem kedykoľvek,“ zazubil sa a už ju ťahal k pultu so zámerom jej kúpiť pohár plný teplého nápoja.

„Kam sa chystáš s tou taškou? Utekáš predo mnou?“ zasmial sa.

„To nie, vlastne mám tiež nejaké povinnosti. Mám ešte nejaký čas, prečo ho nevyužiť,“ usmiala sa a vyťahovala peňaženku z tašky. Harryho ruka sa dotkla jej a už ju tlačila nazad k taške, pretože predavačke hodil na pult pár bankoviek hneď ako Noe sklonila hlavu k hrabaniu medzi oblečením. S hlbokým nádychom chcela odmietnuť, no už jej podával kelímok do rúk a prstami si hľadal cestu k jej ruke. Šťastne ju našiel, vyplnil prázdne miesta medzi jej drobnými prstami a hrdinsky si prebíjal cestu pomedzi nespokojných ľudí čakajúcich na pohár, z ktorého by stúpali malé obláčiky pary. Úprimne ju to zarazilo, no nevadilo. Stále si však pripomenula, že ešte včera z neho mala v niektorých momentoch, na čo nemohla zabúdať a preto by si radšej mala držať decentný odstup. Ruku mu pustila a prstom ukázala k lavičkám na ktorých dreve sa odrážali slnečné lúče poobedňajšieho slnka. Presne tam ju mal Jared vyzdvihnúť. Emma zakomponovala do plánu každého, kto podliehal jej okruhu najbližšej rodiny.

„Pamätáš si, že to ja som sa ťa pýtal, či ti môžem zavolať?“ opýtal sa jej . Svoj blok položil na lavičku a naňho postavil kelímok. Na lavičku si sadol rovnako obkročmo ako Noe. Tak, aby na ňu mal bezproblémový a perfektný výhľad.

„A?“

„Predbehla si ma,“ zovrel pery.

„Som rýchla,“ mykla plecami a nevinným úsmevom si ho podmanila.

„Nemusíš. Som rád prvý,“ úsmev jej opätoval.. K perám si priložil kelímok a odpil si z kávy.

„Ale mňa nebaví čakať,“ ofučane pokrčila nosom.

„Máš dnes večer čas?“ opýtal sa. Noe si hanblivo zašla rukou do vlasov a mierne ich rozstrapatila. Jej spoločník z nej nespúšťal pohľad. Hypnotizoval každý jej úsmev, každý jej pohyb ktorí urobila.

 „Chcela som ísť s Laylou niekam von. Prečo?“

„Len taj. Iba ak sa v tvojom napätom diári nájde voľne miesto, tak by som si ho rád zarezervoval.“

„A ty nemáš prácu, ktorá ťa živý?“

„Mám, ale niekedy potrebujem aj relax. Teraz už musím ísť. Vidíme sa nabudúce, zlato,“ nedokázala vnímať ten rýchly sled udalostí. To ako sa postavil a pozberal si veci, ako ju nazval zlatom a ako ju pobozkal do vlasov. Mával jej z prechodu, na ktorom sa nachádzal a z druhej strany sa jej do uši predieralo hlasné, no niečím rušené trúbenie.

Zo stihnutého okienka na strane šoféra sa vykláňal Jared s obkrúteným šálom okolo krku. Prebehla popri rade stromov, ktoré lemovali vozovku a keď sa dostala k starej dodávke, mierne vŕzgajúcej no stále pripomínajúcej prezretú paradajku s prehdzavelým nádychom otvorila dvere na strane spolujazdca a dvere silno zavrela. Keď žalostne zaškrípali, rýchlo z nich stiahla ruky do obranného postoja a s vyvalenými očami zazrela na Jareda.

„Hovorím ti to miliónty krát, chce to cit keď ideš tie dvere zatvárať,“ napomenul ju.

„Chce cit aj to, keď tie dvere budem držať aby neodpadli za jazdy?“

„Noe! Neurážaj veľkú Cheryl, je to dobré dievča. Potrebuje iba lásku a kľúč dvanástku,“ Jaredove ruky sa jemne prešmykli po palubnej doske. Noe si radšej zapla pás a čakal, kým jej spolujazdec naštartuje auto, zastaví prejavovanie citov starej rachotine s hrdzou na celom podvozku a odpichne sa z miesta.

„Skvelé. Prišli ste všetci,“ zaplesal Louis. Oblečení v teplákoch a tričku so žmolkami od prania sa k ním priblížil. Noe nadvihla ruku a odkývala svojej mame a otcovi, ktorí postávali v rohu miestnosti pri rádiu a prepínali piesne jednu za druhou. Nie veľmi chápala pointu tohto stretnutia, predsa ju pri tanci vždy viedol jej partner. Seriózne si priznala, že vždy ju viedol jej otec, ktorého tanečné schopnosti museli byť samozrejmé. Najmä pri tých mnohých akciách, na ktorých sa zvykol s jej mamou zúčastňovať. Minulý čas je pravý, čo sa ich rozvodu týka.

„Louis, kde je Harry?“ vybehla spoza rohu Emma v sukni a topánkach na opätku.

„O chvíľu príde. Vy dvaja sa choďte prezliecť, čakáme vás tu,“ prstami sa dotkol ich pliec a synchronizovane ich otočil čelom k stene naproti. Dlaňami zapretými v ich chrbtoch ich jemne sotil dopredu a otočil sa na odchod.

Dvere do telocvične sa rozleteli pod vplyvom Harryho pravej nohy. Vletel do nich ako víchor a ruksak sa mu divoko mykal na chrbte z jednej strany na druhú.

„Prepáč, ja som sa vážne ponáhľal, ale...,“ ani nestihol dokončiť svoj ospravedlňujúci monológ. Louisova ruka so vztýčeným ukazovákom vyletela do vzduchu rýchlosťou svetla a karhavým pohľadom naznačila, aby sa pri ňom nezastavoval a rovno nasmeroval svoje kroky do miestnosti, kde by svoje džínsy a košeľu vymenil za niečo pohodlnejšie. Vošiel rovno do dverí, na ktoré jeho kamarát ukázal. Po rozume mu behalo veľa vecí, kým vyťahoval športové oblečenie z tašky. Zo všetkého sa jeho pozornosti dostávala téma o tom, ako bude vyzerať Emmina sestra. Lenže vždy mu myšlienky utekali k dievčaťu s tmavo hnedými vlasmi. Noe sa na ňu hrozne podobala. Ako ho tak dokázala zmanipulovať? A lepšia otázka by bola, prečo sa pri nej správa tak, ako sa správa. On nie je milý, on neprekypuje pudom ochrany. Na to je dobrý Louis, alebo ďalší z jeho kamarátov. On je ten divoký. Krik spoza dverí ho vyrušil. Pristihol sa, ako má ruky vsunuté v rukávoch trička a zvyšok odpočíval na jeho hrudi. Dokončil prácu, ktorú začal. Jednoducho nebol typ chlapa, ktorý má vo svojom živote len jednu ženu. Už dávno nebol ten milý, naivný a chápavý chlapec. Celú Noe s jej úchvatným potenciálom, temperamentom a krásou zasunul preč. Na tvár si nasadil masku so štítkom šarm a vyšiel z dverí. Zastavil sa pri dverách, ktoré oddeľovali telocvičňu od chodby. Emminy rodičia a samozrejme Louisova mama s priateľom sa zaujato rozprávali, kým sa hlavní aktéri tohto cirkusu rozprávali so staršou dámou s bujnými vlasmi zopnutými štipcom. Tento pohľad ho veľmi nezaujal. Spozornel pri nízkej postave a drobnom pozadí dievčiny, ktorá mala nohu opretú o jednu z rebrín pripevnenej na stene. Niekoho mu pripomína. Jediné čo jej pokožku zahaľovalo boli dlhé čierne legíny spolu s bledomodrým tielkom a teniskami. Vedľa nej stál chalan so slúchadlami v ušiach a na niečom sa smial. So zvodným úsmevom sa vybral k nej pozdraviť ju. Úsmev mu však stuhol jedna radosť, keď sa dievčina narovnala a rozšírila pery tak, že sa jej pod očami vytvorili malé vrásky. Len čo svoj pohľad obrátila k nemu, čakal, že jej reakcia bude takáto. Výraz strhaný, akoby nespala tri týždne. Zároveň kamenný a bez pocitu šťastia, aký zažil prednedávnom.

„Do riti!“ vydralo sa z jej hrdla. Prvú časť vety ešte pekne zatiahla, aby sa mu jej reakcia poriadne vpila do mozgu. Harry cely znervóznel, keď sa tichá vrava zastavila a pohľady prítomných sa upierali iba na nich dvoch. Jeho prekvapenie sa len zvyšovalo. Noe si vlastne ešte ani raz nepredstavil naštvanú, či ustaranú. Vždy vyzerala veselo a nadšene. Jej zovretá sánka a ignorovanie Harryho ešte viac nabudilo. Má rád takéto dievčatá. Na pohľad nedostupné, no ešte rád má dievčatá, ktoré to nepredstierajú a treba ich rozbíjať kúsok po kúsku, aby sa dostal až k samému prekvapeniu, ktoré sa nachádzalo vo vnútri.

„Brilantné, všetci ste tu. Môžeme začať,“ rozkričala sa postaršia dáma na celú miestnosť. R, kto v tejto dobre používa slovo brilantné. Malý úsmev, ktorý venoval Noe sa mu nevyplatil. Objekt jeho záujmu prevrátil očami a kráčal od neho. Asi nemala záujem o zvítanie. Ale aj tak s ním strávi dve najbližšie hodiny.

Plastovú fľašu, ktorú si so sebou priniesol hodil do rohu k ostatným veciam, ktoré si tam všetci odložili a snažil si ponaťahovať nohy a taktiež ruky. Pritom vždy pozoroval Noe, ktorá za sebou ťahala nastávajúceho ženícha a so zovretými perami sa ho na niečo pýtala. Vycítil, že sa mu táto situácia nepáči. Celý jeho plán by sa mohol zrútiť, lenže vtedy si spomenul, že jeho plán zložený z potreby vidieť Noe v jeho izby sa dávno presunula do vyššej fázy, než len si s ňou užiť. A to ho desilo.

Noe

„S tým chlapom mám tráviť celú vašu svadbu?“ vyštekla na Louisa. Zostal ohromený jej hlasom, až sa mu na rukách zježili všetky chlpy.

„Je v tom nejaký problém?“ vieš čo, Louis, je, povedala si. Uvedomila si, že toho chlapa má celkom rada. Až na to, že je jeho kamarát pred ktorým ju varoval, že je nehorázny sukničkár a že vlezie do postele so všetkým, čo sa nevyhne jeho prítomnosti a šarmu. Nič nemení názor na tom, že sa jej pohľad na toho úžasného muža, s ktorým prežila krásny večer a tak isto aj dnešných pár desiatok minúť, celkom zmenil.

„Nie, žiadny, Louis. Žiadny,“ falošne sa usmiala a rozhodla sa nájsť útočisko pri Jaredovi. Pri jej bútľavej vŕbe, ktorá jej do ucha vloží slúchadlo z jeho iPodu a nechá ju vybrať pesničky, ktoré nenávidí ale drží ich vo svojom playliste práve pre ňu. Jareda už obsadila inštruktorka tanca, ktorá mu niečo hovorila. Všimla si, že sa k nej niekto približuje. Nechcel, aby k nej išiel. Mrazilo ju pri pocite, že s ním bude.

„Odkedy sme tu, ani si sa mi nepozdravila, zlato,“ šepol jej do ucha. Na krku ju pošteklili jeho kučeravé končeky vlasov a celým telom jej prešla nepríjemná triaška.

„Čo tu robíš?“ otočila sa k nemu čelom. Hnevala sa, keď musela trochu nadvihnúť hlavu aby mu videla do tváre. Nejako ju to presviedčalo, že má väčšiu moc ako ona. Chabý pokus svedomie, povedala si. Má rovnaké možnosti s ním zatočiť, aj keď o tom po niekoľkých pohľadoch na jeho vypracované svaly na rukách začala pochybovať.

„Prišiel som sem aby som urobil radosť nastávajúcej môjho dobrého priateľa. A ty Katherine? Ako si sa sem dostala ty?“ očividne si užíval jej zmätený výraz, nedokázala ho zakryť natoľko, aby si ho nevšimol.

„Ja “vraj“ neviem tancovať,“ precedila pomedzi zuby a prstami naznačila úvodzovky vo vzduchu. Založila si ruky na prsiach a odmietala sa naňho pozrieť.

„Tak to si rád overím,“ drzo nadvihol kútik úst a len čo zazrel mávnutie inštruktorky, že zapína hudbu, do dlane vzal Noeinu ruku. Šikovným pohybom ju pritiahol k sebe a zacítil, ako narazila na jeho mocnú hruď. Noe zovrela pery. Nedívala sa mu do očí no neprotestovala proti tomu, aby sa jej dotýkal.

 „Toto je vážne trápna situácia,“ celá ne svoja sa neodvážila pozerať na Harryho dlhšie než tri sekundy. Mala zlý pocit, že ak ju niekto prichytí bude si myslieť, že je medzi nimi niečo viac, než len prvé stretnutie. Dokonca to ani nezachránil Louis, ktorí by ich spolu mal slušne zoznámiť.

„Drahá, nič nie je trápne, kým si to nepriznávaš ty sama,“ napomenul ju. Znovu to jej prevrátenie očí, nemohla to jednoducho zastaviť. Chcela mu niečo povedať. Aby ju nenazýval drahá alebo zlato. Naproti nej stála jej mama s otcom. Ako vždy sa hádali, kto bude viesť.  Táto otázka jej srdce neťažila. Okamžite pochopila, že v ich páre sa Harry chopil autority ako prvý. So vztýčenou hlavou pozoroval všetkých naokolo. Noe si všimla, že sem tam skĺzol aj na jej tvár a s jemným smiechom sa znovu vrátil nazad. V momente, keď každý hľadel na svoje kroky, svoje pozície ktoré inštruktorka komandovala ako na hodine baletu si Harry oprel svoju bradu do jej vlasov. Hneď ako to urobil mu Noe prstami vtlačila prsty do trička, ktoré sa pod náporom jej nechtov zaborili aj do jeho kože. To, že sykol a trhol plecom jej na tvári vyčarilo spokojný úsmev.

 „Môžeme?“ Harryho hlas sa nadvihol a zvučne dopadol k jej ušiam. Myknutie pliec malo znamenať, že jej je vlastne jedno, či začne alebo bude stáť ako soľný stĺp. Ona tancovať nevedela, nevie a ani nebude, aj keď si to nerada priznáva. Bola zvyknutá, že veci, ktoré sa spájajú s pohybom a vyžadujú si nejaký ten atletický talent sa jej, žalostne, veľkým oblúkom vyhýbajú.

Do rytmu hudby, ktorú pustili sa zapojili aj kroky, ktoré všetci prítomný dodržiavali. Noe vedela, čo sa od nej a od jej nôh očakávala. Lenže ako sledovala obuv všetkým dám, jedine ona disponovala teniskami. Harryho tenisky sa nápadne podobali na tie jej. Rovnako pochmúrne čisté a ufúľané. Aspoň to ju potešilo. Koľko krát sa Harry posunul dopredu, toľko krát sa ona posunula dozadu a ich pohyby spolu dokonalo splývali. Niesli sa ľahko, pritom ladne a keby ich niekto z diaľky sledoval pomyslel by si, že ich kroky nedopadajú na naleštenú podlahu ale na obláčiky, ktoré sa pod ich váhou jemne prehýnajú a znovu naberajú svoje pôvodné tvary hneď ako sa špičky topánok odlepia od ich jemnej hmoty. 

 „Vaše meno, mladý muž?“ Noe sa preľakla, keď sa pri nich ocitla nízka žena s hlasom píliacim uši. Nadvihla bradu a ak by bolo v jej silách, krk natiahne tak vysoko ako bol sám Harry. Nepáčilo sa jej, že sa správala akoby vedela všetko najlepšie. Pripustiť musela, že vedela.

„Styles. Ale pre vás som Harry,“ cítila sa ako piate koleso na voze. Akoby si inštruktorka ani len nevšimla, že sem tam poskočila, aby dala najavo, že práve ona tvorí s týmto šarmantným chlapom pár.

„Veľmi pekne držanie tela, ale niečo vám poviem. Tanec je ako puzzle. Dve kúsky do seba musia perfektne zapadať. Vy zapadáte, ale neohrabane,“ poučila Harryho, ktorý sa len s radosťou podriadil jej inštrukciám a dostať sa k Noe bližšie, než si sám určil bolo ako dostať niečo, po čom už roky túžil. Nepríjemná dáma posunula jeho ruky ešte vyššie než boli, až kdesi medzi lopaty. Harryho prsty nahmatali čosi, čo vybočovalo z roviny Noeinej postavy. Keď zacítila, ako prstami prechádza po zapínaní jej spodného prádla, stehnom sa jemne rozohnala a zasiahla Harryho koleno. Na tvári sa jej zas a znovu rozplynul blažený výraz.

„Všetko vám ide ako od ruky, ale slečna potrebuje cvik,“ skončila svoju reč a Noe s Harrym sa vyčlenili od skupinky ľudí snažiacich sa nadobudnúť badateľné zlepšenie pod nátlakom Noeinej sestry.

„Baví ťa ubližovať mi?“

„Ty si zo mňa uťahuješ odkedy sme sa spoznali.“

„Ahá, jasné. Chápem. Ty žiarliš!“ mykol obočím, kým mal svoju hlavu sklonenú aby na Noe videl čo najlepšie. Nechcel si nechať újsť ani jedinú sekundu, ktorú by mohol stráviť pozeraním sa na ňu.

„Na ženu, ktorá by mi mohla byť matkou? Ani náhodou!“ nadvihla obočie. Toto sa jej ešte žiadny chlapec neopýtal. Nejakým spôsobom jej to prišlo smiešne, no na druhej strane sa jej páčilo, keď si o nej niekto myslí, že si chce niečo ochrániť.

„Po dvoch rande by som si už chcel nárokovať na tvoj pohľad, kedy sa ti nepáči, že som v spoločnosti inej ženy.“

 „Si si nejaký istý.“

„Keby som nebol. Nestála by si tu so mnou a nepolemizovala so mnou nad tým, či od seba navzájom chceme niečo viac,“ zasiahol presne tam kde nechcela, aby sa jeho slová dostali. Otázka, ktorá jej vibrovala celým telom bola viac než jasná. Chcela niečo viac?

Our Demons 5. -Cinema time.

Zdravím :)

Čo by som Vám mala povedať? Môj život sa od minulého týždňa neobohatil o nič extrémne nové.

Túto časť som sa rozhodla napísať trochu ináč. Ešte nikdy som nič nepísala z pohľadu tretej osoby, tak som trochu zaexperimentovala a som zvedavá, ako sa Vám to bude páčiť :)
Taktiež chcem veľmi pekne poďakovať za všetky komentáre, ktoré mi zanechávate a taktiež za návštevnosť. Neuveriteľné čísla. Ďakujem ♥

Prajem (predčasne) pekný víkend ;) xxxx 

Auto, ktoré Harry šoféroval sa viezlo po ceste primeranou rýchlosťou. Noeino tušenie, že ak Harry vlastní takéto auto, tak s ním bude brázdiť cesty minimálne sto dvadsiatkou sa rozpadlo na kúsky. Odkedy vyštartovali spred jej domu, vystriedali niekoľko tém. Od toho, aké má záujmy, aká je jej rodina až po tradičnú otázku, kam smerujú. Okrem tejto jednej otázky sa vždy pýtal Harry. Aj keď Noe položila otázku nazad, so záujmom sa o ňom niečo dozvedieť, Harry prekrútil odpoveď tak, aby sa jej vyhol a mohol sa dozvedieť niečo nové o dievčati, ktoré sedelo vedľa neho.

„Neverím, že máš rada videohry. Žiadne z dievčat, ktoré poznám, nemá rado videohry,“ Harryho hlas sa rozzvonil do smiechu. Noe si pomyslela, že z tej širokej škály dievčat (ktorých určite nie je málo) sa určite muselo nájsť nejaké dievča, ktoré disponovalo touto vlastnosťou.

„Jasné, že mám. Moja staršia sestra sa so mnou hrať nechcela, tak som všetok čas trávila s Jaredom. Zviedol ma na zlé chodníčky.“

„Pošlem mu jednoduchý ďakovný list,“ uškrnul sa. Noe pokrútila hlavou a zazerala von cez okno, pretože Harryho noha sa čoraz viac dotýkala brzdy a auto spomaľovalo. Pred sebou nevidela prakticky nič. Jedna pouličná, taktiež na pokraji funkčnosti, svietila tak, aby sa nepovedalo, že je úplne vypnutá. Započula, ako Harry zatiahol ručnú brzdu a cinknutie oznámilo, že si taktiež odopol pás. Hlavu mala stále naklonenú tak, aby mohla vidieť niečo vyššie, než mohla v sediacej polohe, akú by mala zastávať.

„Ak chceš výjsť von a skúsiť to prvé rande, mala by si najprv vystúpiť,“ upozornil ju. Už jej stihol z jej strany aj otvoriť dvere. Odpútala sa, prevesila si kabelku krížom tela a vyskočila z auta, ktoré Harry diaľkovým ovládaním zamkol.

„Harry?“ oslovila ho. Nenápadne sa k nemu prisunula bližšie. Studený jarný vietor jej zachádzal poza šiju, preto si zips na bunde aj mikine vytiahla až k samému krku. Nebolo to len tým, že jej bola zima. Tmavé uličky, prázdne a bez živej duše nemala rada. Zdali sa jej strašidelné, každú sekundu, vždy keď sa o seba otrelo lístie jej podskočilo srdce a aj keď s ňou bol Harry, mala zmiešané pocity.

„Hm?“

„Kde to sme?“ spojila pery a vtiahla ich medzi zuby. Pri opýtaní sa jemne postavila na špičky, aby sa Harryho  mohla opýtať otázku, ktorou mu pílila uši dobrú pol hodinu pomedzi každú informáciu, ktorú z nej vytiahol.

„Za jednou budovou. A prečo šepkáš?“ v jeho hlase cítila náznaky smiechu. Prečo sa smeje z tak dôležitej a nepríjemnej situácie plnej strachu, ktorým ona sama prekypuje? Jasné, chlapi a ich ego o tom, že s nimi sa dievčaťu stať nič nemôže. Ale ona nie je chlap a taktiež neverila na takéto báchorky, aj keď si vždy predstavovala, že sa jej chlapec, ktorý s ňou niekde bude, statočne zastane.

„Pretože takto sa začínal jeden horor, ktorý ma sestra prinútila pozerať,“ hlas jej jemne zapišťal. Aj keď má osemnásť rokov a štyri mesiace, stále sa bojí tmy. Veď každý sa predsa niečoho bojí. Pre ňu to nebolo detinské, zdalo sa jej to prirodzené.

„A ako sa skončil?“ prikrčil sa, aby počul jej slová. Kráčali už hodnú chvíľu a nie a nie nájsť teplé miesto, kde by si mohli ohriať skrehnuté ruky. Harryho trochu prekvapilo, no hlavne potešilo, keď si Noe okolo jeho lakťa obmotala ruky. Sama si to zrejme poriadne neuvedomovala, pohltil ju zvuk mačiek behajúcich okolo kontajnerov. Ruky spojené v päsť skryté v bunde pevne držala na jeho ruke, ktorú mal zasunutú v džínsoch. Hoci bol smelý, neodvážil sa ju chytiť za ruku. Zdala sa mu netradičná, iná ako dievčatá, ktoré stretával.

„Neviem, utiekla som s krikom za mamou a rozsvietila všetky svetlá v dome.“

„Svetlá môžeš rozsvietiť aj dnu, ak ťa to tak baví,“ uťahoval si z nej aj keď videl, že sa jej to protiví. Dvere mali byť otvorené, takto o to požiadal sestru svojho kamaráta, ktorá niekedy brigádovala v miestnom kine. Pootočil kľučkou a keď sa dvere otvárali, vydávali vŕzgavý zvuk. Bolo by dobré, ak by ich niekto naolejoval, nenaháňali by taký strach ako napríklad Noe, ktorá sa niekedy bojí otvoriť aj vlastnú chladničku pri nočných výpravách zastihnutá hladom.

„Vitaj v kine,“ Harry nadvihol ruky a rozohnal sa nimi na obe strany. Noe prekvapene stála pred ním so založenými rukami vo vreckách a červenými lícami vyťahanými od vetra.

„Aké originálne,“ uškrnula sa.

„Au. To zabolelo,“ prstami si zovrel mikinu na mieste, kde by sa malo nachádzať srdce, z ktorej mu vychádzala kapucňa a bola prehodená cez jeho koženú bundu na chrbte.

„Nemyslela som to tak.“

„Uznávam, som hrozný čo sa týka vymýšľania romantických vecí. Necení sa aspoň snaha?“

„Iste. Som zvedavá, čo vymyslíš nabudúce,“ zachuchúňala sa a poskakovala z jednej nohy na druhú aby sa zahriala. Rozmýšľala, či jej to robil naschvál. Laylina teória by pravdepodobne znela, že ju necháva vymrznúť vonku na kúsok cencúľa len preto, aby ju mohol vlastnoručne zahriať. S pobúreným smiechom v hlave zmietla túto myšlienku, hoci nie príliš na zahodenie, zo stola a sústredila sa na prítomnosť.

„Ty chceš, aby bolo nejaké budúce?“ vyrušil ju z rozmýšľania. Posunul sa o niekoľko krokov a Noe ho nasledovala. Ruku napínal tak, aby udržal otvorené masívne a ťažké dvere. Bez odpovede okolo neho prešla so sklonenou hlavou premýšľajúc o správnom argumente. On ju však predbehol a zastavil. Prstom jej nadvihol hlavu, na tvári sa jej zjavil úškrn. Chcel odpoveď.

„To som tak presne nepovedala,“ ukázala naňho varovne a popri tom sa smiala. Presne tak, ako keď ju otec nachytal, že mu kradne keksy z vysokej poličky v kuchyni, kde si musela ešte pritiahnuť stoličku.

„Ale povedala,“ myknutie Harryho obočím bolo dosť jasné na to, že si svoju výhru v tejto bitke patrične užíva.

„Do čerta!“ zahromžila. Priznala si svoj skrat. Už druhý. Harry víťazne napredoval a naschvál pridal do kroku. Noe mu odmietala byť niečo dlžná a tak sa za ním rozbehla. Tlieskaním ju súril, aby pridala do kroku. Chodba po ktorej kráčali nebola príliš dlhá. Znovu jej otvoril dvere, galantne podržal a keď prešla popri ňom, znovu ich zavrel. Svoju dohodu dodržiaval tak ako sľúbil. V hale, kde sa predávali lístky sa spolu s niekoľkými ľuďmi stojacimi pri kase rozliehala maslová vôňa zmiešaná so spáleninou.

„Poď, tamto máme spojenca,“ zvolal a schmatol Noe za ruku. Poslušne za ním kráčala a rozhliadala sa všade naokolo. Harry ju požiadal, aby zostala na mieste kde ju postavil. Stála neďaleko kinosály D. Bola tu už nespočetne krát. Predsa to bolo jediné kino v malom meste v ktorom vyrastala a pamätala si nejeden trapas, ktorý sa jej tu prihodil. Harry si od dievčaťa s tmavšou pokožkou a krásnymi čiernymi vlasmi prevzal pukance spolu s lístkami, ktoré mali výraznú oranžovú farbu. Zasmiala sa, keď dievča naklonilo hlavu aby si ju prezrelo a s úsmevom sa znovu postavilo rovno. Škoda, že ju nevidela kvôli Harrymu, ktorého výška bola niekedy nevyhovujúca pre jej potreby. Harryho prsty stisli jej líce tak ako to Noe robila jej babka s dedkom a on si za to vyslúžil jej vyplazený jazyk. Určite ju musel poznať už dlhšie. Nemohla mať viac než mala Noe, zdala sa jej mladšia. Vyzerala tak na šestnásť. Zrejme preto ju tu vidí prví krát. Harry sa k nej pomaly približoval a niečo ťukal do telefónu, ktorého svetlo mu osvetľovalo tvár. Noe ešte raz naklonila hlavu na bok a stretla sa s úsmevom dievčaťa, ktoré Harry tak bratsky vystískal za líca.

„Tak, môžeme ísť,“ usmial sa na ňu. Prevzala si od neho pukance, ktoré jej posunul do rúk a chlapcovi postávajúcom pri dverách do sály podal lístky. Rukou naznačil, že môžu vojsť a Harry ju nechal ísť prvú. Chcela, aby už prestal, ale nechcela mu to povedať na rovinu. Nejako ju to už otravovalo, na druhej strane sa jej to páčilo. Ešte to pre ňu nikto neurobil.

Noe si na svojom lístku, ktorý vypáčila z Harryho rúk, prečítala, že sedeli v poslednom rade úplne v strede. Sála nebola prázdna, no nebola úplne plná. Vyhovovalo jej to, že jej nikto nebude kopať do sedadla alebo jej hádzať do kapucne pukance, či chrumky. Spokojne sa zhodila do kresla, ktoré jej prislúchalo a Harry sa posadil vedľa nej. Nedalo sa jej nezasmiať nad Harrym, ktorý nevedel, kde má poskladať svoje dlhé nohy. Zatiaľ čo ona si vyzliekla bundu spolu s mikinou, on stále zápasil s nedostatkom priestoru.

„Problém?“ opýtala sa. Harryho zovreté pery prezrádzali, že si všimol jej výbuchy smiechu zatajované niekde v hrdle, ktoré sa sem tam prebili k jej slovám a vyšli z úst.

„Kdeže, som zvyknutý,“ vyhlásil, keď sa konečne prestal šuchtať a posúvať z jednej strany na druhú. Noe si zložila nohy do tureckého sedu a aj keď sa to nemá, urobila si po svojom. Predsa ju nepríde niekto vykričať za jej špinavé topánky, ktoré ani špinavé neboli a po tme si to nikto nevšimne. Nemal si to ani kto všimnúť, dve rady pred nimi boli voľné.

Noe kývala s hlavou zo strany na stranu. Dopredu aj dozadu. Film sa niesol v zmysle komédie s nepodareným humorom plným mužov a žien zaseknutých v budove, ktorí sa navzájom nemali radi. Iróniou bolo, že sa nesmial nikto v kinosále. Režisér by z takejto odozvy asi radosť nemal. Keďže ju dej nezaujal, stále otáčala hlavu na Harryho. Pri každom jej pohľade sa mu nadvihol kútik a keď to Noe zbadala, ihneď otočila hlavu nazad.

„Keď sa na mňa takto pozeráš, nemôžem sa sústrediť na dej,“ povedal. Z predných radov sa ozval zvuk typu „pšššt“, ktorý ich vyrušil. Obaja sa zosunuli nižšie k sedadlám v nádeji, že ich až tak počuť nebude.

„Nesústredíš sa poslednú pol hodinu.“

„Je to nuda,“ ofučane zhodnotil.

„Tak to musím súhlasiť.“

„Sarah dostane prednášku o tom, že nabudúce bude musieť vybrať film ocenený aspoň štyrmi hviezdičkami.“

„Nechceš nabudúce robiť niečo iné?“ Noe sa so svojim tichým hlasom snažila nerušiť prítomných v sále. Sledovala Harryho tvár, ktorá sa zaliala prešibaným úsmevom. Trvalo jej hodnú chvíľu, aby sa od tohto pekného pohľadu odtrhla a presvedčila sama seba, že tak dlho naňho zízať nie je zdravé.

„Napríklad?“

„Prestaň myslieť na hlúposti,“ zasmiala sa. Rukou Harrymu zakryla oči, no on ju rýchlo zložil a držal vo svojej, ktorá ju ešte viac rozhorúčila. Hneď ju chcela odtiahnuť, nebola zvyknutá na to, že sa niekomu (možno) páčila a že o ňu javil záujem. Harry mal svoju tvár hneď vedľa jej. Hlavu mal opretú neďaleko operadla sedadla a nohy opreté o sedadlo pred ním. Vlasy sa mu obtáčali ako nekonečný vinič okolo tváre a jeho oči spaľovali Noeine.

„Nebráň mi pozerať sa na teba,“ nebránila mu v tom. Jediné na čo sa zmohla bol jemný úsmev. Keď sa vrátila nazad k sledovaniu filmu, hoci ju nezaujímal, myslela si, že Harry jej uvoľní ruky. Mýlila sa. Pritiahol si ju viac k sebe, prstom jej prechádzal po hánkach a jej sa to neprotivilo. Bola iba prekvapená, že to urobil. Neisto sa zavrtela na mieste, ponaťahovala si krk a znovu si hlavu oprela o operadlo. Harryho nasledujúci nádych bol dlhý, pohľadom znovu zastal na jej tvári a chvíľu si ju obzeral.

„Vadí ti to?“ na znak toho, že myslí jeho prsty dotýkajúce sa jej ruky nimi pretrel jednu z rýh, ktoré zdobili jej dlaň. So zatvorenými očami pokrútila hlavou. Vyzeral, akoby mu črty tváre obmäkli. Mal ju napnutú a plnú zvedavosti, neistoty.

Noe si konečne urobila pohodlie na vyhriatom mieste, na ktorom bolo rozsypaných niekoľko pukancov, keď sa Harry snažil uvoľniť svoju stŕpnutú nohu na ktorej sedel a tak sa mu podarilo vyvrátiť preplnené vrecko. Užívala si pocit, že v kine nesedí konečne s Laylou alebo Jaredom, ale aj s niekým iným. Niekým, kto sa jej možno trochu páči. Celú pravdu si pripustiť nechcela, takéto pekné veci prichádzajú rovnako rýchlo ako aj odchádzajú. Odmietala predstavu, že tento moment tak rýchlo odíde. Lenže jej dúfanie sa rozplynulo v momente, keď jej vo vrecku na nohaviciach začal vibrovať telefón. Snažila sa robiť, akoby sa nič nedialo, ale vibrovanie neutíchalo a vrecko jej začalo veselo vyblikávať aj cez látku džínsov, ktoré mala na sebe.

„Nechceš to zodvihnúť?“ opýtal sa Harry a nechal jej voľnú ruku.

„Bude to iba minútka,“ sľúbila.

„Utekaj,“ rukami sa jej zaprel do krížov a potlačil ju, aby vstala a išla si vybaviť hovor. Postavila sa a zbehla po schodoch k východu. Na obrazovke sa ukázala fotka jej nastávajúceho švagra v situácií, kedy ho Emma náhodou obliala paradajkovou polievku a na svetri, ktorí mal peknú maslovú farbu zostali dokonca aj písmenkové cestoviny.

„Louis?“

„Noe, čo obvykle robíš, keď tvoja sestra chce zrušiť svadbu?“ Louisova otázka znela tak prakticky a jednoducho, akoby Noeina sestra rušila svoju svadbu každý mesiac aspoň raz.

„Čo?“

„Počuješ, chce zrušiť svadbu. Sme u vás doma, tvoja mama tu nie je a ja som nevedel komu mám volať. Takéto výkyvy už mala ale teraz to asi myslí vážne. Nechce mi povedať, prečo chce všetko zrušiť,“ Louisov hlas znel vážne znepokojene aj cez to, že šepkal. Noe sa však nechcelo prerušiť túto príjemnú chvíľu.

„Musí to byť okamžite? Ja mám niečo na práci. Skús jej pustiť nejakí film a nadopuj ju zmrzlinou.“

„Tu ide o moje manželstvo, Noelle Hammondová!  Ako moja budúca švagriná a družička by si mala brať nejaký ohľad aj na mňa a na tvoje potencionálne netere alebo synovcov. Ak sa ich, pravdaže, chceš dožiť,“ rozhorčene sa snažil prinútiť Noe, aby mu prišla na pomoc. Jeho tichý a výhražný hlas ju rozosmieval no strašil zároveň. Hoci je Louis úžasný človek, balíčkom riešenia problémov s chladnou hlavou ho nikto neobdaril.

„Tak dobre, o chvíľu som doma,“ s tvárou podobajúco sa na výraz pri plači, no v tom momente zmiešaným s nedobrovoľným oznámení jej doprovodu, že pekný večer sa končí, zdolávala jeden schod za druhým, až vyšla k poslednému radu sedadiel. Harry mal v náručí padnutý sáčok z ktorého vyťahoval jeden pukanec za druhým a synchronizovane si ich hádzal do úst.

„Musím ísť domov,“ šepla mu do ucha.

„Hneď?“ jeho prekvapenie v očiach jej prišlo zvláštne.

„Ak by sa dalo,“ mykla plecom.

„Obvykle mi moja spoločnosť z rande neuteká. Predsa len musíš byť niečím špeciálna,“ považuje ju za špeciálnu? Noe jeho slová zarazili, no taktiež niekde v mysli rozosmiali. Obaja si obliekli bundy, vyštverali sa z radu a spoločne zišli po schodoch.

Pri odchode už použili predný vchod. Cesta im trvala o čosi dlhšie, no Noe bola podstatne veselšia, keďže jej na ceste svietili pouličné lampy. Obaja boli potichu. Harry svoj doprovod posadil na sedadlo spolujazdca a zavrel dvere. Cítila sa zvláštne. Harryho pohľad neprezrádzal nič. Hneval sa na ňu? Odkedy vyšli z kina neprehovoril ani len slovo. Tváril sa zaujato a až neprirodzene sa sústredil na cestu. Noe si celý čas skracovala hraním s prstami, prevracala v nich svoj pletený náramok a zips na bunde.

„Tu mi môžeš zastaviť,“ prehovorila po dlhej chvíli ticha. Harry prudko šliapol na brzdu. Noe hodilo dopredu a ak by sa posunula ešte o kúsok dopredu, boli by jej ruky automaticky vyleteli vpred a zapreli sa o palubnú dosku.

„Bývaš až na konci ulice.“

„Ja viem, ale dokážem sa prejsť. Nemusíš ma všade voziť.“

„Pozval som ťa na rande, takže by som ťa mal doviezť tam kde som ťa vyzdvihol.“

„Hneváš sa?“

„Mal by som?“

„Tak nejako som zruinovala naše rande, takže očakávam, že áno.“

„Nehnevám sa. Iba ma mrzí, že sme spolu nemohli byť dlhšie.“

„Aj zajtra je deň.“

 „Dnešok bol vážne skvelý,“ zasmial sa. Konečne sa z Noeinho svedomia odvalil balvan.

„Bol, vážne som si to užila. Ale už by som asi mala ísť,“ mávla rukou k oknu a prstami zachytila kľučku na dverách. Už, už sa do nich chcela zaprieť a otvoriť ich, keď ju Harry chytil za ruku a stiahol nazad k sebe.

„Môžem ti zavolať?“ spýtavým pohľadom jej prechádzal po celej tvári. Z očí mu kypela spokojnosť. Takto si predstavoval dnešný večer? Dievča utekajúce pred jeho spoločnosťou? Na otázku, ktorú jej položil prikývla s hanblivým a miernym úsmevom. Nepohla sa ani o milimeter, no Harry sa k nej začal nebezpečne pomaly nakláňať. Vedela, čo bude nasledovať. Nebola na to zvyknutá. Na nič z toho. Jednoducho začala panikáriť, začali sa jej triasť ruky a celým telom jej prešla triaška. Naschvál sa odtiahla a usmiala sa.

„Bozk si treba zaslúžiť,“ ohradila sa a vystúpila. Žiadny lepší argument jej v tej chvíli na um nezišiel. Z Harryho hrdla sa predral smiech. Vážne znel tak sarkasticky, ako ho počula? Lakťami sa zaprel o volant a zadíval sa na ňu.

„Zaslúžim si ho. Dobrú noc, Katherine,“ uškrnul sa a Noe zovrela päste. Našťastie to nevidel, nemohol. Za toto si ju bude doberať ešte veľmi, veľmi dlho. Musí nájsť niečo, za čo si ho môže doberať aj ona.

„Dobrú,“ pregúľala očami a obišla kapotu jeho veľkého auta. Ruky založila do vreciek a pomaly kráčala k svojmu domu. Spoza chrbta začula trúbenie. Na tvári sa jej rozšíril úsmev, no neotáčala sa, iba kráčala ďalej.

„Čo sa deje?“ zmätená otázku opakovala možno aj päťkrát. Louis jej pomohol vyzliecť bundu, odviedol ju do obývačky a posadil do kresla oproti Emme.

„Opýtaj sa,“ ukázal rukou na jej sestru. Netrebalo sa pýtať. Spýtavý pohľad prebodla cez Emminu tvár a tá už vedela, že držať to v sebe nebude o nič lepšie, než to zo seba vyklopiť.

„Ja už nevládzem. Dnes mi volali z reštaurácie, že k dispozícií nemajú taký odtieň obrusov, obrúskov, doplnkov a kvetov aké potrebujem. Buď o odtieň tmavšie, alebo svetlejšie. Mám pocit, že sa zrútim...“ Lousovi trhalo kútikom úst. Pomyslela si, že keď jej volal, vyzeral akoby chcel pustiť do gatí. Pred tým ešte zrejme nevedel o tom neodkladnom probléme, ktorý brzdí v jeho sobášu.

„Ty si ma ťahala z môjho prvého schopného rande domov len kvôli tomu, že nemajú správny odtieň tvojej výzdoby? To myslíš vážne?“ Noe sa až jemne nadvihla. Nahnevane sa zhodila nazad do kresla a oprela si nohy o stôl. Jej sestra, očividne viac schladená, sa len pousmiala a prešla k nej.

„Mala si rande?“ s úškrnom sa jej prihovorila v nádeji, že jej hnev nebude tak veľký a hrozný.

„Nie!“ odsunula sa od nej.

„Noe...“

„Možno,“ uznala, že sluch jej sestru ešte nezrádza a už-už sa nadvihovala, aby mohla utiecť a vyhnúť sa jej spovedi.

„Noelle,“ prísnym hlasom zvolala.

„Áno, mala som rande.“

„Moja malá sestra mala rande. Poď, nech ťa objímem,“ nadvihla ruky a chcela ju zovrieť v náručí. Vtlačiť ju do huňatého svetra spoločne so závanom sladkastej vône, ktorá sa okolo nej vznášala. Louisov panický výraz sa zmenil na úškrn.

„Ale za to, že si ma z neho vytiahla ti nič nepoviem. A čo sa týka výzdoby, nikto si ani len nevšimne, že tvoja kytica nebude ladiť s výzdobou o jeden odtieň nižšie alebo vyššie. A pretože si sa dostala zo svojej zrútenej situácie, idem si svoje dojmy zapísať do denníka, ktorí si vôbec nevediem. Dobrú noc, Louis,“ pokrčila nosom a otočila sa. So šuchotaním nôh o podlahu prešla cez chodbu a vybrala sa k schodom do svojej izby.