Helium Hearts

Prvá jednodielka z mojej tvorby. Ááááááááááá, dúfam, že sa bude páčiť ;) 

Napadlo ma to pri pesničke takže sa to aj tak volá.
Prajem pekný zážitok z čítania :* xx

Prešlo 365 dní a ja som znova tu. Malý domček na pláži ma znova s mojou rodinou privítal v spoločnosti slnečného počasia. Vošla som do svojej maličkej izby a zhodila cestovnú tašku na precízne ustlanú posteľ plnú vankúšov. Horúčava ma donútila zopnúť si vlasy do drdola, zhodila som zo seba aj hnedý sveter, ktorý ma hrial celú cestu v aute. Bosá som prešla lakovanými parketami, ktoré zavŕzgali po každom mojom kroku, otvorila som dvere a vyšla na balkón, ktorý mám spoločný s bratom.

„Lucy, nože mi poď pomôcť pripraviť stôl.“ zvolala mama z prízemia. Zavrela som dvere na svojej izbe a zdolala schody po dvoch držiac sa zábradlia. Z nie veľkej ale útulnej kuchynky sa dalo prejsť rovno na zadný dvor. Stačilo zdolať tri dlhé a široké schody, na ktorých som od mala hrala karty s bratom. Na ratanový nábytok putovali taniere s obrúskami aj pohármi. Otec s bratom vytiahli gril a mama nad nimi krútila hlavou. Nestihli ho ani umyť no už tam hádzali uhlie. Zachichúňala som sa na tom, ako ich mama karhala. Z vedľajšieho domu sa k nám pridala ďalšia rodina, mali jedného syna. Ako náhle sa k nám dostavili, vyslúžila som si štípance na lícach a skonštatovanie, ako som sa za ten rok zmenila.

„Nie ďakujem ujo, ja už mám dosť.“ Odmietla som tretiu porciu grilovaných stehienok a odkvacla na hojdacej sieti. Po pár minútach sa ku mne pridal môj súrodenec s jeho kamarátom a zaprisahali sme sa, že už nikdy viac nevezmeme do úst gurmánsky výtvor našich otcov. Túto vetu si hovoríme každý rok, lenže dlhá cesta, hlad a nedočkavosť nám vždy prekazia plány.

„Je mi trochu nevoľno, idem sa poprechádzať.“ Pošepla som otcovi kým na grile kliešťami pretáčal klobásky. Podľa mňa boli čierne ako uhoľ a nejedlé, no podľa neho pekne prepečené.

„Nechceš tabletku ? Určite si toho veľa zjedla.“ Určil mi diagnózu. Ocinko, rada by som ti povedala že je to z tvojich lahodných pochúťok, no tým by som ti zničila ilúziu o tom, že vieš grilovať.

„Budem v poriadku, jedna prechádzka to spraví.“ Usmiala som sa vtisla mu bozk na líce. Sľúbila som, že sa vrátim skoro.

Na terase sa mi sušili tramky, ktoré dostali svieži kúpeľ v mori vďaka môjmu skvelému bratovi. Vraj si myslel, že sú to jeho. Je síce pravda, že mám skoro rovnakú veľkosť nôh ako on, ale to ho neospravedlňuje. Rovnako som pred ním ukryla pod kreslo aj knihu, ktorú by použil na rozloženie táboraku ako pred rokom.

S radosťou som sa rozbehla smerom od domu a zacítila jemný vetrík ako sa mi vplieta do vlasov. Stará rozopnutá košeľa sa mi taktiež vlnila okolo bokov. Predo mnou sa ocitol nádherný západ slnka, lúče sa odrážali na hladine mora a za 14 dní, ktoré tu strávim si nenechám újsť ani jeden západ slnka.

Príjemné teplo, ktoré vystriedalo nepríjemnú horúčavu mi hladilo zmysli, rovnako aj žalúdok. Správal sa už lepšie a nevydával rôzne zvuky. Po čase sa mi zažiadalo zacítiť na koži piesok. Tramky putovali z mojich chodidiel do rúk a prsti som si ponorila do teplej hmoty čo najhlbšie. Uvedomila som si, že zvyčajne tak ďaleko nechodím. Bolo tam však veľmi pekne. Breh lemovali novšie domy, obité svetlým drevom a zastoknutými svetlami v piesku vedľa schodov. Myseľ mi povolila tu ešte chvíľku zostať. Prezerala som si okolie a na chvíľu sa mi zazdalo, že sa niečo neďaleko mňa mihlo.

Zdalo sa mi dobre. Neďaleko mňa sa objavila chlapčenská postava. Nebolo ju vidieť príliš dobre no svetlá z domov mi dovolili zreteľne rozoznať, že mal vyhrnuté nohavice s bielym tričkom a piesku sa dotýkal bosými nohami rovnako ako ja. Pozeral sa na oblohu a zrejme čakal, kedy výdu hviezdy. To isté robím ja, ak nemôžem v noci spať. Pár minút na to, ako som sa naňho pozerala sa pozrel mojim smerom on. Pohľad som hneď odvrátila no znova som prahla túžbou sa naňho pozrieť. Čas na mobile mi ohlasoval, že som preč už dve hodiny. Bol už najvyšší čas sa zodvihnúť a vrátiť sa späť. Svoje kroky som namierila domov, no najprv som musela prejsť okolo neznámeho. Odhrnula som si pramene vlasov, ktoré mi vietor vhadzoval do očí a malými krokmi som sa približovala. Bol odo mňa nie veľmi ďaleko, no zároveň nie príliš blízko. Snažila som sa okolo neho nenápadne prešmyknúť no nepodarilo sa.

„Dobrú noc.“ Ozvalo sa spoza môjho chrbta. Na chvíľu som zmeravela. Cítila som, akoby to povedal s úsmevom. Slnko už nebolo vidieť. Tma si podmanila celú pláž a on tam stál s rukami vo vreckách a očami hľadiacimi do nebies.

„Dobrú.“ Odpovedala som taktiež s úsmevom. Prešla som pár krokov a zvyšnú cestu domov som si zabehla. Sama som nechápala prečo. Akoby sa ma niekto snažil chytiť. Na terase som sa zložila, nedokázala som chytiť dych. Navyše som nebola zvyknutá utekať takú diaľku. Väčšinou som bola na telocviku tá, ktorá beh nepreferovala, no zámerne sa mu nevyhýbala.

„Je ti už lepšie ? Ak by si niečo potrebovala, zbehni na prízemie, rozumieš ?“ vysvetľovala mama zatiaľ čo som ukladala riad do poličiek a ona vyhadzovala zvyšky z večere.

„Som v poriadku mami, je mi fajn.“ Uistila som ju a popriala jej dobrú noc. V pyžame som sa zhodila do postele a cez otvorené okno do korán som sledovala nočnú oblohu. Ešte pred tým, než som zaliezla medzi vankúše som skonštatovala, že nenávidím, ak sa mi niečo zamotá do hlavy. Napríklad ako ten chlapec. Vždy sa mi niečo v hlave zasekne a neskôr to nemôžem vytriasť von. S týmito myšlienkami som strávila prakticky celú noc, kým som nezaspala.

Takto to prebiehalo každý večer. Prechádzku približne kilometer a pol dlhú som si dopriala po každej večeri. Musela som od seba odháňať brata, ktorému sa zachcelo chodiť so mnou. Odbila som ho komplikovaným myslením ženy o tom, že aj dievča ako ja potrebuje pár minút len samo pre seba. Každý jeden večer sa postavil pred svoj dom, naše oči sa striedali s úsmevmi. Až včera som zistila, že má blond vlasy.

Som tu už celý týždeň. Už 7 dní chodím skoro dva kilometre od domu kvôli chlapcovi, ktorého ani nepoznám. Nedozvedela som sa ani jeho meno a to kvôli mojej hanblivosti. Nejeden človek by mi povedal, že som sa zbláznila. Vlastne mi to ani nikto hovoriť nemusí, som si toho plne vedomá.

Pomaly som sa približovala k môjmu tradičnému miestu. Teplý vzduch prúdil všade okolo mňa a voda sa pomaly približovala k brehu. Kniha sa javila ako môj dobrý spoločník a už ma vítali aj čajky, ktoré krúžili nad mojim miestom. V ten deň som sa cítila zvláštne. Väčšinou sa vonku objavil po pár minútach no vtedy som ho čakala viac než hodinu. Čítať ma už omrzelo, bola už skoro tma, na maličké riadky v knihe som už nevidela a jeho stále nikde. Ešte desať minút a ak nie, padám. Zaťala som sa a rozhodla sa nedarovať mu ani o minútu viac.

„Čakáš na niekoho ?“ prihovoril sa mi niekto spoza chrbta. Nemám rada, ak sa ku mne niekto približuje spoza chrbta.

„Ahoj.“ Odpovedala som jednoslovne. Bola som celkom rada, že sa objavil a z toho som zrejme nemala slov.

„Neodpovedala si mi. Máš tu voľné ?“ hlavou hodil na miesto vedľa mňa. Prikývla som.

„Ak  odpoviem áno začneš si niečo namýšľať ?“ so skloneným pohľadom som mu taktiež položila otázku. Hanblivosť sa u mňa prejavuje už od narodenia. Nemám problém nadviazať nové priateľstvá no ak sa mi niekto skutočne páči, je to už o niečom inom.

„Myslím, že áno.“ Drgol do mňa lakťom s úsmevom na tvári.

„Z čoho tak usudzuješ ?“

„Chodíš tu každý jeden deň, už celý týždeň. Nemysli si, že som si nevšimol, ako sa na mňa pozeráš a ja ti to opätujem. Tak si aj v kútiku duše myslím, že tu čakáš na mňa.“ Vyceril zuby a konečne spod viečok odhalil svoje oči. Boli čisto modré ako more, pred ktorým sme sedeli s bosými nohami a vetrom vo vlasoch. Uhla som pohľadom, bolo zlaté ako sa na mňa s úsmevom a strojčekom na zuboch usmieva. Pripomínal mi malé dieťa, ktoré má pravdu, lenže mama alebo otec mu to nechcú uznať.

„Takže mám pravdu ?“ vopchal mi svoj pohľad pred tvár.

„Hm, možno. Teda čiastočne.“ Pokrútila som hlavou.

„Ako to ?“ nedal sa odbiť a vyzvedal ďalej.

„Je tu veľmi ticho, taký pokoj. Skvele sa tu rozmýšľa aj číta.“

„A nad čím tak uprene rozmýšľaš ?“

„Ako ti povedať, že sa mi páčiš.“ Vypadlo mi z úst bez rozmýšľania. Myslela som, že sa mi vysmeje rovno do očí a rozuteká sa to povedať buď svojim kamarátom alebo niekomu, kto tu s ním bol.

„Tak to nebude tak ťažké, pretože sa páčiš aj ty mne.“ Očami prešiel po mojej tvári a nakoniec mi vysypal plné dlane piesku na nohy. Teplá hmota schladila zimomriavky, ktoré sa mi preháňali po tele. Telefón so slúchadlami mi začal vibrovať vo vrecko. Šikovne som ho vybrala a moje odpovede zodpovedali typu „Hm, ehm...hej...uhm..jasné.“

„Prepáč mi, ale ja už musím ísť.“ Hodila som ho znovu do vrecka a postavila sa. Oprášila si šortky od piesku a môj spoločník sa hneď postavil so mnou.

„To je škoda.“ Svoju dlaň položil na moju ruku a znovu mnou prebehla elektrina.

„Maj sa pekne.“ Odstúpila som o pár krokov a zakývala mu.

„Počkaj, ako sa vlastne voláš ? Stretneme sa tu aj zajtra ?“

„Volám sa Lucy. A áno, prídem.“

„Ja som Niall.“ kričal z plného hrdla. Čoraz viac som sa mu vzďaľovala no on usilovne namáhal svoje hlasivky, aby zo mňa ešte niečo vytiahol.

„Dobrú noc.“ Zasmiala som sa a utekala domov za mamou.

Vonku sme spolu chodili už celý týždeň. Pripadalo mi to veľmi milé, že si vždy pre mňa urobil čas. Bol tu prekvapivo sám. Žiadni kamaráti alebo príbuzní, iba on. Devätnásť mal minulý rok v septembri, mal o rôčik viac ako ja. Boli sme čosi viac než kamaráti no neboli sme pár. Miestami mi to pripadalo ako letný úlet, na ktorý si každý z nás o tri mesiace nebude už ani pamätať. Lenže tam bolo niečo viac.

(http://www.youtube.com/watch?v=nzUj7KQGH4I)- Ak sa vám pesnička skončí, pustite si ju znova :)

„Tam je mesto. Tamto je maličká dedinka kde jedna pani predáva nájkrajšie kvety na svete a tamto je váš dom.“ Vysvetľoval mi a pritom rukou ukazoval na jednotlivé miesta keď ma druhou rukou držal okolo pliec.

„Neverím vlastným očiam.“ Skonštatovala som s hlavou položenou na jeho pleci. Sedeli sme na streche jeho domu. Priniesol aj termosku plnú čaju ktorý mám najradšej. Z nenazdajky to zo mňa vytiahol a priznal sa, že šiel tri kilometre do mesta iba preto, aby ho mohol dnes večer uvariť.

„Ver, zatiaľ ťa nesklamali. Som živým príkladom.“ Ukázal sa a rukou si prešiel po vlasoch vyčesaných dohora.

„Fandíš si.“ Prstom som ho štuchla do rebier. Keďže práve pil z plastového pohárika čaj, vylial si kúsok na šortky.

„Lucy ?“ príliš som ho nevnímala, rozhliadala som sa naokolo. Svoj pohľad som musela zastaviť pretože ma oslovil a poklopal po pleci.

„Áno ?“ usmiata som sa k nemu otočila. Nestihol mi odpovedať. Svoje jemné pery spojil s mojimi a v bruchu mi zažali lietať motýle z jednej strany na druhú. Cítila som sa ako v inom svete. Pripadalo mi to smiešne, že tu sedím s chlapcom, ktorého som stretla len pred týždňom ale pripadá mi, akoby som ho poznala už od narodenia. Prsty mi vplietol do vlasov a pohladil po líci.

„Prepáč mi ale už som to nemohol vydržať.“ Odhalil svoj strojček na zúbkoch a keby som v tom momente stála, určite by sa mi začali podlamovať kolená.

„Nič sa nestalo, pretože som to chcela urobiť aj ja.“ Odpovedala som pri pohľade do jeho očí.

„Môžem ti povedať moju predtuchu ?“ zvedavo som prikývla a čakala.

„Môžem ti povedať aj to, že ťa ľúbim ?“ nesmelo sa usmial.

„Už si to povedal.“ Darovala som mu bozk na pery a hneď sa odtiahla.

„Poďme sa prejsť.“ Navrhol a ja som to uznala za dobrý nápad. Pomohol mi zísť zo strechy a neskôr sme ruka v ruke kráčali po pláži. Bolo to kúzelné. Ak by sa mi to len snívalo a mňa niekto uštipol aby som sa zobudila, v živote by som to tomu človeku neodpustila.

„Lucy, Lucy, pozri sa na to.“ Pribehol ku mne s niečím podivným v dlani.

„No ja neviem, ty to vieš zaradiť ? Je to drevo alebo zviera ?“ znechutene som na to zazerala a Niallovi to zrejme prišlo smiešne. Smial sa zo mňa a určite to vzal do rúk naschvál, pretože sa bojím hocijakých príšerok.

„Zviera. Nevidíš tie rozkošné očká ?“ radostne mi popisoval stavbu toho živočícha.

„A ty ich vidíš ?“ pochybovačne som nad tým ohŕňala nosom.

„Skús sa toho dotknúť.“ Zákerne sa uškrnul a priblížil sa ku mne.

„Nie,to neurobím.“ Ustúpila som o pár krokov dozadu.

„Tak aspoň objím mňa.“ Roztvoril náruč a hneď som vedela, kam to smeruje.

„Nie, ty si sa toho dotýkal.“

„Veď ja ťa mám tak veľmi, veľmi rád.“ Rozosmial sa na celú pláž a rozutekal sa za mnou.

„Choď s tím odo mňa preč.“ Jačala som z celého hrdla a utekala pred ním. Moja šikovnosť nemá hraníc a prejavila sa aj vtedy. Ako som utekala pred pánom milujúcim zvieratá, potkla som sa o vlastnú nohu a prichytila sa, ako letím do vody. Niall sa smial z celého srdca. Až tak, že sa musel predkloniť aby nabral dych.

„Prepáč mi ale musím sa najprv dosmiať.“ Povedal a pokračoval v pučení sa. Kým on odberal kyslík do pľúc, pomaly som sa k nemu priblížila, potiahla ho za ruku a už ležal vo vode vedľa mňa.

„Vieš o tom, že si nebezpečná ?“ usmial sa a rukou mi špľachol vodu do tváre.

„Viem Niall, povedal mi to aj učiteľ plávania.“ Vyplatila som mu jazyk. Netrvalo to však dlho, ihneď som ho schovala keď ma pobozkal.

„Chceš tu ostať celú noc ? Nebude ti zima ?“ zodvihol sa a vzal ma za ruku k sebe domov kde mi dal svoju mikinu. Slušne ma odviedol až domov. Rozlúčila som sa s ním no keď som chcela už odísť, schmatol ma k sebe ešte raz a objal ešte tuhšie než pred tým.

„Chýbaš mi už teraz.“ Pošepol mi do ucha.

„Aj ty mne.“ Odpovedala som. 

„Slniečko, vstávaj. Haló.“ Ozýval sa hlas v mojej izbe. Nechcelo sa mi vstávať, bola som celá dolámaná.

„Je to niečo súrne ?“ vykukla som spoza deky.

„Máš tu list. Je na zemi, od koho si ho dostala ?“ vyzvedala mama no ja som o žiadnom liste nevedela.

„Ja neviem. Môžeš mi ho podať ?“ načiahla som ruku a vzala do ruky poskladaný papier.

„Čo by si si dala na raňajky ? Ak sa rozhodneš, budem v kuchyni.“ Usmiala sa a zmizla za dverami.

Papier bol úhľadne poskladaný. Bála som sa ho rozložiť, no niekde som nazbierala odvahu a pozrela sa na písmo, ktoré nebolo dievčenské.

Milá Lucy,

Zrejme by si odo mňa nikdy list nečakala. Asi nevieš kto ti to píše, no po nasledujúcich slovách to zrejme zistíš. Posledné dva týždne boli najkrajšie v mojom živote. Už keď som ťa prvýkrát uvidel stáť neďaleko mňa vedel som, že si niečím zvláštna. Zrejme to bolo tým, že si nezvyčajne energické stvorenie. Je to v dobrom slova zmysle, si úžasný človek, ktorého človek nedokáže nájsť na každom kroku no ja som to šťastie mal a spoznal som teba. Tento list ma neospravedlní. Musím odísť, je to náhle. Dúfal som aspoň, že sa s tebou rozlúčim ešte raz a osobne, no nepodarilo sa. Tak sa to snažím vynahradiť aspoň takto. Chcem ti ešte povedať zopár slov. Bál som sa ti povedať, že som sa do teba skutočne zaľúbil no odhodlal som sa to urobiť až včera. Je to aj tak lepšie, než by som ti to nepovedal vôbec. Ďalej ti chcem povedať, aby si si nechala moju mikinu. Nemusíš ju nikam vraciať, ani k môjmu domu. Chcem, aby si si ju nechala. Bola to moja najobľúbenejšia a aj preto som ti ju daroval. Myslel som si, že by ti ma niečo mohlo pripomínalo. Si veľmi veselé dievča, s chybami ktoré sa mi na tebe páčia a ktoré som spoznal. Tvoj úsmev mi rozžiaril celý deň a tvoj pohľad ma skladal do kolien. Veľmi dúfam, že sa na mňa nehneváš. Dúfam, že sa spolu ešte niekedy pozrieme na tvoj obľúbený západ slnka. Navždy si ťa budem pamätať a ostaneš v mojom srdci, ako moja prvá láska. Snáď sa na tomto čarovnom mieste stretneme znovu o rok, možno o pár rokov. Ešte niečo, ak toto čítaš znamená to, že môj rebrík ešte nezožrali termity, strecha nad vašou terasou sa podo mnou nezlomila a tvoje okno bolo otvorené, tak ako každú noc. Áno, viem to. Prechádzal som sa okolo tvojho domu ne jednú noc. Nemohol som spať a premýšľal som práve o tebe. Do posledných slov by som chcel pripojiť dve výnimočné. Také, ktoré môžem konečne povedať priamo od srdca. Ľúbim ťa.

                                  Tvoj Niall.

Z očí sa mi začali valiť slzy. Ľahká deka ich vpíjala do seba a vo svojej dlani som žmolila papier s jeho rukopisom. Nebola som naňho nahnevaná. Vedela som, že musel odísť. Bolo by to iné, ak by sa mi aspoň nesnažil vysvetliť to. Lenže on to urobila a ja som vedela, že som sa po prvýkrát zaľúbila. Neskôr sa na tvári mihol aj úsmev. Pripadalo mi to ako vystrihnuté z nejakého filmu, také nereálne. Lenže tentokrát sa to odohralo práve mne a do svojho srdca som si taktiež zapísala ja jeho a aj toto leto, na ktoré do konca svojho života nezabudnem.

All for you 8.

Baby, prečo klesá sledovanosť ? :(

Potrebujem leto, zistila som to vtedy, keď som sa pristihla, že sa mi priečinok s obrázkami zaplňuje letnými obrázkami. Čo s tím mám urobiť ?

Mám pre vás prekvapko ;) Želám vám, aby ste sa vám na vysvečku objavili známky podľa predstavám.

Adios :* xx

„Zbláznili ste sa ? Kde vám zoženiem toľko miesta ?“ čertila sa Anna, keď som vošla do kaviarne. Bolo tesne pred ôsmou večer.  Ako náhle som za sebou zavrela dvere, zasypaná snehom na mňa všetci zazreli vydeseným pohľadom a na slová sa zmohol jedine Harry.

„Čo tu ty do čerta robíš ?“ nechápavým pohľadom ma skenoval.

„Prišla som si po čaj ?“ bez povolenia som si zavesila kabát s kabelkou na vešiak a odišla za pult. Nechala som zovrieť vodu a medzi tým podišla k ostatným ktorí sa mi zdali neprirodzene nervózni.

„Čo robíte ?“ pritiahla som si stoličku od vedľajšieho stola a posadila sa vedľa Nialla.

„Nič. Ako bolo v škole ?“ prehodil si ruku cez moje plece a snažil sa hrať nenápadného.

„Fajn.“ Potľapkala som ho po ruke a vyštartovala k pultu zaliať si čaj. Preliala som si ho do plastového pohárika, zavrela ho a šla sa obliecť.

„Kam ideš ?“ zvolala na mňa Eleanor.

„Domov, zjavne som neprišla v najvyhovujúcejšej chvíli tak čo tu budem robiť.“ Mykla som plecom a začala sa obliekať.

„Čo to trepeš za nezmysli ?“ opýtal sa Liam a zhrnul nejaké papiere Anne do tašky.

„Idem, majte sa.“ Usmiala som sa a opustila priestory kaviarne. Malými krokmi som sa približoval k prechodu, pretože námraza na chodníku je sviňa a neraz som si skoro zlomila nohu. Okolo cesty sa preháňalo veľa áut, na semafóre sa striedali všetky tri farby no za sebou som počula hlasný smiech a výkriky. Zvyčajne sa neotáčam ale teraz mi to nedalo. Prvé čo som ucítila bol čaj rozliaty na mojich nohaviciach. Kelímok sa bezvládne kotúľal po zemi a osoba predo mnou sa išla udláviť od smiechu.

„No to ma podrž, taký skvelý zásah som nepodal už riadne dlho!“ Kričal Louis na celý park a otočil sa mi chrbtom. Rukavicou som prešla po mokrom mieste a naštvane zaťala zuby. Vec, ktorá sa mi pohupovala na pleci som zverila do opatery Harryho. Kým si s každým tľapol, do náručia som vzala veľkú kopu snehu..  Postavila som sa za Louisa ale najprv sa uistila u Eleanor, či môžem.

„Dávam ti plné právo.“ Oznámila mi, kým držala Annu za ruku aby nespadla a úsmevom schválila môju požiadavku. Louisovi som prstom ťukla do chrbta a keď sa otočil, celý obsah rúk som mu buchla do tváre.

„Hups, nevidela som ťa. Prepáč mi to.“ Nevinne som sa usmiala a postavila sa k dievčatám.

„Zlato, ako si jej to mohla dovoliť ? Takže teraz asi vieš čo bude nasledovať, že ?“ nadvihol obočie a pomaly sa k nej začal približovať.

„Absolútne presne.“ Aby mu pridala, do tváre mu znova dopriala spŕšku snehovej pokrývky zo zeme, samozrejme v oveľa menšom množstve. Sú predsa pár, majú sa ochraňovať.

„Ja myslím, že by sme sa mali zapojiť. Čo povieš ?“ dedukoval Liam s podopretou bradou. Zayn mu neškodne prikyvoval. Z osobných dôvodov som začala panikáriť. Eleanor už ležala v snehu kde kopala Louisa a do topánok mu tlačila sneh. Niall s Annou sa točili dokola a bojovali, kto skôr skončí na zemi. Harry stál so založenými rukami a pozeral na mňa. Prvé čo mi napadlo, bolo to, že sa z toho vykrútim.

„Pre objasnenie, nemám najsilnejšiu imunitu a zvyknem byť v zime často chorá. Mám slabšiu astmu a alergiu na pele, roztoče, plesne a všetko možné. Opovážte sa ma hodiť do toho snehu.“ Podala som svoj najdlhší monológ vtedajšieho dňa a v nádeji, že zostanem suchšia, oliata jedine čajom, som stála ako prikovaná. Ak tí šialenci niečo podniknú, udám ich na ujme na zdravý. Už z princípu. V tento deň som mala najmenšiu chuť ostať zmrznutá ako cencúľ so zatvrdnutým snehom vo vlasoch a neskôr sa postaviť doma pred krb a čakať, kedy oheň zaúčinkuje a roztopí vrstvu zmrznutej vody.

„Ale veď čerstvý vzduch ti iba prospeje.“ Zaškeril sa Liam s Harrym a rozutekali sa za mnou. Môj plán obsahujúci zastavenie najbližšieho taxíku, nasadnutie a zdrhnutie domov som príliš nedomyslela. Po piatich krokoch som sa ocitla na Liamovom pleci. Harry niesol na pleci moju kabelku a Zayn sa pridal k Niallovi. Chúďa Anna už mala svoj čierny kabát celý biely a Eleanor zahádzala celého Louisa snehom. Tak mu treba, nemá si začínať s osobami ako som ja, Eleanor a Anna.

„Daj ma dole ty psychopat !“ jačala som na celé hrdlo a búchala mu do chrbta. Snáď mu nejaký špinavý sneh z mojich topánok spadol do tváre, no najskôr budem mať zajtra hlasivky v háji ja.

„Vážne si myslíš, že by som ťa hodil do toho snehu ?“ zastavil a ja som ho zo zvesenými rukami pozdĺž jeho chrbta kopala nohami ako o život. Jeho otázka sa dala pochopiť. Bol totiž najrozumnejší, s najmenším počtom vlasov na hlave čo znamenalo, že ak by ma hodil do snehu, ja by som ho ukopala, vykričala hlasivky tak, že by ohluchol a ak by prišiel domov, za bundou by si našiel zmrznutú siluetu svojho vypracovaného tela zo snehu.

„Áno, myslím si to.“ Odpovedala som mu.

„Tak to si potom myslíš správne.“ Odpovedal a zhodil ma do kopy snehu vedľa Nialla. On sa bezmocne snažil dostať  spod Zayn a Harryho, ktorý si naňho ľahli na Annin podnet.

„Chlapi prestaňte toľko posilňovať, čo si mám ja biedny blondiak proti vám zmôcť ?“ ziapal na celé hrdlo.

Kým sa mi do uší dostával Niallovo bezradné volanie, ja som ležala v hromade snehu pod stromom, kde som k Liamovi vystrela ruku aby mi pomohol vstať. Navyše som sa rozkašľala ako dôchodca, pretože milý Louis s sa vedľa mňa zložil ako domino kým mu El do hlavy hádzala sneh. Zosypával ho zo seba a všetko mi padalo do hrdla.

„No tak mi podaj ruku, šup !“ zaprel sa nohami no ja som sa zaprela ešte viac a stiahla ho k sebe. Zavalila som ho kopou snehu a k tomu mi ešte pomohol aj Zayn, keď potriasol konárom a mne za krk napadla horda snehu. Horšie bol na tom Liam. Ja som sa striasla, no ako naschvál ma stiahol k sebe.

„Nikdy by som neveril, že žieňa ako ty by dokázalo urobiť to, čo teraz vidím.“ Kontroloval sa a na jeho tele neostalo jediné miesto nepokryté snehom.

„Ďakujem za pochvalu.“ Usmial som sa a striasla zo seba sneh.

„Bránil som ju zubami nechtami aby som ju ochránil od snehu. Nech sa páči.“ Harry mi odovzdal nepoškodenú kabelku, ktorú som si zavesila na plece. Poďakovala som mu a podišla k Eleanor s Annou. Obe vyzerali, akoby na nich vyliali vedro s primalexom.

„Zoberieš ma prosím ťa domov ? Ten chlapec s blonďavými vlasmi ma úplne doriadil.“ Vyplazila mu jazyk.

„Aj ja ťa mám rád.“ Zamával jej prstami a vyškeril sa. Tí dvaja si nikdy nedajú pokoj.

„My už musíme ísť, majte sa pekne a dobrú noc.“ Dodala som a každého z nich objala. Liamovi som sa vyhla. Naschvál. Divne na mňa zazrel, zvráštil obočie a vyplazil jazyk. Annu podobajúcu sa na kocku ľadu som posadila na predné sedadlo vedľa seba, zapla som kúrenie aby sa roztopila a vysadila ju až pred domom.

„Čo sa ti stalo ?“ jemne sa opýtal otec pri šálke čaju s rumom pred televízorom. Tanya dopisovala domáce úlohy na poslednú chvíľu a mama sa nevyhýbala smiechu, keď sedela na zemi pri sestre.

„Ten chlapec, ktorého máte tak radi aj s jeho kamarátmi ma takto zdevastovali, takže z vašej dcéry ostalo toto. Nechcem o tom viac hovoriť, prosím.“ Odsekla som akékoľvek poznámky zo strany rodičov. Do kúpeľne som zavesila kabát na vešiak nad vaňu aby z neho odkvapkala voda a ja som sa ihneď vhodila pod perinu do postele.

Na druhý deň som sa ráno nemohla postaviť z postele. Nebolo to lenivosťou ale tým, že ma bolelo celé telo. Vlasy som mala mokré a čelo mi horelo. Mama ku mne priletela ako superman a hneď po mne vyhádzala asi tri svetre, vraj idem k lekárke. Protestovať som nemohla, hlas mi odišiel niekam do teplých krajín. Keďže ona musela ísť do práce, k lekárke so mnou šiel otec. Dozvedela som sa to, čo by som skonštatovala aj sama. Angína. Doma máme jednu skrinku venovanú iba liekom, takže po toľkých návštevách lekárov, koľko som absolvovala ja by som mohla ordinovať aj v garáži a to z fleku.

„Volám ti každú hodinu. Skús si pospať dobre, slniečko ? Ľúbim ťa.“ Do vlasov som dostala bozk od otca. Okolo postele mi poukladal kopec balíčkov so servítkami, lieky, teplomer a mega termosku plnú čaju. Pár krát som sa poprevaľovala po posteli no zaspať som nemohla. Takto som preležala polovicu dňa. Okolo druhej som z prízemia začula zvonenie. Rýchlosťou Archimeda som sa postavila, zabalila do župana a krok po kroku zdolala strmé schody.

„Čo je ?“ zachripela som so strapatými vlasmi stiahnutými v drdole a servítkou v druhej ruke.

„Páni, vyzeráš choro.“ Liam sa opieral o zárubňu s papierovou taškou zavesenou na ruke. Jeho pobavený výraz uťahovať si z chorej osoby pred ním ma naštval ešte viac.

„No nehovor.“ Nechala so ho vojsť dnu. Zabuchla som za ním dvere a sledovala, ako sa rozložil v kuchyni.

„Ja len, čo s tým mieniš robiť ?“ s úplne tichým hláskom som položila otázku. Doliezla som v papučkách s hlavami medveďov až k stolu, kde som sa posadila a sledovala ho.

„Tvoj ocko mi volal, že si chorá a vyzeráš, akoby ťa vypľulo samo nebo takže, som tu. Poskytujem 6 hodinový servis v podobe podávania čaju, dodávam hygienické vreckovky v kombinácií so sprejom do nosa a antibiotikami a samozrejme, podávam aj olovrant a večeru.“ Vymenúval svoje prednosti a počítal ich aj na prstoch aby nezabudol, koľko toho povedal. Udivujem ma, že si môj rodič spomenul práve na tohto človeka. Ale na druhej strane, čo zapríčinil nech si aj odpracuje.

„Mrzí ma ten včerajšok, ja som vážne nechcel, aby si prechladla.“ Previnilo sa ku mne posadil a chytil okolo pliec. Na odpoveď si trochu musel počkať. Kvôli tomu, že mi hlas vystačil približne na tri slová som mu odpovedať nemohla a navyše som nemohla ani dýchať.

„Môžem si ísť radšej ľahnúť ?“ vydala som zo seba z posledných síl pár slov a prešla popred Liamom. Nerobí mi príliš dobre sedieť, ešte tu zo seba niečo vypustím.

-Liam-

Rozhodla sa ísť si ľahnúť. Nebránil som jej, chcel som jej pomôcť výjsť po schodoch no nedovolila mi to. Nebudem sa s ňou hádať, ešte ma vyhodí z domu a to by som pánovi Willsonovi ťažko vysvetľoval. Radšej som zostal v kuchyni a rozhodol sa, že niečo uvarím. Najprijateľnejšie mi prišli cestoviny. Z haly som počul nejaký buchot. Podobalo sa to na pád no po tomto zvuku sa hneď ozval Jamiein hlas.

„Som v poriadku.“ Zachrapčala a predpokladám, že sa vtedy pomocou zábradlia zdvíhala znovu na nohy.

„Ak budeš niečo potrebovať, prezvoň mi na telefón.“ Zakričal som za ňou. Do vriacej vody som nahádzal cestoviny a študoval recept, ktorý mi do vrecka vopchal Harry. V obchode som nemal ani šajnu, kde hľadať omáčku. Na pár minút som sa zabavil tým, že som skúšal, či sú cestoviny uvarené. Niekde som čítal, že sa maj cestoviny hádzať o chladničku a tak zistíte, či sú uvarené. Celú chladničku mali okvackanú od cestovín a málo čo ostalo v hrnci. Nejako som skomponoval aj omáčku a začal som chytať obavy, že len čo to ochutná, začne sa dusiť a ja budem volať záchranku.

„Nenávidím svoje bacily !“ mrmlala si popod nos, kým schádzala po schodoch. Akurát som na cestoviny nalial omáčku. Na tácku som položil aj vidličku a už som jej to niesol do obývačky.

„Umieram.“ Skonštatovala a zhodila sa na gauč. Vážne vyzerala akoby mlela z posledného.

„Toto ti ale zdvihne náladu, uvaril som špagety.“ Vysmiaty som jej podal tanier, ktorý jej pristál na kolenách. Precízne si namotala špagety na vidličku a ochutnala.

„Tak, aké to je ?“ nadšene som sa snažil niečo z nej vypáčiť.

„Ehm, no..nemám slov.“ umelo vycerila zuby a žúvala tak, akoby mala v ústach cement.

„Ja viem že je to hnusné, nejedz to !“ vytrhol som jej tanier a nasmeroval si to kuchyne.

„Vďaka Bohu ! Nedokázala by som to predstierať ďalej.“ Zachrapčala. Všetko som vyhodil do koša a vrátil sa naspäť k nej.

 „Liam ak tu nechceš byť, ja ťa nenútim. A z môjho otca si nerob nič.“ Ľútostivo na mňa pozrela. Akoby to pre mňa bola záťaž.

„Ja to nerobím z donútenia.“ Rukou som jej prešiel po líci a nechal ju položiť si hlavu na moje plece. Prepínal som kanály z jedného na druhý až kým sa na obrazovke neobjavila nejaká žena, ktorú som v živote nevidel. A ani ten film. Jamie ma od radosti začala biť po nohe no bola taká slabá, že by neublížila ani muche. Bolo vážne príjemné, byť v jej spoločnosti aj keď okolo seba šírila baktérie a bacily. Z neznámeho dôvodu som mal pocit, akoby som mal povinnosť sa o ňu postarať. Jasné, bola to moja kamarátka ale ešte ani raz som sa o svoju kamarátku takto nestaral. Dokonca s radosťou.

„Určite ho z toho domu vykopne. Čo si myslíš ty ?“ jej tichý hlások ma vyrušil z hútania. Uprela na mňa svoje oči a ja som sa začal triasť. Zima mi nebola, v krbe horeli polienka a mňa hrial jej župan, ktorým bola na mne opretá.

„Nesledujem to veľmi. Krajšie sú tvoje oči.“ Odkedy hovorí kamarát kamarátke, že má krásne oči ? Čo sa to so mnou deje ?

„Ja si myslím, že...čo si povedal ?“ zodvihla svoju hlavu z môjho ramena a zadívala sa na mňa. Ten pocit, ktorý som cítil pri pohľade na ňu bol neopísateľný. Akoby sa vo mne niečo pohlo a začalo mi diktovať veci, na ktoré by som za triezveho uvažovania ani len nepomyslel.

„Ja len, že máš krásne oči. Nikdy som ešte takéto nevidel. Sú nádherné.“ Znovu som mlel slová, ktoré nevychádzali z mozgu ale z miesta, ktoré som sa bál vysloviť čo i len v mysli.

„Moja spoločnosť ti nerobí dobre Liam. Už si sa odo mňa nakazil.“ Prešla mi dlaňou po čele, ktorú som vzal do svojej. Bola tak maličká, že som sa ju bál čo i len držať.

„Práve naopak. Hoci by som s tebou ležal na jednej izbe aj kvôli tomu zápalu pľúc spred troch mesiacov, bolo by to to najlepšie. Ver mi.“ Zmätene na mňa gúlila očami. Zjavne netušila, čo sa odohráva v mojej hlave. Jej ruka jemne vykĺzla z môjho zovretia ruky a pritiahla si ju k telu. Posunul som sa bližšie k nej a dlaňou jej prešiel po líci. Svoj pohľad zamerala presne na to miesto. Tak som mohol priložiť svoje pery na jej. Chutili tak sladko ako som si predstavoval. Bolo to tak nádherné, že som nedokázal prestať. V mysli som si premietal, akoby to mohlo pokračovať. Jej pery sa dotýkali tých mojich a pekne spolupracovali. V ten moment sa do služby zapojil aj mozog. Moje srdce nechal v háji a až teraz sa tá vec v lebke spamätala. Hneď som sa odtiahol a posunul sa dozadu.  Neisto sa na mňa pozrela a neregistrovala, ako sa cítim. Skôr si určite myslela, že som zošalel.

„Ja, prepáč mi. Neviem čo to do mňa vošlo.“ ospravedlňoval som sa a chytil sa za hlavu. Po celom čele sa mi preháňala horúčava, ktorú som už cítil aj na lícach.

„Nie, to ty prepáč mne. Nemala som ti to opätovať.“ Zjavne sa taktiež nechala uniesť chvíľkovým pomätením zmyslov. Určite sa po tomto obráti naše kamarátstvo hore nohami.

„Ešte raz sa ti ospravedlňujem.“ Zo skladania ospravedlnení ma vyrušil zvonček pri dverách. Jamie sa už chcela postaviť no radšej som ju nechal aby zostala sedieť.

„Dobrý deň.“ Pozdravil som žene, ktorá mohla mať okolo tridsiatky. Pred tým som ju u Jamie ešte v živote nevidel.

„Ahoj, Jane je doma ? Som jej teta.“ S milým úsmevom položila otázku a ja som bol zmätený. Nikdy mi nespomínala žiadnu tetu ale ja nemám samozrejme nárok skúmať jej rodokmeň.

„Ja som tu.“ Ozvala spoza môjho chrbta so zdvihnutou rukou.

„Dievčatko moje, počula som, že si chorá ?“ vbehla do chodby a objala ju. Bolo tak milé vidieť ju, keď sa usmieva. Rozveseľovalo to hneď aj mňa.

„No, vyzerá to tak.“ Odpovedala s hlavou položenou na jej pleci. Usmiala sa na mňa a ja na ňu.

„Prišla som vystriedať tohto mládenca, volal mi tvoj otec. Ty si ?“

„Volám sa Liam. Liam Payne.“ Podal som jej slušne ruku.

„Ja sa volám Rachel.“ Znova zamávala mihalnicami a pustila moju ruku.

„Teraz ti idem uvariť silný slepačí vývar. Babka ho robieva vždy, určite ti pomôže.“ Zhodila zo seba kabát a utekala do kuchyne. Nechcem si ani predstaviť čo robila s tou spúšťou, ktorú som tam zanechal.

„Ďakujem ti, že si tu so mnou bol.“ Povedala s kruhmi pod očami, nevyspatá a zjavne rozhodená udalosťami, ktoré sa pred pár minútami odohrali.

„To čo sa pred chvíľou stalo, ja...“

„Netráp sa, akoby sa nestalo.“ Mykla plecom so založenými rukami a úsmevom ma uistila, že je všetko fajn. Zjavne necítila to čo a vtedy som sa nevedel rozhodnúť, či je to dobré alebo zlé.

„Už by som sa mal pobrať domov tak, skoro sa uzdrav.“ Objal som ju a už iba videl ako sa jej tieň stráca za dverami v dome. S týmto, mi už nepomôže nikto. Stále som to ja, kto niekomu radí. No teraz, si musím vystačiť iba ja sám s pocitmi, ktoré sú pomiešané viac, akoby som ich vopchal do mixéru a nechal do seba narážať dve hodiny. Najviac sa obávam toho, že tento neobvyklý pocit prerastie do niečoho väčšieho, čo ma buď úplne zničí, alebo urobí šťastným.

All for you 7.

Nová časť :) Kratšia než zvyčajne ale predsa tu je. xx
BTW- Happy B-day Zayn :) 

O pár dní

S krabicou plnou papierov som sa konečne dostala domov. Ťahať to metrom s pocitom, že vám každý pozerá čo obsahujú vaša kartónová krabica nie je príliš príjemné. Anna mi dala za úlohu zájsť do papiernictva a nechať vytlačiť plagáty. Ruky som mala úplne skrehnuté hoci som mala rukavice, pomaly ale isto som sa v tej zime približovala k bránke domu, prešla okolo malých kríkov pokrytých snehom až som zastavila pri schodoch, na ktoré mi doteraz pohľad nepadol.

 „Ahoj Jane, tak rád ťa znovu vidím.“ Jason sa mi hodil okolo krku a ja som zostala mierne vykoľajená.

„Ja ťa rada nevidím.“

„Ty sa na mňa hneváš ?“ pohľadom ranenej srnky na mi pozrel do tváre. Páni, keby som bola horár strieľam ako terminátor.

„Ale nie. Kdeže ! To môj sused sa olizoval s nejakým dievčaťom na školskom parkovisku. To si nebol ty, vážne sa hlboko ospravedlňujem.“ Ironicky som odpovedala.

„To ťa odvtedy ešte neprešlo ? To nemyslíš vážne !“

„Myslím Jason, keď som ti všetko tak polopatisticky vysvetlila mám pre teba už len jednu vetu. Von z môjho dvora.“ Ukázala som mu, kde sa nachádza bránka. Pred moje auto však zaparkovalo ďalšie, ktoré mi bolo neskutočne povedomé. Z miesta spolujazdca vybehla Anna, utekajúc domov a z miesta šoféra vyšiel Liam.

„Ahoj Jane.“ S milým úsmevom mi zamával a bol na ceste k nám.

„Prišiel tvoj priateľ ?“ pozrel na mňa nie príliš prívetivým pohľadom. V tej chvíli som mala chuť sa rozosmiať z celého hrdla ale radšej som neodpovedala nič.

„Ehm, ahoj. Som Liam.“ Slušne sa predstavil a podal mu ruku.

„Takže vy teraz spolu chodíte ?“ ukázal na nás prstom.

„Uhm, áno.“ Liam ma strhol rukou k sebe, chytil okolo pásu a dal pusu na líce. Myslela som si, že sami to sníva ale keď som spamätala, zistila som, že je to skutočnosť. Znova sa ma zmocnil ten zvláštny pocit, ktorý vo mne panuje len vtedy, ak sa ma dotkne.

„To vážne ?“ nechápavo som zazrela.

„Samozrejme.“ Žmurkal na mňa až mu skoro odletelo viečko.

„Tak v tom prípade by sme mohli zájsť na dvojité rande, no nie ?“

„Nemyslím si, že to bude najlepší nápad. Nedávno si sa chcel s mojim priateľom skoro pobiť a teraz ho so mnou pozývaš na dvojité rande ?“ ruku som mu položila na hruď keď si ma k sebe tuhšie pritiahol. Ten moment bol vážne čarovný, mala som pocit akoby sme spolu fakt chodili. Spôsobila to zrejme tá dusná atmosféra.

„Tak mi to skúste prepáčiť. Čakáme vás v piatok o pol ôsmej v reštaurácií, kde sme boli po maturite. Jamie vie, kde to je.“ Povedal a bez akejkoľvek šance na protest vybehol z dvora až sa za ním zaprášilo.

„Už ma môžeš pustiť.“ Ťukla som mu do nosa.

„Ou, prepáč.“ Odstúpil o krok odo mňa.

„Okej, je tu jeden problém. Ja neviem zahrať falošné rande.“ Skonštatoval čím vo mne vzbudil obavy.

„S týmto nám dokáže pomôcť iba jediná osoba.“ Oznámila som.

O pár hodín

„Dobre, ste oboznámení so všetkým, čo zatiaľ potrebujeme. Sadnúť !“ prikázala Anna, ktorú sme vytiahli z domu, posadili do auta a odviezli do Liamovho bytu. Do stredu obývačky dotiahla stôl z kuchyne s dvoma stoličkami. Tú svoju pozíciu zobrala vážnejšie než sme predpokladali.

„To nie, publikum sme neplánovali.“ namietala Anna a búchala prstom o pár papierov v ruke.

„To bol len poštár.“ Flegmaticky odpovedal a posadil sa na svoju pozíciu.

 „Dobre takže teraz ste sa posadili. Liam, čo ako gentleman povieš ?“ podišla k nemu a ukázala naňho.

„Jamie, čo by si si dala na večeru ?“ s úsmevom odpovedal.

„Znovu tá istá chyba. Liam, pozri si prosím ťa scenár.“ Anna s prstami na očiach a zloženou rukou nakázala, čo má urobiť. Stále som bola ticho, radšej som nič nehovorila. Liam vytiahol spod stola pár papierov ktoré rýchlo prebehol očami.

„ Čo som povedal zle ?“ nechápal.

„Ona nie je Jane, ona je miláčik. Ešte raz, znova. Skús to.“

„Jane, čo by si si dala na večeru ?“ Anna bola pár sekúnd pred infarktom, Liam nechápavo prezeral prvú stránku, ja som sa dusila od smiechu.

 „Fajn, Liam. Malá otázočka. Mal si už frajerku ?“ čupla si k nemu a oprela si lakte o stôl.

„Mal.“

„Ako si jej hovoril ?“

„Miláčik. Prečo ?“

„Tak z akého dôvodu jej nemôžeš povedať miláčik ?“ potľapkala mu po čele.

„Pretože je to Jane. Ja jej nemôžem povedať miláčik,  je to moja kamarátka.“ Protestoval.

„Tak načo si vymyslel, že si jej falošný priateľ ?“

„Pretože som kamarát ! Navyše neviem flirtovať.“

„Tak jej povedz nejako inač.“ Posadila sa na gauč. Ešte stále som nepovedala ani slovo.

„ Ja nemôžem za to, že som sa nenarodil ako herec ale ako spevák !“ so smiechom vykrikoval.

„Prestaňte po sebe ziapať ako malé deti !“ zakročila som pretože to vo mne už vrelo ako v kotly.

„Liam, povedz si dookola slovo miláčik aspoň dvadsaťkrát a ty Anna, potrebujeme čas. Nie je ľahké povedať svojmu kamošovi miláčik.“ Vyzvala som ju kým si Liam opakoval jeho osudové slovo.

„Ak má Liam problémy, čo keby sme ho vymenili za Harryho ? Je to super herec.“ Navrhla Anna.

 „Harry nie je herec, to je starý milovník. Zažmurká očami a ženy padajú ako po rajskom plyne.“ Skonštatoval Liam.

 „No pekne, toto nám zaberie veľa času.“ Zhodnotila situáciu a v takomto boji sme zotrvávali ešte dva dni. To sa k nám pridali už aj ostatní.

  V piatok večer po mňa prišiel Liam. V aute s ním sedel aj Harry s Niallom. Anna rozhodla, že nás nemôže spustiť z dohľadu. Vraj sa posadia neďaleko nás a budú nás sledovať. TO bude katastrofa !

„Ľudia, proste sa majte radi.“ Usmiala sa na nás a postrčila ku chodníku. So svojimi dvoma spoločníkmi zutekala dnu a nám neostávalo nič iné, len do toho ísť.

„Ruku...“ nakázal a ja som svoje prsty preplietla s tými jeho.

„Hlavne úsmev, ale nekývaj.“ Pokračoval a precedil pomedzi zuby za žiariaceho úsmevu. Pri stene sa vyškieral Jason so svojim dievčaťom. Upozornila som Liama, aby sme šli rovno ku nim. O pár stolov ďalej som videla Annu s Harrym ako nám nenápadne mávajú spoza jedálnych lístkov zatiaľ čo Nialla niečo diktoval čašníčke.

„Ahojte.“ S úsmevom sa pozdravil Jason. Jeho priateľka naznačila jemný náznak hystérie keď zazrela Liama.

„Toto je moja priateľka Sarah.“ Predstavil nás. Potriasli sme jej rukou no ona zjavne vyvedená z miery Liamom stále len prikyvovala a usmievala sa.

„Trochu meškáme.“ Povedal Liam a pustil ma sadnúť si k stene oproti.

„Nevadí, prišli sme tiež len nedávno.“ Odpovedala Sarah už kľudnejšie. Každý z nás si pred nos položil jedálny lístok. Liam sa potmehúsky uškŕňal, ja som kamenným pohľadom skenovala neďaleký stôl od ktorého nás sledovali tri pári očí. Po chvíli ma Liam chytil za ruku, neskôr mi to odôvodnil tak, že sa vžil do úlohy. Prestávalo ma baviť sedieť v tichosti ako za trest. Sem tam som si odkašľala aby osoba sediaci krížom odo mňa podala nejaké odôvodnenie tohto stretnutia no ja som tam mohla vykašľať aj pľúca a on by si stále čítal ten jedálny lístok.

„Jason, mohol by si už niečo povedať ?“ ozvala som sa po tých minútach a prerušila vlnu tichej hudby, ktorá hrala.

„Nechápem, čo by si chcela počuť ?“ pokojne sa opýtal a chytil Sarah za ruku, ktorá bola tiež trochu zmätená.

„No asi sa snaží naznačiť to, že by sme chceli vedieť, prečo sme tu všetci štyria prišli.“ Chopil sa slova Liam.

„Ja som sa len chcel snažiť zlepšiť naše vzťahy.“ Vysvetlil.

„ Každý chodíme na vlastnú vysokú a mne by bolo nepríjemné priateliť sa s človekom, ktorého som podviedla.“ Povedala som, kým skrútil svoje obočie. Zjavne sa mu moja veta nepozdávala.

„Vieš čo, ja ti poviem pravdu. Chcel som ťa získať nazad. Sarah je moja kamarátka a úprimne som neveril a stále neverím, že vy dvaja spolu chodíte. Prepáč mi Liam, ale proste sa mi to nezdá ale ak je to pravda, vidím, že šancu už nemám.“ Dopovedal, videla som, ako sa Liam snaží niečo povedať no ja som vyštartovala skôr.

„Lenže ty si druhú šancu mal, bohužiaľ si ju premárnil.“

„Nemám tu už čo riešiť, najlepšie bude ak pôjdeme. Sarah ?“ postavil sa a oslovil ju.

„Prepáčte mi, chcela som byť iba dobrá kamarátka. Rada som vás spoznala.“  Milým úsmevom sa nám ospravedlnila a nasledovala Jasonove kroky von z reštaurácie.

„Bože môj, my dvaja sme úplne rovnakí.“ Skonštatovala som a zosunula sa po malej sedačke pre dve osoby tak, že mi spod stola bolo vidno iba hlavu.

„Čože ? Znova ti nejako nerozumiem.“ Zamával mi Liam pred očami rukou.

„Ja som si doviedla kamoša za priateľa a on urobil to isté. Som otrasný človek !“ priložila som si ruku na hlavu a zistila, že celé čelo a líca mi horia.

„Čo sa stalo ?“ pribehla Anna. Niall prišiel s tanierom cestovín a Harry sa k nám valil so stoličkou od vedľajšieho stola.

„On si to dievča vzal so sebou ako priateľku, lenže ona je jeho kamarátka.“ Objasňoval Liam.

„To nemyslíš vážne.“

„Ja by som si zaslúžila zo desať faciek. Využila som skvelého človeka v postate pre nič namiesto toho, aby som povedala pravdu.“

„Nikto ťa tu nebude biť ! On urobil presne to isté, lenže s tou výnimkou, že ťa podviedol.“ Ukľudňovala ma Anna. Harry si položil hlavu na preložené dlane, ktoré mal zložené na stole a Niall ma kamarátsky ponúkol svojim tanierom, ktorí som prijala.

„To ma ale neospravedlňuje.“ Oponovala som s plnými ústami.

„Nebolo by to fér, ak by nebol tvoj kamarát ale ak by si ho odchytila niekde na ulici, zaplatila mu a dotiahla ho sem.“ Do debaty sa zapojil Niall.

„Navyše by sme to urobili napríklad aj pre Annu, však Niall ?“ so smiechom ho buchol Harry. Hneď sa začal dusiť, no našťastie to zapil pohárom vody, všetko bolo v poriadku a Anna sa s miernym úsmevom začervenala.

„Tak stačilo toho kyslého výrazu. Predsa nikto neumrel. Objednajme si niečo jesť, nebudeme tu predsa tak nasucho. Niall, objednám ti ešte niečo ?“ navrhol Liam.

„Ak môžeš ?“ Vyceril zúbky so strojček a jemu sa proste odolať nedalo.

Zvyšok večera sme strávili nad skvelým jedlom, so smiechom na tvárach. Moja nálada sa z bodu mrazu vyšplhala na celkom dobrú no to čo sa odohralo, my stále hrýzlo nervy. Vlastne som nič zlé nezapríčinila, nemám dôvod byť na seba naštvaná, hoci som prišla na niečo, čo mi zrejme zmení celý život o 180°.

Live with Love 39.

Moje drahé lásky .... ♥ 

dúfám, že ste na mňa ešte nezabudli ☻

Mám pre vás darček a tým je .... trantadadá ! NOVÁ ČASŤ ☺

Dnes sú v Rusku Vianoce a toto je môj darček pre vás. Btw, ja viem, že nežijem v Rusku, ale chcela som vás potešiť :)

Ešte som sa vám nepoďakovala za vaše posledné komenty a preto vám ĎAKUJEM ! Prekvapili ste ma. Nie žeby som si myslela, že ma budete chcieť zabiť, ale to čo ste mi napísali ma motivovalo. Tak ja len dúfam, že aj táto časť sa vám bude páčiť a že sa od vás na jej konci dočkám aj nejakých komentov :) 

A ešte vám prajem HAPPY NEW YEAR ! :* 

I ♥ U

,,Stella, ponáhľaj sa. Auto na teba už čaká !“ Amanda na mňa kričala už z chodby zatiaľ čo ja som si balila posledné veci do kufra. Pýtate sa kam idem ? Dobrá otázka ! Ani ja sama neviem kam nás pneumatiky Daniellinho  auta pod vedením Cat odvezú. S prázdninami prišiel aj nápad našej Cat, ktorá nás pozvala do domu jej dedka na vidiek. To je jediné, čo viem o mojom prvom týždni letných prázdnin. No ak ešte nepočítam ľudí, ktorí idú tiež. Už teraz ľutujem Cattinho dedka, pretože sa strašne teším a to nevešti nič dobré.

,,Už idem.“ S kufrom som sa vytrepala cez dvere do úzkej chodby a popri tom som sa tvárila, že žiadnu pomoc nepotrebujem.

,,Tak si to uži a dávaj na seba pozor.“ Pevne ma objala Amanda. Len som sa na ňu usmiala a pomaly som kráčala po chodníku, zatiaľ čo som za sebou ťahala kufor.

,,Čaute stelesnenia ochoty.“ Pozdravila som sa čisto ženskej posádke po tom, čo sa mi podarilo svoj kufor vtrepať pomedzi tie ostatné. Bol to tvrdý a namáhavý boj, ale ako silná žena som ho zvládla. Alebo skôr, musela som.

,,Ahoj!“ Zborovo povedali pasažierky zo zadného sedadla, ku ktorým som si prisadla.

,,Vidno, kto je tu vychovaný.“ S prižmúrenými očami som pozorovala Cat a Danielle, ako niečo spoločne neťukávali do GPS a ani sa pri tom neotočili.

,,Nevšímaj si ich. Odkedy sme vyštartovali, tak sú obe zapojené do sveta techniky a na okolie nereagujú.“ S úsmevom poznamenala vždy milo naladená El.

,,To hej. Skoro sa tu pre teba zabudli zastaviť.“ So smiechom povedala Stacy, za čo si od El vyslúžila jemne bolestivý šťuchanec.

,,No pekne.“ Nemala som v pláne uraziť sa. Sú predsa prázdniny a ja som chcela aby to boli tie najlepšie prázdniny strávené v spoločnosti Zayna a tých najlepších priateľov.

Cesta bola dosť dlhá a tak sme si ju spríjemňovali falošným spevom, hlúpymi vtipmi a smiešnymi poznámkami na každého koho sme stretli, respektíve zbadali. Ale táto časť nám veľmi nešla, pretože čím ďalej sme išli tým menej ľudí a áut sme stretávali. U El to začínalo vyvolávať mierne záchvaty paniky. Asi začínala mať pocit, že sa vzdiaľujeme od civilizácie. Ale potom sme v diaľke zbadali útulný domček, pred ktorým stálo zopár vysokých a hustých stromov. Vyzeralo to tu veľmi príjemne. Slnečné  lúče sa predierali pomedzi konáre stromov a jemne osvetľovali dom, pred ktorým sa vynímal krásny trávnik obkolesený nízkym dreveným plotom. Všade boli povysádzané kvety od výmyslu sveta a malé kríky, ktoré mi pripomínali obrovské futbalové lopty.

V dosahu niekoľkých kilometrov tu nie je žiadnej živej duše, čo znamená len jedno. Pokoj. Presne to, čo sme teraz všetci potrebovali. Žiadne upišťané fanúšičky a hlavne žiadny fotografi, ktorí by vám ochotne urobili momentku toho, ako si meníte ponožky.

Po tom, čo sme zastavili na štrkovej ceste, videli sme ako z domu vychádza stredne vysoký pán, so sivými vlasmi a milým úsmevom na tvári. Len čo sa Cat vyslobodila z bezpečnostného pásu v aute, utekala mu naproti až nakoniec skončila v jeho objatí.

,,Cat, ako si mi len vyrástla. Vždy keď ťa vidím, tak mám pocit, že si krajšia a krajšia.“ Spolu s Danielle, El a Stacy sme stáli asi meter od nich a s úsmevom sme pozorovali toto dojemné a milé stretnutie.

,,Starký, toto sú dievčatá, o ktorých som ti hovorila. Stella, Daniellle, El a Stacy.“

,,Rád vás spoznávam. Som rád, že moja Cat má také priateľky, s ktorými chce tráviť svoje prázdniny.“ S úsmevom sme mu podali ruky.

,,Liam, ja som ti vravel, že ich predbehneme. Dlžíš mi stovku.“ Z domu vybehol ako prvý Louis so širokým úsmevom na tvári a za ním postupne vychádzali aj ostatní.

,,Neznášam ťa!“ Urazene prehlásila Danielle a so založenými rukami sa Louisovi otočila tvárou nabok.

,,Viem a myslím na to každý deň.“ Povedal Louis s úsmevom za čo dostal od El jednu po hlave.

,,Ou! A to bolo za čo ?“ Nechápavo sa zadíval na svoju priateľku, zatiaľ čo sme ich všetci s potláčaným smiechom pozorovali.

,,Ty dobre vieš. Prečo do nej stále rýpeš ?“

,,To ona začala, keď mi včera pripomenula tú pokutu za pomalú jazdu. Musel som sa staviť s Liamom, že my tu dorazme skôr aby som si napravil reputáciu.“ Pokojne vysvetlil Louis, ale videla som ako sa Dan jemne usmieva.

,,Aha ! Takže kôli tvojej reputácii som sa ani poriadne nenajedol. Skoro trojhodinová jazda mi pripomínala jazdu na šialenom kolotoči.“ Ozval sa podráždený Niall. V ich aute muselo byť naozaj dusno, keďže viem aký je Niall keď je hladný.

,,Ale no ták ! Snáď sa nepohádate hneď v prvý deň. Hádky si nechajte na neskôr. Veď máte pred sebou ešte celý týždeň.“ Zasmial sa starý pán a rukou na nás mávol, aby sme ho nasledovali do domu. Bez slova sme ho nasledovali a on nás zaviedol na krásnu drevenú terasu, ktorá bola hneď za kuchyňou.

Moje oči zastavili na obrovskom prestretom stole. Zelenina, ovocie a jedlo každého druhu sa vystrašene pozeralo na hladné žalúdky desiatich ľudí. Rýchlo sme si posadali a pustili sme sa do toho. Potom, čo sme sa najedli do prasknutia sa nikto ani neodvážil postaviť zo svojej stoličky.

,,Cat nám nepovedala, že viete tak úžasne variť.“ Milo sa prihovorila Cattinmu dedkovi, ktorý sa mimochodom volal Mike, Stacy.

,,Človek na dôchodku už nemá čo stratiť a tak skúša, čo jeho žalúdok vydrží.“ Pokojne odvetil Mike a všetci sme sa zasmiali.

,,Ja by som len ten stôl prestierala pol dňa.“ Poznamenala Dan. Ten stôl vyzeral naozaj skvele. Všetko na ňom bolo dokonalo poukladané a zladené do slabo zelenej farby. Ako v reštaurácií.

,,To sme robili my.“ Škodoradostne sa na ňu usmial Louis na čo mu ona vyplazila jazyk. Tí dvaja tu vážne kazia vzduch. Asi bude potrebné zakročiť.

Po asi pol hodinovej debate sme sa postavili a vybrali sme sa do izieb pripraviť si postele. Cat vravela, že sem často chodia s celou svojou rodinou a preto tu majú dosť postelí pre každého.

Na hornom poschodí, ktoré zároveň tvorilo aj podkrovie, boli len dve izby a obe mali kúpeľne. Vraj to tu prerobili tak, aby sem vošli všetci. A vlastne to aj malo svoju logiku. Jedna dievčenská a jedna chlapčenská izba. Obe boli dosť veľké na to aby do nich vošlo aj viac ako len päť ľudí. Aj keď počet postelí bol pre nás akurát. Steny našej izby boli vymaľované slabo oranžovými farbami a jedna stena, tak ako aj šikmý strop, bola vyložená doskami. Preto to tu pôsobilo útulne a mne sa to páčilo.

,,Mám návrh.“ Prehovorila Cat potom, čo sme sa s babami obhliadli po našej novej izbe.

,,Hmm ?“ Všetky sme k nej otočili hlavu a čakali, čo povie.

,,Z niekoľko ročných skúseností viem, že najlepšie je, si tie postele spojiť do jednej obrovskej. A naše kufre by sme si mohli hodiť na druhú stranu izby aby sme tu z toho nemali prekážkovú dráhu. Čo vy na to?“ S očakávaním od náš žiadala odpoveď.

,,Okej.“ Po tom, čo sme sa veľmi rýchlo dohodli sme začali uskutočňovať náš plán. Po niekoľkých minútach sa nám to podarilo. Obliekli sme si mäkučké periny a vankúše do voňavých obliečok a potom, čo nám naši ochotní chalani priniesli kufre, sme sa tak trocha vybalili. To znamená, že sme sa prezliekli a oblečenie sme nechali pohádzané všade kam oko dovidelo.

Už sa pomaly schyľovalo k večeru a tak ma Zayn vzal na malú prechádzku. Aspoň na chvíľu sme mohli byť konečne sami. Možno sme mohli ísť na spoločnú dovolenku len my dvaja samy niekam k moru, ale skôr ako sme o tom začali premýšľať, prišla Cat s týmto nápadom. Obaja sme vedeli, že to určite nebudeme ľutovať a tak sme súhlasili. Veď prečo nie ?

Za veľkou záhradou bol tichý potok, cez ktorý viedol malý most. Potom naše kroky viedli cez malú lúku až sme sa dostali na nevysoký kopec, z ktorého bol krásny výhľad na ďalšie lúky, lesy a polia. Vyzeralo to tu ako v rozprávke.

Ticho sme sedeli na vrchu kopca a pozorovali sme západ slnka. Užívala som si jeho prítomnosť a teplo jeho objatia.

,,Toto v Londýne neuvidíš.“ Povedal Zayn potichu.

,,A ani tú srnku by si na prechode nestretol.“ Obaja sme sa zasmiali a pozorovali sme malú srnku niekoľko metrov od nás.

,,Mám otázku.“ Vyhlásila som.

,,Akú ?“ S úsmevom sa na mňa zadíval tými jeho krásnymi očami.

,,Kedy ste sem prišli ? Ale pravdu !“ Prstom som mu zamávala pred očami a čakala na odpoveď.

,,Asi desať minút pred vami.“ Opatrne sa usmial a čakal na moju reakciu.

,,Takže Louis s tým stolovaním klamal, že ?“ Moje Sherlockovské schopnosti sa pomaly začali prejavovať.

,,No ?“ Opäť ten jeho nesmelý a teraz už aj previnilý výraz, ktorý mal na tvári.

,,Vy ste hrozní ! Ešte ste len prišli do cudzieho domu a už ste aj stihli zmanipulovať jeho majiteľa.“ Neveriacky som krútila hlavou.

,,Použili sme náš prirodzený šarm.“

,,Vážne ? Na chlapa ?“ Udivene som na neho zazerala.

,,Jednoducho sme si padli do oka a okrem toho, chlapi musia držať spolu. A vymyslel to Louis.“

,,To sa dalo čakať.“

,,Hneváš sa ?“ Nahodil psie oči.

,,Nie, ale nech to Louis vysvetlí Dan. Ja nechcem aby sa mi tu hádali.“ Sklopila som pohľad a odtrhla som si steblo trávy.

,,Chceš aby boli tieto prázdniny tie najlepšie, že ?“ Rukou mi zodvihol bradu vyššie. Pozeral mi do rovno očí a ja som len prikývla.

,,Neboj sa. Ja sa o to postarám.“ Povedal so širokým úsmevom a vtisol mi jeden bozk na pery na čo som sa musela aspoň trocha usmiať.

,,Vieš, ja som naozaj rada, že mám teba a aj všetkých ostatných, ale ja nechcem aby mi tieto prázdniny pokazili úplne somariny. Už si ani nepamätám kedy moje prázdniny stáli naozaj za to. Ale mám pocit, že teraz by sa to mohlo konečne zmeniť. Možno to vravím akoby bol koniec sveta, ale mne na tom naozaj záleží.“

,,Okej. Sľubujem ti, že aspoň tento týždeň nebudeš mať dôvod na plač a smútok, keďže nikto z nás nevie, kde budeme ten budúci. Ale aj ty sa musíš snažiť. Takže nahoď ten svoj krásny úsmev a nemysli na to čo bolo a na to čo bude. Ži pre prítomnosť a užívaj si to, čo sa práve deje.“

,,Ďakujem.“ To bolo jediné, čo som mu dokázala povedať. Len on vedel ako ma rozveseliť. Viem, že by mi zniesol aj modré z neba len aby som nebola smutná a preto ho tak ľúbim. Vždy som chcela aby som mala vedľa seba takého človeka ako je on.

,,Ľúbim ťa. Veľmi.“  Po týchto čarovných slovách ma jemne pobozkal a opäť som sa ponorila do jeho objatia.

,,Máš rád plastové trubice ?“ Opýtala som sa ho.

,,Čo ? A to ti je na čo vedieť, ak sa smiem opýtať ?“ S pokrčeným nosom a nechápavým výrazom na mňa hľadel.

,,Len tak. Rozbieham novú konverzáciu, v ktorej sa snažím preskúmať druhú stránku tvojej osobnosti.“ Jednoducho som mu vysvetlila.

,,Ty si divná.“ Zasmial sa a prstom ma šťuchol do rebra.

,,Ale aj tak ma ľúbiš, že ? Lebo ja teba áno.“ Výrazom šteňaťa som sa ho opýtala.

,,No jasné, ty moja trubka.“ Dal mi pusu na líce a pomohol mi vstať.

,,No poď, aby nás tu niečo nezožralo.“

,,Ja som z plastu.“ Vyškierala som sa pred ním a rýchlo som sa rozbehla späť k domu. Zayn sa ma snažil dobehnúť a nakoniec sa mu to aj tak podarilo. Chytil ma za ruku a spolu sme dobehli až na terasu. http://www.youtube.com/watch?v=LKQfJX93d60

Keď sme vošli do obývačky, naskytol sa nám zvláštny pohľad. Teda aspoň pre mňa. Všetci sedeli za jedným stolom a v rukách držali karty. Hádali sa popri tom ako deti, no vyzerali ako dôchodcovia a Mike k ním skvele zapadol.

,,Harry, ty podvádzaš !“ Zlostila sa Cat, keď Harry vyhral už asi tretí krát po sebe ako som zistila.

,,No to určite. To skôr náš ,,nešikovný“ Louis, ktorému tu záhadne spadne na zem každá piata karta.“ Svojim pohľadom namieril na Louisa a ten sa zatváril dosť dotknuto.

,,A dosť ! Ten kto tu podvádza ja Liam a Stacy ! Sú síce stále ticho, ale od začiatku hry neprišli ešte o nič.“ Ostatným zúčastneným to bolo dosť smiešne, ale aj tak sme všetci vedeli že náš skúsený Lou je už v koncoch.

,,Ja končím. Som hladný.“ Niall hodil karty na stôl a pomaly sa odobral do kuchyne. Stacy, Cat a Mike ho taktiež nasledovali.

,,Mňa tie vaše hádky už tiež unavujú. Idem spať.“ Vyhlásila El a Dan sa k nej pridala. Ani sa im nečudujem. Určite to tu celé takto prebiehalo už od začiatku.

,,Dobrú noc, zlatko. A ty Harry budeš spať s levom. Nebudem zdieľať jednu izbu s takým zradcom ako si ty.“ Urazene povedal Louis.

,,Čo to trepeš ? Mike nemá leva.“ Zasmial sa Harry a my ostatní spolu s ním.

,,To je mi jedno ! V lese určite nejaké sú.“ Víťazne prehlásil a odpochodoval preč.

,,Vie on vôbec o tom, že sme ešte stále v Anglicku ?“ So zdvihnutým obočím Zayn rukou ukazoval na Louisa, ktorý sa nám pomaly stratil z dohľadu.

,,Neviem, ale je to sranda.“ Pomedzi návaly smiechu povedal Liam. A nebol sám. Aj ja s Harrym a Zaynom sme sa pučili smiechom.

Po tom, čo sme všetci vyšli hore rozhodnutí, že na dnes je koniec, videli sme El a Danny ako majú strčené hlavy do dverí izby chalanov. Len čo si nás všimli, zavolali nás aby sme sa aj my pozreli. Bol to jeden z tých dojímavých pohľadov, keď Louis a Harry boli v objatí toho druhého. Bolo to také milé, no pre mňa ako vždy, smiešne. Chvíľu som vydržala smiať sa potichu, no potom to prasklo. Aj ostatní sa začali smiať a tí dvaja si nás všimli.

,,Vedeli sme, že vás to rýchlo prejde.“  Povedal Niall a vstúpil do izby.

,,Keď ja sa na túto kučeravú hlavu neviem hnevať.“ Prehlásil Louis a rozstrapatil Harrymu vlasy. Fakt boli ako deti.

,,Vážne ? A nechcel by si druhej kučeravej hlave, bez urážky Danny, niečo povedať ?“ Zayn k nemu pristúpil bližšie a pobúchal ho po pleci.

,,No fájn. Prepáč Danielle, ja ťa mám naozaj veľmi rád.“ Skleslo povedal Lou.

,,Louis, znelo to ako vtedy, keď si mi so smútkom oznámil, že tá kabelka od Prady už nie je ani na sklade v obchode.“ Pohľadom ho prebodla El.

,,Aha. Prepáč. Tak znovu. Milá Danielle, veľmi ma mrzí že som si z teba uťahoval a v najbližšej budúcnosti sa tomu budem snažiť vyhnúť. A naozaj ťa mám veľmi rád.“ So širokým úsmevom podišiel k Danielle a objal ju.

,,Aj ja teba Lou.“ Potichu povedala Danny, no všetci sme ju aj tak počuli.

,,A ten stôl sme neprestreli my.“ Rýchlo to povedal a v sekunde sa skryl za Zaynov chrbát. Bol taký komický, že o tom ani sám nevedel.

,,Viem.“ So smiechom povedala Dan.

,,Tak fájn. To by sme mali. Som rada, že všetky naše spory sú už urovnané a teraz si už konečne môžem pokojne ľahnúť.“ Len čo som to povedala, spolu s babami sme sa na päte otočili a vybrali sme sa k dverám.

,,A nemohli by ste nám tak trošku pomôcť ?“ S tými najmilšími úsmevmi sa nám pred ksichty rýchlosťou blesku vtrepali chalani, dobre že si nohy nepolámali.

,,A ako ?“ Udivene sa za nás všetky opýtala Stacy. No a o pár sekúnd sme už našim milovaným frajerom tlačili vankúše a periny do obliečok. To nám mohlo hneď napadnúť. V tej izbe mali už taký bodrel, až to vyvolávalo dojem, že sú pripravení už na všetko. No nebolo to celkom tak. Do londýnskeho domu si raz do mesiaca zavolajú upratovaciu armádu, ktorá im to tam opäť premení na domov alebo to spravia ich mamy, keď tam občas prídu. A inak spia v luxusných hotelových izbách, takže o tom ako si obliecť vankúš, ešte ani nepočuli.

Keď bolo všetko hotové už sme sa mohli pobrať na odchod. S babami sme sa dohodli, že každú noc budeme spať inak a na dnes moje tuhé a unavené telo skončilo medzi Cat a El. Od únavy sme po pár minútach sladko zaspali.

All for you 6.

Už sa patrilo niečo pridať, že ? :)

Nechápem to. Nemám chuť do písania. Niekedy by som za celý deň napísala aj tri diely a niekedy sa nezmôžem ani na jednu stranu. Ospravedlňujem sa, ale neide to. Snáď sa Vám táto časť páčiť bude :* xx

P.S. Ask.me je stále k dispozícií ;)
P.S.2 bez komentárov časti nebudú, pochopte ma...

„Janee, poď mi dole na chvíľku pomôcť.“ Zakričala mama zo schodov. Keďže bola sobota, upratovala som si izbu. S rachotom som zniesla vysávač do miestnosti pod schodmi a neskôr zastavila pri mame.

„Tak čo potrebuješ ?“

„Mohla by si mi podržať stoličku ? Chcem povešať záclony do obývačky.“ Jasne som prikývla a prisunula jej stoličku k oknu.

 „A ako sa má Liam ?“ znova nenápadne zavadila o túto tému. Ách mamička, že ťa to ešte baví. Silno dúfam, že ja nebudem od svojej dcéry takto šťaviť informácie ako z vyschnutého pomaranča. Ale ak sa podá na mňa, mám sa na čo tešiť. Veď ja ešte ani nemám dcéru tak prečo to tu pitvám.

„Skvele.“ Sucho som odpovedala.

„Viac mi nepovieš ? Kedy k nám príde na návštevu ?“

„To ti nedokážem povedať, pretože teraz majú veľa povinností ohľadne nového albumu.“

„Páči sa mi, že máš za kamaráta tak dobré chlapca. Je to strašne milý a chápavý mladík.“

„To áno. Je zlatý.“ Zamumlala som si.

„Takže si niečo priznávaš ?“ hodila po mne očkom a s úsmevom kráčala preč.

„Mami ! Meníš sa na Annu.“ So smiechom som po nej zahučala.

„Ej ! To by bol ale zať.“ Zvolala z kuchyne s rukou nad hlavou

„Mama !“ upozornila som ju na celé hrdlo keď do domu vrazila Tanya.

„Ja si necítim nohy, robte s tím niečo.“ Zvýskla načo za ňou do domu vošiel otec s jej aj svojimi korčuľami v rukách. Ľahla si na zem a nepohla sa ani o milimeter.

„Ja som ti hovoril, aby si na tie pančuchy vzala rifle nie legíny.“ Napomínal ju.

„Ahoj slniečko. Kde je mama ?“ pobozkal ma do vlasov a položil otázku.

„Vešá prádlo a preberá ako mi za ženícha zviesť vlastného kamaráta.“ Urazene som založila ruky a ofučala spodnú peru.

„To ona vždy.“ Pošepol mi, potľapkal ma po pleci a vyzliekol si mikinu. Pozberala som Tanyine veci keď sa zvonček pred dverami rozzvonil.

„Ja idem.“ Sestra ma zastavila a vpálila do chodby. Ešte pred pár minútami chcela, aby sme ju poslali na rehabilitácie a teraz tu pobehuje ako srna.

„Pche !“ zvolala a tresla dverami. Vpochodovala znova do obývačky a zazrela na mňa.

„Kto to bol ?“ vyjavene som sa opýtala.

„Nič dôležité.“ Uistila ma keď sa od dverí ozvalo klopkanie. Znova sa otočila na päte a vrátila sa k dverám.

„Ahoj maličká, ty si ma nepamätáš ? Ja som chodil s tvojou sestrou.“ Sklonil sa k nej ten slizký mlok a ja som mala chuť zviazať ho do guľky a vykopnúť ho do Ameriky. Ten magor Jason zrejme nepochopil, že keď som mu pred rokom na hlavu džabla banánovo-vanilkový shake znamenalo to, že som s ním a predovšetkým našim vzťahom skončila.

„Pamätám, kvôli tebe som chodila dva týždne neskoro do školy.“

„Ale, a prečo ?“ priblblo sa usmieval, a ja som mala chuť mu do toho úsmevu pridať úder tehlou.

„Pretože kým moja sestra prestala na teba každé ráno nadávať bolo už pol desiatej. Skoro zmeškala maturitu !“ odpovedala, tresla mu dverami pred nosom, keďže si pred ňu čupol a tím ho poslala do teplých krajín. Ja som na to dieťa taká hrdá. Od dverí sa znova rozoznelo búchanie a do mňa vošiel naštvaný šofér harleya skrížený s nasratou manželkou, ktorá čaká na opitého manžela o tretej ráno.

„Čo je ty kretén ?“ zakričala som, no jediný kto si to odniesol bola Anna, ktorá nemala namále od toho, aby sa rozplakala.

„Urobila som ti niečo ? Ja o ničom neviem ale aj tak sa ti ospravedlňujem.“ Začala skladať pery do plačúceho výrazu.

„Nie, nie moja. Nič si mi neurobila. Prosím ťa, nehnevaj sa.“ Objala som ju.

„On, on zavolal. Počula si ?“ poskakovala v mojom objatí.

„Čože ? A kto ?“ odtiahla sa odo mňa a vyslúžila si nechápavý pohľad.

„Niall. Ja, ja som mu dala svoje číslo pretože si ho odo mňa vypýtal no nechápala som na čo. Teraz sa ma opýtal, či by som s ním nešla von a ja som to prijala. Ááááááááááá.“ Radostne si zakričala a ja som mala pocit, že sa čoskoro spustí lavína.

„Strašne sa s tebou teším.“ Stisla som jej ruku.

„AJ ja. Ja som ti to iba prišla zreferovať pretože by som asi praskla od šťastia lebo u nás doma nikto nie je a televízoru som to hovoriť nechcela, neprejavil by žiadne emócie ako ty. Utekám domov. Maj sa pekne.“  V jej očiach sa javilo toľko radostných iskričiek, že by podpálili celý Londýn, ktorý by vzplanul a zhorel sa pár minút do tla. Jeden chlapec jej vyčaroval s nevšedných očí hnedej farby radostné plamienky šťastia. Podľa mňa, by asi roztrhla od toľkej radosti.

„Dobre, tak sa maj pekne. A prepáč mi to, ako som na teba  vyletela.“ Zvráštila som čelo. Vážne si to nezaslúžila. Ten idiot spôsobuje len smolu.

„Nevadí, ospravedlnila si sa. Ahoj.“ Zamávala, mobil jej ešte spadol do snehu na chodníku, ktorí vedie k bránke. Zvláštne, nikdy mi nepovedala ani neprejavila záujem, že by sa jej páčil práve Niall. Stále ma niečím dokáže prekvapiť.

„Ahoj, nemáš doma nejaký dobrý film ?“ opýtal sa Liam po tom, čom mu zodvihla. Odkedy má číslo na našu pevnú linku ? Na tú nám volá iba babka, pretože odmieta používať tie nástroje skazy, ako ona mobily nazýva.

„Nie, všetky čo mám sme už videli.“ Otrávene som odpovedala. Nemala som na nič náladu. Ten Jasonov vpád mi nejako poprehadzoval všetky myšlienky, ktoré som dovtedy mala ohľadne jeho osoby poskladané ako puzzle.

„Tak prepáč, znieš nejako divne. Stalo sa niečo ?“ vypytoval sa a ja som začínala mať silné tušenie, že niečo vymýšľa pretože som cítila, že sa usmieva do telefónu. Niečo nekalé, ako to vie len on. Niečo, z čoho budem mať zaracha, aj keď mám už cez 18.

„Ale nie, len mám zlú náladu.“ Odpovedala som.

„Tak sa obleč a o ôsmej ťa čakám na rohu vašej ulice. Ukážem ti niečo, platí ? Aby si vypadla z domu“ v hlase mu zaznel nádejný tón.

„Mám tušenie, že z toho budú problémy.“ Namietala som, ako vždy.

„Hovoríš mi to ako zaseknutá platňa vždy keď zavolám. A vidíš, boli nejaké problémy ?“ Zasmial sa.

„Hej, lenže ty každého ukecáš pretože si slávny.“ S náznakom zlepšenej nálady som odpovedala.

„No vidíš. A aby som nezabudol, obleč si niečo pohodlné. Neodporúčam sukne, blúzky a topánky na podpätku. Nebudem ťa predsa nosiť na rukách na prechádzke.“ Nadradene skonštatoval.

„To pôjdeme kam ? Do džungle ?“

„Možno, nechaj sa prekvapiť.“ Bez pozdravu zložil a vo mne zostali iba pocit zvedavosti. Otec by mi na to povedal len toľko, že budem skoro stará. Pri Liamovi a Anne sa už vidím s vráskami na čele a nepomôžu mi ani krémy, ktoré by mi Eleanor naordinovala.

Začiatok Januára bol nehorázne studený. Z toho som usúdila, že sa musím naobliekať ako výskumníci na Sibíri. Rifle hádam budú Liamovim požiadavkám vyhovovať a čížmy budú taktiež správne zvolený kus obuvi. Vlasy som zmotala do drdola, z ktorého my sem tam vyskakovali pramienky vlasov. Liam mi ich často zvykne zviazovať do drdola, keď sme u nich a pozeráme nejaký film s ostatnými. Väčšinou ho náš výber nebaví tak sa hrá s mojimi vlasmi a vždy z toho nejako výjde drdol.

„Pripravená na nepovolené vkradnutie sa na cudzí pozemok ?“ zamával rukami keď som sa k nemu blížila. Postával pod pouličným osvetlením, poklopkával si nohou o zem so založenými rukami vo vreckých, zrejme aby som si ho nezmýlila s niekým iným.

„To radšej idem nazad domov.“ Otočila som sa na päte a rozhodnutá kráčala nazad.

„Ale kdeže. Už si sľúbila, že ideš so mnou. Poď pekne opačným smerom.“ Schopil ma okolo pásu, obrátil sa a po mojom kopaní nôh ma položil na zem. Tie časté kontakty blízko jeho tela ma celkom znervózňovali. Bolo to zrejme tím, že si pri nich vždy spomeniem na Jasona. Stále mi Liamov stisk pripomenie ten Jasonov, lenže jeho je v niečom iný. Cítim v ňom ochranný pud. Taký, aký som v Jasonovom objatí necítila.

„Prečo si vlastne volal na pevnú linku ?“ obzrela som sa do výšky a zazrela jeho pohľad, mieriaci na mňa.

„Pretože ty si mala svoj mobil určite niekde v izbe, pretože podľa teba je zbytočné nosiť ho zo sebou, keďže ti nikto nevolá. Tak mám istotu, že pevnú linku určite niekto z tvojej rodiny. Hoci aj Tanya, ktorá nedosiahne na komodu ale stále potiahne za kábel a slúchadlo jej padne do dlane.“ Presne popísal chod našej rodiny, akoby bol jej členom. Víťazne sa úškŕňal a zvysoka sa na mňa pozeral.

„Odkedy ťa poznám, nezaznamenala som jedinú poznámku, pri ktorej by si nemal argument. A to ti hovorím už skoro pol roka.“ Striedala som raz jednu, raz druhú nohu po vykladanom chodníku a sem tam si aj odbehla z vyčlenenej dráhy na hlavnú cestu, keďže po nej nešlo žiadne auto. Vykrúcala som so sebou ako keď som bola malá, ruky vo vreckách, nikdy som sa toho nezbavila. Môj spoločník ma bez slova sledoval, sem tam som začula jeho prenikavý smiech a ako správny priateľ, dával pozor na cestu.

„Si strašne hyperaktívna. Nedokážeš chodiť ako ostatní ľudia, stále zo sebou niečo narábaš.“ Poznamenal Liam s úsmevom. Okolo celej cesty stálo iba pouličné osvetlenie, sneh, nič iné nesprevádzalo náš neplánovaný výlet. Ani jeden človek, ktorý by sa na nás zasmial, lepšie povedané na mňe a na mojich hlúpostiach, ktoré vyvádzam iba v prítomnosti Anny a teraz už aj Liama.

„Nie som ako ostatní.“ Mykla som plecom , nadvihla kútiky úst a svoje oči nasmerovala na Liamovu tvár.

„To viem už dávno.“ Rozbehol sa ku mne, schopil ma za ruku, ktorú som mala zasunutú vo vrecku bundy a s rozjašenou tvárou ma pritiahol k sebe

„Tadiaľ.“ Potľapkal ma po pleci a predbehol.

„To si mám sadnúť do kríkov ?“

„Až tak strelený nie som. Vyšliapal som tam za tých pár mesiacov cestičku, len sa ma drž za ruku.“ Podal mi rozkazy a odstrkoval konáriky, ktoré nám bránili v ceste. Väčšina mi šľahla do tváre, za čo sa mi neskôr ospravedlňoval a kontroloval mi tvár.

„Prepáč mi to. Nechcel som ísť na prechádzku s mačetou ako Sandokán.“ Nad jeho argumentom som sa pousmiala. Zastavil mi pri kameni, na ktorý sa posadil.

„Ja si radšej nesadnem, aj tak som už prechladená.“ Pre presvedčivý dojem som potiahla nosom. Snáď tomu uveril.

„Tak dobre, ako chceš.“ Postavil sa aj on a rukou naznačil, aby som podišla bližšie k nemu. Počúvla som. Rukou ukázal pred seba a môj pohľad smeroval tam kde ukazoval. Pred nami sa týčil Londýn v celej svojej kráse. Stáli sme na kopci, odkiaľ bolo vidieť každé svetlo mesta.

„Páni, to je nádhera.“ Rozplývala som sa a cítila sa, ako cukor, ktorý sa pomaly mení na karamel.

„Všakže ? Chodím sem premýšľať keď to tam dole na mňa priveľa.“ Potichu oznámil a stíchol. Ja som nehovorila nič. Nechcela som pokaziť tú úžasnú atmosféru, ktorú ten pohľad vytváral.

„Čo sa stalo, ak sa smiem opýtať ?“ potichu sa opýtal, keď som sa držala jeho ruky ako kliešť, aby som nespadla.

„Zbytočne ťa tým budem iba zaťažovať. Musím si to vyriešiť sama.“ Odpovedala som. Pochybujem, že ho zaujímajú moje vzťahy z minulosti a šibnutý priateľ, ktorý si zrejme neuvedomuje, ako mi ublížil.

„Hádam si nemyslíš, že ma otravuješ. Tak pekne hovor, ja rád počúvam.“ Vyhlásil a nedal sa odbiť.

„Môj bývalý. Dnes bol za mnou. Moja sestra ho poslala do teplých krajín, ale ako ho poznám, len tak sa odbiť nedá.“ Vysypala som to zo seba a v hlave sa mi začali premietať spomienky. Ako som s ním strávila aj pekné chvíľky, ako sme spolu chodili von.

„Prečo ste sa rozišli ?“

„V jeden deň som nemala ísť do školy, šla som k lekárovi. Rozhodla som sa, že ho prekvapím a že ho prídem počkať do školy. Namiesto toho som ostala prekvapená ja. Na parkovisku som ho našla s nejakým dievčaťom bozkávať sa. Neskôr sa mi sám priznal, že pár mesiacov chodil s nami dvoma naraz. Žiadal ma o odpustenie ale takému sviniarovi by som odpustiť nedokázala.“ Nechápala som, čo sa to so mnou dialo. Bez problémov som mu povedala veci, o ktorých nevedela ani moja mama.

„Podľa mňa si spravila dobre. Keby ti to urobil teraz, ako v role brata by som ho šiel symbolicky prizabiť.“ Zaškeril sa na mňa.

„Vďaka. Ako v role sestry by som sa ti poďakovala.“ Buchla som ho do pleca so smiechom.

„Ak chceš, môžeš tu hocikedy prísť. Viem o tomto mieste iba ja. Dobre sa tu premýšľa.“ Potľapkal ma po ruke.

„Ďakujem ti.“ Povedala som a z ničoho nič ho objala. Nechápem, kde sa to vo mne vzalo. Proste som to považovala za potrebu urobiť to a aj som to urobila. Snáď si to nebude zle vysvetľovať.

„Pôjdeme už ? Je mi dosť zima.“ Navrhla som.

„Fajn, tak teda ideme.“ Pomohol mi zliezť z kopca. Celú cestu domov sa vypytoval na Jasona. Bol veľmi zvedavý, pýtal sa na všetky detaily no ja som nevidela problém v tom, aby som mu neodpovedala.

„Ďakujem , že si ma odprevadil.“ Povedala som, keď som zastavila pri bránke. V tom momente mi na tvár začali padať z neba malé vločky.

„To je samozrejmosť, tak teda dobrú noc.“ Zamával mi.

„Dobrú.“ Povedala som si to iba sama pre seba, nemohol ma počuť. Bol už príliš ďaleko a ja som ešte stále stála pri bránke a zvierala kľučku. Rozutekala som sa do domu skryť sa pred snehom. Ak by som tam dostala dlhšie, otec by ma musel prísť vykopávať z tej hordy snehu. Dnu už bola tma, ticho. Každý už spal. Po tomto večeri som sa cítila nejako inak.  Môžem povedať, že lepšie. Padlo mi dobre vyrozprávať sa.