piatok 22. februára 2013

All for you 12.


Krátka a taká, no :( Nedá sa nič robiť, škola volá. 
Ale chcem vedieť vaše reakcie na One Way Or Another. Videla som to stokrát ale Niall v sprchem k tomu pohľad Liama s Louisom vedľa tej ženy, no koniec ! ♥ 
Pekné čítanie a príjemný víkend prajem xxx
P.S. dúfam, že ste nezabudli na čom sme sa dohodli ;)

69153_10151137939086947_458251318_n_large

„Nech si hocikde, prosím ťa, ihneď príď do nemocnice.“ Znepokojene otec zvolal do telefónu, kakao sa mi vylialo na paplón a odmietala som veriť vlastným ušiam.
„Najprv mi povedz, čo sa stalo.“ Rozrušene som zvolala do telefónu. Otcovi to asi veľmi nepomohlo.
„Mama, zrazilo ju auto. Čakám ťa.“ Zložil a mne ostali oči pre plač.
„Niečo vážne ?“ Liam ma pohladil po vlasoch kým mi mobil vypadol z rúk.
„Ja, musím ísť do nemocnice. Požičiaš mi auto ?“ ani som sa na neho nepozrela a už som sa ponáhľala obliecť. Len tak tak som zadržiavala slzy, keď som sa cez jeho nohy driapala preč z gauča.
„Počkaj, nemôžeš takto šoférovať.“ Namietal a vybehol za mnou s čiapkou, ktorú mi nasadil na hlavu.
„Ver mi, že môžem. A aj budem. Požičaj mi kľúče.“ Potiahla som nosom a nastavila ruku.
„Ani nápad, idem s tebou.“ Pokrútil hlavou a skryl kľúče do vrecka.
„Nemusíš, zvládnem to.“ Snažila som sa ho presvedčiť.
„Vieš veľmi dobre, že názor nemením. Idem s tebou.“ Vyhlásil.
 Nedokázala som sa s ním teraz hádať o takejto hlúposti. Pozbierala som si veci. Liamovi som ruku vložila do jeho dlane. Od strachu som nemohla ani rozmýšľať. Posadila som sa do jeho auta a nechala tichú hudbu plynúť do svojich uší. Sem tam som sa pozrela na osobu sediacu vedľa mňa. Držal ma za ruku a usmial sa. Neukľudňovalo ma to ale aj tak som sa cítila lepšie, než by som mala byť sama ako prst. Čelo som si oprela o sklo a nechala ho trochu schladiť.  V hlave sa mi prehrávali najhoršie scenérie aké len môj mozog dokázal vytvoriť. Predstavovala som si, ako mi otec povie jedinú vetu, ktorá zmení celý môj svet. Ktorý sa môže z jednej sekundy na druhú totálne rozpadnúť.
„Všetko bude dobré, neboj sa.“ Liamov hlas ma vytrhol z rozmýšľania. Dobre, že niečo povedal. Nechcem si ani predstaviť, v akých ďalších myšlienkach by som pokračovala.
„Bojím sa.“ Zošmykla som sa nižšie po sedadle a sledovala svet za oknom. Keď sme zastavili na semaforoch, natiahol sa ku mne aby ma objal a pobozkal.
„Tak sme tu.“ Povedal a celá som sa roztriasla. Niekto by najskôr prerazil dvere auta a ponáhľal sa dnu no ja som sa nemohla ani pohnúť. Po pár minútach zízania na vysokú budovu som sa prinútila vystúpiť.
Liamovi som schmatla hneď ruku do tej svojej, aspoň tak som si pripadal trochu kľudnejšia. Na informáciách som sa opýtala na meno mojej mami. Recepčná ma poslala na tretie poschodie. Len čo sa otvorili dvere na výťahu, uvidela som na stoličke sedieť otca so zloženou hlavou v dlaniach. Nikdy som ho nevidela tak zničeného.
„Oci ?“ šepla som no určite ma musel počuť. Zodvihol hlavu a uplakané oči sa upreli na mňa. Rozutekala som sa k nemu a skryla sa v jeho objatí. Vzlyky tíšila jeho hrubá bunda a jediné čo som cítila bolo to, ako ma hladil po vlasoch a po chrbte.
„Kde je ?“ so slzami padajúcimi po lícach som sa opýtala.
„V izbe.“ Ukázal oproti.
 „Môžem ísť za ňou ?“ priblížila som sa k dverám, keď otec pokrútil hlavou rovnako pomaly som sa od nich aj odtiahla.
„Je pri nej lekár.“ Skleslo odpovedal.
„Čo sa vlastne stalo.“ Prehovoril Liam.
„Vraj prechádzala cez prechod a nejaký idiot ju zrazil. Neunúval sa ani zastaviť.“ S podopretou hlavou vysvetľoval otec a ja som mala chuť niekoho zastreliť. Dvere na izbe sa tvorili. Vyšiel z nich vysoký chlap s prísnym pohľadom.
„Vy ste rodina pani Willsonovej ?“ automaticky som prikývla. Pomaly privrel dvere a pokračoval.
„Pacientka je z najhoršieho vonku ale ešte počkáme na výsledky. Dal som jej lieky takže teraz spí. Odporúčam vám ísť sa domov poriadne vyspať pane, sedíte tu už tri hodiny.“ Potľapkal ho po pleci. Neverila som, že mi otec zavolal iba pred pár desiatkami minút a on tu sedel už tri hodiny.
„Jane, choď si radšej domov oddýchnuť.“ Objal ma. Cítila som, ako sa celý trasie aj cez to, že doktor povedal, že je to lepšie.
„Ja si mám oddýchnuť ? To ty tu sedíš tri hodiny na tej plastovej stoličke s nervami v kýbli !“ zvýšila som hlas čím som mu zase o nič viac nepomohla.
„Liam, mohol by si ju vziať k sebe ? Budem radšej ak bude s tebou než by mala byť sama u nás doma.“
„Samozrejme, nemajte obavy, pane.“ Pomaly si ma k sebe pritiahol a zmotal svoje prsty s mojimi.
„Oci, ja nikam neidem.“
„Niečo som povedal a nemienim sa opakovať. Tanya je u Ráchel. Choď, ja zostanem tu.“ Pretrel si oči a nahádzal drobné do automatu na kávu.
„Tak bež.“ Liam ma stiahol za ruku a keď som pozrela na otca vedela som, že s ním nepohnem. S rukou, ktorú si prehodil cez moje plecia sme odkráčali k autu. Zrejme unudená recepčná nám popriala s úsmevom dobrú noc a my sme sa prehnali nočným mestom ako blesk. Nestihla som sa ani nazdať a už som vchádzala do bytu.
„Zrejme tu so sebou nemáš pyžamo, čo ?“ s úškrnom sa ku mne priblížil. Pravdepodobne sa mi na tvári roztiahli kútiky úst, keď si ma k sebe stiahol.
„Konečne sa usmievaš.“ Pobozkal ma.
„Aspoň ti pomôžem to tu upratať.“ Zhodila som kabelku na kreslo a podišla k stolu pozbierať poháre a misku.
„Nechaj tak ja to urobím. Choď si dať sprchu. Pomôže ti, ver mi.“ Nakázal mi s plnými rukami bordelu, ktorý som čiastočne spôsobila aj ja.
„Si poklad.“ Pobozkala som ho a poslúchla jeho radu. Vliezla som pod sprchu a už druhý krát nechala moje vlasy zmoknúť. Studená voda mi prečistila mozog, mohla som triezvejšie uvažovať. Omotaná v osuške som nenápadne vykĺzla z kúpeľne do izby, kde som si nechala oblečenie. Usúdila som, že v rifliach a košeli sa mi spať najlepšie nebude. V nádeji, že Liam v izbe nebude som pootvorila dvere. Samozrejme, že tam bol.
„Vybral som ti nejaké oblečenie, do postele. Nevadí ti to ?“ milo na mňa zazrel prezlečený v pyžame. Ešte pár minút pobehoval po izbe kým som si k sebe ťahala osušku a stála pri dverách.
„Liam ?“ vyslovila som jeho meno a zamávala mihalnicami s miernym úsmevom.
„Čo je ?“ nechápavo na mňa pozeral. Síce som kývala hlavou smerom k dverám, lenže jemu to zrejme nedochádzalo.
„Ahá jasne, prepáč drahá.“ Pobozkal ma a opustil izbu. Šikovne som na seba natiahla tričko v ktorom som sa topila a rovnako veľké šortky, ktoré zo mňa padali.
„Som rád, že sú ti dobré.“ Zaklopal na dvere a opretý o zárubňu sa kochal pohľadom. Keď som natiahla ruky a zadívala sa na tie šortky aj som sa zasmiala.
„No a možno nie. Neodhadol som veľkosť.“ Pokrčil nosom.
„Aj tak ďakujem.“ Pohladila som ho po líci.
„Je už pol dvanástej, asi by sme si mali ísť ľahnúť.“ Skonštatoval a zhasol v obývačke, kým som bosá nesmelo postávala na chodbe. Zrejme videl, že sa tu cítim ne svoja.
„Snáď sa ma nebojíš.“ Zasmial sa a potiahol ma za ruku.
„Nie, lenže spím u teba prvýkrát. Na novom mieste za vždy cítim zvláštne.“ vysvetľovala som, keď som odhrnula perinu. Stále som váhala, kým sa Liam už usalašil.
„Len poď.“ Usmial sa. Pomaly som sa k nemu pritúlila. Skryl ma vo svojom náručí a nos si zaboril do mojich vlasov padnutých na mojom pleci.
„Dobrú noc, miláčik.“ Šepol mi do ucha.
„Dobrú.“ Pomrvila som sa. Prehodil si ruku cez môj pás a druhou rukou hladil po vlasoch. Cítila som sa v bezpečí, tak ako už dlho nie. Ešte som sa ho chcela niečo opýtať, no nechala som to radšej tak.  Som rada, že práve v takej chvíli tu bol pre mňa.

sobota 16. februára 2013

All for you 11.


Ja neviem, čo odo mňa chcete. Nechcem tu na vás vyskakovať alebo čo, ale vážne ma to štve, už len z princípu. Naozaj nie je nič povzbudivé, ak sa pod časťou, na ktorej sa ja natrápim a presedím hodiny, nájdu tri komentáre. Babám, ktoré pravidelne komentujú veľmi ďakujem za podporu ale vážne ma nebaví takýto systém. Ja len pre objasnenie, žiadne vyčítanie. Najmenej 8 komentov, ináč časť nebude. A toto ste mohli vidieť už skôr. Majte sa :) x

Tumblr_kshbl1h1bj1qzfe84o1_500_large

„Nie som si absolútne istá, či dnes prídem domov, oci.“ Vysvetľovala som, kým som sa pchala von z metra s plnými rukami igelitiek.
„Nemôžeš sa rozhodnúť ? Ako mám vedieť, pre koľko ľudí mám pripraviť večeru ?“
„Tak to radšej ostanem u Liama.“
„Chceš mi povedať, že neviem variť ?“
„Oci ty vieš, čo si myslím o tvojej kuchyni. Na raňajky a večeru to stačí.“ Usmiala som sa zastavila na prechode pre chodcov.
„Od dnes, si varíš sama.“ Urazene skonštatovala.
„Aj ja ťa mám rada oci.“
„Maj sa pekne.“ Zasmial sa a konečne som krabicu mohla uchopiť dvoma rukami.
Horda snehu v Londýne mi už začínala liezť na nervy. Vždy keď som preložila jednu nohu pred druhú som tŕpla, kedy sa šmyknem a na chodníku ostanem rozštiepená ako žaba. Nevedela som sa dočkať Anninej kaviarne, kedy sa posadím k radiátoru a vlejem do seba kubíky horúceho čaju. Spoza rohu som uvidela Eleanorinu kabelku, ktorá sa len tak tak vyhla zatvárajúcim sa dverám. Pomaly som zdolávala vydláždený chodník, na ktorom ma nedávno Liam zachránil pred otrasným ľadom. Keď som otvorila dvere, ovalila ma vôňa koláčov, smradľavých sviečok ktoré mi pripomínajú jedine Valentín a červeno ružová výzdoba v mojich rukách mi tiež pripomínala tento sviatok.
„Ďalší rok si, prosím ťa, objednaj kamión.“ Vyslovila som svoju prosbu a zhodila krabicu pred seba na zem.
„Vitaj Jane. Aká bola cesta ?“ Anna ma zbombardovala svojou pozitívnou náladou. El som našla zohrievať si ruky s pohárom. Vycerila na mňa zuby a pregúľala očami.
„A čože tak veselo ?“ vyrazila som k pultu zatiaľ čo sa Anna prehrabávala výzdobou.
„Je predsa Valentín. Uóóó.“ Ironicky zajasala Eleanor a s nadvihnutým obočím nadvihla pohár.
„Nenávidím Valentín!“ rozčúlene dnu vpálil Harry s Louisom v pätách. Zhodil zo seba kabát a surovo sa šmaril na sedačku.
„Ber to z lepšej stránky, v kufri ti ostane tridsaťjeden ruží a sviečok. Na ďalší polrok máš pokoj s kupovaním osviežovačov vzduchu .“ vyhlásil veselý Louis mieriaci k Eleanor.
„Aj tebe prajem pekný deň Harry.“ Nedalo mi nerypnúť doňho. Akurát keď je väčšina ľudí v mojom okolí naštvaná, ja mám chuť vtipkovať.
„Nevŕtaj do mňa, nechcem si na tebe vyvŕšiť zlosť.“ Upozornil ma, schopil girlandu so srdiečkami a začal vešať.
„Čo sa mu stalo ?“ opýtala sa Anna popod nos keď sa k nám pridala a zastavila pri Louisovi.
„Nerieš to.“ Mávol rukou a objal El.
„Stačilo toho precíteného objímania. Robota čaká.“ Anna ich od seba odtiahla.
„Koľko káv si dnes už mala ?“ podozrievavo som na ňu zazrela.
„Jednu, ako vždy. Prečo ?“
„Nič, ja len tak. Dávala si si veľa cukru ?“ naschvál som sa zaškľabila do ucha k uchu kým ma neukľudnila svojim úsmevom a myšlienkami neposlala niečo robiť. Odula som spodnú peru a zakopala sa pri ukladaní servítok do stojanov.
„Harry, len preto, že si nahnevaní, tie balóny si to nemusia odniesť.“ Anna po ňom hodila malú pumpu a jemu neostávalo nič iné než sa ďalej rozčuľovať. Keď som ho takto sledovala ďalších pätnásť minút, už aj mne sa začal znechucovať deň. Celý stôl som si prisunula k nemu a načala rozhovor.
„Tak fajn, už sa na teba takto nemôžem pozerať. Čo sa deje ?“ štuchla ho medzi rebrá, aby sa posunul na sedačke.
„Ale nič, nechaj to tak. Horí ti servítka.“ Kývol hlavou. Vyplašene som ňou začala mávať, až kým skončila v Anninej minerálke.
„Vďaka. Takýto mix som ešte neskúšala.“ Sarkasticky si vzala pohár so sebou a odkráčala do skladu. Prestala som si všímať reakcie Eleanor na Louisa, ktorý jej spieval pesničku s rádiom a tancoval so stojanom na kabáty. Po tom, ako som videla aké čierne šmuhy tam ostávali, som sa radšej zabarikádovala pri Harrym a čakala, kedy Anna začne jačať a žiadať odškodné.
„Harry, už ťa nejaký ten piatok poznám. Hovor, počúvam.“ Pohľadom som ho skenovala a sledovala, ako so zovretými perami od hnevu oddeľuje balóniky v tvare srdca od seba.
„Dobre, je tu jedno dievča.“ Priznal a ja som v duchu výskala od radosti. Nie žeby som Harryho brala sa lúzra, na ktorého sa nenalepí jedno dievča. Je predsa pekný chalan za ktorým šalejú milióny dievčat ale poslednú dobu mu šťastie v láske príliš nepraje.
„Skvelé, čo s ňou ?“ veselým hlasom som mu chcela vylepšiť náladu no zjavne to nestačilo.
„Nič nie je skvelé a práve, že nič s ňou.“ Hodil balóniky na stôl, založil ruky a oprel sa.
„Čo tak prestať so suchými odpoveďami a prejsť ku koreňu problému ?“ taktiež som sa oprela a vyložila nohy na stoličku.
„Proste sa spolu už dlhšie stretávame. Myslel som si, že je to už niečo viac lenže keď som ju dnes pozval von, povedala, že si nie je istá. Takže všetky tie ruže, sviečky a tajný recept, ktorý už teraz nie je tak tajný a ktorý som od babky žobral každú návštevu už mesiac môžem znovu vrátiť.“ Zazrel na mňa a v jeho očiach sa javil nepekný pohľad.
„Nikdy by som neverila, že práve tebe bude odolávať nejaké dievča.“
„Tým mi práve nepomáhaš.  Čo mám robiť.“ Zvesil hlavu dozadu a vo mne už všetko vrelo. Ten chlapec sa vážne tak rýchlo vzdáva ?
„Skús všetko pripraviť tak ako si plánoval a predsa po ňu choď alebo jej zavolaj. Neverím, že niečo nevymyslíš.“
„Si kamoš !“ nadchlo ma moje nové pomenovanie keď ma objal až sa mi z pľúc vydral všetok kyslík.
„To nestojí za reč.“ Zachripela som. Obaja sme sa radšej vrátili k svojej práci. Anna veselo poletovala po celej miestnosti až dokým jej zazvonil mobil.
„El, mohla by si mi to prečítať ?“ ukázala na telefón, keď stála na stoličke a podávala Louisovi stužky.
„Nech vás teraz nenapadne štekliť ma.“ Spálil pohľadom obe dve spolupracovníčky po tom, čo na Zaynove narodeniny vešal transparent na okno, Eleanor s Annou sa k nemu prikradli, pošteklili ho na členku a on chudák spadol do studených mís a punču. Celý večer si z neho Niall robil srandu a volal ho lízatko. Podoba tam bola, leskol sa a voňal presne tak isto.
„Neboj sa, druhýkrát to už nie je taká sranda.“ Ukľudnila ho.

„Večer si beriem na starosť ja, občerstvenie zaobstarám tiež, dones filmy. Teším sa, tvoja tekvica xxx J prečítala.

„Tekvica ? Veď je február, Halloween bol pred štyrmi mesiacmi.“ Vypichla Eleanor nechápavý podpis.  Harry sa vyplašene pozrel na Annu a nedokázal zadržať smiech pri rumenci, ktorý sa jej nahrnul do líc.
„Ale, ale, ty máš rande s tekvicou a o ničom mi nepovieš ? Budeš aj vyrezávať ?“ podišla som ku nej a zhabala jednu sviečku z jej dosahu.
„Nehovor mi, že tebe Liam nedal prezývku.“  Zasmiala sa a zhabala telefón k sebe. Radšej som nechala jazyk za zubami a pomaly sa začala obliekať.
„Ty už ideš ?“ podišiel ku mne Louis.
„Idem k Liamovi, veď to tu už máte skoro hotové.“ S úsmevom som si pozberala veci a prehodila kabelku na plece. Pohľadom som prepálila Harryho, osobne ho nabudúce vyspovedám.
„Majte sa.“ Pozdravila som sa a ešte uvidela ako mi mávajú. Cez sklenené dvere som im odmávala nazad a vydala sa k Liamovi do bytu.
Cesta netrvala dlho. Stačilo mi prejsť štyri ulice a už som stála pred vchodom. O pár sekúnd som prechádzala vchodovými dvermi a viezla sa výťahom na ôsme poschodie a spomenula si na Silvester, kedy som túto chodbu uvidela prvýkrát. Zaklopala som na dvere a čakala, kým sa spoza nich neozval jeho hlas.
„Vydrž chvíľku, trochu som to nedomyslel.“ Povedal a ja som teda ostala čakať. Niečo buchlo do dverí a až následne sa otvorili.
„Ahoj, krásny Valentín ti želám.“ Zajasala a pobozkal ma so založenými rukami za chrbtom.
„Aj tebe, láska. Dvere si otváral nohou ?“ zasmiala som no smiech mi skamenel keď mi prikývol.
„Zlož sa kde len chceš.“ Zakričal na mňa spoza rohu.
„Odkedy nosíš zásteru ?“ zachichúňala som sa opretá pri dverách kuchyne. Je na nezaplatenie vidieť chlapa v červenej zástere so srdiečkami stáť pri kuchynskej linke. Bola som rada, že ja mám to šťastie vidieť ho a ešte väčšie šťastie, že je to môj chlap.
„Odkedy som sa rozhodol udomácniť v kuchyni.“ Zavrtel so sebou.
„Takže mám sa priateľa žienku domácu ? Čo dobrého varíš ?“ objala som ho zozadu no nemohla som si oprieť hlavu o jeho plece tak ako to robí on. Jeho výška mi v tom čiastočne bránila takže som toho ani veľmi veľa nevidela.
„Variť neviem, to už sama vieš tak radšej pečiem. Samozrejme niečo pre teba.“ Po tom čo sa ku mne otočil mi daroval pusu a ja som zbadala čo tam vyvádza. Moje obľúbené karamelové guľky pomaly napĺňali farebné košíčky. Nevedela som sa dočkať kedy ich budem môcť jesť no samozrejme som zabudla na to, že musia stuhnúť.
„Môžeš mi pomôcť ?“ otočil sa a skúšal to na mňa milým pohľadom.
„Radšej nie, nebudem ti do toho babrať. Navyše budem celá lepkavá, zbytočne by sme boli špinaví obaja.“ Mávla som rukou a vycerila zuby. Pokračovala som v načatej robote, ktorá obsahovala ukladanie košíčkov pre ďalšie guľky na pracovnú dosku.
„Škoda. Takže ty nechceš byť ešte sladšia než si.“ nasmeroval sa ku mne s roztvorenou náručou. Ruky mal celé od karamelu a nebezpečne sa ku mne približoval.
„Vieš čo, myslím že mi to stačí. Budeš ma bozkávať a ešte dostaneš cukrovku.“ Pomaly ale isto som sa od neho vzďaľovala do obývačky nalepená popri stene.
„Ja si nie som až tak istý. Predsa vieš ako veľmi mám rad sladkosti.“ Nasledoval ma s lišiackym pohľadom.
„Nie Liam, prosím ťa.“ Žobrala som cez smiech.
„Tak ti aspoň ukážem ako veľmi ťa mám rád.“ Rozbehol sa za mnou no ja som sa mu s krikom snažila utiecť. Jasné, že bol rýchlejší než ja. Schmatol ma do náručia a neudržal rovnováhu. Preto sme skončili na gauči. Rukami dopadol rovno na moje vlasy rozpadnuté po celom gauči a mne sa nechcelo veriť, že to vážne spravil.
„Liam, asi ti niečo urobím.“ S vážnym výrazom v tvári som naňho pozrela dohora. Hlavu sklonenú nado mnou premenil na veselý úškrn a mne nedalo nezasmiať sa.
„Ľúbim ťa tak, že si to nevieš ani predstaviť.“ Sklonil sa ku mne a pobozkal. Mojimi rukami som chytila tie jeho. Predsa, keď som lepkavá ako med tak nech už poriadne.
„A to ti poradil Louis, ako prejaviť svoju lásku ku mne ?“ zvedavo som sa opýtala, kým na mne stále ležal a ruky neposunul ani o milimeter.
„Recept na guľky mi dala mama, toto tu som vymyslel sám“ pochválil sa a neskrýval nadšenie zo svojho nápadu so širokým úsmevom na tvári.
„Skúsiš nabudúce niečo šetrnejšie, prosím ?“ prstami som ho pošteklila na bruchu a vtedy spadol na zem vedľa mňa. Škodoradostne som sa zasmiala a zbadala fľaky na sedačke. Toto moju polovičku asi veľmi nepoteší.
„Pokúsim sa, drahá.“ Pobozkal ma. Pomohla som mu vstať a žalostne sa pozrela do zrkadla na vlasy. Celé boli akoby vybraté z práčky vďaka chutnému no zato otrasne lepkavému karamelu.
„Mohol by som robiť v kaderníctve, z fleku.“ Znovu si zložil kompliment, ohrnul nosom a podišiel ku mne.
„Tu by som to ešte viac zalakoval.“ Keď som videla, že ruky, ktoré si zrejme namočil ešte raz do hmoty prilepil na moje vlasy myslela som, že explodujem. Toto z nich nevymyjem ani za rok.
„Ale to ja z lásky, kráska.“ Obtrel sa nosom o ten môj a znovu pobozkal. Akoby si myslel, že to všetko vyrieši. Myslel si dobre, podľahla som. Znovu !
„Idem radšej do kúpeľne.“ S hlbokým nádychom som mu vykĺzla z objatia a zamkla sa. Strávila som tam asi hodinu, trikrát sa ku mne chcel dobiť no nedovolila som mu to. Mala som pravdu, že sa karamel z vlasov ťažko zmýva. Po tejto kúre mi vlasy voňali po pánskom šampóne a na najbližší sviatok mu asi kúpim nový.
„Voňajú presne ako tie moje.“ Odchytil ma pred kúpeľňou kde zaboril nos do mojich mokrých vlasov, ktoré mi padali pozdĺž ramien.
„Nebojíš sa, že si ma môžu s tebou pomýliť ?“ opýtala som sa keď ma posadil do obývačky na roztiahnutý gauč plný vankúšov a paplónov.
„To nikdy drahá, mňa si už poznajú.“  Vyplazil jazyk. Pod nos mi položil moje obľúbené horúce kakao v rovnakej šálke akú som od neho dostala pred mesiacom.
„Tak, a romantický večer môže začať.“ Hodil sa vedľa mňa a naše nohy skryl pod paplón.
„Môžem ?“ pre istotu som sa opýtala, keď som si chcela položil hlavu na jeho rameno. Predsa mu na ňom ostali fľaky od mojich vlasov ale zrejme mu to nevadilo.
„Ešte som ti nepovedal, že som neskutočné rád, že ťa mám. A že ťa ľúbim.“ Svoje krásne oči uprel na mňa a po tele mi začali prebiehať zimomriavky.
„No čo sa ja ešte nedozviem.“ Zasmiala som sa a nechala pristáť jeho pery na tých mojich.
Našu peknú chvíľku nám prerušil zvoniaci telefón.
„Len to zdvihni.“ Úsmevne mi ho podal do ruky.
„Nech si hocikde, prosím ťa, ihneď príď do nemocnice.“ Znepokojene otec zvolal do telefóna, kakao sa mi vylialo na paplón a odmietala som veriť vlastným ušiam.

štvrtok 7. februára 2013

All for you 10.


No, dneska nič extra nečakajte. SOM chorá, nemôžem dýchať navyše idem zajtra už druhýkrát k lekárovi, pretože na prvýkrát sa mu nepozdávalo dať mi antibiotiká, aj keď som mu tam skoro vypľula pľúca. Takéto bludy aké som popísala je možno až divné čítať. Páči sa :) xx


Namiesto obrázka dnes pripíjam video. Predstavuje situáciu v mojej dedine a prakticky na celom východe :D Dúfam, že sa zabavíte. Kraus je proste úžasný :) 



Z našej cesty do Menchestra sa upustilo. Eleanor urobila skúšky na prvý pokus a tak sa vrátila domov skôr, než informovala Louisa. Jeho plány tak skrachovali a ja s ostatnými sme sa nemuseli trepať vlakom cez polovicu krajiny.
„Vrabce si štebotali a ja som začula, že nejaká Jane Willsonová má priateľa ?“ vyzvedala Rachel a ja som skoro spadla zo stoličky, na ktorej som sa krútila v jej kancelárií. Dosť ma prekvapilo, keď ma poprosila, aby som jej v sobotu ráno prišla robiť spoločnosť do jej kancelárie pri mesačnej upratovacej chvíľke.
„Tie vrabce majú nad 40, majú ešte jedno sedem ročné dieťa a čistou náhodou je jeden vrabec tvoja sestra ?“ zaškerila som sa.
„Predsa vieš, že ja som po informáciách žhavá.“ Odpovedala a založila ďalší usporiadaný šanón do police.
„A čo by si chcela vedieť ?“ posunula som jej ďalší zelený.
„Čo ja viem. Som tvoja milovaná teta, zdôver sa mi s tým, s čím sa nezdôveríš mame. Ja jej to nepoviem. V tom si môžeš byť istá.“ Žmurkla na mňa s drzým pohľadom a pokračovala v hrabaní sa v papieroch. Presne som vedela, čo jej behá po rozume.
„Zatiaľ nič. Keď ma unesie o pol noci niekam na výlet a vrátime sa až na svitaní, vtedy ti to poviem.“ Nohy som si vyložila na stôl a kochala sa výhľadom. Na obed je Londýn až príliš rušný. Znovu som si odhryzla z jednej zo šišiek, ktoré mi tetina asistentka ochotne priniesla.
„A ešte ťa neuniesol ? Neverím, že ste ešte nič nevyviedli.“ Pochybovačne na mňa zazrela. Páčila to zo mňa ako zapadnuté prstene z umývadla, no ak sa ja opýtam na jej súkromný život, vytiahne argumenty hodné utajenia informácií FBI a ja zostanem na suchu.
„Hm, nie to ti nemôžem povedať.“ Zasmiala som sa s schovala hlavu medzi kolená.
„No tak, čo začneš to aj dokonči.“ Posúrila ma a založila ruky v bok.
„Niekedy inokedy, už sa poberiem.“ Hodila som na seba bundu a prevesila kabelku cez telo.
„Samozrejme, pretože kamaráti a priateľ sú ti zrejme dôležitejší než najobľúbenejšia teta.“ Fľochla a urazene mávla rukou.
„Nebuď tak patetická, nabudúce ti kávu donesiem ja.“ Zasmiala som sa a dúfala, že po oznámení tejto informácie bude spokojne vyčkávať na môj budúci príchod s taškou značky Starbucks s lattém v kelímku.
„Fajn, maj sa pekne. A opatruj sa.“ Objala ma a rukami zovrela až tak, že som rozmýšľala, či ju nemám kopnúť do nohy. Ešte som jej zamávala medzi dverami a utekala domov.
  
         „Nemáš náhodou zelenú farbu na vlasy ?“ pribehla ku mne Tanya s nadšením len čo som vošla do obývačky a zavrela za sebou dvere.
„Čože ? Ja si vlasy nefarbím. Načo ti je ?“ nechápavo som zazrela na jej rozjašenú tvár.
„Na nič.“ Rázne odpovedala a nenápadne, so založenými rukami za chrbtom, sa snažila odísť.
„No konečne si tu. Už som si myslela, že ťa tam Rachel začala väzniť a že o chvíľu za teba bude pýtať výkupné.“ Polemizovala mama s otcovým sakom v ruke.
„Kam sa chystáte ?“ nedalo sa mi neopýtať pri pohľade na vyštafírovanú mamu s nadýchanej blúzke a čiernych džínsoch.
„Ty si to nepamätáš ? Veď som ti hovorila, že ideme blahoželať ockovej sesternici k narodeninám. Odkedy chodíš s Liamom, vznášaš sa v oblakoch.“ Ja ? Nikdy !
„Nepripomínaj jej ho, vidíš ako sa červená. Veď ho nevidela už týždeň.“ Podpichol otec za čo som mu veľmi vďačná nebola. Tanya stále pobehovala po obývačke a otvárala každý jeden šuplík, ktorý sa jej dostal pod ruku. Dlaňami som si zakryla líca, na ktorých sa mal objaviť spomínaný rumenec a neistím pohľadom prešla po celej obývačke, na konferenčnom stolíku sa vynímala červená darčeková taška a na jej vrchu bol natlačený farebný papier.
„Otec !“ napomenula som ho. Mama ho plesla po dlhých prstoch snažiac sa dostať na dno tašky-S kabelkou som vybehla na poschodie a zavrela sa v izbe. Za dverami som počula ostatných pobehovať po chodbe a mamu nervózne šomrať, pretože jej vždy niečo chýbalo.
„Zlatko, my už ideme.“ Zakričala mama z prízemia. Nahlas som poďakovala za čas, ktorý som získala na učenie. Už o štvrtej som sa prezliekla do pyžama. Kávu som si radšej nerobila, to by mi srdce v noci búšilo tak, že by si otec myslel, že mu zvoní budík. Z mojej izby do obývačky som zvliekla tonu papierov na skúšky, plno zvírazňovačiek. Po dvoch hodinách som v sebe mala dve tabuľky čokolády, jeden balíček lupienkov a tri pomaranče. Od ich šťavy som mala polovicu papierov okvackanú a zvlnenú. Keď mama zistí, koľko som toho pojedla asi predo mnou začne zamykať skrinky s dobrotami. Mobil mi začal vibrovať čo znamenalo, že mi prišla správa. Skôr než som prezrela všetky papiere mi prišla ešte jedna.

„Je neskutočne nevýhodné, že nemáte balkón.  :/ L. xx“
„Aspoň by si si mohla urobiť poriadok ;) L. X“ 

Keby sa autor správy nepodpísal, začala by som sa báť.
Nadvihla som sa z gauča a prešla k oknu. Odhrnula som dlhé závesy a uvidela Liama opierať sa o moje auto a uškŕňať sa od ucha k uchu. Bolo zrejme, že ma uvidel. Zakýval mi. Ukazovákom naznačil, že ide k dverám.
„Ty si sama doma a mne o tom nikto nič nepovie ?“ hovoril už odkedy sa približoval od bránky po chodníku. Oprela som sa o zárubňu so založenými rukami a čakala, kedy príde až ku mne.
„Načo ti budem všetko vešať na nos, keď si to zistíš aj sám ?“ prekrížila som ruky za jeho krkom a pobozkala ho. Chytil ma okolo pása a zatlačil do chodby.
„Takže sa aj sám pozveš dnu ?“ vyplazila som jazyk a otočila sa mu chrbtom na odchod.
„Keď nikto iný, tak musím aj sám.“ Vyzul sa a vyzliekol si bundu, ktorú hodil v obývačke na gauč.
„Kde máš rodičov ?“ vyzvedal a posadil sa za mňa na gauč, kým som ja sedela na zemi.
„Išli niekam na oslavu. Neviem kedy sa vrátia. Prečo ?“ zadívala som sa mu do očí, ktoré sa s lišiackym výrazom stáli neodolateľné.
„Len tak, či tu nemôžem ostať na noc.“ Zákerne sa usmial. Pochybovačne som naňho zazrela kútikom oka.
„Som pripavený aj na útek cez okno.“ Ubezpečil ma. No to chcem vidieť, ako sa o kapucňu na mikine zachytí na konári.
„Síce sa volám Jane, ale po strome sa vešať nebudem.“ Pokrčila som nosom. Odkedy sedel za mnou, nemohla som sa sústrediť na učenie. Cítila som ako sa na mňa díva, navyše som ho aj pozorovala v čiernej obrazovke vypnutého televízora presne oproti nám. Ešte viac mi to sťažoval ten príjemný pocit, keď mi prstom prechádzal po chrbte a vytváral nepravidelné čiary a rôzne obrázky.
„Čo sa deje ?“ naschvál sa opýtal s úsmevom na tvári. Vedel, že mi to robí dobre a ja mám výhovorku, prečo sa nemusím učiť. Neodpovedala som mu. Bavilo ma, keď mi položil otázku a ja som zostala ticho. Privádzalo ho to do neistoty, nevedel čo má robiť.
„Ja viem, že ti to robí dobre.“ Dvoma prstami mi na krk nakresli srdiečko a daroval bozk na líce.
„Kam ideš ?“ zazrela som naňho zo zeme no zahliadla som iba jeho chrbát keď si vyzliekal mikinu. Započula som, ako sa otvorili dvere na špajzi. Nemala som mu dovoľovať tak často k nám chodiť, už to tu pozná ako vlastnú dlaň.
„Keksíky sú afrodiziakum pre dušu študujúcej slečny.“ Posunul mi balíček keksíkov s kúskami čokolády pod nos. Vzal jednu do ruky a posunul pred ústa.
„Ham.“ Kesíkom mi prešiel po perách až kým som ich neoddelila od seba. S chuťou som si odhrýzla, no keď som si chcela vziať ešte viac, zvyšok si dal do úst a víťazne sa na mňa zaškľabil.
„A to vychádza z ktorých štúdií, môj drahý ?“ otočila som sa k nemu. Prstom mi zotrel omrvinky okolo úst a ľahko sa zhodil do vankúšov položených v rohu gauča.
„Predsa z mojich. Som tajný šialený vedec, nikto o tom nevie. Takže pšššt.“ Oznámil s plnými ústami.
„Vieš čo by bolo vtipné, keby sa tvoji rodičia vrátili skôr domov.“ Zachichúňal sa popod nos.
„To nehovor ani len zo žartu.“ Zamračila som sa.
„Nemrač sa drahá, budeš mať vrásky.“ Prešiel mi po čele prstom a so smiechom mi do vlasov daroval bozk. Odkedy sem prišiel som sa nenaučila nič. Určite ma sem prišiel naschvál rozptyľovať. Nie žeby sa mi nepáčilo, že si na mňa našiel čas ale predsa mám radšej, ak mi pri učení nerobí nikto spoločnosť.
„A máme spoločnosť.“ Zavelil, keď stál pri okne a jemne otiahol záves.
„Ide Anna ?“ nadvihla som hlavu a pribehla k nemu.
„Iba ak by mala o tridsať rokov viac a mala manžela s dcérou.“ Naštvaná mama s otcom a Tanyou sa vrátili domov o čosi skôr. Mama niečo vyťahovala z kufra auta, otec jej bol v pätách len Tanya, pozitívne naladená, si poskakovala z nohy na nohu.
„Čo tu ešte robíš ?“ položila som mu otázku hlasnejšie, než som plánovala.
„A kam mám ísť ?“
„Preč. Nemôžu ťa tu predsa nájsť. Čo si o mne pomyslia ?“ stresovala som.
„Že ti robím spoločnosť ?“ nechápavo my odpovedal na otázku otázkou. Takýto typ odpovede som zo všetkých nemala rada najviac.
„Musíš ísť von oknom.“
„Ani ma nenapadne.“ Začala namietať a nepohol sa ani o milimeter.
„Tak prelezieš do susedov.“
„Takto budem utekať vždy keď k tebe prídem neskoro večer, miláčik ?“ smial sa keď som ho ťahala za ruku k zadnému dvoru.
„Nie, to len dnes. Choď.“
„Aj ja ťa ľúbim. Ešte ti zavolám. Pa.“ Moju tvár uväznil vo svojich dlaniach a daroval bozk na rozlúčku. Zabuchla som dvere smerujúce na dvor a akurát, keď som sa posadila v kuchyni za stôl s miskou a lyžičkou mama zasvietila.
„Nie sme ešte na mizine, aby si musela jesť lyžičkou vzduch z prázdnej misky a sedieť tu po tme.“ Oznámila mama.
„Vrátili ste sa nejako skoro, nie ?“ vrátila som riad do drezu a sledovala Liama, ako sa driape na plot.
„Opýtaj sa otca.“ Spálila ho pohľadom.
„Jane, povedz prosím ťa svojej matke, že ja nemôžem za to, že moja sesternica nám nenapísala správny dátum svojej oslavy.“
„Ale prísť do reštaurácie, kde sa koná kar a ty zreveš „buď s nami ešte dlho“ je tiež dosť zahambujúce.“
„Idem spať.“ Zvolal otec. Ja som sa ho rozhodla nasledovať. Už som bola na schodoch  keď za mnou zakričala.
„Jane, prečo som videla Liama preskakovať plot k našim susedom ?“ pridala som do kroku a už sa skryla pod paplón do izby.

piatok 1. februára 2013

1.Február

NO nezablahoželaj mu :)



Ja vlastne nemôžem uveriť, že tento šialenec má už narodeniny. 6 dní po mojich :D Ani neviem čo mu mám poblahoželať, sná´d len veľa šťastia, zdravia hlavne dievča, ktoré ho bude naozaj ľúbiť nie pre jeho peniaze alebo slávu ale pre neho samotného. Dúfam, že budú ďalej rozvíjať svoju kariéru ako doteraz a hlavne, aby zostal s ďalšími štyrmi bláznami priateľ NAVŽDY :)

Happy B-day Harry :) xxx



All for you 9.


Moja nová časť absolútne len a len pre vás. Užite si ju ;) :* x

553235_358135757593362_573300964_n_large

O týždeň neskôr...
Po týždni strávenom doma s bacilmi v tele mi už všetko začalo liezť krkom. Doma bolo všetko po starom. Otec lietal po stretnutiach, mama zarezávala v práci a sestra zázrakom nedoniesla žiadnu poznámku. Odkedy bol pri mne Liam, dosť často mi volával. Niekedy som mu zodvihla a niekedy nie. Nemala som v sebe toľko síl počuť jeho hlas, privádzalo ma to do šialenstva. A k tomu som ešte musela pretrpieť spoveď od mojej tety, vytiahla zo mňa toľko ako spod sestrinej postele obalov od sladkostí.
Ako predchádzajúci semester aj tento som zasadla do miestnosti plnej študentov s počítačmi a jedným profesorom rozkrikujúcim sa na všetkých a na všetko. Kým ja som poslušne všetko zapisovala, spolužiačka vedľa mňa dospávala bujný víkend a hlavou na mojom ramene. Zvyčajne ju nechápem spať, no teraz ma fakt chytal kŕč. Pri jej spánku by ju nezobudilo ani stádo koní. Jemne som jej hlavu oprela o sedadlo a v kabáte začula zavibrovať mobil.
„Prestaň mi tu hovoriť, že to nič nie je. Myslíš, že ťa nepoznám ? Poznáš moje psychologické skenovanie tvojej osoby, vytiahnem to z teba aj keby si bola zhypnotizovaná !“ Anna reagovala na moje správanie v kaviarni. Eleanor sa zastavila po kávu, vraj je najbližší Starbucks príliš ďaleko a jej sa nechcelo strepať s koláčmi pre Nialla cez celé mesto.
„Vyriešime si to inokedy ! Som zaneprázdnená.“ Odpísala som jej rýchlo a znovu sa začala venovať výkladu profesora podľa mňa staršieho a ufrflanejšieho než moja babka. To dievča si zrejme nedá nikdy pokoj. Ani nie päť minút od odpísania mi znovu zvonil telefón. Rozhodla som sa ignorovať to lenže pri mojej zvedavosti je ťažko odolať. Zvlášť ak je to Anna.
„Nevrieskaj po mne aj keď je to iba cez telefón. Ja viem svoje, vždy ak si naštvaná alebo nešťastne zaľúbená sedíš iba v knižnici a učíš sa. OD štyroch rokov ťa mám prečítanú lepšie než obsah mojej špajze !“ od zlosti som skoro rozpučila telefón. Najhoršie je na tom to, že má pozná až príliš dobre.
„Slečna Willsonová, vrčaním moju prednášku neskrátite. Ak vás to nebaví môžete odísť a nadviazovať nové priateľstvá v parku.“ flegmaticky povedal profesor so založenými rukami a pohľadom s padajúcimi okuliarmi k špičke nosa na mňa.
„To nepatrilo vám, pane.“ Usmiala som sa.
„Mňa to nezaujíma, už môžem pokračovať ?“ rozhodil rukami.
„Samozrejme, nebránim vám v tom.“ Mávla som prstami. Annu som odignorovala. Do konca prednášky som sa sústredila asi tak ako na to, keď mi otec rozpráva o ziskoch v ich firme. Tupo som sledovala všetkých okolo seba a sem tam zapísala slová, ktoré som znenazdajky započula.

      „Fajn, fajn. Maj sa pekne.“ Anna dokončila rozhovor posadená na mojej podlahe. Ja vážne netuším, ako som ju mohla pustiť dnu. Aspoň na pár minút si zavrela ústa, pretože jej vraj volala jej spolužiačka a nemlela o mojom milostnom živote.
„Kde sme skončili ?“ odtrhla zrak od obrazovky telefónu a zamerala ho na mňa.
„Netuším. Nepočúvam ťa už od druhej vety.“ zaškerila som sa.
„No a takto prichádzaš o tie novinky, ktoré hýbu tvojím svetom. Čo som ti hovorila o Liamovi ?“ len čo vyslovila jeho meno, spozornela som. Odvrátila som svoje oči od čítania knihy a kútikom oka na ňu zazrela.
„A ?“
„Jane, čo sa deje ? Nechodíš vonku, už ani s Liamom. Sotva mi prídeš pomôcť do kaviarne a aj tak tam chodíš ako bez duše. V knižnici sedíš od svitu do mrku a určite si už prečítala celý regál kníh.“ Podišla ku mne a objala okolo pliec.
„Ja neviem, ako ináč naňho nemyslieť.“ Prvýkrát som jej sa to odvážila povedať. Do očí sa mi už chceli hrnúť slzy, no potlačila som ich nazad.
„Ako naňho ? Tebe sa niekto páči ?“ strčila mi oproti tvári tú svoju a vyjavene na mňa zazerala.
„Zmeňme tému, prosím ťa.“ Striasla som zo seba jej ruky.
„Nie, musíme to vyriešiť. Nemôžem sledovať, ako sa moja kamarátka trápi a ja nemám ani šajny ako jej pomôcť.“ Nástolila na svojom. Nie, ja jej to nemôžem povedať !
„Proste som sa zaľúbila.“ Vybuchla som. Prvýkrát som tie slová povedala nahlas a zneli tak desivo, že niečo v mojom vnútri ma začalo zožierať za to, že som sa ich opovážila vysloviť.
„Vážne ? Prečo mi nič nepovieš ? Tak hovor. Poznám toho chlapca ? Máš jeho číslo ?“
„Poznáš, viac než dobre. Ale ja mu to povedať nemôžem, necíti to isté čo ja. Navyše sa mu neodvážim zodvihnúť telefón, bojím sa.“
„To predsa nemôžeš vedieť.“ Krútila hlavou. Akoby mi týmto pomohla. Nestačí, že mu nemôžem zodvihnúť telefón a počuj jeho hlas, ale ešte sa ho to podľa nej mám opýtať a to rovno do očí.
„Viem to. Dostala som jeden dôkaz a nemienim sa mu pchať do pozornosti aby ma začal ľúbiť, keď necíti to čo ja.“ Na zemi začal zvoniť môj telefón. Tak dlho nezvonil nikto, to zvykol iba on.
„Volá ti Liam.“ Nahla sa a oznámila mi osobu vytáčajúcu moje číslo.
„Ja viem.“ Odvetila som. Ďalších pár sekúnd moja spoločníčka len civela neidentifikovateľným pohľadom na telefón. Asi jej to začalo dávať spojitosť.
„Liam. Je to on, všakže ?“ otočila hlavu na mňa a mne neostávalo nič iné, len prikývnuť. Čo som mala robiť ? Klamať jej ? Aj tak by na to časom prišla.
„Ty si mu to už povedala, alebo o ničom nevie ?“ hlavou som zamietla.
„Musíš, dokedy sa takto chceš zožierať ?“ sledovala, ako sa premiestňujem od skrine k oknu a zazerám von. Hneď som si spomenula, ako sem prišiel na Vianoce. Ešte stále som foťák nevybrala z krabice, je zavretá v skrini a zasunutá úplne vzadu.
„Mne je fajn.“ Oponovala som.
„Nie, nie je. Ako vlastne môžeš vedieť, že ťa aj on neľúbi.“
„Pobozkal ma, jasné ? A vieš čo mi na to povedal ? Začal sa ospravedlňovať a k tomu ešte aj dodal, že ho to mrzí. A ja hlúpa som odpovedala, akoby sa nestalo.“ Naštvane som kopla do vankúša ležiaceho predo mnou. Skoro trafil lampu, našťastie sa jej vyhol.
„Tak to sa musí rýchlo zmeniť. Musí sa nejako dozvedieť, že k nemu prejavuješ náklonnosť.“
„A nepovieš mi ako ? Som až príliš hanblivá na to, aby som mu to povedala rovno do očí a ako ma poznáš, vždy som si predstavovala ako vyzná chlapec lásku mne nie ja jemu.“
„Lenže teraz je to obrátene, musíš niečo podniknúť ty. Nie on.“
„Pomôž mi.“ Zúfalo som na ňu zazrela.
„Zavolaj mu a povedz mu, že sa s ním musíš porozprávať. Ako ho poznám, ihneď privolí a bude sa snažiť to vyriešiť. Nebolo by udalosti, v ktorej by ti nechcel pomôcť.“
„No to si ma teda neposmelila.“
„Na to sa musíš odhodlať ty sama.“ Podišla ku mne a tuho ma objala.

    Prešiel ďalší týždeň. Nezavolala som mu. Už som na displeji videla jeho fotku, stačilo iba stlačiť zelené tlačidlo a už by sme sa spojili. Lenže vtedy mi do izby vletela Tanya a vytrhla telefón z mojich rúk. Možno nie je v mojom osude napísané, že práve ja budem šťastná s Liamom. Možno s ním bude šťastné iné dievča, ktoré dokáže prejaviť svoje city chlapcovi, ktorý sa jej páči.

(http://www.youtube.com/watch?v=G_MYcr83NOo) ako vždy pesnička :) Prosím vás, končí sa dosť blbo tak si to nevšímajte a ak skončí skôr, zapnúť od znova :) :)

Z knižnice som vychádzala skoro posledná a hodiny už ukazovali pol siedmej večer. Ešte pár ľudí žmolilo v rukách stránky kníh a spisovalo potrebné informácie pre svoje účely. S úsmevom na perách som pozdravila staršej pani za stolom, z vešiaka zvesila bundu a prehodila ju cez seba. Zdolala som zo desať schodov deliacich dvor univerzity od budovy. Kým som v taške hľadala peniaze na lístok do metra, cez sklenené dvere som uvidela nejakého človeka sedieť na schodoch. Pomyslela som si, čo za blázna môže sedieť na schodoch takto večer.
„Liam ?“vydralo sa mi z hrdla jediné slovo, ktoré mi napadlo pri pohľade na toho človeka. Ťažké dvere sa za mnou zavreli a ja som zostala stáť na mieste. Okamžite som vedela, že je to on. Často, keď sedel mal lakte podopreté o kolená. Aj vtedy tam tak sedel, s pohľadom do neznáma. Keď som ho oslovila, strhlo ho.
„Jane ? Už som chcel odísť, šťastie, že som ešte počkal.“ Ihneď sa postavil a priblížil sa ku mne.
„Ja...čo tu vlastne robíš ?“
„Čakám tu na teba. Prečo mi nedvíhaš mobil, neodpíšeš mi ani na správu tobôž nie si doma, keď k vám prídem. Anna mi nechce nič povedať, Eleanor to isté.“ Hovoril a opatrne ma chytil za ruku.
„Prepáč mi, mám toho teraz veľa.“
„To je predsa jasné, ale aj pred tým si toho mala veľa. Tú pol hodinku si si na mňa našla. My už nie sme priatelia ? Predsa mi na to niečo povedz, ako mám vedieť, na čom som ?“
„Ja sama neviem. Neviem či sa s tebou chcem ďalej iba kamarátiť alebo niečo iné. Ako ti mám vysvetliť, že som sa zaľúbila do svojho kamaráta, ktorý zjavne necíti ku mne to, čo ja k nemu.“ Neisto som svoju vykrútila z jeho jemného zovretia.
„Počkaj, počkaj. Tým kamarátom myslíš koho ?“ zostúpil o pár schodíkov nižšie ku mne.
„Teba ? Po tom, čo si ma pobozkal som tajne dúfala, že sa niečo pohne. Lenže ty si povedal, že sa ospravedlňuješ. Nemohla som ti na to hneď povedať, že ťa ľúbim. To by som nebola dobrá kamarátka. Myslel by si si, že som zneužila situáciu a to som ja nechcela.“
„Preto sa mi vyhýbaš ? Pretože ma ľúbiš ?“
„Áno. Ako by som ti mohla povedať, že je všetko v poriadku, keď nie je. Ja nedokážem klamať rovno do očí.“
„Myslíš si, že ja to dokážem ?“ rukou prešiel po mojom chrbte. Ihneď ma oblial studený pot, bolo mi cudzie keď sa ma dotkol.
„Ty predsa nemusíš klamať.“
„Toto ti povedal kto ? Kto ti dosvedčil, že ja som iba kamarát ?“ priblížil sa k mojej tvári. Cítila som jeho teplý dych na svojom krku, jeho riasi sa mihotali ako krídla motýľov a čokoládové oči ma spaľovali do špiku kosti.
„Chceš mi niečo naznačiť alebo som za tú nechápavú teraz ja ?“
„Moja drahá Jane, ty si tiež nevieš predstaviť, čo sa mi teraz premáva hlavou, všakže ?“ prstami mi prešiel po líci. Mykla som plecom. Absolútne som nechápala kam naráža, no vedela som jedno. Neskutočne ma priťahoval a mala som chuť ho pobozkať.
„Takže ty si si za celú tú dobu nič nevšimla ?“ pousmial sa zohol hlavu aby ma videl.
„Čo som si mala všimnúť ?“ spod mihalníc som sa mu zadívala do očí. Boli plné radosti, možno trochu strachu. Určite však neboli smutné.
„To ako som sa k tebe správal. Už dlhšiu dobru ťa mám rád viac než len ako kamarátku. Prečo som s tebou asi tak rád a často chodil vonku ? Chcel som byť v tvojej prítomnosti, pretože si mi rozveselila aj ten najpochmúrnejší deň. Nechcel som ti nič povedať, kým by si niečo nenaznačila aj ty. Bál som sa, že by som ťa vydesil a ty by si sa so mnou už nechcela stretávať. SI proste úžasné dievča, plné života a presne podľa mojich predstáv so svojimi skratmi ktoré ťa robia výnimočnou.“
„Ale...“ ukazovákom mi zastavil pery, ktoré chceli vydať pár viet a pokrútil hlavou.
 „Páči sa mi to, ako sa staráš o svojich priateľov, ako dokážeš tak pekne odkopnúť aj toho najhlúpejšieho chlapca, ktorý ťa podviedol. Zbožňujem to, že hráš so mnou videohry, ktoré so mnou nehralo ani jedno dievča. Chápeš ma, ak si vylievam svoje problémy cez telefón aj keď sa musíš učiť na skúšky ale ty ma uprene počúvaš. Prihmkávaš, snažíš sa to vyriešiť a hoci z toho vyplynie, že to bola úplne nepodstatná maličkosť a tebe nakoniec príde účet dlhší, než program na naše turné a zistíš aj to, že si mi volala len pre nejakú maličkosť z ktorej sa vykľulo psychologické okienko, nevadí ti to pretože máš pocit, že si mi pomohla.“
„To už stačí...“ zasmiala som sa, rukou mu pridržala ústa aby už toľko netáral.
„Nestačí, pretože by som tu tvoje vlastnosti mohol menovať do leta. Už si pochopila, že viac nechcem byť tvoj kamarát, s ktorým môžeš niečo preberať ? Chcem, aby ma tvoja rodina a priatelia brali za tvoju polovičku.“
„Tím chceš povedať, že ma ľúbiš ?“ ruky mi obmotal okolo pásu a pritiahol si ma bližšie k svojmu telu.
„Prečo používaš slová, keď sa to dá povedať aj krajšie.“ Usmial sa. Perami sa priblížil bližšie, zatvorila som oči, čakala. A dočkala som sa. Prišiel prvý bozk od chlapca, z ktorého mi začali na čele nabiehať vrásky. Jeho teplo sálalo všade okolo mňa, moje motýle v bruchu zohrávali preteky a mozog konečne dostal dovolenku. Na čelo sa dostalo srdce, ktoré si konečne vybojovalo miesto v mojom živote. Kým mi daroval jeden z bozkov, po ktorých som tak túžila, z neba sa začali sypať maličké vločky.
„Myslíš si, že ma tvoji rodičia príjmu do rodiny ?“ lišiacky sa usmial.
„Opýtaš sa ich na to niekedy sám.“ Pokrčila som nosom a vypazila jazyk.
 Ruka v ruke sme odkráčali domov. Pred bránkou ma odmietal pustiť dnu. Nechcela som mu povedať, že v tých tenkých topánkach si už necítim prsti, vietor mi prefúkal oči aj z vnútra a na hlave som mala nasneženú čiapku ako sadrový trpaslík.
„Liam, ja viem že je to dlhá doba čo sme sa nevideli, ale donedávna som žila len na antibiotikách a spreji do nosa. Chceš ma prísť navštíviť aj zajtra na pľúcne oddelenie ?“ varovne som nadvihla obočie.
„Fajn, pustím ťa ale najprv mi niečo sľúb.“
„Sme spolu ani nie hodinu a ty ma chceš vydierať ?“
„Ale to nie je vydieranie drahá.“
„Dobre, pristúpim na všetko len už potrebujem teplo.“ Dupkala som nohami z jednej strany na druhú s rukami vo vreckách.
„Lepšie ?“ zaškeril sa a schoval vo svojom objatí.
„Perfektné, ale ten riadiátor predsa len nič nenahradí.“ Usmiala som sa a pozrela na jeho tvár.
„Veď ja viem. Ale pôjdeš s nami na víkend do Menchestru ?“
„Ja ? S vami ? A načo ? Veď je to až o týždeň.“
„Ideme za Eleanor. Len tak, na návštevu. Má nový byt, tak jej ho ideme skolaudovať. Ešte o tom nevie, neprezraď jej to. Takže pšššt.“ Ukázal prstom a prstami prehrabal moje vlasy spustené pozdĺž ramien.
„Dobre dobre, tak ja pôjdem.“ Privolila som sa ešte ho na rozlúčku objala a pobozkala.
„Jane ? Čo tu robíte ?“ opýtala sa mama v dverách.
„Dobrý večer mami, ja od dnes chodím s vašou dcérou.“ Pritisol svoju tvár k tej mojej s radostným úsmevom na tvári a tuho ma zovrel vo svojom krásnom objatí. No nezamilujte sa do takéhoto chlapa !