pondelok 27. mája 2013

Just Carry On 10.


Za prvé, zdravím :)
Za druhé, chcem vám povedať, že časti budem pridávať v dlhších prestávkach pretože som zistila, že napísať jednu časť mi v poslednej dobe trvá podstatne dlhšiu dobu než niekedy pred tým. Budem sa ich snažiť písať dlhšie takže dúfam, že ma chápete.
Na koniec len asi to, že pevne dúfam, že sa Vám časť bude páčiť a že mi znovu zanecháte odozvu z ktorých sa strááášne teším :) 
Byeee xxxx


“Ste už hotoví ?“ svoju obohranú otázku Louis položil už tisíci ráz, keď som sa pomaly ale isto zošmykovala po zárubni pri dverách až k zemi. Kým si Danielle s Eleanor prehľadali kabelky so všetkým potrebným, ja som si dvakrát vymenila mikinu pretože ma tá predošlá už omrzela. Chalani stihli predebatovať už celé mesto s akciami, na ktorých by sme sa mohli zastaviť. AJ tak som sa nedozvedela, čo vybrali. Harry sa pre istotu už dva hodiny neobjavil. Nie žeby ma to nejako extra znepokojovalo, ale všimla som si, ako sa naňho ostatní už niekoľkokrát vypytovali a telefonovali mu.
“Už by sme sa aj mohli vybrať von z bytu, nie ? Ak sa takýmto tempom budeme posúvať von, o desiatej skončíme akurát tak pred výťahom.“ popohnal ich Zayn.
“Jeden, dva, tri...“ počítal zaradom Louis ako učiteľka v škôlke, keď každému ťapol dlaňou po hlave a mierne posunul dopredu. Nebyť Liama, zachytia ma drevené dvere, na ktorých by sa vynímal jedine tak odtlačok mojej maskary na očiach.
“Osem, sedemdesiattri, štyridsaťšesť...“ bľabotal Niall. Louis sa podráždene nadíval na jeho šiltovku a stiahol mu ju k očiam. Zayn sa potichu zachichotal spolu s Danielle, kým ho Louis nespálil pohľadom a neposunul medzi započítaných členov.
“Nerušte najstaršieho pri tak dôležitej činnosti.“ Danielle na Louisa pozrela pokriveným okom s čiernou linkou obtiahnutou naokolo pri poznámke „najstarší“ a skoro vykašľala predchádzajúcu celozrnnú tyčinku, ktorú zhltla ako dúšok čaju. A teraz, kto tu je ako miešačka ?
Spoločne sme sa zviezli do haly, odkiaľ sme sa vybrali k autám. Ženské pokolenie našej malej výpravy ešte stále nebolo oboznámené s nasledujúcim programom, o ktorý sa to mužské pokolenie malo postarať. Louis nás znovu porozdeľoval ako veliteľ tohto oddielu a sánka mi začala ku kolenám padať až vtedy, keď sme autami spomaľovali pri kolotočoch. Tak týmto si ma nezískali. Šikovne sme povyskakovali von a ostatní sa nevedeli dočkať, kedy sa vrútia na prvý kolotoč. Všade okolo sa rozliehal detský krik, veselí ľudia v našom veku si užívali zábavu a jedine ja som sa cítila ako nevydarený experiment, ktorý nejaký vedec nevedel kam zaradiť, tak ho nechal len tak prežívať. Každý sa radoval, pišťal a tešil, jedine ja som gúľala očami a s poskladaným obočím sledovala tie výšky, do ktorých sa dostávali ľudia pripútaní k sedadlám. Okolo vládla krásna atmosféra. Plno svetiel, dobrá nálada a tma ktorá sa začínala predierať na oblohu a ktorá by skryla moju nie veľmi nadšenú náladu.
“To je úžasné, konečne niečo pre mňa. Kolotoče sa proste nedajú nemilovať.“ Nadšene mi Dan zašvitorila do ucha a kŕčovito zovierala moje predlaktie vo svojich dlaniach. Nebiť Nialla, už dávno stojím pri nich s provizórnou sadrou na ruke. Na jej pripomienku o kolotočoch som len predstieravo zaplesala a zakvičala si spolu s ňou. No nedoprajte jej radosť, keď jej oči pripomínali dva tancujúce fakle, ktoré spaľovali môj žalúdok a spomienky na detské časy s kolotočmi na popol.
“Beth, koľko jázd chceš ?“ Liam sa zvrtol na päte a obrátil sa ku mne, keď stál pri kase.
„Ani jednu, vďaka.“ Pousmiala som sa. Moja odpoveď znamenala koniec!
„Ako to, že ty nejdeš na kolotoč ? Zbláznila si sa ?“ roztrešťal sa Louis spolu s El, ktorá horko ťažko za sebou ťahala nohy a pribehla ku mne.
„Snažím sa zachovať si dobrú povesť a nevracať na verejnosti. Darí sa mi to, tak mi to, prosím vás, nepokazte.“
„Ja ťa presvedčím ....Chceš dlhšiu verziu, alebo tú kratšiu ?“ nadvihnuté obočie u Louisa naznačovalo len jednu vec. Nezmyselné a nepochopiteľné teórie s nevyspytateľným zvratom v strede a absolútne nezachytenou pointou na konci!
„Ktorú chceš, ja nepristúpim ani na jednu.“ Vycerila som zuby a zotrvávala v pozícii „vešiak“, do ktorej ma posadila jeho priateľka spolu s ostatnými. To, že si ku mne všetci poskladali topánky, kabelky a ostatné príslušenstvo som brala ako dôveru, no z časti som si pripadala ako skriňa, ktorú vlastník prepožičal svojim priateľom. Zvlášť divné boli tie pohľady, keď sa okolo vás váľa šesť párov topánok,  tri kabelky zavesené na pleci a jedna šiltovka neidentifikovateľnej značky zaparkovaná na hlave. Akoby si tie topánky nemohli nechať na nohách.
„Drahá Beth, nedávne štatistiky dokazujú, že ľudia už od nie tak pradávnych čias radi trávili svoj čas v prítomností ľudí, ktorých kočovný život a rôzne prostredie veľmi...“
“Louis, mlč a padaj na kolotoč!“ prerušila som jeho monológ z dvoch dôvodov. Prvý bol ten, že chalani, Dan a El naňho netrpezlivo čakali v rade a dupkali z jednej nohy na druhú od nedočkavosti. Druhý bol ten, že po slove „veľmi“ mu zostávali už asi iba tri slová a po nich by sa zasekol bez akejkoľvek šance na ďalšie argumenty. Zastavila som strápnenie jeho mozgových pochodov a urýchlila adrenalín vlievajúci sa do ich tiel.
Kým si moja spoločnosť vyziapávala hlasivky na stroji skazy ich sebakontroly žalúdkov, ja som spokojne sedela v tráve vedľa stánku s pukacami. Niekoľko ľudí sa predo mnou zastavilo, poprezeralo si ma a odišlo. Nevšímala som si ich a naďalej prezváňala Mattovi.
“Klesli sme až na samé dno spoločnosti, Beth.“ arogantný hlas a uštipačným tónom by som spoznala aj na kilometre ďaleko. Presne som vedela, na čo naráža. Asi ťažko by ste našli nejaké dievča ako ja sedieť s niekoľkými značkovými kusmi oblečenia len tak na zemi. Hlavu som nechala sklonenú, aj tak som nedúfala, že odíde a nechá ma na pokoji.
“Tým, že si nenadvihla hlavu nič nevyvraciaš. Ja ťa z chládku aj tak nedostanem.“  Čupol si ku mne. Jeho hnedé semišové topánky so zipsom som mala chuť nejako potiahnúť aby sa šmykol. Po tom, čo som nadvihla oči sa mi naskytol pohľad na tvar, ktorú obaľovali jemné kučery. Jamky sa mu čoraz viac rysovali v lícach a na tvár sa mu vrátil nenásytne škodoradostný úsmev, ktorý sa mu pred niekoľkými hodinami zbalil a utiekol do hája spolu s narážkami a nápadmi uraziť ma.
“Koľko si toho musel vypiť, drahý, aby si sa zmohol na tento monológ ?“ zvlnila som pery do úsmevu, ktorý ho vždy tak nádherne vytáča a mne prináša potešenie z jeho nevinného hnevu.
“Tvoje zvyky ti prenechám, ja mám vlastné.“ Nevinne zamával mihalnicami, keď si nohy prekrížil pred seba a posadil sa oproti mne. Neznášam, keď vedieme rozhovor ako dvaja diplomati, ktorí sa v súkromí nenávidia na smrť a na verejnosti sa správajú ako najlepší kamaráti. My dvaja aspoň našu nenávisť skrývať nemusíme. Nedalo mi nezachytiť pohľad dievčaťa v mojom veku v stánku vedľa nás, ako nechalo utiecť svoje oči k Harrymu. Všimla som si aj to, že ju videl, no svoju sústredenosť venoval mne a o ňu nezavadil ani jedným zo svojich zmyslov.
“Ja som nešla na kolotoč, aby som nevracala na verejnosti a ten hore predo mňa posadí rovno teba.“ Zvesila som hlavu na bok a vopchala si telefón znovu nazad do vrecka na nohaviciach.
“Vždy nedostaneš to čo chceš. O tom som sa presvedčil už aj dnes, na vlastnej koži. Dole na parkovisku, keď som sa vrátil domov a keď si sedela v aute toho chalana.“ Svoj tmavý pohľad uprel na mňa. Mala som divný pocit, že mi niečo naznačuje. Nemám rada keď hovorí v hádankách.
“Nemám pravdu ? Nezašli ste si na nejaké opustené miesto, kde ste boli len sami dvaja ?“ prilial olej do ohňa a zarýval do citlivého miesta, ktoré som mala už pred tým nejako zabarikádovať a opevniť. Ani sa nepokúšal svoje vyzvedanie nejako zakryť, pálil rovno do terča bez akýchkoľvek okolkov a hanbi za to, že by sa mi nemuselo páčiť odpovedať mu.
“Čo tak si strážiť svoju priateľku ? Zdá sa, že nemá problémy len s tebou ale aj s niekým iným, kto sa nachádza v tvojej tesnej blízkosti, Harry. Daj si na to pozor.“ Pousmiala som sa a opakovala to isté, čo robil on. Neskrýval svoj, na prvý pohľad, ľahostajný no na druhej strane zámerne nebojácny úškrn, ktorý mi mal dať zrejme najavo, že sa nebojí pýtať sa priamo na to, čo chcel vedieť alebo zistiť.
“O ňu sa ti neboj moja pekná, tá je už dávno za vodou a za všetkým, čo sa v poslednej dobe udialo.“
“Mám to chápať tak, že ju osvietilo a dala ti kopačky ?“ snažila som sa ukončiť našu diskusiu keď som uvidela Liama sa jemne motať smerom z brány od kabín.
“Na takéto detaily si príliš malá, nechaj ma riešiť si svoje problémy samého. Ale v tejto debate budeme pokračovať už čoskoro, nestrachuj sa.“ Uistil ma. Nečakala som, že mi ponúkne svoju ruku aby mi pomohol vstať. Pohŕdla som ňou, postavila som sa sama a jeho to iba pobavilo, pretože som začula a videla jeho smiech keď sa mu zatriasli kučery. Zips na mikine si vytiahol vyššie a na hlavu si nasadil kapucňu. Ruky zložil do vreciek a sem tam sa na mňa pozrel. Síce som nebola k nemu otočená, ale videla som to.
“Kedy si sem prišiel ? Vôbec som ťa nevidel.“ Zvolal Louis krokom spoločensky dobre naladenej osoby vracajúcej sa z oslavy narodenia prvorodeného syna.
“Ja sa vôbec čudujem, že ty niečo vidíš, Louis.“ Odpovedal mu s posmechom v hlase. Ani ja som nedokázala skryť to pobavenie, keď sa všetci motali z jednej strany na druhú.
“Ja si idem dať cukrovú vatu.“ Prehlásil Niall.
“A nebude ti zle ?“ opýtala som sa.
“Mňa sa boja aj baktérie, nie to nejaká vata.“ Hrdo skonštatoval. Rozutekala som sa za ním, nedokázala som ďalej nečinne postávať pri Harrym a sledovať, ako sa potmehúsky usmieva a debatuje s každým naokolo bez akéhokoľvek poznačenia z toho, že sa pohádal s priateľkou.
“Hej, my už ideme k strelnici. Príďte za nami.“ Zakričal nám Louis. Na znak súhlasu som mávla rukou a obďaleč čakala Nialla s jeho cukrovou vatou v ruke, kým sa on odfotil s jedným dievčatkom a tým pár ďalším dal autogram. Potajomky som si z nej brala malé chumáčiky až kým ma nezazrel s plnými ústami ako si olizujem lepkavé prsty.
“Môžeš mi niečo vysvetliť ?“ načal skromnú debatu obkľukou. Bol taký zlatý. Špinavý okolo celých úst, so šiltovkou na hlave a úsmevom roztomilejším než malo malé dieťa.
“Tak skús.“ Mykla som plecom.
“Máš niečo proti Harrymu ?“ tvár obrátil k mojej a celé moje ja skamenelo. Ruky som stále pevne zovierala vo vreckách mikiny a v bruchu sa mi začalo mierne tsunami.
“Odkedy som sem prišla mal niečo on proti mne. Neverím, že ho vytočilo len to, keď ma Louis nechal spať uňho v izbe. Keby sa nesprával tak arogantne a povýšenecky, nedialo by sa nič.“ Stručne som blondiakovi vysvetlila svoju úvahu.
“To nie je tým. V tom je niečo iné. Pretože dobre viem, že ani on sa k tebe tak nespráva len kvôli tej izbe a posteli.“ Šibalsky nadvihol jeden kútik pier a do úst si vopchal Ďalší chumáč ružovej vaty. Svoj pohľadom som sústredene upierala naňho, niečo mi nesedelo.
“Niall, že ty vieš niečo čo ja neviem a nejako sa mi niečo snažíš naznačiť. Že je to tak ?“
“Neviem o čom to hovoríš.“ Pregúľal očami.
“No ták, vyklop to, Horan. Povedz mi to.“ Poskakovala som okolo neho. Nezaberalo nič, keď sa ten Ír raz zatne, nevypáčim to z neho.
“Fletcherová, nič ti nepoviem. Zavri ústa a jedz.“ Zastavil predo mnou a posunul mi pred nos napoly zjedenú paličku s vatou. Pohľadom som prešla jednu stranu môjho zreteľného poľa, neskôr druhú a jediné čo sa mi podarilo zachytiť bol Harry, ktorý ma pozoroval. Čo to má dopekla znamenať ? Som tu jediné dievča alebo mám na zadku prilepené žuvačky ? Nejaký fľak na nohaviciach alebo rozviazané šnúrky na topánkach ? Nechcem aby sa na mňa takto pozeral ! Jeho tmavý pohľad ma znervózňoval a znepokojoval. Chvela som sa. Pre upokojenie svojich zmyslov som mu vyplazila jazyk. Keď si uvedomil, že som si ho všimla a prejavila mu svoje gesto, lahodne sa uškrnul a začal niečo hovoriť Louisovi.
“Koncentruj sa Payne, zvládneš to.“ Zayn nabudzoval Liama ako pred zápasom. Lenže jediné načo sa chystal bolo to, že Danielle vystrelí niečo zo strelnice. Pojedajúc ružovú lepkavú hmotu som sa presunula k dievčatám a zvedavo očakávala, ktorá vec schytá Liamov výstrel.
“Nemôžem sa na to pozerať.“ Skríkla Eleanor a zakryla si oči dlaňami. Nechápala som, prečo to urobila. Doplo mi to až vtedy, keď som uvidela Tomlinsona rozháňať sa na všetky strany s tou pištoľou, ktorú dostal od chlapca zo strelnice. Každý sa uhýbal v tom smere, kde sa on momentálne rozohnal. Zrejme znázorňoval Terminátora. Zayn mu to žral, Harry sa sústredene pozeral na plyšákov poukladaných na poličkách. Niall pre zmenu debatoval s chlapcom z obsluhy a Liam hrdinsky predýchaval svoj hrdinský výkon, za ktorý si Danielle vyslúžila sloníka s dierou v uchu od toho, keď ho Liam trafil. Veselo sa mu hodila okolo krku a zakopala nohami. O môj zovňajšok sa zaujato zaujímala El, keď ma navlhčenou utierkou utierala okolo celých úst a hodnotila, že všetká ta lepiaca vata je z mojej tváre preč.
“A znovu krásna.“ Skonštatovala a prstami prešla a upravila niekoľko prameňov vlasov, ktoré mi padali okolo tváre.
"Vďaka" usmiala som sa a znovu si rozstrapatila vlasy, ktoré mi tak precízne upravila. S naštvaným výrazom nadvihla obočie a odbehla k Louisovi, ktorí konečne zo svojich rúk pustil tú zbraň a podal ju Harrymu. Prešla som k skupinke ľudí s ktorej som sem prišla a začlenila sa do situácie. Ako vždy sa hádali o tom, na ktorí kolotoč ísť skôr. ja som takéto problémy neriešila. Riešila som to, ako sa ovládnuť a nevyštartovať po Harrym. Mohla by som viesť kurzy o sebakontrole. 

štvrtok 16. mája 2013

Just Carry On 9.


  
Zdravím :)
Nejakým zázrakom sa mi podarilo dokončiť túto, pre mňa, nekonečnú časť a hodiť vám ju sem. 
Ďalšia dôležitá informácia je, že som prijatá na školu...jéééé :)
Ako sa páči nový vzhľad ? Chystám sa ho ešte prerobiť, takže je len taký provizórny :) xxx


 

      „Preboha !“ skríkla som sa prahu bytu a len tak tak udržala kávu v rukách.
„Ránko Beth.“ Zayn s vycerenými zubami vyšiel z mojej izby iba v rifliach a rozospatý výraz na tvári mu len pridával k milosti.
„Čo sa tu stalo ?“
„Opýtaj sa bratranca.“ Odpovedal a vzal mi z ruky jeden pohár s kávou.
„Louis !“ zvolala som na celý byt. Po dobrých piatich minútach som vystúpila zo svojej ohraničenej zóny a vošla do svojej izby.
Našťastie tam boli iba Zaynove topánky s tričkom a rozhádzaná posteľ v ktorej pravdepodobne spal. Odľahlo mi keď som v celom byte nenašla žiadnu ženskú spiacu v mojej skrini, ktorá by sa na mňa zosypala po otvorení dvier ako domino.
„Nechcem sa opakovať, ale čo sa tu stalo ?“ znovu som položila otázku a pripadala som si ako papagáj, ktorého naučili hovoriť len pár viet opakujúcich sa dokola a dokola.
Ako mravce sa z izieb vydrali Niall s Liamom, pričom na blondiakovi som videla mierne pozostatky spoločenskej únavy z minulej noci. Liam kypel životom, vyťahoval suroviny na obed z chladničky a Louis sa len tak tak vydrel zo svojej izby.
„Tak, mali sme tu taký menší žúr.“ S dobrou náladou a vysmiatý si Louis vylial svoje srdce a odpil z kávy. Ak bol toto menší žúr, neviem si predstaviť čo robili keby tu mali väčší žúr.
„Koľko tu bolo ľudí ?“
„Päť...“ moje nadvihnuté obočie zrejme Nialla presvedčilo o tom, že ani ja ešte nie som tak blbá (možno ak tak vyzerám), že ani ja mu takúto lož nezožeriem aj s topánkami. Nakoniec dodal: „Desiat.“ Sklonil hlavu a pokračoval v špáraní sa vidličkou v kúsku torty, ktorú vytiahol z chladničky.
„Aha...“ s pochopením, že o minulej noci príliš hovoriť nechcú a s biednym pohľadom Liama a Louisa typu „prosím nehovor o tom našim priateľkám“ som sklopila uši zvedavosti a odišla do svojej izby. Tam som dala všetko do poriadku a všimla si, že Harry nie je doma. Buď ho tá ženská donútila kúpiť letenky do Vegas a teraz sa s obrúčkami váľajú v apartmáne, alebo tá nepravdepodobnejšia možnosť je, že nedostal výplach žalúdka ako ja, ale že si ho ešte viac omotáva okolo prsta a oblbuje svojimi rečičkami.
„Hej Beth,“ zamumlal Liam po tom, ako zaklopal na dvere mojej izby.
„Áno ?“
„Včera ti niekto volal. Louis hovoril, že to bola nejaká mäta ale úprimne verím, že s rastlinami nekomunikuješ. Tak som ti ho pre istotu skryl.“ Usmial sa podišiel ku mne s mojim telefónom v ruke, ktorý som si tu včera zrejme zabudla po výmene názorov ohľadne prania s Harrym.
„Vďaka.“ Usmiala som sa nechala ho odísť pred tím, než som si skontrolovala, koľko mi Louis alebo niekto z ostatných stihol prijať hovorov.

„Neverím, že niekto z tvojich opitých kamarátov ti prenechá odkaz odo mňa takže to píšem ešte raz. Zajtra o piatej buď pripravená kráska. -M xx“ 

Po tele sa mi rozlial pocit šťastia aj napriek tomu, že mu jeho námahu znehodnotilo stádo opitých spevákov. Prezliekla som sa a s dobrým pocitom vyšla z izby, kde sa uskutočňovalo hromadné upratovanie po preflákanej noci. Nedalo mi  nepomôcť im. O dve hodiny sme ich s Louisom odprevadili k dverám a rozlúčili sa.
          „Úžasne presná. “ So široký úsmevom uznal Matt, keď sa opieral o múrik na parkovisku. Postavil sa, nadvihol slnečné okuliare z očí a zasunul si ich do vlasov, keď som svojim tradičným lenivým krokom prešla k nemu.
„Vďaka. A ty so zásobou plnou komplimentov, ako vždy.“ usmiala som sa.
 Prekvapilo ma to nečakané ovinutie jeho ruky okolo môjho pása, keď si ma k sebe pritiahol a daroval letmý bozk na líce. Zmätene som sa naňho znovu usmiala, nevedela som čo robiť.
„Neboj sa.“ Zašepkal mi do ucha. Zrejme spozoroval moje prekvapenie a aj červeň, ktorá sa mi rozliala po tvári.
„Ja viem, tie okuliare pôsobia ako päsť na oko.“ Hanblivo som sa pousmiala a posunula si ich na nose vyššie, keď si ma premeriaval od hlavy k pätám.
„Nezabúdaj, že som ťa v nich už videl.“ Hravo mi brnkol do nosa, čo z duše nenávidím, no v jeho prípade sa to dalo odpustiť. S rukou, ktorú stále držal na mojom páse, sme vykročili pozdĺž radu zaparkovaných áut.
„Prečo si zastavil ?“
„Pretože tam kam pôjdeme sa síce dá ísť aj pešo, ale podľa skúseností viem, že by som ťa po kilometri musel niesť na chrbte. Moja sestra toho veľa nevydrží.“ Ohrnul nosom.
„Si vážne veľký romantik.“ Zasmiala som sa.
Posadila som sa do auta a snažila sa nájsť pás. Lenže jediné čo som našla bol chlapec s kučeravými vlasmi a tmavým pohľadom, ktorý na mňa upieral. Harry nebol typ človeka, ktorý keď zavadí o pohľad danej osoby na ktorú sa pozerá, zmení svoj smer. On ho ale sústredene pozoruje až dovtedy, kým to považuje za potrebné. Presne toto isté robil vtedy mne. So silou zabuchol dvere na svojom aute, až sa celé zakývalo. Nervózne sa pohrával s kľúčmi a pri chôdzi, keď mi bol otočený chrbtom, sa ešte niekoľko krát otočil. Jeho výraz v očiach sa mi už nepodarilo určiť, kvôli slnečným okuliarom ktoré si nasadil.
„Si v poriadku ?“ moje premýšľanie prerušil Mattov zvedavý hlas.
„Áno, samozrejme.“ Neisto som opätovala jeho úsmev pred tým, než naštartoval a vyšiel z parkoviska.
Nálada mi poklesla vždy, keď som sa pozrela von oknom a namiesto stromov, ktoré sa okolo mňa reálne nachádzali som videla naštvaného Harryho ako pomaly demoluje svoje čierne auto. Naozaj by som sa nemala zožierať otázkou, čo zožieralo jeho. Vygumovala som ho z môjho zorného poľa a sústredila sa na prítomnosť.
Cesta autom netrvala dlho no musela som uznať, že tam kam sme sa dostali by som pešo vyšla ťažko. Vysoký kopec sa týčil nad okrajom mesta, kde sa nachádzalo len niekoľko domov. Odtiaľ sa dalo vidieť všetko naokolo. Síce nie úplné centrum Londýna, ale ostatné kopce, stromy a príroda mi to bohato vynahradzovala.
„Čo tu robíme ?“
„Myslel som, že by sme mohli urobiť pekný romantický večer. Prešlo ma to potom, čo som videl, ako sa sestra hádala so snúbencom o tom, že vybral zlú vôňu sviečok.“ Usmial sa a chytil ma za ruku s prosbou, aby som ho nasledovala.
Jemne som nafúkla líca do ktorých som vhnala všetok vzduch, ktorý som chcela použiť na smiech. Nezmyselné hádky ma fascinujú. Preto sa tak divým, keď sa hádam s Harrym. Ako z jednej nepatrnej maličkosti môže vzniknúť vojna.
„Preto som sa rozhodol pre netradičnú romantiku.“ Vysvetlil a otvoril kufor.
Chytil ma za plecia a trochu poposunul dozadu tak, aby som nevidela čo je vo vnútri. Sústredene pozoroval svojimi očami tie moje, usmieval sa a vyzeral krásne. Zvedavo som naťahovala krk, no bezúspešne keď jediný priestor cez ktorý som niečo mohla vidieť naschvál zaplnil svojim chrbtom. Urazene som založila ruky a pokrivila tvár. Z celého srdca som sa chcela rozosmiať, keď vytiahol rozkladacie stoličky, ktoré sa mali o niekoľko sekúnd rozpadnúť. Zatlačil ich trochu viac do zeme aby držali a otočil sa ku mne.
„Deka pre mňa bola trochu klišé.“ Pregúľala som očami a zasmial sa, keď chytil moje prsty a diplomaticky ma doviedol ku jednej zo stoličiek, kde ma posadil.
„Snažíš sa na mňa urobiť dojem ?“ zastavila som ho otázkou, keď chcel niečo znovu vybrať.
„Snažím. A ako mi to ide ?“ naklonil sa ku mne a rukami sa zaprel do operadiel na ruky tak, že chýbalo len niekoľko centimetrov aby sa dotkol mojej tváre.
„Pokračuj a neskôr ti poviem.“ Vyplazila som jazyk a pokrútil hlavou, keď znovu podišiel ku kufru auta.
„Zo šampanského mi je vždy zle. Dúfam, že ti to nebude vadiť, ak som ho nepriniesol.“ Zaškeril sa vytiahol z kufra celý balík šiestich plechoviek. Jednu z nich vybral z držiaka, otvoril ju a podal mi ju do ruky.
„Dobre, ak namiesto jahôd s čokoládou vytiahneš nejaký polotovar ohriaty v mikrovlnke z čínskeho obchodu, tak si na mňa vážne urobil dojem.“
„Ty máš rada čínu ?“ prekvapene na mňa zazrel cez plece.
„Nie. Je mi z nej vždy zle.“ Vycerila som zuby a podala mu odpoveď podobnú jeho vysvetleniu o šampanskom.
„Dobre, že to viem.“ Odpovedal a vytiahol dva balíčky čipsov.
Zakryla som si tvár dlaňou aby nevidel, ako sa smejem. Musela som sa veľmi premáhať, aby som z vrecka nevytiahla telefón a nezavolala El alebo Danielle. Nachvíľu mi prišiel na myseľ Nathan. Odkedy som odišla, ani mi nezavolal. Dokonca nenapísal ani mail. Popravde, som mu niekoľkokrát chcela poslať aspoň SMS-ku, lenže vždy mi v tom niečo zabránilo.
„Prečo sa mi smeješ ?“ znovu ma vyrušil z môjho vlastného sveta. Zvedavo sa opýtal, keď sa posadil vedľa mňa a odpil si z plechovky.
„Pretože tu sedíme ako po skrachovaní veľkého biznisu. Ale mne sa to páči. Veľmi.“ Usmiala som sa.
„Tak, môj skrachovaný spoločník. Pripíjam na viac takýchto stretnutí.“ Nadvihol svoju plechovku a jemne ňou ťukol do tej mojej.
„Kto bol ten chlapec, na ktorého si sa na parkovisku tak uprene pozerala ?“ jemne som spanikárila, keď som dostala takúto otázku.
Nevedela som, či mám klamať. Ale ja som predsa nemala dôvod to robiť, iba nejaká bunka v mozgu mi na to dala podnet. Zlá bunka !
„To bol môj spolubývajúci. Teda jeden z dvoch. Ten ďalší je môj bratranec.“
„Páni, mal by som sa obávať ?“
„Prečo ?“
„Pretože bývaš sama s dvoma chlapmi. Kedykoľvek mi ťa môžu nejako pokaziť.“ Neisto povedal. Môj zrak bol stále otočený naňho. Jemne naklonil hlavu ku mne aby videl, ako sa tvárim. Moje mierne zvlnené pery do úsmevu ho upokojili, pokračoval v jeho, svojim spôsobom hanblivom, no neodolateľnom úsmeve.
„Prepáč mi to.“ Odtrhol svoje oči od mojej tváre a pokrútil hlavou, kým sa prstami pohrával s plechovkou.
„Za čo sa ospravedlňuješ ?“ moja otázka zo mňa vystrelila rýchlosťou šípa z luku. Prekvapene na mňa zazrel. Bála som sa, že som povedala niečo zle.
„Privlastňujem si to, čo nie je moje.“
 Nadvihol sa z provizórnej stoličky a s napnutou sánkou odkráčal ku kufru auta. Ostala som sedieť na mieste, so schúlenými nohami pod bradou. Privrela som oči pri pohľade na západ slnka, ktorý sa predo mnou rozprestieral. Rozhodla som sa ísť za ním, no v tom momente keď som sa postavila sa otočil a ja som zastavila. Pár krát zamával mihalnica a vystrel pred seba rukou. Neisto som prešla pár krokov k nemu a chytila jeho teplú dlaň. Prešli sme pozdĺž auta a zastavili pred kapotou.
„Prečo si myslíš, že si privlastňuješ niečo, čo nie je tvoje ? Čo ak sa mýliš ?“
Svoje sivé oči uprel na tie moje. Nesmelo som uhýbala pohľadom, no neubránila som sa keď ma začali pohlcovať. Videla som v nich svoj odraz a aj to, ako sa pomaly presúvali z mojich očí k perám. Na chrbte som pocítila jeho dlane, ako si ma k sebe pomaly ale isto pritláča. Nadvihol pravý kútik pier a čakal, ako zareagujem. Prezerala som si ho od spodku k vrchu, ale stále som dala najavo iba svoj prihlúply úsmev.
„Nechápem, čo si so mnou urobila.“ Zašepkal a oprel sa o kapotu auta. Nosom sa obtrel o moje líce a zacítila som, ako jeho horúci dych prešiel až k môjmu krku. Postavil ma do priestoru medzi jeho kolenami, ruky som omotala okolo jeho pásu. To, že som mu prstom prechádzala po krížoch mu bolo príjemné, usmieval sa a neprotestoval. Naopak, keď som prst ťahala vyššie ku krku, striaslo ho a zbadala som, ako mu na rukách vybehli zimomriavky. Jemne som sa uškrnula, no pokračovala, kým sa mi hral s vlasmi a pomaly ich nechával padať na môj chrbát. Svoju hlavu som nechávala kľudne odpočívať na jeho pleci, až kým svojimi perami nenašiel tie moje a nespojil ich v horúci bozk plný nedočkavosti a radosti. Ruky mi putovali rovno za jeho krku, privinul si ma k sebe ešte tuhšie a odmietal akýkoľvek prípustný dôvod, prečo by ma mal pustiť a nechať ísť. Úprimne, ani som na to nepomyslela.
„Nejako som... neovládol som sa.“ Zachrapčal. Jemne sklonil hlavu a svoje čelo oprel o moje. Z očí mu sršali iskri, ktoré by len tak nechali vzbĺknuť všetko naokolo.
„Nemusíš.“ Prstom som prešla po jeho sánke a znovu zbadala jeho šibalský úsmev. Prišlo mi zvláštne ale pritom divne romantické stáť na nejakom kopci, opretá o auto s chlapom, ktorého sotva poznám, no niečo divné ma k nemu ťahá. Ale niečo iné v tej hlúpej hlave mi stále zaťahuje brzdu pred tým, než mu povolím pobozkať ma alebo niečo povedať. Niečo, čo ma núti premyslieť si to ešte dvakrát a v mojom prípade to nepredpovedá nič iné, než problémy.
         „Som vážne urazená. Ako to, že som sa o tom Mattovi nedozvedela skôr ?“ pokrčila som nosom a privrela oči po tom, čo som zdelila Eleanor závažnú informáciu o mojom živote. Rozštartovala sa ako stará práča. Otázky lietali všade naokolo a ja som ich horko ťažko stíhala prijímať.
„Pretože to nevedel okrem teba nikto. Ukľudni sa.“ Imaginárne som  ňou zatriasla ako pokladničkou, z ktorej vypadne pár mincí. Na Louisovu a taktiež požiadavku ostatných sme sa mali zhromaždiť v našom byte predtým, než si večer niekde vyrazíme. Som si istá, že skôr než príde Niall a stihne zavrieť dvere na chladničke a Zayn odošle svoju poslednú SMS svojej priateľke, ja sa s niekým pohádam alebo pobijem. A všetci dobre vieme, kto ten niekto je. V poslednej dobe sa len vytáčame do nepríčetnosti. Jeho piskľavá priateľka čím ďalej, tým viac navštevuje náš byt a mňa z toho nechytajú osýpky ale rovno ovčie kiahne. Len to, ako ma hneď skritizuje, z chuti sa zasmeje na svojom vtipe a pokračuje v sápaní sa po mojom spolubývajúcom ma privádza do šialenstva.
„Dobre, ale predstavíš mi ho, že ?“ nedôverčivo no s jej šibalským úsmevom zazrela spod precízne upravených mihalníc.
„Ak sa budeme vyhýbať takýmto otázkam, tak určite ho tebe aj Danielle a aj ostaným predstavím. Ale neviem, či to môžem brať ako oficiálny vzťah.“ Zamyslela som sa. Vážne za posledné dva týždne nič také nenavrhol. Možno to už bral ako samozrejmosť.
„Beriem ťa za slovo.“ Štuchla mi do pleca a šikovne ma predbehla pri vchode do bytu.
„Nemá pre mňa už žiadny zmysel ti to opakovať Marissa, neurobím s tým nič a hotovo.“ Zakričal Harry zo svojej izby a arómu parfému jeho spoločníčky som cítila už pri dverách. Eleanor bojazlivo pokrivila ústami až jej na krku navrela žila.
„Tak ak s tým neurobíš nič ty, ja urobím.“ Vyletela z izby ako fúria zasiahnutá elektrinou a povýšenecky sa na mňa s nadvihnutým nosom pozrela. El nadvihla ľavý bok pery, čím naznačila svoje, už na prvý pohľad, zjavné znechutenie z tejto situácie. Zabuchla za sebou dvere až som mala pocit, že sa otriasol celý byt. Harry si dlaňami šúchal oči. Nebolo to však od plaču ale od únavy. Kruhy pod očami ktoré mal by som videla aj ja od vchodových dverí bez okuliarov. A to som bez nich slepá ako náboj.
„Je nejaká napaprčená. Nedal si jej kreditku ?“ priliala som olej do ohňa tak, ako to robieva on.
„Dnes nemám na tieto hádky náladu, možno zajtra.“ Odpovedal bez náznaku irónie v hlase. Zhodil sa do kresla a spustil hlavu dozadu tak, aby mu visela z operadla.
„Páni, ty ale vyzeráš. Nechceš kávu ? Alebo aspoň čaj ?“ pribehla k nemu El a priložila mu dlaň na čelo. Doslova mu otľapkávala celú tvár v snahe rozosmiať ho, no veľmi to nepomohlo.
„Ja potrebujem niečo na spanie nie niečo, aby som nezaspal. Ale vďaka za starosť.“ Nestačila som sa ani vrátiť z izby, kde som si bola odniesť kabelku a Harry už stál pred mojimi dvermi. Cúvla som pár krokov dozadu keď ma jeho výška odrazila od východu.
„Niečo pre teba mám, Beth.“ Po tejto vete som spozornela. Z vrecka na nohaviciach vytiahol niečo biele, mne dosť povedomé. Až kým mi to nepodal padnuté v roztvorenej dlani, nechcela som tomu sama veriť.
„Našiel som ich.“ Zovrel pery a puzdro od šošoviek mi podal do ruky.
„Kde si ich našiel ? Prevrátila som celý byt hore nohami, odtiaľto ich mať nemôžeš.“
„Boli pod gaučom.“ Skrivila som pohľad, jeho priehľadné lži už nežeriem. „Vypadli Marisse z kabelky. Zober si ich, nech môžem ísť preč.“ Posunul ich ku mne ešte bližšie až som bola nútená prevziať ich do vlastnej opatery. Rýchlo bral nohy na plecia, spolu s peňaženkou a kľúčmi ktoré mu zaštrngali v rukách opustil byt. Eleanor som prichytila s vypúlenými očami stáť za pultom v kuchyni. Rovnako, ale s neisto zmäteným výrazom v tvári som musela vyzerať aj ja, keď som zvierala to biele čudo v dlani a v hlave si stále premietala to isté meno. Marissa !


A máme tu Mattaaaa :D nejaké reakcie ?



piatok 10. mája 2013

Forbiden Fruit




 -_- Depka time -_-
Ale aspoň z toho niečo vzišlo.
O tom po tom, ale teším sa z malého bratranca Tomáška :) 
Welcome baby !





Každý vzťah je výnimočný a jedinečný. Nezáleží na tom, či Vás ľudia podporujú alebo nie. Stačí, ak má jeden človek rád druhého a nič viac nepotrebujú. Stále si kladiem otázku, či som spravila správny krok. Či bolo rozumné vpustiť do môjho života toho muža, ktorý mi pomiatol hlavu. Niekto mi povedal, že to bolo iba pomätenie zmyslov. Iný, že to bola láska na prvý pohľad. Nie som si istá ani jedným, no som si istá, že jeho nádherné oči chcem vídať znovu a znovu, nech to stojí čokoľvek. Dala by som čokoľvek za to, aby sa moji rodičia nedozvedeli o tom, že som uňho prespala. Ráno počula jeho rozospatý hlas a videla, ako postáva v kúpeľni iba v pyžamových nohaviciach a usmieva sa mňa do zrkadla, zatiaľ čo by som si sušila vlasy. Ani odhováranie, ani vlievanie múdrostí od mojej mami na mňa nedoľahlo a tvrdohlavú povahu akú mám ja môže zlomiť jedine on. Už ju raz zlomil tým, že sa ukázal v dverách a môj pohľad sa stretol s tým jeho. Teším sa na to, kedy to urobí znovu...

„Hneď sa vrátim.“ Zakričala som Loree a Care. Párty v dome Carinho suseda bola síce super, lenže ja som sa nejako nezapájala. Poštuchovanie od Loree s otázkami mierenými na môjho vysneného sa počúvali dobre. Zvlášť ak otázka zahŕňala to, či sa tu objaví. Obe len neprítomne prikývli a s padnutými sánkami pozorovali chalanov, ako hrali kalčeto.
Lenivo som sa s plastovým pohárikom v ruke presunula ku kuchynskému pultu a doliala si punč. Pozorovala som ľudí v jemnom prítmí aj keď som viac postrehla krik dievčat, ktoré sa hádali než smiech, ktorý som počula ako prvý, keď som sem vošla.
„Tancuješ ?“ opýtal sa opitý chlapec s chichúňaním na perách. Popletený jazyk mu len pridával na zábavnom tóne jeho hlasu.
„Radšej nie, ver mi. Bude to tak lepšie.“ Nie som veľmi dobrá v odmietaní, ale z tohto som depresie nemala. Aj tak si ma nebude zajtra pamätať a budem iba jedno z tých dievčat, ktoré boli na párty. S doplneným pohárom som sa presunula do tmavšej časti obývačky, do ktorej presahovalo len chabé svetlo až z chodby. Vyhovovalo mi to. Nemala som rada, ak som bola uprostred rušnej spoločnosti. Prstami som odhrnula jemnú záclonu aby som sa mohla pozrieť von oknom, kde sa nejaká partia dobre zabávala. Bokom som sa oprela o stenu a zvesila hlavu na stranu.
„Punč je veľmi zaujímavý výber.“ Začula som jeho hlas s jemným náznakom úsmevu šepkať neďaleko môjho ucha. Zahryzla som si do pery, keď sa jeho zblúdené ruky dotkli mojich bokov a otočili ma k nemu. Jeho krásny úsmev mi znovu rozžiaril celú myseľ a známe ruky skončili svoju cestu v zadných vreckách mojich nohavíc.
„Chcem si ešte udržať triezvy rozum. Ale keď si tu ty, už to tak ľahko nepôjde.“ Vycerila som zuby. Jemne ma zatlačil do steny aby vyplnil priestor medzi svojimi nohami, kde sa teraz nachádzali tie moje. Conversi pekne pritlačené pri sebe a zapreté do zeme, aby sa so mnou nepošmykli na zem.
„Myslíš si, že ťa chcem opiť ?“ hravo sa zasmial a utužil svoje zovretie. Svoje pery priložil na moje. Rovnako mäkké a plné ako od posledného bozku na rozlúčku. Rovnako kúzelné a rovnako sladké.
„Nie. Len sa teším, že si prišiel.“
„Nechcel som, ale potom som sa dozvedel, že ideš. Prečo nevyužiť situáciu, kde nás neuvidia tvoji rodičia.“
„Znovu si si odbehol z domu?“ hravo som mu štuchla do brucha.
„Povedzme že som rýchlejšie opustil izbu bez vedomia rodičov.“ Ako vždy, si pozmenil pravdu podľa svojej potreby. Bolo mi ľúto toho, že musel trpieť kvôli neprajnosti mojich rodičov. Vždy stráviť kázeň od rodičov prečo sa v noci vyplížil z domu za mnou, aj keď oni proti mne nič nemali.
„Čo budeš robiť, ak to zistia ?“
„Pretrpím to a nájdem zase iný spôsob, ako sa s tebou stretnúť.“ Usmial sa. Nosom sa obtrel o môj a oprel čelo o to moje. Jeho šťastné iskry v očiach ma spaľovali do špiku kosti a nútili ešte viac rozmýšľať nad tým, či som vážne ja tým dôvodom, prečo sa tie iskry dostávajú na povrch.
„Deje sa niečo ?“
„Nie, prečo ?“
„Pretože si sa na mňa dívala tým svojim neistým pohľadom z ktorého som stále nervózny a neviem, čo od neho očakávať.“ Odtiahol sa neisto na mňa pozeral. Akoby stále vycítil, že ma niečo zožiera a to ma ňom najviac fascinuje. Svoje zmysli dokáže používať na toľko, aby ma neprestal znovu a znovu prekvapovať.
„Bojím sa toho, že nám prídu aj na to, že sa stretávame teraz.“ So zničeným výrazom som si ho k sebe ešte viac privinula a pocítila jeho kolínsku. Rovnaká vôňa, ako keď sme sa prvýkrát zhovárali. Akoby sa to opakovala. Jeden nevinný pohľad cez miestnosť, ešte nevinnejší rozhovor dvoch cudzincov a už sme sa spolu viezli na jednej koľaji plnej problémov, no stále schopní odolávať im.
„Je ti zima ?“ zašepkal mi do vlasov. Zacítil, ako som sa zachvela. Prešla mnou husia koža. Síce som svojho staršieho súrodenca videla pri vchode a zachytila to, ako sa na mňa pozerá, no stále mi v hlave blikala poistka s oznamom, že by som toho človeka, ktorého si tak rada pripúšťam k telu, mala rýchlo pustiť. Hlavou otočil smerom, kam som sa pozerala a znovu vrátil svoju tvár k mojej.
„Adam robí problémy ?“
„Nie, nikomu to nepovie. Len s tým tiež príliš nesúhlasí.“ Uhla som pohľadom keď sa na mňa pozeral zmätene ako pri každom stretnutí.
„Chloe, poslal ma tvoj brat. Vraj po teba prišiel, hľadali ťa rodičia.“ Ani neviem odkiaľ z tmy sa vynorila Loree a svietila mi do tváre mobilom.
„Ahoj, Loree.“ Milým úsmevom ju pozdravil. Opätovala mu to, lenže vo mne namiesto žiarlivosti rástla neistota pri každom kývnutí hlavy môjho brata kedy naznačil, že ma počká von.
„Už idem. Povedz prosím ťa Care, že vám zavolám. A ďakujem.“ Objala som ju a videla iba jej mikinu, ktorá sa odo mňa vzďaľovala.
„Tak toto nebolo príliš dlhé stretnutie.“ Prehovoril po krátkej chvíľke ticha. Pár neposlušných prameňov, ktoré mi vypadávali z nešikovne zviazaného drdolu mi prstami zasunul sa ucho a prešiel po priehlbinke za ním. Pošúchala som si to miesto o košeľu, šteklilo to.
„Stále lepšie, než žiadne. Nie ?“ obišla som ho no jeho ruky stále držali tie moje, nedovolil mi len tak rýchlo odísť.
„Daj mi vedieť, čo ti povedali doma. Dobre ?“
„Ak ma Adam kryl, tak si môžeme v kľudne pohovoriť o hodinu tak ako vždy. O polnoci čakám.“ Bruškami prstom som prešla po jemnom strnisku, ktoré sa mu črtalo sa tvári sa užívala si posledné chvíle večera, kedy som sa ho ešte mohla dotknúť.
„Hovorím ti to vždy a neodpustím si to ani dnes. Nenechám si ťa zobrať, nezabudni na to.“ Prstom sa dotkol mojej brady a pobozkal ma. Prítmie nám ešte stále poskytovalo dostatok súkromia, ktoré sme obyčajne nemali. Podnapitých ľudí z nášho okolia ani len omylom nezaujímalo, čo my dvaja robíme.
„Ja viem a nezabudnem. Sľubujem.“ Usmiala som sa a nedobrovoľne vybrala prsty z medzier medzi tými jeho.
„Dobrú noc, kráska.“
„Dobrú.“ Naklonil hlavu na bok a oprel sa o stenu. Znovu mi daroval jeden zo svojich neodolateľných pohľadom zvlášť ak k tomu pridal zuby zahryznuté do spodnej pery. Aj keby ma mali zamknúť na desať zámkov, zakázali mi ho akokoľvek kontaktovať, aj tak by som porušila všetky pravidlá a prinútila sa nájsť spôsob, ako ho vidieť. Pretože aj cez všetky zákazy a príkazy ho ľúbim. 



sobota 4. mája 2013

Just Carry On 8.


Tak ako vždy, zasa som chorá ! 
Ak sa Vám to bude zdať divné, budete mať na to pádny dôvod :)
To, čo sa už malo udiať 1.mája sa možno udeje tento víkend takže, sledujte blog !
Komentáre...uííííí teším sa z nich. Len tak ďalej, ženy moje xxxx


 ↑ No, trochu som sa pohrala s obrázkom :D ↑


„Hm...áno. Nie, nie Stanley má auto v háji, ja ťa vezmem. Áno, do polhodiny som tam,“ pomedzi to ako Matt s niekým úpenlivo debatoval, ja som sa motala okolo neho. Podľa mňa si myslel že nevidím, ako na mňa zazerá s úškrnom na tvári. Som ako včela, vidím všetko !
„Niečo vážne ?“ opýtala som sa po tom, čo zložil a mobil odložil do zadného vrecka na nohaviciach.
„Nie, len musím ísť odviezť kamaráta.“
„Aha.“
„Ale to neznamená, že sa už neuvidíme. Žiadna smutná, tvár. Chcem vidieť, úsmev,“ prstom mi štuchol do líca čím ma prinútil usmiať sa.
„Všimol si si, že vždy musíš niekam ísť ? Máš veľmi nabitý život.“
„Čo už, sláva si vyberá svoju daň. Ale nie, robím si srandu. Teraz vážne, môžeme ísť von cez víkend ?“
„Asi áno, ja ti dám vedieť. Dobre ?“
„V poriadku. Tak ja idem, maj sa.“ Usmial sa a pomaly sa priblížil k mojej tvári. Nevedela som, či mám panikáriť a odstrčiť ho od seba alebo len čakať, čo urobí. Nenazdala som sa a jeho mäkké pery už boli priložené na mojom líci. Svojim prstom prešiel po hánkach mojej ruky a pomaly sa odtiahol.
„Ahoj.“ s úsmevom na perách som mu zakývala po tom, čo sa odo mňa o niekoľko krokov vzdialil. Už bolo na čase si obuť topánky. Tie nepochopené pohľady typu „čo je to za šibnuté dievča“ mi už liezli dosť na nervy zvlášť preto, že som stála na štrkom vysypaným chodníku. Kabelka mi veselo lietala všade naokolo, so zasneným výrazom som kráčala pomedzi stromy a tŕpla, kedy niečo z mojej tašky zasiahne nejakého nevinného chodca.
         „Môžete sem niekto na chvíľu prísť ?“ zakričala som zo svojej izby, pri tom ako som stála na stoličke a rukami pridržiavala obrázky na stene. Na okno mi bubnovali kvapky dažďa, ktoré lenivo stekali po skle. Malo to však inú atmosféru, než inokedy. Vonku svietilo slnko, dážď padal ako o život a ja som sa mohla konečne tešiť na dúhu.
„Nechci vedieť kde som.“ Začula som Louisov tlmený hlas. Až ma striaslo pri tej predstave.
„Čo je ?“ mierne znudený Harry sa objavil v mojich dverách so sendvičom v ruke.
„Môžeš mi, prosím ťa, podať nožnice zo stolíka ?“
„Jasné, prečo nie.“ Nadvihol obočie a s jeho arogantným smiechom sa otočil a odišiel.
„Magor.“ Zvolala som za ním. Vykašľala som sa na lepenie, zliezla zo stoličky a vošla do obývačky pripravenej na sobotu starých mládencov. Plno jedla, pitia a videohry pri telke naskladané ako Eleanorine topánky pri stene.
„Budeš dnes doma ?“ prepichol ma pohľadom keď okolo mňa prechádzal s náručou plnou pohárov.
„Nie, idem do práce. A vy sa chystáte na párty vysokoškolského internátu alebo čo ?“
„Beth, my sa ideme inteligentne zabávať.“ Diplomatickým výrazom v tvári mi odpovedal.
„Nebuď smiešny, bývate v Londýne a vy strávite večer doma pri telke ?“
„Veď môžeme ísť aj k tebe do baru ak sa ti nepáči, že ti kazím vzduch len tu. Kľudne si tam sadnem a budem ti znepríjemňovať večer. Pre mňa to bude potešením drahá.“ Dlaňou mi potľapkal po líci.
„Už nikdy v živote mi nedovoľte jesť toľko ako dnes na obed. Nikdy !“ zničený Louis vyšiel zo svojej izby a skončil polomŕtvy na gauči.
„Tabletku ?“
„V každom prípade.“ Kým on úpel v spoločnosti vankúšov a čistej vody, ja som mu radšej zašla po tabletku a podala mu ju. Aby som vyplnila tú hodinu do odchodu, rozhodla som sa, že zapnem práčku aby som všetky šaty povyťahovala už ráno, keď sa vrátim. A aby pán Styles nemrmlal, že znovu nemá čisté ponožky.
„Harry, keď do toho koša s prádlom hádžeš prádlo, aspoň sa skús trafiť.“
„Čo som zase spravil ?“ kričal z kuchyne.
„Netrafil si sa, to si spravil.“ Vykukla som z jeho izby pri tom, ako som išla hádzať veci do práčky.
„Je to moja izba, moje pravidlá a moje rozhodnutie či sa do toho koša trafiť chcem alebo nie. Prečo mi vlastne lezieš do izby ?“ ako tank vo vojne sa vrútil do izby a začal sa rozkrikovať.
„Pretože by si chodil von iba v uteráku a pospájkovaných kuchynských utierkach ak by som ja alebo Louis neprala.“ Vyplazila som mu jazyk a s košom plným špinavého oblečenia sa vybrala do Louisovej kúpeľne. Harry bral hneď nohy na plecia, zbieral za mnou pár vecí, ktoré spadli a znovu začal s dôvodmi, prečo neprať.
„Ale toto je čisté, nemusí sa to hneď prať.“ Potiahol z mojich rúk, ako ináč, biele tričko.
„Smrdí to akoby to povracal dinosaurus.“
„To je voňavka. Práve si urazila darček k Vianociam od Liama a Danielle.“ Dotknuto odpovedal a nechty zaryl do látky.
„Možno, že to voňavka bola. Ale už nie je.“
„Ja si to vezmem ešte dnes a potom to hodím do práčky.“
„Nie, pretože idem prať teraz tak to už konečne pusť.“ Naštvane som zaťala zuby keď sa mu pery zvlnili do úsmevu. Začala som mať tušenie, že si niečo šľahol. Ale veď som celý deň bola doma a bol v pohode. Teda ak berieme v úvahu to, že v pohode uňho znamená hádať sa so mnou a skvele vychádzať s Louisom.
„Čo je ? Prečo sa smeješ ?“
„Pretože sa mi páči, keď ťa provokujem.“ Jemne som sa stratila v tom, čo povedal. Jemu sa páčim, keď sa hnevám ? Čo je to za chlapa ?
„Pustíš to tričko alebo nie ?“ nedala som najavo žiadnu rekciu na jeho pripomienku, iba som znovu položila tú istú otázku so zámerom, že sa umúdri a že ma nechá vyprať to hlúpe tričko.
„Mal by som ?“
„Vieš čo ? Dobre, nechaj si ho. Vy chlapi by ste chodili v jednom oblečení aj celý rok ak by ste mohli. Som zvedavá, kto ti to vyperie. Ja to nebudem a nahuckám aj Louisa, aby to nerobil.“ Šomrala som kým som nahádzala všetko dnu, pridala prášok a aj aviváž. Medzitým, ako som pobúrene konštatovala situáciu dnešných mužov si spokojne sadol na vaňu a pozoroval ma.
„A nepozeraj sa tak na mňa, neobmäkčíš ma.“ Prečo sa musel stále usmievať ? Vždy keď sa niekto usmieva nakazí ma a už trhá kútikmi úst aj mne. Vypochodovala som z kúpeľne, prevesila cez seba bundu a popriala Louisovi, aby mu bolo lepšie. Bez toho, aby som Harrymu darovala čo i len jeden pohľad som sa prezula, vzala do tašky kľúče a vyšla z bytu s popriatím dobrej noci, ktoré malo smerovať iba Louisovi. Ak to zachytil aj Harry, dobrú noc mať nebude.
          „Povedz mi to, povedz. Prosíííííím...“ Erica mi mrnčala do ucha, kým som ukladala peniaze do kasy
„Ale čo ti mám povedať ?“
„Stále mi povieš tú istú odpoveď aj keď sama vieš, čo mi máš povedať. Tak poďme.“
„Boli sme v parku na hojdačkách, utiekli sme odtiaľ kvôli malým deťom a potom mu niekto volal takže musel ísť preč. A ešte mi dal bozk na líce. Koniec, Erica.“ Usmiala som sa v nádeji, že odo mňa už nebude nič ťahať.
„To je tak romantické.“ Rozplývala sa mávala nohami, ktoré jej viseli z pultu. Zasnene zagúľala očami, akoby sa to stalo jej. No musím uznať, že z toho mala ešte väčšinu radosť než ja sama.
„Čo je romantické na tom, keď po tebe kričí babička s bakuľou v ruke ?“
„Úplne všetko. Naberaj inšpiráciu Beth, toto budeš robiť aj ty v budúcnosti.“ Zaškerila sa presunula sa k svojmu miestu, pretože ochranka už pustila ľudí dnu.
„Pri tebe budem už dávno na hadičkách v nemocnici, moja pekná.“ Zakričala som za ňou. Nedalo by jej to ak by sa neotočila a nevyplazila mi jazyk s tou jej typickou grimasou. Otočila som sa na päte a odišla do skladu po ďalšie vrecká ľadu.
„Beth, môžeš ?“ pribehol Dave a zastavil pri dverách.
„Jasné, len zoberiem ľad.“
„Hneď. Jedno dievča chce, aby si ju obslúžila iba ty.“
„Čože ?“
„Choď, ja to dorobím.“ Bokom do mňa drgol a neostalo mi nič iné, len ho poslúchnuť a odísť zo skladu.
„Marissa ?“ prekvapene som zvolala.
„Ahoj Beth, ako sa máš ?“ neprirodzene milo sa mi prihovorila a odložila telefón na bok.
„No ide to. A ty ?“ nerada ale zo slušnosti som jej opätovala milé správanie.
„Dosť mizerne, keď mi pcháš nos k priateľovi. Ináč, jedny martiny.“ Ostala som v pomykove keď to zo seba vybalila. Zazerala som na ňu ako teľa na nové vráta, keď k opísaní svojej nálady pridala aj nedotknutý úsmev. Aj to ako to povedala. Akoby žalúdok čistila každému dievčaťu, ktoré sa k nemu priblíži.
„Ujasnime si to hneď na začiatku. Tvoj priateľ k môjmu šťastiu nechýba, tak si prosím ťa nenamýšľaj to, čo neexistuje.“
„Vieš Beth, ja už také dievčinky ako ty poznám. Votrú sa chlapom ako sú Harry a Louis do priazne. Vyšťavia z nich čo môžu a odídu.“
„To hovoríš z vlastnej skúsenosti, drahá ?“
„Skúsenosti sú iné, ale ja ti to zopakujem. Daj od neho ruky preč. Vidím ako sa na teba pozerá tak mu láskavo nedávaj žiadne náznaky toho, že s ním niečo chceš mať.“
„Kúp mu pásku cez oči. Síce bude vyzerať ako idiot a pirát, ale aspoň budeš o to kľudnejšia.“
„Nie si nejaká drzá ?“
„Nie, som iba úprimná. Nech sa páči, tvoje martiny.“ Biedny sklenený pohár som k nej posunula tak prudko, až sa niečo z neho vylialo priamo na Marissu. Nebolo toho veľa, len niekoľko kvapiek no cirkus začala robiť taký, ako keby jej niekto spred rúk v obchode ukradol posledné topánky od Louboutina.
„Si neskutočná.“ Skríkla, hodila bankovku na pult a odišla. Zhlboka som sa nadýchla a všetko upratala. Studená stena o ktorú som sa oprela trochu schladila môj odhalený chrbát a prstami som si nesmelo prehrabala vlasy. Zožierali ma nepekné pohľady zákazníkov na opačnej strane baru, než som bola ja. Na chvíľu som zatvorila oči a priala si, aby to všetko nebola pravda. Ďalšie problémy, ktoré sa určite tak skoro nevyriešia. Nechcem si ani spomenúť na to, čo by robil Louis, keby som mu to povedala. A navyše, koho tu ja ohrozujem ? To že sa hádame má znamenať, že mu prejavujem náklonnosť ?
„Čo to bolo ?“ pribehla ku mne Erica a zatriasla ma za ramená.
„Jedna ženská podľa ktorej jej ja preberám chlapa. Asi jej klesá sebavedomie a musí si ho na niekom znova vypracovať.“ Naštvane som buchla utierkou po stole aby sa vyrovnala a aby som ja mohla bez problémov vyleštiť poháre.
„Chceš to riešiť ?“
„Nie, vďaka. Najprv sa musím ukľudniť.“ Odvetila som a radšej robila svoju robotu. Po záverečnej mi Erica navrhla, aby som u nej prespala. Vraj jej sestra nie je doma a ona má voľný gauč. Prijala som jej pozvanie ale udalosť s Marissou som si nechala pre seba. Ráno, keď som od nej odchádzala som sa na tom sama smiala. Divné, že sa mi večer chcelo namiesto smiechu plakať. Rozhodnutie padlo už vtedy, keď som si ľahla na gauč a položila hlavu na jemný vankúš. Načo by som to niekomu inému hovorila ? Tým by som iba dokázala, že si neviem zastať sama seba a na riešenie vlastných problémov používam niekoho iného.
Eleanor ma nakazila závislosťou na Starbucks. Hneď ráno som si kúpila jednu kávu a keďže som si telefón zabudla doma nevedela som, či mám kúpiť aj niečo pre Louisa a poprípade možno aj pre Harryho. Za to, že ich kúpim nedám nič. S ďalšími dvoma kelímkami som sa vydala domov a pred dvermi lovila kľúče z kabelky.
„Preboha !“ skríkla som sa prahu bytu a len tak tak udržala kávu v rukách.



Fotku Matta som Vám sem pridať neplánovala, no Miruš ma išla zožrať aj s topánkami, takže ak chcete, môžem vám ju pridať :) Len mi dajte vedieť dole ↓ :)