Just Carry On 15.

Ospravedlňujem sa, že je to len jedna strana a niekoľko riadkov, ale som chorá a viac nemôžem. Neviem, kedy sa dočkáte ďalšej takže Vás prosím o trpezlivosť. Ďakujem :) ♥ xxxx

           

           Odkedy som sa posadila na lavičku oproti jazierku a sledovala spokojných obyvateľov Londýna ako venčia svojich domácich miláčikov alebo športujú so slúchadlami v ušiach prešiel dosť dlhý čas na to, aby sa Matt vrátil. Nervózne som ryla špičkami topánok do trávi až kým ma nepremohli mrle v hlave a nedonútili moje nohy kráčať po jeho stopách. Zvlečene som sa blížila k rohu za ktorým sa nachádzala malá reštaurácia v ktorej sme už pár krát boli. Vyletela som spoza rohu a najskôr chcela začať kričať. Uvedomila som si skôr to, že na ulici sa nenachádzam sama a že by som vzbudila zbytočnú pozornosť ktorú som nemala a za ktorú som ďakovala. Znechutene som si priložila dlaň na ústa a vrátila niekoľko svojich krokov nazad. Nedokázala som sa príliš držať na rovných nohách. Hlavu som ťažko oprela o stenu budovy za mojim chrbtom a odmietala som veriť vlastným očiam, ktorý videli obraz Matta a nejakej ženy, ktorá na ňom visela ako lacná salónka na vianočnom stromčeku pod markízou spomínanej reštaurácie. Nedalo mi nepozrieť sa na ňu ešte raz. Chcela som sa uistiť, či to bola vážne pravda a to, čo mi Harry hovoril nie je iba výplod jeho fantázie o ktorej som si bola už celkom istá, že nie je tak streštená a šialená. Bruneta sa bez hanby obtierala o jeho trup a rukou zachádzala do jeho vlasov. Matt sa nezdal príliš pobúrený a nenaznačoval jej, že v jeho živote sa už nejaké dievča nachádza. Bez ostychu jej rukou zašiel pod tričko a jemne ho odhrnul hore, keď mi pohľad padol na tetovanie, ktoré sa tiahlo od jedného boku až k druhému. Nemala som už ani silu plakať, alebo mu urobiť nejakú žiarlivostnú scénu. Mala som ešte dosť triezvych myšlienok na to, aby som pozbierala štipku hrdosti vo svojom vnútri a bez náznaku zbúrených emócií odišla jednoducho domov. Lomcoval

mnou nepríčetný hnev a nespočetné množstvo otázok. Je to mnou ? Netrávila som s ním dosť času ? Nedala som mu niečo, po čom túžil ? Jasne som mu stanovila svoje hranice, za ktorými sa už nedalo nič robiť a on ich prijal. Zožierali ma tie desiatky otáznikov. Tých nezodpovedaných otázok, na ktoré by som tak rada počula odpoveď.

„Kúpila si ?“ zbombardoval ma otázkou obsahujúcu dve slová Louis oblečený v zástere. Vybehol z kuchyne a nádej s ktorou sa na mňa pozrel sa snáď dala krájať.

„Čo tým myslíš ?“

„Korenie na zemiaky. Veď som ti písal správu,“ rozohnal sa varechou a nešťastne položil svoje pozadie na stoličku v kuchyni. Svoj telefón som vypla. Nemala som potrebu zdvíhať mu telefonáty, teda ak sa vôbec uráči o niečo sa pokúsiť ak si všimne, že v parku už nie som.

„Nie, prepáč. Nie je mi najlepšie,“

„No to vidím. Deje sa niečo ?“

„Nechcem o tom hovoriť. Možno zajtra, dobre ? Ak sa na to zmôžem,“ vydýchla som a zvesila plecia. Všimol si, že na mne niečo nie je v poriadku. Pred tvárou, ktorá bola opretá na pulte sa zjavila jeho belasá zástera s margarétkami.

„Nó, ak nechceš hovoriť...čo tam veľké objatie plne bratrancovej lásky a starostlivosti ?“ zazubil sa a mne sa chcelo plakať. Zhlboka som odháňala vzlyky ktoré sa mi drali do hrdla a krokodílie slzy skrývala do rukáva mikiny, ktorá ich rýchlo vpila.

„Louis...“ oslovila som ho zmiešaným smiechom so slzami.

„Ja viem, nemusíš mi to hovoriť. Som úžasný a moje objatie čaká len a len na teba,“ odvrátil tvár. Jeho náruč sálala pocitom bezpečia, ktorý som nedokázala odmietnuť. Zovrela som jeho trup a omotala okolo neho svoje paže a on tie svoje okolo mňa. Pár krát som ticho smrkla. Rýchlo sa to rozptýlilo do zvuku vriacej vody, ktorá bublala v jednom z hrncov.

„Beth, ja neviem ako ti to mam jemne povedať, ale...musíš ísť preč,“ srdcervúca situácia sa rázom zmenila na potrebu jednej strany z ktorej som mala zmiešané pocity.

Just Carry On 14.

Ahoj :)

Neviem čo by som Vám mala napísať pretože môj život nie je o nič zaujímavejší než pred týždňom. Asi len toľko, že mám teploty a doktor ma domov poslal s pitím čaju a tabletkou podľa potreby. Už je to asi všetko takže sa majte pekne, pekný týždeň a teším sa na vaše vyjadrenia ;) 

Luv ya ♥ xxx

Do pravej dlane sa mi vlialo viac krvi než bolo únosné. Ľahko sa dostala do vzduchu a nechala na Harryho tvári päť šmúh od mojich prstov. Ľahko sa odlepili od jeho líca a moje zmysli neveriacky pocítili štípanie, ktoré sa zmocnilo celej mojej dlane. Nechcelo sa mi ani veriť, že si dokázal vymyslieť takéto klamstvo len za účelom vlastného pobavenia a utíšenia potreby ma zhadzovať a slovne spacifikovať. Nasledujúca Harryho reakcia bola nečakaná. Svojimi prstami prešiel po šmuhách na líci naberajúcich červenkastý nádych. Prekvapene sa na mňa pozrel, no na jeho tvári som nespozorovala ani na zlomok sekundy hnev. On sa na rozdiel odo mňa arogantne uškrnul. Po perách si prebehol lačným jazykom a zahryzol do spodnej pery.

„Prekvapuješ ma. Nemyslel som si, že máš takú guráž,“ uznal sa znovu sa zasmial. Nechcelo sa mi veriť tomu, čo sa práve stalo. Na chvíľu som si jednu facku chcela streliť aj sama. Predpoklad bol, že sa naštve a s treskotom opustí byt. Naopak, neprekvapujem ja jeho, ale on mňa.

„Prestaň si vymýšľať klamstvá len preto, aby si mal nejaké argumenty,“ vydýchla som. Nedokázala som nadvihnúť oči a pozrieť sa naňho. Nejakým spôsobom som sa hanbila. Na druhú stranu som však pocítila ešte väčší nával hnevu. Adrenalín mi ponúkol ďalšiu šancu sa rozohnať, no bunky z mozgu to našťastie nedovolili a nechali moju hornú končatinu na mieste a v pokoji.

„Každý verí pravde, ktorá sa mu páči,“ bez problému sa usmial tým svojim zákerným spôsobom.

„Takýchto rečí mám už plné zuby. Čo keby si skúsil nájsť inú obeť ?“

„Ty mi stačíš. A nie si žiadna obeť, si moja spolubývajúca, ktorú je ťažšie akceptovať. Nič viac,“ svoje ťažké kroky namieril ku skrini pri vchodových dverách. Jeho odpoveď ma raz a znovu prekvapila. Nevedela som čo odpovedať. Radšej než sa s ním znovu hádať a koledovať si o niečo som si zahryzla do jazyka a prvýkrát v histórií zostala ticho. Stále som zotrvávala na mieste, kde pohár mojej trpezlivosti dosiahol maximum a prebytočné kvapky opustili hranu únosnosti. Uši už nezachytávali zvuk tečúcej vody čo znamenalo, že mama skončila so sprchou.

„Nechaj ma už láskavo na pokoji. Moju mamu tak isto a svoje pripomienky a dvojzmyselné narážky si nechaj pre seba. Nepotrebujem ďalší výsluch o tom, prečo ťa nemám rada,“ prevrátila som očami. Vystrelila som k dverám Harryho izby a automaticky som zmrzla. Bolo pre mňa nezvykom len tak tam vraziť bez akéhokoľvek zaklopania či kriku. Moja ruka stŕpla na kľučke keď si to zelené oči za mnou všimli. Začula som ako sa zasmial. Otočila som sa a pár prameňov vlasov vypadajúcich z nepodareného vrkoča mi padlo do očí. Nemotorne som ich odhrnula a zaostrila na osobu predo mnou.

„Kľudne vojdi, nič tam nie je. Teda okrem tvojej mami. Jej sa hádam nebojíš,“ odpovedal s nemiznúcim úsmevom. V náručí zvieral prikrývku s vankúšom. Zhodil ich na vedľajšie kreslo a keď sa zohol, nedalo sa odtrhnúť pohľad od vypracovaných rúk keď sa chystal roztiahnúť gauč. V duchu som si nadávala, preklínala a zakrývala si oči, no ženské myslenie je tak komplikované, že som tomu sama nevedela zabrániť.

„Mám ich snáď otvoriť ja ? Alebo sa zasekli ?“ vyrušil ma z toho kamenného zízania. Nemôžeš Beth, nemôžeš!

„Dokážem to aj sama. Nepotrebujem ťa,“ odvrkla som a ohrnula nosom.

„Hej Beth,“ zvolal a keď som zastavila pokračoval,“pozoruhodná rana. Skús niekedy zájsť do posilňovne,“ žmurkol na mňa a mne sa napla sánka najviac ako sa dala. Už len predstava ako idem vypľuť dušu pri boxerskom mechu mi zahmlieva mozog. Tichý smiech sa mi dostal do uší hneď pred tým, ako sa dvere dotkli a jemne rozhojdali zárubňu. Mala by som sa čo najskôr spamätať a ujasniť si priority. Nie je čas na to aby som ho míňali pri nejakom Stylesovi. Namiesto toho by som mala zistiť, čo sa deje s Mattom. Bolo pre mňa neprípustné, že to čo mi Harry povedal je pravda. To by neurobil, lenže pochybnosti s tým ako v poslednej dobe koná a jeho správaním mi do hlavy nasadili chrobáka. Harry nemôže mať pravdu. Kde by ho tak asi mohol vidieť? Myslím, že má iné starosti než sledovať môjho priateľa po čiernych uličkách alebo opravovniach áut a vyčkávať na to, kedy ho nejaké dievča pozdraví alebo mu daruje úsmev. Nie, nepripustím si to.

„Počula som nejaký krik. To si bola ty ?“ mama s vlasmi zakrútenými v uteráku vyšla z dverí a položila svoje náušnice na komodu hneď vedľa jej pravice.

„Menšia výmena názorov, nič viac,“ usmiala som sa a uistila ju o opaku situácie.

„Zlatko, naozaj nezáleží na tom, kde sa vyspím. Harry je veľmi pozorný ohľadne toho, že mi uvoľnil svoju izbu tak ho, prosím, nechaj byť takým akým je. Takýchto chlapcov v tejto dobe nie je veľa,“ hánkami prešla po mojom rozpálenom líci.

„Nechajme to už tak, prosím ťa. Nemám náladu sa zhovárať práve o Harrym,“ odsekla som a posadila sa na posteľ, kde som zacítila Harryho kolínsku. Tá vôňa sa mi páčila no nemohla som si ju užívať pretože ho nemám rada a bodka!

„Prečo sa nemáte radi ? Nemysli si, že som nevidela tie blesky medzi vami dvoma. Keby vám niečo stálo v ceste, razom by ste to podpálili a premenili na popol,“ mávla rukou a rozpisovala svoj kufor. Mami, keby si vedela, že hádky sú na každodennom rozvrhu. Že schválne zamieňanie kávy za kolu v kávovare sa deje dvakrát do týždňa a to len vtedy, ak doma spím len ja a on. To, že mu posielam maily v ktorých je jeho fotka ako sedí predo mnou s laptopom na nohách a pojedá pukance pokreslená vo fotošope mu píli nervy už nejeden piatok. Mne to prináša radosť do života a jemu akúsi iskru toho, že jeho deň nebude taký istý ako ten pred tým.

„Nesadli sme si,“ odpovedala som hŕstkou slov zamenených za tisícky myšlienok vytrhnutá z rozmýšľania.

„Podľa mňa to, ak si niekto s niekým nedane vyzerá ináč. Toto je náklonnosť,“ zväčšené zreničky po maminom skonštatovaní mi zdvihli tlak. Ja sa mám Harrymu páčiť ? A on zase mne ? Najväčšia hlúposť tohto mesiaca.

„Vidím, že toho už máš za sebou dosť. Hovoríš úplne hlúposti, mami. Radšej ťa už nechám, aby si si oddýchla,“ darovaný bozk na čelo sa rýchlo rozplynul keď som zhasila stropné svetlo a usmiala sa na mamu.

„Dobrú noc, drahá,“ usmiala sa na mňa z postele.

„Dobrú, mami,“ odpovedala som a zavrela dvere. Harry akurát vyšiel z Louisovej izby s prehodeným tričkom cez plece a mne sa zvírili myšlienky. Fletcherová padaj do izby, ihneď!

„Dobrú noc prajem,“ uškrnul sa a medzi prstami prevracal telefón, ktorý blikal ako na Silvestra keď prichádzajú novoročné gratulácie.

„Dobrú noc,“ vyplazila som mu jazyk a aby som nebola úplná harpia, primixovala som k tomu jemný úsmev. Nespokojne som sa prezlečená v pyžame prikryla prikrývkou až po krk. Telefón som mala pohodený hneď veľa hlavy. Niekoľkokrát som z neho stiahla ruku až som ho odblokovala a vytočila číslo, ktoré som tak túžobne prebehovala očami už niekoľko desiatok minút. Nekonečné zvonenie mi premieňalo sekundy na dni. Kolená som si pritiahla viac k brade a rukou pridržiavala telefón stále pri uchu. Po nekonečnom čakaní, vo chvíli keď som sa rozhodla prerušiť ten kolobeh pípania, sa ozval praskot až to niekto zodvihol.

„Haló ?“ ozval sa mladý ženský hlas. Slovo, ktoré som chcela povedať sa mi zaseklo v krku. Nešlo von a ani nazad dovnútra. Čakalo na svoju príležitosť, lenže tá odbehla k najbližšej rieke a skočila do nekontrolovaného prúdu besniacej vody.

„Haló ? Ozvi sa, haló!“ zopakovala. Trasúce ruky pustili mobil. Dopadla na mäkkú kôpku vankúšov vedľa postele z ktorej sa jemne vykláňala aj moja ruka. Nedobrovoľne, ba neveriacky som sledovala tiene konárov na strope mojej izby. Neverím! Neverím, že by to vážne spravil. Ale čo ak to bol niekto z jeho rodiny. Má sestru, jeho mama to byť nemohla. Mohla prísť do mesta, zastaviť sa na návštevu. To by mi však povedal, tak ako vždy. Nejaký spoj v mojej hlave pritvrdil a spustil lavínu podozrení. Verila som mu, no po pripomienke od chlapca ležiaceho vo vedľajšej miestnosti a tohto telefonátu mi všetko jedno nebolo. Znovu sa mi k myšlienkam priplietlo jeho správanie, jeho nepokoj. Nahé nohy odkopali ľahký kus látky na zem a samé sa dotkli huňatého koberca. Mohutné dvere som za pomoci prstov jemne odchýlila od rámu a pár očí sa vopchal do medzery. Svetlo bolo tlmené. Jediné čo osvetľovalo obývačku boli malé lampičky postavené na stolíkoch popri pohovke na ktorej sa vynímala osoba otočený chrbtom k mojej tvári. S hlbokým nádychom som sa vydala po najbližšej ceste k nemu. Prešla som popri stene a kým si stihol všimnúť, že som pri ňom, posadila som sa na samí okraj pohovky. Jeho nohy sa skoro dotýkali mojich stehien, no našťastie tam nedosiahli.

„Videl si ju alebo si to od niekoho počul ?“ položila som otázku. Vedel kam mierim. Pred tým, než som sadla sa na mňa prekvapene pozrel a vytiahol slúchadlá z uší. Obmotal ich okolo iPodu a nechal ležať v dlaniach.

„Už ťa to zaujíma ?“

„Prosím ťa, len mi to povedz a ja hneď pôjdem,“ s roztraseným hlasom som odpovedala. Nedokázala som zodvihnúť oči a vidieť jeho víťazný pohľad v tvári.

„Najprv sa otoč ku mne, potom ti niečo poviem,“ nástolil. Nemala som inú možnosť, než mu vyhovieť. Jedna tu síce bola, ale to by som odišla rovnako na prázdno ako som sem prišla. Ťažko som nadvihla viečka a posunula sa doprava. Na moment som sa cez tenkú deku dotkla jeho nohy, ktorú rýchlo posunul k sebe. V jeho tvári som nevidela nič čo sa podobalo výsmechu. Nebol však ani zničený. Tváril sa normálne, akoby sa ani na chvíľku nepotešil. Priznala som si, že keď mi Zayn povedal, že medzi ním a Marissou to škrípe, nejakým spôsobom mi srdce podskočilo. Z nenazdajky ako blesk z jasného neba. Vtedy to bolo opodstatnené. Hádali sme sa a nenávideli, to mi však nedávalo právo tešiť sa z jeho nešťastia. Z druhej strany nebolo ani známky toho, že ho to nejako poznačilo.

„Takže ?“ snažila som sa ho popohnať.

„Bola skoro tma a navyše tam svietilo mizerne aj pouličné osvetlenie. Nevidel som ju úplne ale jeho som spoznal. Mala dlhé vlasy, niekoľko centimetrov nad krížami a niečo na chrbte, keď ju odprevádzal k dverám. Možno vyhrnuté tričko, alebo tetovanie. Nespamätal som sa tak rýchlo aby som si ju stihol premerať,“ povedal s lakťami opretými na kolenách. Jeho svaly sa sformovali pri každom jemnom pohybe, no najviac ma boleli slová, ktoré vychádzali z jeho úst. Či už to pravda bola alebo nie, bolo mi z toho celého zle. Úplne na nič pocit, z ktorého sa dajú vyvodiť jedine zlé konce.

„Ja už pôjdem,“ šepla som a zdvihla svoje oťažené telo z gauča. Sledoval všetky moje pohyby. Pár krát sa stretli moje oči s jeho, ale nenastalo nič viac než len sklopenie pohľadu.

„Vďaka...za to všetko,“ mykla som plecom a jeho pery sa zovreli.

„To je jasné,“ ticho odpovedal. Myklo mi kútikom pier tak nekontrolovateľne rýchlo, že som si ani neuvedomila, že mi to myknutie opätoval aj on. Nezmierená so svojimi myšlienkami a rozhádzanými pocitmi v srdci som sa pozberala do svojej izby. Rozmýšľala som o všetkom čo sa stalo a hľadala dôvod, prečo by to urobil, ak by to bola vážne pravda.

            „Dobré ráno,“ zvolala som na celú obývačku. Natiahla som svoje ruky vysoko nad hlavu keď som zastavila očami na prestretom stole lámajúcom sa pod potravinami, ktoré na ňom boli poukladané. Harry mi sedel chrbtom, spokojne si čítal dennú tlač. Na znak ranného pozdravu nadvihol ruku a pokračoval v činnosti.

„Dobré, slniečko. Posaď sa k Harrymu,“ mávla rukou s úsmevom na perách. Harry rukou potľapkal po stoličke vedľa neho. Neurobila som mu takú radosť, sadla som si oproti. Vyplazil mi jazyk, ktorý o chvíľu skryl za papiermi novín.

„Vidím, že si objavila  chladničku,“ usmiala som sa na mamu pri kuchynskej linke ako niečo ukladala do drezu.

„A kde máme Louisa ? On ešte nevstal ?“ zvedavo sa opýtala.

„On sa ešte ani nevrátil domov, Chelsea,“ oznámil Harry bez toho aby čo i len odlepil pohľad od novín. Odkedy moju mamu volá Chelsea ?!

„Má priateľku ?“ položila ďalšiu zo svojich otázok svojim bezstarostným hlasom.

„Áno. Možno sem príde s ním. Ak sa im sem vôbec uráči prísť,“ odpovedala som kým som si na tanier kládla zeleninu. Telefón v mojej izbe začal zvoniť. Len čo som si nohy zložila zo stoličky, mama mi na hruď položila ruku so slovami,“ Ja to zariadim,“ a už kráčala po telefón.

„Zdá sa, že je ti dnes už lepšie. Na rozdiel od včerajšej noci,“ utrúsil Harry po tom, čo zložil noviny a položil ich bokom.

„Ak som ťa otravovala, ospravedlň ma,“ skryla som pohľad a pokračovala v raňajkách.

„Volá ti nejaký Matt. Ty máš priateľa a ani mi o ňom nepovieš ?“ s telefónom zvierajúcim v dlaniach sa vybrala ku mne.

„Nie som tu, išla som behať. Som v sprche, alebo spím. Vymysli si niečo,“ mávala som rukou len aby som od seba odstrčila rozhovor s ním. To, že si Harry naschvál odkašľal som nebrala osobne iba čakala, čo moja mama vymyslí.

„Drahý, ešte nevstala. Včera sme sa neskoro do noci zhovárali a tak si trochu dala načas. Samozrejme, odkážem jej to. Maj sa pekne,“ aj keď s nim komunikovala len cez telefón, usmievala sa akoby ho poznala veky.

„Idete o piatej vonku. V parku ako vždy,“ predala mi odkaz a dodala,“ Miláčik, je to roztomilý chlapec. Prečo si s ním nechcela hovoriť ?“ nadvihla obočie ktoré ma často pritlačí k múru.

„On mi taktiež nezdvíha zakaždým, keď mu zavolám,“ vypadla zo mňa odpoveď ako z automatu. Síce nie príliš ohurujúca no postačujúca na to, aby som mamu odbila od zbytočných otázok.

„Musíš mi o ňom niečo povedať. Zdá sa vážne zaujímavý,“ odpovedala s úsmevom so smerom do svojej, respektíve Harryho izby.

„Ani si neviete predstaviť, Chelsea. Druhý Casanova,“ odpovedal jej Harry vtedy, keď sa za mamou zavreli dvere a obývačku sme zapĺňali len my dvaja.

„Môžeš prestať ?“ prevrátila som očami a opustila raňajky pred tým, než by som mu povedala niečo, čo by som nemyslela vážne a tak si ho pohnevala za to, čo pre mňa čiastočne urobil.

            „Dáme si zmrzlinu ? Alebo si môžeme zájsť kúpiť pizzu a zjesť ju tu v parku. Možno stihneme aj západ slnka,“ švitoril Matt. Nebolo mi príjemné držať ho za ruku, bozkávať ho a nerobiť, že sa nič nedeje. Zožieralo ma to, ale radšej než by som sa s ním mala pohádať, som čakala, či z neho niečo nevypadne samo.

„Je u teba sestra ?“ s umelým úsmevom som sa naňho pozrela kým sledoval pár detí ako kričia a naháňajú sa.

„Čože ? Ako si na to prišla ?“ nervózne sa opýtal.

„Akoby som ju videla v meste, raz si mi ju ukazoval na obrázku. Navyše ti niekto včera zdvihol telefón. Znela mlado,“ zamávala som mihalnicami a sledovala, ako ťažko začal dýchať.

„Uhm, nie.  To bola sestra môjho kamaráta, zdvíha telefón svojmu bratovi a najnovšie aj mne, ak som u nich. Niečo jej v aute vŕzgalo tak sme sa na to pozreil,“

„Aha. Takže sa nemusím ničoho báť. Žiadna ženská, ktorá po tebe ide, že ?“ zaškerila som sa.

„Kdeže, neobávaj sa miláčik,“ prstom mi prešiel po líci.

„Môžeme ísť kúpiť tú pizzu ? O chvíľu sa to tu začne zapĺňať a nebudeme si mať kam sadnúť,“ potiahol ma za ruku a svoju zasunul do vrecka na mojej mikine tak, aby ma mohol pohodlne držať pri sebe.

„Fajn, choď. Ja ťa tu počkám, ak ti to nevadí,“ usmiala so sa. Pobozkal ma na líce a keď zašiel za roh, líce som si otrela o mikinu. Bol to nejaký impulz, ktorý som nestihla zastaviť. 

Just Carry On 13.

Zdravím, dievčatá :)

Nová časť !!

         „Ahoj chrústik,“ zašvitoril hlas. Úprimne som sa bála nadvihnúť hlavu, pretože som mala strach, že moje tušenie sa vyplní. A bolo to tak, ako som si myslela. Žena na ktorú som sa tak podobala a mala s ňou spoločnú dokonca aj krv sedela tesne oproti mne a rukou si podopierala bradu. Jej vysmiatá tvár mi nepridávala na radosti.

„Mami ? Ako si ma tu našla ?“

„Pamätaj, že hoci pracujem a nie som doma stále som manželka tvojho otca a starostlivá matka. A hoci som staršia, aj ja poznám telefón a internet,“ zhíkla som a môj tón hlasu nabral jemne pišťanie. Tak ľahko zistí, že som buď prekvapená, alebo nahnevaná. V tomto momente to bol prvý prípad.

„Čo tu robíš ?“ mierne zdesene som sa opýtala.

„Prišla som navštíviť svoju najobľúbenejšiu dcérenku,“ nahla sa ku mne a silno ma objala. Lesk z jej pier som zacítila na svojom čele aj lícach, vlasy dlhé po lopatky sa jej rozsypali po chrbte na ktorý som mala skvelý výhľad zatiaľ čo ma dusila vo svojich rukách.

„Chceš povedať jedinú dcéru ?“ nadvihla som obočie s úškrnom.

„Netrápme sa drobnosťami drobček,“ pery sa mi poskladali do malej čiarky keď ma nazvala „drobčekom“. Odtiahla sa a zamávala mihalnica zatiaľ čo si ma premeriavala. Nevadilo mi, keď ma tak volal otec. V jeho prípade som na to bola zvyknutá odmalička. No pri mame to tak nebolo. Odkedy si pamätám, bola rozlietaná po celom svete. Práca pre nejakú agentúru, ktorá vyžaduje od zamestnancov pracovné cesty a vynáša mizerne nízke peniaze mi darovala ten nepekný pocit so štipkou žiarlivosti, keď som na vystúpení videla, ako moje spolužiačky mávali svojim mamám do hľadiska, ale vzala mi aj všetky krásne momenty, ktoré sa bežne medzi mamou a dcérou odohrávajú. Výlet na ktorom by sme spoločne sledovali okolie a neskôr si zašli na zmrzlinu, spoločná radosť z nejakej dobrej správy alebo slová zašepkané do ticha mojej izby, ktoré by ma upokojili po zlom sne alebo nepeknom zážitku v dni. Chýbali mi škriepky o to, či mám domov prísť o päť minút desať alebo o desiatej. Ja som sa hádala s otcom iba o tom, či budeme sledovať futbal americký alebo obyčajný.

„Beth, počúvaš ma ?“ zatriasla mnou mama a ja som sa rýchlo prebudila zo svojho rozmýšľania.

„Nie, prepáč. Na chvíľku som sa zamyslela. Čo si to hovorila ?“

„Dnes spím v hotely ale potom mi rezervácia končí. Kamarátka u ktorej budem tento týždeň sa vráti až v pondelok tak som sa ťa chcela opýtať, či by som nemohla prespať u teba,“ usmiala sa. Rýchlo som zistila, že úsmev nepatril mne. Namiesto slov, úsmevom poďakovala Lucovi za pohár džúsu. Tajne som chcela ovoňať, či jej tam ten chlapec tajne niečo neprimiešal. Sebakontrola mi v tom zabránila. A navyše nemám rada, ak nejaké mladé ucho flirtuje s mojou matkou! Luca musím ihneď spacifikovať.

„A nemôžeš si predĺžiť pobyt v hoteli ?“ cez zaťaté zuby som položila otázku kým som pohľadom spaľovala Luca, ktorý si to patrične užíval a ešte sa mi škeril do tváre.

„Môžem, ale prečo budem zbytočne míňať peniaze na hotely keď by som mohla prespať u teba,“ bezproblémovo sa vynašla vo vyriešení tejto malej otázky. Nie žeby som mamu nemala rada, no nie som zvyknutá na jej častú prítomnosť.

„Mami, ja nebývam sama. Už ja sa tam cítim nejako ne svoja. Najprv sa musím opýtať Louisa, ale dám ti vedieť. Platí ?“

„Ako už len uznáš za vhodné. Ale ani si mi nedala vedieť, že pracuješ v bare. Nebojíš sa ?“ znepokojene mi chytila predlaktie. Trhla som ním. Zabudla som, že ho mám stále obviazané.

„Nemám sa čoho báť, je tu ochranka a navyše aj kolegovia, ktorý sú mimochodom v mojom veku,“ povedala som varovne.

„Tak dobre. Je už trochu neskoro, mala by som sa pobrať domov. Ts, aké smiešne nazývať hotelovú izbu svojim domovom, že ?“ mávla rukou a položila na stôl bankovku.

„Nechaj to tak mami, ja to zoberiem na seba,“ mávla som hlavou k poháru.

„Ďakujem srdiečko, čakám na tvoj telefonát. Dobrú noc a maj sa pekne,“ prstami mi stisla líca a zrazu na mňa prišla menšia chuť prepadnúť sa od hanby pod zem.

„Pa,“ odpovedala som a pošúchala si líce, ktoré naberalo červenkastú farbu.

„Nevedel som, že máš tak sympatickú mamu. Priveď ju častejšie,“ naschvál sa pri mne objavil Luc.

„Počítam do troch a po trojke ťa Dave nájde napchatého v škáre na pánskych toaletách,“ trhalo mi kútikmi úst, no Luc pochopil, že toho som schopná ak sa jedná o ženu, ktorá ma priviedla na svet. Pokrčil perami a odkráčal preč. Skoro som ešte ani nenaúčtovala jednému chlapíkovi jeho drink a on už balil nejakú brunetku. Toho chlapca niekedy fakt obdivujem za jeho rýchlosť.

         Sobotné dopoludnie mi do života prinieslo len dve obavy. ČO uvariť tým dvom žrútom na obed a ako sa vysporiadať s otázkou, akým spôsobom Louisovi a Harrymu povedať, že chcem do ich priestranného bytu na jednu noc nasťahovať svoju mamu. S dlaňami položenými na kolenách som sedela v strede zadných sedadiel v Louisovom aute kým sa Harry s Louisom pohružili do debaty o nejakom zápase. Dejisko ich nadšenia som nepoznala, nezaujímam sa veľmi o veci pri ktorých je potrebné behať, cvičiť a vydať zo seba maximum energie. Ísť s týmito dvoma osobami nakupovať je kapitola sama o sebe. Rozmýšľala som, či svoju skromnú otázku mám zaradiť k prestávku medzi tým, kým si bude Louis vyberať chlieb čierny či biely, alebo pri momente keď sa Harry vyhrabe zo skúšobnej kabínky v eufórií zo svojho novo vybraného trička.

„Chlapci ?“ začala som milo. Harryho strhlo. To je preňho až tak divné, ak ho oslovím slušne a nie nejakým pohoršujúcim slovom, ktoré by sa ho mohlo dotknúť ? Sama som nechápala, prečo som rozmýšľala nad tým, ako by som sa k nemu mohla ohľaduplne ozvať. Striaslo ma.

„Snažím sa načať obyčajný rozhovor, vadí ti to ?“ naklonila som sa k nemu no hneď ma aj vrátil nazad bezpečnostný pás. Zabudla som, že sa nesmiem predkláňať tak odrazu a silno.

„Nie, len nie som zvyknutý na to, že sa my dvaja oslovujeme slušne ako na úrade,“ zazubil sa do spätného zrkadla.

„Deje sa niečo, Beth ?“ opýtal sa Louis milo poklepujúc prstami po volante.

„Ja, včera som stretla moju mamu a....“

„Ty si stretla mamu ?“ zvedavo sa na mňa pozrel Harry.

„Ja mám mamu odkedy som sa narodila, Harry. Predpokladám, že ty si ju nemal o nič neskôr,“ vyplazila som mu jazyk.

„Bože Harry, čo si taký prekvapený. Myslel si si, že ju porodila veverica alebo čo ?“ zložila som hlavu do dlaní nad Louisovou otázkou. Po tom, čo som chcela pokračovať Harry prevrátil očami a prelaďoval stanice na rádiu.

„Chceš pokračovať alebo je to už všetko ?“ Louis na mňa mrkol v spätnom zrkadle.

„Dnes jej končí rezervácia v hotely a preto som sa chcela opýtať, či by nemohla prespať u nás. Zajtra sa vráti jej kamarátky a tak by hneď odišla k nej ako sú dohodnuté,“ vychŕlila som zo seba.

„A-ale...“ začal zajakávajúc sa Harry. S otvorenými ústami na seba zazerali a ja som niekde v kostiach tušila, že to nedopadne dobre. 

„Proste mi povedzte, že vám to vadí a že si ten pobyt má predĺžiť. Pohľad na vaše blomby mi môj vnútorný pocit fakt neuľahčuje,“ ohradila som sa.

„Jasné, že k nám môže prísť. Ale neviem, kde bude spať,“ mykol plecom Louis a zaparkoval pred supermarketom.

„Bude spať v mojej izbe. Nejako sa len poskladáme. Ďakujem,“ usmiala som sa. Rukou si ma k sebe prisunul a párkrát prešiel po mojom ramene. Kým som s ním debatovala o tom, ako by sme sa mohli rozmiestniť, Harry zašiel po vozík a spoločne sme vošli dnu. Celou náplňou nášho nákupu bolo to, že čo Louis vložil do vozíka som ja s Harrym vybrala a nenápadne to odniesla nazad na svoje miesto. Síce sme pri pokladni dostali prednášku o tom, že všetko čo dal dnu sa mohlo niekedy zísť no o to ľahší sme sa dostali vonku a rýchlejšie sme mohli odbehnúť k autu. Samozrejme až po tom, čo si niekoľko dievčat urobilo s Harrym a Louisom fotky. Ja som postávala obďaleč a kontrolovala telefón, ktorý som za posledných pár hodín odblokovala a zablokovala hádam aj tisíckrát. To, že sa mi Matt ozval jedine správou a jedným telefonátom ma znepokojovalo. Jeho hlas bol zvláštny, akoby ho niečo znervózňovalo. Síce sme sa dohodli že zajtra spolu zájdeme aspoň na prechádzku no jediné na čo som čakala bolo to, ako mi oznámi, že sa z toho nejako bude chcieť vyvliecť.

„Tak, môžeme ísť,“ usmial sa Harry a utekal dopredu na parkovisko. Zodvihla som svoje tašky a umelým úsmevom som ich oboch nasledovala.

          Nedočkavo som špičkami tenisiek prehrabovala kamene pri lavičke na ktorej som sedela v nádeji, že Matt sa o pár minút zjaví na chodníku a usmeje sa na mňa. Úprimne som sa čudovala, že schôdzku nezrušil. Len neviem pochopiť, prečo sa práva tak zvláštne. Pri telefonáte som necítila to nadšenie, ktoré so sebou prináša jeho hlas, alebo ten veselý smiech, ktorý mi namaľoval bezproblémový výraz v tvári. Celý mi chýbal. Nevideli sme sa niekoľko dní, no pre mňa to boli ako týždne. Vo vrecku na nohaviciach som pocítila jemné vibrovanie. Telefón som von vytiahla rýchlejšie než obvykle, no pri pohľade na fotku na displeji som nevedela, či sa mám skôr rozosmiať alebo rozplakať.

 „Áno ?“

„Ahoj miláčik, si už v parku ?“ tichým hlasom sa prihovoril Matt z opačnej strany telefónu.

„Ty neprídeš, všakže ?“ opýtala som sa rovno. Nemala som náladu na nejaké omieľanie otázok z ktorých by vyšla rovnaká pointa v každom smere.

„Vážne ma to mrzí. Čo tak zajtra popoludní ?“

„Páni, ty si na mňa vážne nájdeš čas ? Si si istý, že moja spoločnosť sa ti do diára vopchá ?“ naštvane som zavrčala.

„Nehovor takto. Dobre vieš, že mi na tebe záleží,“ presviedčal ma.

„Evidentne nie tak, ako hovoríš.“

„Prosím ťa, ver mi. Stretnime sa zajtra. Sľubujem, že sa mi do toho už nič nevpletie,“ šepkal.

„Štve ma, že ma vieš takto zmanipulovať,“ utrúsila som.

„Musím končiť. Ľúbim ťa, zlatko.“

„Pa,“ odsekla som a zložila. Nechápala som, z akého dôvodu musel do telefónu šepkať. Nie veselo som sa postavila na odchod. Vážne ma mrzelo, že si na mňa znovu nenašiel čas. Navyše, jeho šepot ma znervózňoval. Akoby sa snažil niečo utajiť. Lepšie povedané utajiť  to, že so mnou hovoril.

Pretočila som kľúčom v dverách a dlaňami ich potlačila dnu. Zvonivý smiech sa ozýval po celej chodbe a jeho intenzita sa znížila hneď po tom, ako som za sebou masívny kus dreva zavrela a zostala stáť v chodbe. Harry veselo debatoval s mojou mamou, kým v rukách držala šálku z ktorej stúpali malé obláčiky pary. Louis stál pri okne, prstami sa dotýkal závesov a jemne ich odťahoval a zaťahoval pričom sa usmieval a hovoril do telefónu.

„Neprišla si nejako skoro, mami ?“ položila som otázku. Kľúče som s kľúčenkou položila do košíka na komode pri dverách a vyzula sa.

„Najprv objatie, neskôr výsluch. Poď ku mne, drobček,“ klopot jej topánok sa zrýchlil a zastavil až vtedy, keď sa jej nechty nalakované krvavo červeným lakom prehrabovali v mojich vlasoch a paže odeté v saku sa obmotali okolo môjho tela. Chlapec so zmotanými kĺbkami na hlave sa zaškeril pri slove drobček a posmešne sa postavil aby naznačil, že aj on sa pri nás nachádza.

„Kde si doteraz bola ? Ja som sa stihla už aj zabývať v izbe tohto gentlemana,“ rukou ukázala na Harryho a mne sa na čele objavili vrásky.

„Ty si dal mojej mame svoju izbu ?“ odbočila som od odpovede typu “znovu som ako hlúpa hus čakala v parku na svojho priateľa“ a čakala na vysvetlenie od Harryho.

„No a prečo nie ? Snáď takáto milá a príjemný pani nebude spať na gauči,“ uškľabol sa. Prevrátila som očami zatiaľ čo mi mama štuchla do boku. 

„Nebuď taká nabrúsená. Je úplne jedno, kde budem spať. Veď tu strávim iba jednu noc, no nie ?“ zapojila sa do debaty aby odľahčila situáciu.

„Louis, môžeš na momentík,“ otočila som sa k nemu, keď sa snažil nenápadne vycupkať v obývačky.

„Prepáč, nemôžem. Dole ma čaká návšteva,“ odpovedal a len čo si obliekol mikinu z vešiaka, už po ňom zostala len obláčik kolínskej vo vzduchu. 

„Mami, choď do mojej izby. Budeš spať tam a ja sa vyspím na gauči,“ prešla som pár krokov a otvorila dvere na svojej izbe.

„Nebudem predsa prenášať kufre z jednej izby do druhej ako poslíček v hoteli. Zostanem tam kde som. Môžem použiť kúpeľňu ?“ usmiala sa.

„Samozrejme, pani Fletcherová. Uteráky sú pri umývadle,“ zamával mihalnicami.

„Ďakujem, Harry,“ ako mesiačik na hnoji sa s úsmevom zavrela do izby. Zabuchla za sebou dvere a ja som sa zhodila na gauč. Prekríženými rukami na prsiach som pravdupovediac naznačovala, že Harryho správanie mi po vôli nie je. Nechcela som byť tak detinská a vykričať sa naňho , prečo mi manipuluje mamu aby si myslela, že je neskutočne zdvorilý. Možno to aj pravda je. Iba že nie ku mne, ale k ostatným áno.

„Nechce sa mi ani veriť, že ty si jej dcéra. Tu padlo jablko riadne ďaleko od stromu,“ ukazovákom mi štuchol do špičky nosa.

„Kvôli čomu si tak prehnane milý ?“ vyrukovala som.

„Myslím, že pár slov, ktoré chceš počuť sú: nemáš za čo,“ odpovedal.

„Nemusíš zo seba robiť pána dokonalého.“

„Ako môžeš vedieť aký vlastné som, nepoznáš ma,“ zhodnotil. Malými krokmi sa priblížil ku mne. Nepohla som sa ani o milimeter, no postavil sa hneď vedľa mňa a z výšky zazeral na moje tvár, ktorú mal tesne pod nosom. Svoje telo som ešte viac zahĺbila do sedačky a zovrela prsty na nohách aby som si ich udržala opreté o stolík.

„Prečo si tak podráždená ?“ položil otázku a ani nemihol okom.

„Odkedy sa ty zaujímaš prečo som ja podráždená. Väčšinou si ani nevšimneš, že som doma.“

„Pretože si to väčšinou odnesiem ja. Chcem aspoň vedieť, začo si na mne vybíjaš zlosť. Niečo s Mattom ?“ roztiahol pery do nenásilného úsmevu. Bol si vedomý toho, že ma to rozčúli a naštve. Baví ho takto sa zahrávať s mojimi nervami, alebo je to iba jeho novoobjavený koníček odkedy som sem prišla ?

„Do týchto vecí svoj nos pchať nemusíš,“ nasucho som odpovedala.

„Mám na čele vytetované “ľudský terč“ alebo niečo podobné, že sa do mňa stále obúvaš ? Nenapadlo ťa niekedy, že by som vôbec nemusel byť taký, aký som ?“ z jeho izby bolo počuť, ako začala z kohútika tiecť voda takže mohol kľudne zvýšiť hlas, ako to aj urobil. Nemala som poňatia kam miery. Znovu to bola nejaká jeho hlúpa hra do ktorej som sa podľa jeho predstáv mala zapojiť ako pešiak, ktorého by šmahom ruky vyhodil z poľa.

„Tak prečo nie si taký aký v skutočnosti si a ako o sebe básniš. Skús sa aspoň na chvíľu správať ako chlap a nerobiť zo seba nejakú osobu, ktorá rada provokuje ľudí a háda sa s nimi. Mne to tiež nie je po vôli, ale tiež si nenechám brnkať na nervy od niekoho ako si ty,“ postavila som sa. Aj keď som mu vzdorovala iba slovne, nemala som pocit, že by som mohla vyhrať. Jeho výška zjavne presahovala moju. Pozerala som naňho do výšky, on na mňa zase dole a naše oči sa stretávali v priamej čiare po ktorej sa škrtom zápalky valili lačné plamene a pohlcovali naše mysle mihnutím oka.

„Takže ja sa mám správať ako chlap ? Vážne chceš aby som sa tak správal ?“ priblížil sa ku mne ešte viac a mala som pocit, že som ho vyprovokovala až príliš. Mimo mojej hranice, ktorú som bola schopná uniesť a ktorú bol schopný on tolerovať. Síce sa ma ani nedotkol, no cítila som to teplo ktoré sa pomaly presúvalo z mojich líc do celého tela.

„Skús. Možno ti potom vážne uverím, že dokážeš byť aj normálna ľudská bytosť,“

„Radšej by si takýto rozhovor o tom, že má byť chlap mala viesť so svojim priateľom a nie so mnou. To on totiž lieta za každou sukňou, ktorá okolo neho prejde a on oprie hocijakú ženu o dvere svojho auta. Potom mi tu môžeš niečo hovoriť o tom, že sa mám správať ako chlap,“ zvolal na celú miestnosť. Na chvíľu sa mi zastavil svet. V ušiach sa mi rozzvonili slová, ktoré pred chvíľou vyšli z Harryho úst. Rozprúdilo to vo mne ešte viac hnevu ako som pred tým v sebe mala. Mojou slabosťou je, že ma človek dokáže ľahko vyprovokovať. Som ako kus papiera ktorý vzplanie rýchlo a bezbolestne. Do pravej dlane sa mi vlialo viac krvi než bolo únosné. Ľahko sa dostala do vzduchu a nechala na Harryho tvári päť šmúh od mojich prstov.  

Svoje slová prenechávam na koniec, pretože väčšinou na ne zabudnete už keď sa dostanete do druhej štvrtiny časti. Nič v zlom :)   

Chcem Vám len popriať krásny začiatok prázdnin, užite si ich a nemyslite na tých ďalších 62 dní, ktoré nás delia od školy :D 

Pekný týždeň prajem :) xxxx

P.S. znovu ma ignorujete :(