Just Carry On 19.

Jéé, aha čo tu je :)

Tvrdá spoveď, kto ide na This is us ? :D

máme pred sebou posledný prázdninový víkend, tak ho využite naplno :)

Love ya all ♥ xxx

Kuk na super blog!

Tak ako ako losangelské tak aj newyorské letisko ma sklamalo. Po to čo som vystúpila z lietadla sa za mňa Frankie zaradil ako pri nástupe na vojne. Môj nespokojný pohľad si všimol aj Paul. Jediné na čo sa zmohol boli dve prsty nasmerované nahor. Veľmi ma to nepovzbudilo, ale aspoň som mala istotu, že za mnou nejde nejaký čudák, ktorý by mi pozeral na zadok, ale Rambo, ktorý spacifikuje aj muchu, ktorá na pol dráhe okolo mojej tváre zdochne po šmahnutí Frankieho ruky. Neskôr ma potešil personál ktorý mi s úsmevom oznámil, že moja batožina sa nenašla, ale ak by som počkala takú hodinu, do pátracej akcie by zapojili čo najviac pracovníkov preto, aby sa našla. Keďže som letela s partiou menom One Direction, všetko bolo možné. Kvôli ich programu som na letisku ostala s Frankiem a ešte jedným chlapíkom vyzerajúcim na suchára z upratanej kancelárie, pretože Eleanor nutne potreboval Louis po svojom boku. Kiež by som sa tak nenútene mohla pripojiť aj ja k Harrymu, ktorý mi celú cestu posielal úsmevy. Tváriť sa, že čítam časopis mi veľmi nepomohlo a neodolala som mu poslať ten úsmev späť.

„Slečna Bethany, k hotelu musíte prejsť sama. Pri dverách je náš človek, ktorý vás prevedie cez recepciu a odprevadí až k izbe. Môžem sa spoľahnúť, že od auta prebehnete čo najrýchlejšie dovnútra aby vás nemohol ten dav ihneď zaregistrovať a aby sa nič hrozné nestalo?“ Frankieho ustarostený tón v hlase mi prišiel smiešny.

„Dokázala som prejsť od toaliet až k sedačkám v letiskovej hale. Toto snáď zvládnem. Ďakujem za odvoz, vidíme sa zajtra. Majte sa pekne, Frankie,“ len čo som sa vymotala z bezpečnostného pásu, vystúpila som a nasadila som si slnečné okuliare ako mi každý prizvukoval. S dievčatami výskajucimi za zábranami pri vstupe do hotela som problém nemala. Prefrčala som popri nich tak ako som sľúbila. Len čo som prebehla niekoľko schodov oddeľujúcich chodník od vchodových dverí, mohutné ruky ma stiahli nazad a nadvihli okuliare do vlasov.

„Drahá, kam ste sa vybrala ?“ utrúsil.

„My sa poznáme ? Prečo ma oslovujete drahá ?“ pochybným pohľadom som si ho prezrela a nedokázala som ho nikam zaradiť. Možno kvôli tomu obleku s kravatou a lakovkami.

„Nebudem vám predsa nadávať. Tak kam ?“ zdal sa mi divný. Musel to byť asi ten chlap od ochranky, pretože som si v jeho uchu všimla slúchadlo.

„Dnu aby som prepadla recepčnú! Jasné, že idem do svojho apartmánu. Čo si to o mne myslíte ?“ trhla som rukou. Svoj stisk povolil a ja som mohla konečne hýbať rukou bez toho, aby mi nejaký podivný človek videl do nosa pri minimálnej vzdialenosti, ktorá sa nachádzala medzi jeho a mojou tvárou.

„Kvôli istej skupine, ktorá sa nachádza v tomto hoteli máme zvýšenú bezpečnosť. Môžem vedieť, ako sa voláte ?“

„Ak sa nenahneváte, svoje meno cudzím a navyše svalnatým chlapom nehovorím. Som tu s tou skupinou. Musíte ma mať na tom zozname,“ prstom som udrela do hŕstky papierov.

„Ale ja ešte stále nepoznám vaše meno,“ bez mihnutia oka odpovedal.

„Fletcherová. Viete, uznávam vašu prácu ale ak dovolíte, rada by som sa dostala dnu pretože mám za sebou osemhodinový let a rada by som sa naložila do vane,“  po mojom menšom monológu som sa začala mrviť ako červík. Začínala som tušiť, že prejsť cez toho chlapa bude ťažšie než výjsť z Bermúdskeho trojuholníka.

„A ja by som chcel nový dom s bazénom aj tenisovým kurtom a manželku z Uruguaja menom Lola. Každý máme svoj sen no každopádne, žiadnu slečnu Fletcherovú tu nemám. Obávam sa, že vás dnu nemôžem pustiť,“ vystrel sa a nadýchol, akoby chcel zdôrazniť, že on je tu šéfom.

„Takže mám obísť hotel, vydriapať sa na kontajner aby som mohla cez balkón prejsť do izby na prvom poschodí a zase po schodoch mohla zísť dole na recepciu a vypýtať si kľúč od mojej izby ?“

„Kľudne môžete použiť  výťah. Držím vám prsty a prajem pekný zvyšok dňa. Dovidenia,“ Usmial sa a pri tom odhalil dve rady zubov.

„Vy si myslíte, že som jedna z týchto dievčat, ktorá sa snaží ukradnúť suvenír od tých piatich chalanov, ktorí sú dnu ?“

„Ja sa s vami už zhovárať nemôžem, váš čas vypršal,“ odpovedal bez pohnutia a ani nezohol hlavu k mojej tvári. Dokonca sa mu ani neposunuli čierne okuliare, ktoré mal nastoknuté na očiach. S hlbokým nádychom a rozšírenými nosnými dierkami som prehrýzla tu hordu svalov plnú nevybúreného humoru a začala odznova.

„Ste skutočné milý a zábavný človek, tak čo keby ste sa znovu pozrel do tých papierov, prosím ?“ navrhla som. Po niekoľkých sekundách bez odpovede som uvidela osobu, ktorá dokázala aj takúto zvláštnu situáciu rozžiariť len svojou prítomnosťou.

„Nejaký problém ?“ chrapľavým hlasom sa opýtal po tom, čo vyšiel z dverí a zastavil vedľa mňa.

„Zdravím pán Styles, máme tu menšie nezhody kvôli tomu, že nemôžem túto slečnu pustiť dnu. Nie je totiž na zozname hostí,“ odpovedal.

„Určite na tom máte nejakú Bethany. Čo tak Bethany Tomlinsonová ?“ opýtal sa. Po malej chvíľke, ktorú ochrankár venoval listovaní sa usmial a prikývol.

„Lenže slečna mi povedala, že sa volá Fletcherová,“ odpovedal.

„Nejaký člen vášho personálu sa zmýlil keďže to, že slečna Bethany je sesternicou môjho kolegu ho zrejme zmiatlo aj cez to, že sme mu nadiktovali jej celé meno. Preto jej dal rovnaké priezvisko ako má on, o čom sme už s vedením hovorili a mali vám to dať vedieť takisto. Môžem sa spoľahnúť, že sa to už nebude opakovať ?“

„Samozrejme, ospravedlňujem sa vám. Môžem pre vás ešte niečo urobiť ?“

„Eh...“ mala som povolené zo seba len vydať hlásku pretože rozhovor znovu prerušil Harry.

„Nie ďakujem, ja sa o ňu už postarám,“ odpovedal a jeho veľká dlaň skryla tú moju. Zľakla som sa, trhla som sebou keď ma za sebou viedol do haly, bez ostychu ma držal za ruku a navyše ma znepokojil aj krik dievčat z vonku.

„Dovolíš ?“ opýtala som sa keď som chcela svoju ruku uvoľniť, lenže on mi to nechcel dovoliť. Započula som ako sa zasmial a svoje zovretie pomaly povolil.

„Čo si tu robil ? Ty bežne sedíš na sedačke a sleduješ, kto vchádza a vychádza ?“ opýtala som sa kým niečo podával recepčnej, ktorá ihneď niečo začala písať do počítača.

„Nie, som tu pretože sa nám pokazil zámok na izbe a Niall ostal zamknutý dnu. Videl som ťa ako horlivo diskutuješ s tým chlapov vonku a tak mi nedalo nepripojiť sa,“ uškrnul sa.

„Aha, tak to by som ti mala poďakovať. Už zase,“ šepla som.

„To nemusíš,“ znovu sa usmial a sýkol pri tom, ako sa mu natiahla pera. Po tom, čo vyriešil problémy s ich izbou a po tom, čo som si ja vybrala od recepčnej kľúče od izby sme zamierili k výťahu. Ticho medzi nami nebolo smiešne, bolo výnimočné. Inokedy ma znepokojovalo a vypĺňala som ho ospravedlňovaním sa. No tentoraz je to iné. Bolo milé sledovať ho ako mu utekajú oči mojim smerom a ja som sa tvárila, že som ho nevidela  a stále ho nechávala aby to robil. Pomaly berúc jedno poschodie za druhým sa pohol a otočil ku mne. Prstom sa dotkol mojej brady a otočil ju k sebe.

„Beth, potrebujem ti niečo povedať...“ načal. Znovu chytil moju dlaň, no tentoraz som mu ja neprenechala žiaden priestor pre slová.

„Ako veľmi to bolí ?“ opýtala som sa po tom, čo som sa dotkla modriny na jeho sánke. Nebolo ju príliš vidno, Lou s asistenciou Eleanor odviedla skvelú prácu lenže ja som si pamätala všetky značky, ktoré sa mi včera vryli do pamäte.

„Keď sa toho dotýkaš ty, tak oveľa menej,“ šepol.

 „Prepáč mi. Nerada ťa takto vidím,“ povedala som a prstom zišla k modrine na hrudy. Počula som ako sa usmial po tom, čo som sa jej dotkla no zároveň som cítila ako sa zachvel.

„Nemusíš sa hanbiť za to, že sa ma dotkneš. Nie je to hriech,“ poznamenal s úškrnom. Len čo som zodvihla oči zastavila som sa na tých jeho. Rýchlo som odtiahla ruku preč a nervózne si odkašľala. Vedela som, že naráža na to ako som mu padla do náručia a vedela som aj to, že sa mu to bude v budúcnosti veľmi často hodiť ako argument pri situáciách ako je táto.

„Ja viem, ale musím si na to zvyknúť. Potrebuje to čas,“ odpovedala som s myknutím kútika úst.

„Samozrejme,“ odpovedal.

„Už radšej pôjdem,“ ukázala som neisto prstom na dvere. Takýto rozhovor u mňa nebol vo zvyku. Nikdy sme sa nerozprávali tak nenútene a uvoľnene. Bola to zvláštna no zároveň príjemná zmena.

„Vidíme sa večer,“ odpovedal keď vyšiel z výťahu a na tvári mal svoj tradičný úškľabok.

Nasledujúci deň:

„Nemôžem uveriť tomu, že ste ma o pol deviatej vytiahli z postele len preto, že ideme do nejakej arény na skúšku, ktorej ani nebudem účastná,“ hundrala som popod nos. Na náznak toho, že som pohoršená ranným budíčkom som tupo pozerala cez sklo von okno po ktorom stekali kvapky ranného dažďa. K mojej nevydarenej nálade pridal Zayn, keď mi začal trieskať na dvere ako s kanibalom za pätami a s úsmevom sa ma opýtal, prečo sa naňho hnevám.

„Louis, vstávaj. O chvíľu sme na mieste,“ štuchal doňho Liam. Vidieť Louisa chrčať s pricapeným lícom na skle a otvorenými ústami bolo nielen kompromitujúce, ale zdvihlo to náladu.

„Vystupovať!“ zavelil Zayn.

„Beth, môžeš mi pomôcť ?“ zakričal Harry od kufra auta. Nesmelo som prikývla, kým ostatní ešte vystupovali.

„Podržíš mi to ?“ opýtal sa s jemnými jamkami na tvári a podal mi do rúk jednu malú krabicu. Síce som bola mierne otočená k ostatným a sledovala ich ako sa od nás pomaly vzďaľujú, videla som ako sa na mňa pozerá. Chcela som mu to nejako opätovať, ale nemohla som. Stále sa niekto z malej skupinky pred nami otáčal, mával na nás a kričal. Niečo ma brzdilo, vedela som čo je to len som neverila, že je to skutočne ono.

„Ako si sa vyspala ?“ opýtal sa po tom, čo krabicu vzal z mojich rúk. Nie naschvál sa prstami dotkol mojej rukami a pomaly nimi prechádzal až k špičke mojich prstov. Svoj úsmev si pritom nedokázal odpustiť.

„Beth, musím ti niečo povedať. Tomu vážne neuveríš,“ zvýskla El utekajúc od Louisa.  Strhla ma za ruku a odtiahla k sebe. Nemala som žiadnu šancu Harrymu odpovedať. Jeden páč očí na mne neustále nechával pohľad, bolo mi nepríjemne ich jednoducho odohnať.

„Musí to byť hneď ?“ opýtala som sa.

„Jasné, že áno!“  zvolala.

„Tak to vyklop!“

„Bože, ja ti niečo urobím! Zabudla som. To sa mi stáva stále, si rovnaká ako Louis. Vždy ma prerušujete s miliónom otázok a potom sa nič nedozviete. Môžem sa na takýto systém vykašľať,“ ufrflane pridala do kroku kým na nej visel velikánsky Louisov sveter a obehala dokonca aj Paula aby sa k dverám dostala prvá. Ako sme prešli niekoľkými chodbami, dostali sme sa do velikánskej haly, v ktorej Niall neodolal zrevať na celé hrdlo, takže sa jeho výkrik niekoľkokrát zopakoval.

„Takže, pravidlá poznáme. Nerozptyľujeme, nepľujeme, nekričíme, nepískame a hlavne nehádžeme ostré a smradľavé predmety na pódium,“ povedal Paul a daroval El krivý pohľad. Ja som skúmala visačku, ktorú sme od neho obe dostali a našla som prvú chybu s chýbajúcim písmenkom v mojom mene.

„Ja nemôžem za to, že Louisovi bola zima a chcel ponožky. Navyše neboli smradľavé, boli vyprané,“ odpovedala. Jeho prevrátené oči naznačovali, že ho nezaujímal stav Louisových ponožiek ale to, že k nemu vôbec niečo dopadlo.

„Odkedy sa volám Behany ?“ zapochybovala som o schopnostiach bezpečnostnej služby. Už druhýkrát za celý pobyt v New Yorku.

„A odkiaľ mali moju fotku ? Posledný krát som sa fotila pred troma rokmi na pas,“ zvedavo som sa opýtala, keď som zasadla na jednu zo stoličiek. Druhú som si otočila tak, aby som si na ňu mohla vyložiť nohy. Eleanor sa pohodlne usadila vedľa mňa a taktiež zaostrila na svoju visačku.

„Čo ja ti viem, ale stále vyzeráš lepšie než ja so strapatými vlasmi a rozmazanou maskarou. Fotili ma minulý rok po dvanástich hodinách ktoré som prespala na stoličke v kuchynskom kútiku v tourbuse,“ odpovedala.

„No pozrime sa, čistý zombie. Ako vystrihnutá z plagátu na horor. Rodená mŕtvola,“ skonštatoval Liam. Trhlo so mnou, keď som zbadala jeho hlavu opretú o operadlo stoličky. Čakala som, že mu El omláti hlavu o podlahu po tom, čo jej s Niallom dali do púdru múku.

„Bože, čo s tebou a Niallom robí ten New York ?“ zhíkla a prstami mu natiahla kožu pod očami. Nad jej gestom som sa dokázala len zasmiať, keď Liam vyzeral ako stará doga so zvesenými viečkami pod očami.

„Stále od nás ženy chcú, aby sme boli úprimní. Teraz zase nie a to som vyrastal s dvoma babami. Mal by som sa vyznať. Hrôza...“ pohoršene mávol rukami a kráčal k pódiu.

„Mňa pri svojej odpovedi Niall nepriamo nazval sfetovanou policajtkou, pretože som sa ho ráno rozospato opýtala, či majú v jedálni ešte šišky s polevou. Nič si z toho nerob,“ upokojila som ju.

„Mohli by ste mi niekto podať vodu ?“ zakričal na celú halu Harry. Značne zaneprázdnená El si niečo zapisovala do telefónu a ostatní Harrymu pozornosť nevenovali. Postavila som sa teda z miesta a z prenosného boxu vytiahla minerálku. Prešla som niekoľko krokov k pódiu, kde som sa postavila na špičky a štuchla ho vrchnákom fľaše do nohy.

„Páni, to by som asi bez tvojej pomoci neprežil. Strašne ti ďakujem,“ zasmial sa. Nebola som si istá, či si zo mňa chce vystreliť alebo mal v ten deň len príliš zvláštne emócie. S neistým pohľadom som naňho ešte pár minút hľadela. Všimol si to, žmurkol na mňa a odišiel k Louisovi.

„Tak to bolo vážne divné,“ zhodnotila Eleanor.

„Aspoň nie som jediná, ktorá si to myslí,“ odpovedala som a začula prvé tóny bicích, do ktorých Josh udieral ako o život. 

„Ja neviem, kam šiel. Podľa mňa sedí s gitarou zamknutý na záchode a brnká do rytmu vody v mise, ktorá steká do potrubia,“ Liam predostrel svoju verziu voči Niallovi, ktorého sme nemohli nikde nájsť. Odkedy sme pristáli, jeden aj druhý sa správali akoby pojedli divé huby. Všetkým to na jednej strane liezlo na nervy, no na druhej sme sa aspoň netrápili stereotypom každý deň.

„Skúste ísť dole a ja s Beth a Eleanor prejdeme ešte naše izby,“ zavelil Louis a po jeho slovách sme sa rozpŕchli po chodbách. Louis ma poslal doprava a on s El šiel doprava. Prečo by som ja nemohla ísť sama ? Každú minútu som čakala, kedy mi zavolajú aby som prestala hľadať Nialla a začala s pátraním po Harrym, ktorého som dobré dve hodiny nevidela tiež.

„No ták, Niall zdvihni to! Kvôli tebe sa ani nenavečeriam,“ hundrala som si popod nos s telefónom pri uchu. Rozhodla som sa ukončiť moju súkromnú pátraciu akciu a privolala som si výťah. Len čo som odložila telefón do nohavíc, čia si ruka sa obmotala okolo môjho pásu a stiahla ma do nejakej miestnosti, kde sa elektrina predierala von z káblov jedine pomocou starej a bzučiacej žiarovky. Zacítila som náraz o stenu a zvuk zatvárajúcich sa dverí. Predo mnou sa týčil chlapec s kučeravými vlasmi v šedej mikine a rifliach, kvôli ktorému som sa nemohla ani pohnúť. Miestnosť s toaletnými papiermi, vedrami a policou s čistiacimi prostriedkami bola príliš úzka pre mňa a Harryho, ktorý ma pritlačil chrbtom k stene a jeho hruď sa dotýkala mojej. Jeho plytké nádychy v mne vzbudzovali napätie. Chcela som ísť preč, no nejaká časť vo mne sa tomuto momentu nechcela brániť.

„Neverím, že v jednom hotely stratíme hneď dva osoby a teraz už aj Beth!“ započula som Louisov hlas.

„Ani slovo, prosím,“ prosebne zašepkal. Svoje ruky mal opreté o stenu po oboch stranách mojej hlavy. Toto bol jeden z jeho nie najvydarenejších a neodôvodnených nápadov. Nejakým zázrakom som vytiahla telefón z nohavíc a vypla si zvonenie. Pre každý prípad, ak by sa mi jeden z nich snažil dovolať. Pochopil, že jeho prosbu som uznala za splniteľnú a že jeho želanie vyplním. To, že som Harryho dych cítila na krku mi naháňalo zimomriavky. Kým som sa odhodlala zdvihnúť tvár a uvidieť jeho tmavé oči mi dalo zabrať. Zvlášť, ak sa jeho pohľadu v takej blízkosti nedalo odolať.

„Koľko vážiš ?“ opýtala som sa, kým sa tí dvaja na chodbe stále rozprávali a bránili mi víjsť z tej miestnosti. Jeho telo doslova ležalo na mojom. Teplo z neho sálalo a spájalo sa s mojim, čo vytváralo ešte väčšiu horúčavu.

„Viac než ty,“ uškrnul sa. Až neskôr som si uvedomila, že svojou rukou zvieram jeho mikinu, čo mu očividne neprekážalo. Usmieval sa. Nechcel, aby som prestala.

Just Carry On 18.

Štyri strany za jednu noc. Wau pre mňa.

Užite si časť :) xxxx

Pesnička

         Tma. Všade sa nachádzala len temnota. Tiché zvuky sa rozlievali všade okolo mňa, no nebolo v mojich silách aby som ich k niečomu priradila. Nemohla som sa ani pohnúť. Hoc som chcela kopať nohami, rozhadzovať rukami nedalo sa to. Mohla som kričať dokým by mi hlasivky nevypovedali svoju lehotu a nikto by ma nepočul. Niečo som zacítila. Bolo to zvláštne. Znovu som nevedela čo to je. Zrazu som sa strhla. Na sekundu som otvorila oči, no ihneď som ich musela zatvoriť. Svetlo pre mňa bolo príliš ostré a nepríjemné. Príjemnejší bol pocit, že sa vedľa mňa niekto nachádza. Jeho pľúca pravidelne naberali dávku kyslíka a pomaly ju vracali nazad.

„Vďaka Bohu,“ chrapľavý hlas si povzdychol. Zacítila som jeho prsty ako ľahko prešli po mohol čele. Oči sa mi ako tak prispôsobili osvetleniu v miestnosti, no stále som si držala ruku nad očami.

„Prepáč, zapnem lampu. Vydrž chvíľku,“ postavil sa, prešiel pár krokov. Svetlo sa stlmilo.

„Čo tu robíš ?“ opýtala som sa. Vážne som si nič nepamätala. Jedine to, ako som ho videla s modrinami po tvári a ranami na rukách.

„Odpadla si, tak som ťa sem priniesol. Musel som ti dať k nosu niečo čo páchne, prepáč ak to bolo príliš hnusné,“ odpovedal.

„Aha...“ nasucho som prehltla. Prečo som mala v hlave taký zmätok ? Chcela som aby bol pri mne, no druhá polovica zo mňa rázne odmietala jeho prítomnosť.

„Je ti už lepšie ? Netočí sa ti hlava ?“ v momente kedy som sa snažila nadvihnúť a oprieť sa o vankúše vystrelil zo svojho miesta oproti mne a snažil sa mi pomôcť.

„Nie som v poriadku. Ďakujem,“ usmiala som sa a zazrela k dverám. Nechcela som ho vyhadzovať, ale bolo pre mňa nepríjemné byť s ním v jednej izbe. Rukami som si pritiahla kolená k telu a oprela o ne bradu. Harry mi dekou prikryl nohy, dlaňou prešiel po kolene a posadil sa vedľa mňa. Všimol si, že moja tvár bola priklonená k dverám. Ignoroval tento fakt, ktorý čiastočne skrýval moju žiadosť a dožadoval sa vlastnej pozornosti, keď svojimi prstami chytil moju bradu a otočil mi ju k sebe.

„Beth, musíme to vyriešiť a ty musíš pochopiť, že mi nič nedĺžiš. Nechcem, aby si si myslela, že po tom ako sme sa hašterili mi musíš odplácať nejaké láskavosti. Nemusíš. Všetko čo som urobil, som robil dobrovoľne a ty si ma o to nežiadala. Pochop to, prosím ťa,“ prečo sa o mňa tak zaujíma ? Prečo sa o mňa tak príliš stará ? Nechcem, jednoducho nedokážem oceniť jeho starostlivosť. Prečo to nevzdáva ? Je príliš vytrvalý. Ja potrebujem iba čas.

„Harry, ty nechápeš...“ načala som.

„Čššt, ja chápem až príliš. Je to kvôli Mattovi a ty sa nemusíš trápiť. Len ťa prosím, aby si nebola taká tvrdá. Chcem si k tebe nájsť cestu ale ty mi to neuľahčuješ. Počuješ ? Tie nemé pohľady ma ubíjajú, povedz niečo. Prosím...“ jeho hlas slabol až sa nakoniec stratil do neznáma. Jeho smutné oči ma drvili na kúsky. Prečo len nemôžem byť voľná a tešiť sa, že sa to konečne skončilo. Nekonečné hádky a zlo.  

„Mohol by si ma nechať samú, Harry?“ opýtala som sa s kvapkou slzy v oku. Nesmelo som natiahla ruku k nemu. Nádejným pohľadom ma posmelil, svoju ruku som posúvala čoraz bližšie. Prstami som mu prehrabala jemné kučery. Úsmev naznačil, že moje gesto ho aspoň trochu potešilo. Pár krát som nimi zakrúžila. Prstami prešiel po chrbte mojej ruky. Na chvíľu zatvoril oči a usmial sa. Tešilo ma, že sa usmieval, no keď svoje zovretie utužil, ruku som hneď odtiahla.

„Ako chceš,“ mykol kútikom úst. Po tom ako sa jeho telo odlepilo od postele som cítila ako sa matrac vedľa mojej nohy začal vracať do pôvodnej polohy. Zošuchla som sa po chrbte nižšie a vystrela nohy. Obe ruky som vopchala pod vankúš a zatvorila oči. Pálila ma jedna slza, ktorá si bojovala o to aby sa dokázala dostať von.

„Harry ?“ oslovila som ho. Zastavil sa pri dverách. Jeho obrysy sa vynímali vo svetle ktoré doliehalo z obývačky.

„Áno ?“

„Ďakujem. Za všetko,“ vydýchla som.

„Hm...“ prikývol hlavou a privrel dvere. Nechcel ich úplne zatvoriť. Mala som pocit, že toto nebolo posledný krát čo sa na mňa dnes pozeral. Nepoviem to nikomu. Nepoviem im, že vždy keď zatvorím oči vidím násilného Matta, ktoré drví moje zápästie na prach. Jeho desivé oči prahnúce po tom aby dokázal, že je stále niečo viac ako hocikto iný. Prejde to. Zvládnem to a nedovolím aby sa ma zmocnil.

 -Harry-

         „Fajn, tak tam ostaň. Ja len či sa nechceš vrátiť kvôli Beth. Nemyslím si, že dnešná noc bude z tých najľahších,“ poznamenal som. Nepoviem mu, že odpadla. To by nás prehnal po všetkých doktoroch. Aj tak viem, že je to z toho čo sa mi stalo. Lekár by mi to len potvrdil.

„Nemôžeš na ňu trochu dohliadnuť ty ? Máš izbu hneď vedľa. Navyše sa už nehádate, má ťa rada,“ jeho slová síce zneli pekne alebo by ešte krajšie, ak by to bola aj čistá pravda.

„Tak tým si nie som istý,“ odpovedal som.

„Prosím. AK sa niečo bude diať, hneď mi volaj. Nejako ti snáď pomôžem, ale od Paula sa tak skoro nedostanem. Som rád, že som tu len ja a Liam. Eleanor už spí na gauči tak sa o Beth, prosím ťa, postaraj,“ zamrnčal. Viem, že Paul o nás má strach, ale niekedy to s tou ochranou a taktikami preháňa.

„Tak dobre, urobím čo sa bude dať,“ povedal som a zložil. Nemohol som mu povedať, že sa o ňu postarám s radosťou a potešením. AK by som im povedal, že k nej možno cítim niečo viac ako by som mal, ihneď by ma odzbrojili a nakázali odstup. Zvlášť ak sa jedná o Louisovu rodinu.

         Len čo som na seba natiahol šortky prievan strhol okno a tresol s ním o rám. Pri tom ako som otočil hlavu smerom k oknu z vlasov mi niekoľko sviežich kvapiek padlo na tvár. Striaslo ma, no sviežejší bol vzduch, ktorý sa cez otvorené okno dostal dnu. Síce bolo niečo po pol noci vedel som, že dnes len tak nezaspím. Veci bolo precízne naskladané a zazipsované v kufri a jednej cestovnej taške. Radšej než byť osamote so svojimi myšlienkami som sa vybral do obývačky. Pálili ma ruky aj chodidlá pri pohľade na dvere jej izby. Už tretí krát som sa cez malú škáru medzi dverami a zárubňou prešmykol dnu a posadil sa na kreslo. Sledoval som ju a počúval ako pokojne dýcha Na rozdiel od toho ako sa mi pred pár hodinami nedokázala nadýchnuť v náručí. Na celej stene a aj na jej tvári sa vynímalo niekoľko tieňov kolísajúcich sa konárov zvonku. Pohľad sa mi zo steny ihneď vrátil na Beth, keď so sebou začala mykať. Pár krát sa prevrátila z boku na bok, neskôr k tomu pridala aj nohy ktorými sa snažila kopať.

„Beth,“ tichšie som ju oslovil. Nereagovala.

„Prestaň...“ zvolala zo sna. Rozbehol som sa k jej posteli a z druhej strany než ležala ona som sa k nej priblížil. Nechcel som, aby si ublížila pri tom ako zo sebou hádzala.

„Beth, zobuď sa. Haló,“ snažil som sa ju zobudiť lenže moje jednoduché trasenie jej pleca nezaberalo. Nechcel som ju znovu budiť tým páchnucim hnusom z lekárničky. Bolo to rovnako nepríjemné pre ňu ako aj pre mňa.

„Nebi ho. Nič ti neurobil, nechaj ho. Matt !!“ kričala z celého hrdla a päsťami udrela priamo do môjho boku. Pod očami sa jej lesklo niekoľko sĺz- Bál som sa, že sa znovu zopakuje dnešný večer. Už by som asi nedokázal tak racionálne uvažovať. Rukami som si ju privinul k sebe a znovu tíšil v náručí.

„Už je dobre, nemusíš sa báť. Som tu s tebou,“ zašepkal som jej do ucha. Hoci som vedel, že spala a že ma možno nevnímala nejako to skôr ukľudnilo mňa než ju.

„Tak už konečne prestaň, prosím...“ zamumlala a jej ruky sa zosunuli po mojej hrudy k prikrývke. Jemne som jej prstami prechádzal po vlasoch a pomaly sa s ňou kýval zo strany na stranu kým som neprestal. Vtedy som si bol dosť istý, že jej sen, alebo lepšie povedané nočná mora pominula. Pokojne ležala v mojom náruči bez toho aby to tušila. Zdala sa byť tak jemná a pritom sa v jednej chvíli dokázala zmeniť na tornádo. Zo začiatku som nedokázal uveriť, že môže byť tak krehké žieňa tak impulzívne. Moje nohy sa prelínali s jej a tajne som si to užíval. Páčilo sa mi to, aj keď som každú minútu tŕpol, kedy sa jej sen vráti a ja ju budem znovu tíšiť svojimi bozkami do vlasov a tichými slovami. Kým sa jej dych spomaľoval a naberal normálne tempo, nechcelo sa mi vôbec veriť realite. Ako som mohol ? Prečo sa vlastne stalo to čoho som sa obával zo všetkého najviac ? Ako sa mohli moje city tak krkolomne zmeniť z nenávisti na niečo, čomu sa možno čoskoro bude dať povedať láska ? Nechce sa mi veriť, že niečo také by som v spojením s jej menom dokázal vysloviť. Nechcem, bojím sa že moja náklonnosť bude po celú dobu dvoch týždňov márna. Uvidím ju deň čo deň a to bude môj život robiť o to ťažšie. Čo ak ma bude odmietať naďalej ? Nebudem sa pri nej môcť zdržiavať, nie to s ňou ešte bývať. Nechcem nič iné, len aby sa so mnou dokázala porozprávať a pritom nebrala všetku vinu sveta na svoje plecia. 

          „Okamžite vstávaj!“ ziapal nejaký hlas vedľa mojej hlavy. Cítil som ako mi niekto zviera plece a trhá ním. Čím skôr som chcel otvoriť oči tým viac sa mi protivilo slnko prenikajúce cez okno do izby.

„Harry, vstávaj. Ihneď!“ Louisov otravný hlas sa len z tušenia premenil na realitu. Chápal som, prečo vyvádzal. Pohľad na mňa a Beth, ktorá mala svoj chrbát pritlačený na moju hruď a moja ruka prehodená cez jej pás mu zrejme dobré ráno nepoprial.

„Som hore, ty si prečo stále oblečený v pyžame ?“ poznamenal som na jeho cestovné nohavice obľúbené hlavne u jeho nežnej polovičky.

„Lepšia otázka je prečo spíš s mojou sesternicou ?“ prstom buchol do mojej hrude.

„Môžeš byť ticho ? Nevieš si predstaviť ako dlho trvalo kým sa mi konečne podarilo, aby zaspala,“ vytiahol som ho von z izby a pomaly zavrel dvere. Kým sa rozhorčene pozeral na mňa ako polonahý vychádzam z jej izby, ja som vymýšľal vhodnú výhovorku pre vzhľad môjho zovňajška.

„Mňa zaujíma čo si robil v jej izbe a čo máš s tvárou!“ naštvane zhúkol.

„Ja som namiesto teba sedel pri nej na podlahe keď odpadla. Ja som namiesto teba sedel na jej posteli keď sa konečne zobudila. Mne trvalo celú noc aby som ju ukľudnil a aby pokojne zaspala po tom ako dvakrát kričala na celý byť kvôli Mattovi takže ma láskavo prestaň spovedať prečo som spal v jej izbe, dobre ?“

„Ja...ja viem. Prepáč mi, nemal som tak vyletieť. Bojím sa o ňu,“

„Tak sa o ňu boj, ale v jej prítomnosti,“ vytrhol som ruku z jeho zovretia.

„Ďalšia otázka, čo máš s tvárou ?“

„Len som urobil niečo o čom ste vy celé včerajšie ráno len básnili,“ jeho vykoľajený výraz v tvári mi nepomáhal prekonať včerajšiu noc. S nevyspatým výrazom v tvári som sa vrátil do kúpeľne odkiaľ som včera v noci vyliezol a nechal prúd studenej vody schladiť hlavu ktorá by mi o malú chvíľu šla vybuchnúť.

 -Beth-

          „Od dnes sa Beth sama nepohne ani na krok. Buď pôjdeš s niekým z chlapcov, niekým z kapely, Lou a Eleanor alebo so mnou. Každopádne s tebou bude chodiť Frankie. Nechcem vidieť žiadne úteky cez okná na toaletách, prezliekanie sa za iného človeka alebo zatváranie sa v kabínkach. Rozumieme si ?“ vyhlásil Paul kým sme čakali v letiskovej hale na náš let. Vysoká horda svalov ma oslnila bielym úsmevom. Nedotknuto som mu zamávala a pohľadom sa nazad vrátila k Paulovi.

„Nerozumieme si. Prečo by so mnou tento pán všade chodiť ?“ Frankieho som sa nechcela nijako dotknúť. Pri začiatku môjho protestu sa zasmial. Žeby už bol zvyknutý na takéto reakcie ?

„Pretože si to želal nejaký človek z tvojho okolia,“ usmial sa.

„Prečo nazývate Louisa človekom z môjho okolia ?“ opýtala som sa kým sa ku mne rútila Eleanor s kelímkami kávy. Možno to bol Louis, no úprimne sa mi tomu veľmi veriť nechcelo. Variant ktorému sa mi chcelo veriť viac, že nejaká iná osoba sa na akcii mojej ochrany zúčastnila viac než ktoríkoľvek z nich.

„Videla si ako vyzerá Harry? Nikto mi nič nepovedal, dokonca ani neviem čo sa mu presne stalo, ale želali si to a ja to musím plniť,“ vyhlásil.

„Bude so mnou chodiť aj na záchod ?“

„Nie, ale bude ti strážiť dvere a donesie ti toaletný papier ak by ti náhodou došiel,“ žmurkol jedným okom a bolo pre mňa ťažké zasmiať sa.

„Teším sa na spoluprácu,“ usmiala som sa na Frankieho. Paul mu niečo povedal a s hordou papierov odišiel. Kým odchádzali, zazrela som Harryho ako sa zhovára so Zaynom a Niallom. Neviem koľko krát som sa mu mala ospravedlniť. No ani jedno moje ospravedlnenie by nezmazalo modriny a rany z jeho tela po včerajšom večeri. Okrem „prepáč mi to,“ som mu inú vetu za dnešok nepovedala. Surovo od neho utekám. Len čo vidím ako sa ku mne snaží priblížiť, ťahám so sebou Eleanor preč pod zámienkou, že som vo výklade letiskového obchodu videla úžasnú košeľu. Stačí len slovo, chopí sa toho ako ryba háčika a už nás niet. Viem však, že raz pri mne nebude ani El a ani Frankie a ja sa s ním budem musieť pozhovárať. Je pre mňa lepšie to čím viac odďaľovať než sa tomu postaviť. Zbabelosť mi, zdá sa, vyhovuje viac. Chcela by som bruškom svojho prsta prejsť po rane a snažiť sa zmenšiť tú bolesť, no nedokážem to. Preto predo mnou stál v čiapke, tmavej mikine s tmavými džínsami a tmavými slnečnými okuliarmi na tvári. Síce mu to vyčistili a ošetrili, no opuchnutá pera ktorá sa včera dotkla môjho čela a niekoľko modrín na sánke a lícach sa mihnutím oka prehliadnuť nedala.

„Baby, už ideme. Poďte,“ zvolal Niall. Eleanor mi pomohla s kávou, ktorú som jej podala do ruky kým som svoje veci pozbierala zo sedadiel v hale.

„Frankie s nami odteraz bude všade chodiť ?“ opýtala sa.

„Áno, bude nám robiť slnečník,“ skonštatovala som.

„Pozerala som predpoveď.  Hlásia zamračené, búrky a navyše tak má byť celé dva týždne,“ videla som jej na tvári to sklamanie. Pokrútila som nad jej znechutením hlavu a nechala ju pokračovať v monológu.

„Viac by ma ale zaujímalo, čo sa stalo tebe a Harrymu. Nepočula som vás hádať sa aspoň dva týždne,“ pokračovala vo vyzvedaní ktoré som jej rázne zatrhla už pred panelákom.

„Ochutnala si už tie pralinky, ktoré som objavila v čokoládovni ?“ moja téma sa zmenila z nepríjemnej na nepochopiteľnú.

„Chápem, nechceš o tom hovoriť, ale skôr či neskôr sa to dozviem či chceš, alebo nie,“

„Radšej neskôr,“ zahundrala som si popod nos.

„No tak, pekne do radu. Nebudem vás tu naháňať ako malé deti po pieskovisku,“ Paul rozhorčene rozhadzoval rukami. Liam sa s Niallom smiali akoby na niečom fičali, od rána majú zapáračskú náladu a po tom, čo sa ma Liam spýtal, kedy mám svoj vysnívaný vek mať dieťa a aký typ svadby by som sa rozhodla v budúcnosti mať, som sa rozhodla nevšímať si ich. Zayn sa zamilovane díval do telefónu kým Louis niečo tuho vysvetľoval Eleanor s pasmi a letenkami v ruke.

„Po tebe, choď prvá,“ popohnal ma Harry pred seba. Chcela som sa na chvíľu pozrieť do jeho očí, ktoré boli zahalené okuliarmi. Lenže monokel by mi len pripomenul to čo sa včera stalo a vhnal by do mňa ešte väčší pocit viny, ktorí by som už asi nezvládla.

Just Carry On 17.

Dámy, myslela som že to dokážem zbúchať aspoň na štyri strany a aha! Šesť a pol strany. WHAT ?

Dúfam, že sa Vám bude nová časť páčiť. Snáď ma nezačnete nenávidieť po tom ako si to prečítate a zistite, čo som tam porobila za neplechu. Pardón...

Nerada to pripomínam, ale do školy ostáva iba 13 dní. Ako sa na to pripravujete ? 
Ja sa držím aby som nerozmýšľala nad jesenným vzhľadom na blogu a aj v mojej izby, ktorý ma tak strašne láka :(

Ďalší dôvod, prečo ma spacifikovať. Už som ticho, užite si časť :)

Papa :) ♥ xxxxxxxx

                                                                    Pesnička

              Harry za sebou zavrel ťažké dvere hneď ako výťah zastavil na prízemí. Otočil sa ku mne a usmial. Znepokojili ma jeho jamky lícach no na druhej strane ma zalial príjemný pocit. Taký pocit, ktorý veľmi neviem popísať. Opretá o stenu som sledovala ako sa na mňa díva a odhŕňa malé pramienky vlasov z mojej tváre, ktoré zalialo niekoľko sĺz po tom, ako som ho žiadala aby šiel do bytu. Sklonila som hlavu a naklonila ju na stranu. Pochopil, že mi jeho dotyk bol na tvári cudzí. Rozumel, že som si priala aby ju stiahol. Bola som vďačná.

Vyzula som sa. Bosými nohami som prešla podlahou až k pohovke, na ktorú som sa posadila. Za obeť mi padol jeden z vankúšov. Pritlačila som si ho k bruchu, nadvihla nohy a pritisla ich naňho. Rukami som obmotala kolená a bradu položila na vrch. Harry stál neďaleko mňa a hlavou sa opieral o stenu. Sledovala som ho kútikom oka. Nevšimol si, že ho pozorujem. Jeho hruď sa nadvíhala pravidelne ale príliš rýchlo. Na zavretých očiach sa mu triasli mihalnice a ruky mu kľudne odpočívali vo vreckách na nohaviciach. Len čo mu spod viečok vykukli zelené zorničky, svoj pohľad som uprela pred seba. Zrejme ani jeden z nás nebol schopný povedať niečo, čo by toho druhého nejako uspokojilo. Prestala som si to myslieť vtedy, keď sa jeho chrbát odlepil od steny a pohol sa dopredu. Rýchlo som zavrela oči a snažila sa vyzerať tak, akoby som doteraz len hlúpo rozmýšľala nad tým čo sa stalo. Opak bol pravdou. Jediné čo som si priala bolo vymazať ho z mojej mysle. Z môjho živote. Akoby som ho v živote nestretla. Nepočula som nič. Ani šum, ani zvuk dverí a ani kroky. Neisto som otvárala oči a kým som ťahala pohľad od spodu nahor, zastavila som sa na ružových a vykrojených perách, ktoré zdobili tvár môjho spolubývajúceho.

„Ukáž, prosím...“ vyslovil po tom, čo sa chcel dotknúť môjho zápästia, ktoré som ihneď po dotyku odtiahla a schúlila pri zložených nohách.

„Nemusím,“ šepla som do ticha.

„Prestaň a nechaj ma sa na to pozrieť. Beth, no tak. Nemusíš sa už báť...“ jeho slová ma mali ukľudniť, ale oni ma naopak znepokojili. Nebolo zvykom aby sa ku mne správal milo, aby sa ku mne prihováral tichým hlasom. Očami sa na mňa zdola pozrel a roztiahol pery.

„Nemusíš sa o mňa starať. Nemáš to za povinnosti,“ po tom čo som zakašľala a zachrípnutým hlasom od kriku som mu odpovedala.

„Ja chcem, ani ty mi v tom nezabrániš,“ odpovedal. Uvedomoval si, že môj pohľad ho spaľuje keď mal v dlani padnuté moje pravé zápästie. Našťastie nie to, ktoré som mala porezané.

„Ale ja nechcem, aby si si o mňa robil starosti. Prestaň,“ prikázala som mu. Pozastavil sa nad mojou pripomienkou a usmial sa na nej. Nerobilo mu problémy usmiať sa ani v tých ťažkých momentoch. Preňho to vlastne ťažký moment ani byť nemusel.

„Prečo sa správaš tak milo ? Nemáš na to najmenší dôvod,“ šepla som.

„Pretože aj taká sviňa, ako si si ma vykreslila, môže byť vo vnútri iný človek,“ pripomenul mi a stiahol rukáv, ktorý prikryl červené odtlačky na zápästí. Hanbila som sa. Za všetko, za seba a za hlúposť ktorú som na sebe ukazovala. Primitívnosť, ktorou som ho urážala za to všetko, čo pre mňa teraz spravil.

„Nestaraj sa o mňa, nezaslúžim si to. Nechcem...,“ vybehla som z medzery medzi jeho kolenami v ktorej som mala položené svoje nohy a prekročila jeho stehno.

 „Keď si ma videl na chodbe mal si sa radšej vrátiť do výťahu. Už aj tak som ti dosť dlžná,“ so slzou na kraji som odpovedala a prešla popri jedálenskému stolu k svojej izbe.

„Takže som ho mal radšej nechať, nech ti zlomí ruku ? Jediné čo by mi stačilo je prosté ďakujem,“ postavil sa zo svojho miesta a chcel sa ku mne priblížiť. O koľko krokov sa posunul dopredu, o toľko krokov som ja cúvla dozadu. Pätou som zacítila stenu a tak som nemohla pokračovať ďalej. Harry využil príležitosť a posúval sa dopredu. Zastavil však v primeranej vzdialenosti, ktorú som aj ja považovala za znesiteľnú. Všimol si, že sa chvejem a všetky jeho dotyky, hoci aj nepatrné a myslené v dobrej viere, sú pre mňa ako rany bičom.

„Nemôžem ti poďakovať. Nemôžem sa zmôcť ani na obyčajný úsmev pretože som ti už toho dlžná tak veľa, že neznesiem aby sa ten dlh ešte viac zväčšoval, chápeš to ?“ zvolala som aby sa konečne prebudil z omylu v ktorom žil.

„Nie si mi nič dlžná. Priatelia to pre seba robia,“ zmeravela som keď ma zaradil do okruhu svojich priateľov. Osobu, ktorá by mi povedala že sa toto v budúcnosti stane by som zrejme vysmiala.

„Práveže som ti toho dlžná až príliš veľa. Nechajme to tak a robme akoby sa nič nestalo. Naďalej sa ignorujme kým si nezoženiem nejaký podnájom. Prosím...“ vydýchla som a chcela prerušiť svoju prítomnosť v jeho okruhu.

„Nie!“ povedal ráznym tónom a svoje dlhé prsty obmotal okolo môjho zápästia. Sykla som. Vytrhla som ho z jeho dlane a chytila si ho svojou aby sa bolesť čo najviac zmiernila. Z očí sa mi statočnou silou vydrala ďalšia slza. Ubíjalo ma to, videla som jeho nepekný výraz.

„Prepáč mi to, ja som nechcel...“ zašepkal.

„Nezáleží na tom. Len ma nechaj samú, to bude najlepšie.“

„Prestaň s tou nedostupnosťou voči mne. Chcem sa s tebou normálne pozhovárať, tak prečo sa stále snažíš byť tak chladná. Zachránil som ťa pred tým kreténom, povedal som ti, že ťa podvádzal len a len pre tvoje dobro a namiesto toho, aby si mi pomohla s týmto celým problémom sa len skrývaš za dlhom, ktorý v mojich očiach ani neexistuje,“  jeho oči boli príliš rozhnevané na to, aby sa z jedného okamihu na druhý len tak upokojili. Nevedela som ich zastaviť, ani jeho ústa či myšlienky ktoré sa mu preháňali. Jediné čo som od neho chcela bolo ticho, len pár minút ktoré by mi poskytli útočisko od všetkých spomienok na Matta. Od Harryho náklonnosti k priateľstvu so mnou a tak isto od všetkých otázok, ktorými by ma všetci zahrnuli.

„Tak fajn. Ďakujem. Ďakujem ti za to, že si sa ma zastal. Ďakujem ti za to, že si mi o všetkom povedal a nenechal Matta zo mňa robiť najväčšiu hus na svete. A ďakujem ti aj za to, že si dokázal zavrieť oči pred všetkým čo som ti urobila. Ja to nedokážem. A vždy mi niečo v hlave bude brániť pri tom, ak by som sa k tebe chcela správať milo. Jednoducho to nejde. Tak mi to, prosím ťa, prepáč,“ so slzami na kraji som zo seba konečne dokázala dostať pár súvislých viet, ktoré mali Harrymu objasniť môj postoj.

„Mne je to jedno, ja svoj postoj nezmením. Môžeš ma presviedčať ty a aj hocikto iný. Ty nemusíš, ak to nedokážeš,“ Nepochopil to. Bolo to očividné, že tomu chápať nechcel. Nevedel zaregistrovať to, že sa pred ním hanbím stáť ? Vždy keď sa na mňa pozrie mám pocit, že zo mňa niečo chýba. Že pred ním stojím celkom nahá, bez akejkoľvek obrany, ktorú by som mohla použiť. Lenže on sa zo mňa nesmeje. Neprikladá môjmu rozchodu toľko pozornosti ako som myslela. Chce mi pomôcť. Snaží sa, aby som sa cítila lepšie, ja to však nechcem. Nechcem, aby ma rečami ukľudnil a nahuckal, že je všetko v poriadku a zabudnuté. Chcem si pamätať, že som mu robila napriek zatiaľ čo on mi robil napriek tiež, no pomohol v najťažších chvíľach. A čo môžem ja ? Hrať sa na hlúpu ? To ani nemusím, ja som!

               Moje tušenia sa vyplnili. Celú noc som nedokázala zažmúriť oka, prehadzovala som sa z jednej strany na druhú a niekoľko krát z postele vyliezla a zase sa do nej vrátila. Povery o tom, že ak vypijete mlieko tak sa vám bude lepšie spať som vykopla aj s ostatnou nádejou von z okna a napochodovala do svojej izby nazad. O pol tretej som počula Louisa s doprovodom v zostave jedine s Eleanor ako sa obaja chichúňajúc a tíšením toho druhého snažia bez zbúrania akejkoľvek časti nábytku dostať do izby. Mohli prejsť ako stádo splašených koňov cez obývačku, polámať stolík aj s lampami a nikomu by to nevadilo pretože aj tak som ja a ani osoba v izbe vedľa nespala. Niekoľkokrát som počula ako jeho päsť narazila do rámu postele a ako sa tečúca voda obtierala o umývadlo. Predchádzajúce chvíle nedali spánok ani jednému z nás.

 „Haló ? Beth ? Ešte spíš ?“ ozvalo sa z telefónu ktorý som nechala ležať pri mojom uchu. Nechcelo sa mi vynaložiť až toľko síl aby som si ho pridržala pri uchu. Zaynov hlas švitoril hneď zrána blaženým tónov zatiaľ čo mne sa nechcelo ani zhlboka nadýchnuť.

„Uhm, ešte spím a zodvihlo ti moje námesačné ja stojace v strede balkóna iba v spodnom prádle.“

„Je ironická so štipkou otrávenosti. Dnes to bude ťažký deň, chlapci,“ aj cez to, že zakryl mikrofón som to počula no cez to, že sú ku mne vždy takí milý som sa to rozhodla ignorovať.

„Daj to sem. To som ja, Liam. Dobré ránko prajem, slniečko,“ rovnako energicky sa mi prihovoril. Prečo vynakladajú toľko energie len do telefonátu ?

„Nesnaž sa, nejde ti to,“ rozospatým hlasom som odpovedala.

„Moja drahá, bola by si tak milá, využila všetku lásku ktorou nás zalievaš a ktorú k nám cítiš a vložila ju do pohybu smerujúcemu k telefónu aby si nám odomkla vchodové dvere, prosím ?“

„Ešte že vieš svoje potreby tak pekne skomponovať a zmanipulovať ľudí vo svoj prospech. Som tam do desiatich minút. Ak nie, volaj domovníka,“ zložila som a nenechala mu priestor pre protesty. Kým som si natiahla všetky svaly, zhundrala všetky veselé farby ktoré by som mohla nahradiť tmavšími a poprehadzovala všetko oblečenie zo stoličky do skrine aby moja izba vyzerala trochu dievčensky, až po tom som sa dokázala donútiť ísť im otvoriť dvere.

„Mrzí nás to, Louis nám to povedal. Priniesli sme sladkosti, zmrzlinu, dokonca aj čipsi ak by si na ne mala chuť a kupón na pizzu v hodnote päť libier, ktorý sme našli na parkovisku,“ vyškeril sa Niall. No neurobí tento blonďaví Ír niekomu krajší deň ? Paže obmotal popri mojich rebrách a nadvihol do vzduchu. Je milé vedieť, že vás niekto môže povzbudiť len takýmito jednoduchými gestami.

„To parkovisko si si mohol odpustiť,“ štuchol doňho Zayn pred tým, než stihol vystriedať Liama a vyjadril mi neúprimnú sústrasť voči môjmu rozpadnutému vzťahu a voči Mattovi sa vyjadril ako o obyčajnom sedliakovi, ktorí si neváži ženy.

„Prečo vám stále musím chodiť otvárať ja ?“ opýtala som sa pri tom, ako som sa zhodila na jedno z kresiel a obdivovala svoje papuče v tvare krokodíla ktoré som dostala od Dan a El.

„Pretože jedine ty nás máš natoľko rada aby si svoje končatiny vytiahla z postele o pol desiatej ráno a prišla nám otvoriť s piesňou v srdci a úsmevom na perách,“ odpovedal Liam monitorujúc televízor.

„Ty si dnes na raňajky zjedol romanticko-milú kašu alebo máš len príliš dobrú náladu ? A ako to, že vám nerobí žiadne problémy tak skoro vstať ?“ podozrievavo som sa opýtala.

„Veď ideme na turné. To je proste bomba!“ rozplýval sa Zayn a vynechal odpoveď na moju ďalšiu otázku.

„Dobré ránko, vy ste už tu ?“ prekvapený Louis sa vyškriabal zo svojej izby a ruka v ruke s nie príliš nadšenou Eleanor sa pripojili k našej malej diskusii.

„Moja drahá, je mi to veľmi ľúto. Určite si nájdeš lepšieho chlapa než bol tento. AK nie, nájdem ti ho sama, súhlasíš ?“ Eleanor sa rozbehla a nebolo v ľudských silách ju zastaviť. Jej objatie bolo tak tesné, že mi na niekoľko sekúnd skoro zabránilo dýchať.

„Ak myslíš,“ pokrčila som plecami.

„Neboj sa, v New Yorku je plno chlapov. El má kopu kontaktov,“ nechápavým pohľadom som naznačila aby prestali v mojej prítomnosti hovoriť v šifrách a by používali zrozumiteľné slová. V tej chvíli sa otvorili dvere Harryho izby a jeho postava zastavila tesne pri stene.

„Zdravím,“ nadvihol ruku. Ešte s rozospatým očami sa zastavil na mne a usmial. Nepatrne mi trhlo kútikom úst, no nedovolila som aby si to niekto všimol.

„No počkať, čo ja budem robiť v New Yorku ? Načo by som tam išla ?“ spozornela som keď mi niečo nesedelo. Čo zase naplánovali za mojim chrbtom ?

„No veď s nami. Aspoň na dva týždne, taká menšia dovolenka,“ vysvetľoval Louis, kým mi El plietla vlasy.

„Nie!“ rázne som odmietla.

„Skvelé... hej halo! Akoto, že nie ?“ roztrešťal sa.

„Mám trvalé zamestnanie, ktoré vyžaduje moju prítomnosť. To je len taká maličkosť, však ?“ tajomný úsmev všetkých štyroch prítomných mi prezradil, že kým sa tu ja rozdrapujem a odmietam pozvánky na medzinárodný výlet, oni si pískajú a vedia, že všetko je už dopredu naplánované a moje nesúhlasy sú len akousi formalitou na ktorú boli pripravení.

„Povedzme si to tak, že na tvoj odchod je všetko pripravené a ty nie povedať nemôžeš,“ usmial sa Zayn.

„Tak počúvaj. Nie, nie, nie, nie, nie, nie, nie, nie!“ opätovala som mu úsmev, kým jeho povädol a premenil sa na prižmúrené oči naštvaného staršieho brata, ktorého prekabátila malá sestra.

„Predsa to len mohla povedať,“ skonštatoval Niall s úsmevom.

„Pozrite, ja si veľmi vážim, že ma chcete niekam vziať. Ak je to len kvôli tomu, že som sa s niekým rozišla tak sa vám kvôli mne neoplatí rozhadzovať peniaze. Ja si tu budem pekne sedieť, vídem si s El a Dan na prechádzku alebo nákupy, budem pekne chodiť do práce a telefonovať vám každý druhý deň. Postarám sa, aby vám šialené fanúšičky nevystopovali adresu bydliska a všetko bude skvelé. Hm?“

„No to určite, naposledy keď sme ťa nechali samú tak si si našla, ja ho nechcem urážať, ale aj bez tvojho povolenia ho tak nazvem, psychopata. Navyše ťa nebude mať kto navštíviť, Danielle je mimo Londýna a Eleanor ide s nami,“ moja posledná nádej v Liamovi zhasla aj s plamienkom radosti že ostanem v kľude a sama s občasnou návštevou Eleanor alebo Danielle.

„Dobre, aj keby som súhlasila, že s vami pôjdem, nikdy ma moja náhradná šéfka nepustí z práce na dva týždne,“ tajne som dúfala, že môj posledný argument obmäkčí srdcia prítomných v miestnosti, no moje prosby sa nevyplnili.

„Povedzme, že keď nás štyroch uvideli tvoje atraktívne kolegyne za fotky s nami ľahko nahovorili tvoju šéfku na pár dní voľna. Mimochodom, Harry, pýtali sa na teba,“ Louis sa šibalsky usmial. Nedalo sa nevšimnúť ako sa Eleanor zadívala na Louisa po slove „atraktívne“.

„Manipulátori!“ vyhlásila El.

„Miláčik, je to len a len pre dobro vás oboch. Ty by si sa bez Beth nudila tam a Beth by sa bez teba zase nudila tu. Je to ľahká matematika,“ flegmaticky mávol rukou, akoby to bola maličkosť. Zdá sa, že v ich živote vziať niekoho len tak na turné maličkosť je.

„Nemáš žiadnu šancu aby si ich prehlasovala. Vidíš, že už všetko zariadili tak si iba nahádž pár vecí do kufra a ide sa,“ oznámil mi spoza chrbta Harry.

„Fajn. Tak idem, ale nedovolím aby ste mi všetko platili vy. Letenku si zaplatím sama,“

„S tebou sa nedá hádať. Vždy máš nejaké námietky,“ skonštatoval Zayn.

„Je desať, pohnite si lebo zmeškáme to fotenie. El, prosím ťa, pobaľte sa pretože zajtra ideme tak aby sme sa znovu nezastavovali v obchodoch na letisku, fajn ? Ideme!“ zvolal Louis. El naňho pokrivila oči aj s čelom. Zdá sa, že aj jej bolo o turné povedané len v blízkej minulosti a narážky na náhle nakupovanie neberie príliš ružovo.

„Neboj sa, bude to skvelé. V hoteloch máš rozkošné mydielka ktoré si môžeš nechať, bez ochranky ktorá sa podobá na Grizzliho neprejdeš ani meter pokiaľ ti to jeden z týchto piatich alebo Paul výslovne nepovolí a keď niekam pôjdeme, na niekoľko minút ohluchneš kvôli dievčatám ktoré kempujú pred hotelom už tri dni dopredu,“ zasmiala sa.

„Jaj!“ nasilu som zo seba vydala. Keby ma na dva týždne po ich bokoch nahuckali v iný čas, určite by som sa nevedela dočkať odchodu. Zlé načasovanie sa chytilo sa ruku so zlou náladou a teraz budem znepríjemňovať deň nie len sama sebe, ale aj ostatným ktorí si to nezaslúžia.

              Po niekoľkých hodinách strávených v izbe s Eleanor som mala hlavu ako balón. Jej zmysel pre módu a snahu zladiť moje tradične tmavé oblečenie s pár kúskami svetlého záblesku  jej robilo radosť a nevedela sa rozhodnúť či bielu blúzku s volánikom má priradiť k čiernej obtiahnutej sukni alebo čiernym úzkym džínsom. Navrhla som, že sme si túto dilemu mohli nechať na nudné poobedia v hoteloch no ona odmietla a nadšene vysvetlila, že každý deň ma zavedie na nejaké pekné miesto aby som sa nenudila, pretože ona tam už niekoľko krát s Louisom bola a tak chce, aby som sa tam rovnako dobre cítila aj ja. Za jej nadšenie som jej pekne poďakovala a pripomenula, že by svoju nádhernú garderóbu mohla ísť zbaliť tiež ak nechce do kufra hádzať oblečenie vtedy, keď ho Louis s vodičom auta budú nakladať do kufra. Odkedy odišla zostala som doma sama. Pri dverách čakal jeden malý kufor a v ruksaku som mala pár najnutnejších vecí. Moje vnútro zožieral zlý pocit. Akoby som niečo tušila. Na druhej strane som sa bála. Že niekto zaklope na dvere. Ja sa postavím a otvorím ich. Že uvidím nepeknú tvár, budem ich chcieť zavrieť ale nebudem môcť kvôli nohe, ktorá tomu bude zabraňovať. Budem do nich tlačiť a jediné čo sa do mojich uší dostane bude víťazný smiech. Jeho oči boli tak pekne zelené, keď sa na mňa pozrel. Stále sa však prichytím, ako po nich pátram. V tme, cez deň, osamote. A keď ich konečne nájdem, pod očami sa vytvoria malé vrásky naznačujúce úsmev. Rýchlo svoju tvár skloním, odvrátim do iného smeru aby jeho pohľad nespáľoval moje vnútro iba tým, že je otočený mojim smerom. V kľučke zahrkali kľúče a niekto vošiel do bytu. Moje telo vystrelilo z pokojnej polohy v kresle a postavilo sa. V tlmenom svetle som uvidela vysokú osobu. Samozrejme, že mi bola známa.

„Ahoj, Louis je už doma ?“ opýtal sa chrapľavým hlasom. Niečo sa mi nezdalo. Jeho reč bola zvláštna, akoby ju niečo narušovalo.

„Ešte nie. Mám pocit, že pomáha El baliť,“ odpovedala som. So zovretými päsťami som sa otočila jeho smerom, keď sa vyhýbal mojej tvári a podišiel k chladničke.

„Som zvedavý, kto zbalí jeho,“ zamumlal.

„Načo potrebuješ ľad ?“ moja otázka okamžite smerovala na vec v jeho ruke zabalenej v kuchynskej utierke.

„Na nič. Idem si ľahnúť, tak dobrú noc,“ snažil sa vykrútiť no ako okolo mňa prechádzal,  strhla som ho za rukáv košele a potiahla k sebe. Nechcela som veriť vlastným očiam. Pod okom sa mu začal vytvárať fialový monokel, na sánke mal niekoľko fľakov podobnej farby a z rozbitej spodnej pery mu tiekla krv. Moje zovretie tuhlo, všimla som si to keď ňou mierne mykal a snažil sa prebrať môj tupý pohľad na jeho tvár.

„Beth, pustíš ma ? Musím sa vyspať,“ pravou rukou chytil moju o dosť menšiu ruku keď som na jeho hánkach a prstoch uvidela malé ranky, ktoré boli dosť špinavé. Akoby sa vyváľal na špinavej ulici.

„Kto ti to urobil ?“

„Na tom nezáleží. Prosím ťa, pusť ma,“ jeho čelo sa zamračilo po tom, ako som sa prstom dotkla jeho pery. Na prste mi ostala červená značka, ktorá mi do oči nahrnula pár sĺz.

„Pýtam sa, kto ti to urobil ?“ s trasúcim sa hlasom som tvrdšie položila otázku.

„Beth...“

„Bol to on, že ?“ to, ako mi nedobrovoľne prikývol hovorilo za všetko. 

„Beth, je ti dobre ?" vydesene sa na mňa pozrel. Cítila som, ako sa mi zrýchľuje tep. Ako môj dych naberá na obrátkach a nestíham prijímať toľko vzduchu koľko by som potrebovala.

„Kľud, len pokojne dýchaj," jeho ruky silno zovierali moje predlaktie no telo sa pýtalo na zem. Snažila som sa prísť na to, čo sa so mnou deje. Nikdy sa mi nič podobne nedialo. Podlaha chladila moju pokožku, lenže môj dych sa neukľudňoval. Vnímala som, ako ma Harry rukami silno zovrel a pritlačil k svojej hrudi. Bol tiež na zemi. Prstami som zablúdila až k jeho retiazke okolo ktorej som obtočila prsty a cítila, ako jeho prsty prechádzajú po mojom chrbte a taktiež vlasoch. Cítila som sa v bezpečí.

Too Lazy

Som lenivá. Až príliš lenivá na to, aby som sa zmohla na jednodielku. A až príliš lenivá na to, aby som čo i len načala novú časť. Pri tom som doma, behám po poschodí a prízemí ako splašená sliepka a mama po mne kričí, nech sa konečne ukľudním. Ironické, že ? Ak by ste mali nejakú peknú predstavu o jednodielke, kľudne mi povedzte. Možno si to vezmem k srdcu :)

A keď si toto prečítate a prejdete až k priestoru pod článkom, ktorý obyčajne zahŕňa ďalší biely priestor v ktorom ľudia vyjadrujú svoje názory, môžte tam niečo zanechať. Chcem vedieť ako sa máte, ako trávite tieto pekné dni a ako sa vyrovnávate s tou dramatickou informáciou, že je o chvíľu škola. Môžte mi sem napísať, že máte nové topánky ak sa s tým nemáte komu zdôveriť alebo pochváliť. Môžte mi napísať, že ste okradli susedovi krík s černicami, alebo že Vás bolí brucho pretože ste sa prejedli sladkostí ako niektorí iný. (Povedzme, že ja v oboch prípadoch :D) 
Možno to je mimo debatu, ale aj vy sa tak tešíte na jeseň ? Na to, že budete chodiť vo svetroch, plášťoch a šáloch ? Ja to milujem :)

Alebo hocičo iné, ja sa len a len poteším :) Môžte mi niečo napísať aj do e-mailu :)

Takže si prosím informááácie! Ľúúúúúúbim :) ♥ xxxxx

(taká divná pesnička ktorá ma poslednou dobou chytila)
Ak sú na Vás niektoré písmenká príliš malé, kliknite si na ne a potom sa Vám to zväčší.

Ešte na koniec, ak máte tumblr alebo we♥it, kľudne ma folloľnite. Fllownem späť :)

http://someoneorotherp261.tumblr.com/

http://weheartit.com/White_Spark

Just Carry On 16.

Á, prekvapivo som sa prekonala a napísala aspoň päť strán.

Úprimne, dalo mi dosť zabrať napísať takého Matta o akého som sa v tejto časti snažila. Dúfam, že sa Vám bude páčiť.

Jedna zlatučká duša mi v komentári napísala aby sme založili tým "WE HATE MATT FOREVER"!

Vzhľadom k tomu, že som ho sama vytvorila a začala ho nemať rada s tým problém nemám :) Váš názor ?

Peknú nedeľu prajem ;) xxxxxx

     „Beth, ja neviem ako ti to mám jemne povedať, ale...musíš ísť preč,“ srdcervúca situácia sa rázom zmenila na potrebu jednej strany z ktorej som mala zmiešané pocity.

„Ale...hneď teraz? Letí teraz niečo do Los Angeles ?“ pomedzi ďalšie perličky vytekajúce z mojich očí som kládla otázky, po ktorých si Louis išiel oči vyočiť.

„Beth, počúvaj...“ začal s rukou smerujúcou ku mne, no nenechala som ho.

„Áno ja viem. Máš ma rád, ale takto to ďalej fungovať nemôže. Proste musím ísť preč. Idem sa zbaliť. S ďalšími výdavkami na mňa sa netráp, na letisko sa prejdem,“ s najdlhším potiahnutím nosa aké som dnes zo seba vydala som si vyzliekla mikinu a vyutierala do nej celú svoju zmoknutú tvár s nádejou, že nič horšie sa mi dnes už nestane.

„Nerob unáhlené závery, prosím ťa!“ zvolal na celý byt aby som to počula až do svojej izby.

„To nie je unáhlený záver. Môžem ísť aj taxíkom, zaplatím si ho,“ odpovedala som kým som zo zadnej časti skrine ťahala cestovku. S dlaňou prekrývajúcou pár očí stál opretý o dvere mojej, lepšie povedané jednej z izieb jeho a Harryho bytu a sledoval čo robím.

„Kristepane, vy ženy ste také emocionálne labilné,“ zahromžil.

„Možno by si bol aj ty keby ti niekto z minúty na minútu povedal, že sa máš vysťahovať z jeho bytu. Celkovo to aj chápem, tie hádky musia byť neúnosné a k tomu si určite nájdeš ešte niekoľko dôvodov.“

„Ja som chcel aby si odišla len na dnešnú noc, pretože odchádzame na turné a ja chcem s Eleanor stráviť nejakú tú chvíľu, ale ty sa už balíš a chceš odísť do Ameriky. Kvôli čomu ? Ani si ma nenechala dohovoriť. Navyše som odtiaľto už vykopol aj Harryho,“ povedal nahlas a mne sa všetko v hlave prevrátilo hore nohami. Ako to ? Nechce aby som odišla ? Alebo si zo mňa robí dobrý deň ?

„Takže ja nejdem nazad do L.A. ?“ smrkla som a zodvihla sa zo zeme.

„Ak tam nechceš ísť sama tak nie, nejdeš. A ani nepôjdeš, pokiaľ to nebude nutné,“ vysvetlil s trhajúcim kútikom pier.

„Bože, Louis! Videl si aká som prišla domov ? Mňa podvádza môj priateľ a ty ma ešte necháš v tom, že ma vyhadzuješ z domu ?“ s plačom som sa posadila na posteľ a sklonila tvár na ktorú sa mi prilepilo niekoľko prameňov vlasov, ktoré mi lietali okolo celej hlavy.

„Zopakuj mi ešte raz tú vetu s Mattom nech sa uistím, že ho nezabijem len kvôli poruche sluchu,“ precedil pomedzi zuby.

„Zabíjaj jedine tie chvíle kedy nie si s Eleanor a o ostatné sa postarám sama. Ďakujem,“ usmiala som sa.

„Vieš o tom, že ak by si niečo potrebovala tak sa o to ja alebo hocikto z nás môže postarať, že ?“

„Teraz to už viem a vážim si to, Louis,“ s matným úsmevom mi prešiel po vlasoch. Bol príjemný pocit vedieť, že na svete je človek alebo viac ľudí, ktorým na vás záleží a chcú pre vás nejaké to dobro. Síce po nejakých škriepkach a hádkach, no ten pocit šťastia ktorý zaleje smútok a diery po sklamaní sa nedá vymeniť za nič iné.

„Vieš čo, tak ja ti vypratám pole aby ste si mohli užiť jeden druhého a ja idem do práce,“ prstami som odplavila vlhké zvyšky plaču v očiach a nasadila úsmev, ktorý je obrana voči všetkým otázkam a pohľadom zisťujúcich čo sa stalo.

„Nechceš sa porozprávať o tých, no veď vieš...pocitoch. Ja sa na hodinku stiahnem aby si to dala zo seba von,“ neisto a nesvoj zo seba dral slová, ktoré netradične zapadajú do jeho slovníka. Z hĺbky hrdla sa mi dralo pár výbuchov smiechu no potlačila som ich nazad, aby som nespôsobila trápny moment, keď sa tak milo a starostlivo snažil o mňa postarať.

„Najviac si budem rozumieť s opilcom na druhej strane baru, ktorý mi dá tringelt. To bude dobré,“ ubezpečila som ho a znovu si nasadila tenisky, ktoré ešte pred niekoľkými minútami niesli mierne rozhádzanú osobu v mojej koži.

„A čo ak sa tam objaví Matt ?“

„V celom klube nie som sama, sú tam aj ochrankári. Keď ma začujú kričať, snáď niečo urobia. Uži si večer, dobrú,“ usmiala som sa a skôr než som bola pripravená odbíjať jeho ďalšie otázky smerované na chlapa v ktorom som sa nepekne sklamala som zavrela dvere a utekala k výťahu.

            „Beth, z akého dôvodu si znovu prišla neskoro ?“ vybalila Ashley na rovinu, kým jej plechová tácka vyletela z rúk priamo na pult. Ešte som sa nestihla ani vyzliecť z mikiny a už ma zasypávala kopou slov.

„Musela som niečo riešiť, ale som tu a viac sa to nestane,“ ubezpečila som ju.

„To rada počujem, tento mesiac je to tretí krát. Tolerujem oneskorenie sem tam, nie každý druhý deň. A odkážte Daveovi, že ho zháňa nejaká blondýna. Pri tom ako skáče pri ochrankárovi s prstami v ušiach je vážne otravná a ochrankárovi o chvíľu z toho hluku strelí gombík na saku...“ zatriasla hlavou a v mysli sa mi preháňal obraz rozmaznaného dievčatka chcejúceho všetko po čom sa jej zažiada.

„Ozaj, ako sa má princ na bielom koni ?“

„Princ na bielom koni si nevšimol, že mu princezná, keby si sa nevedela zorientovať, tým myslím seba,  utiekla a on sa ani len neobťažuje ju nájsť. Skúsiš z toho niečo vydedukovať ?“ sarkastický úsmev, ktorý som použila v Erice správne vzbudil divný pocit a trhanie ľavého obočia.

„Som čiastočne zmätená a tvoj tajomný úsmev ma ,tak ako vždy, desí“ chytalo ma nutkanie vypustiť z očí niekoľko sĺz no nemohla som zo seba robiť slabú. Nechať ho zruinovať mi priestor v hlave a považovať ho za všetko čo mám, respektíve čo som v živote mala som do svojho zoznamu budúcich povinnosti ani nezaradila. Tak ľahko mu to nedovolím.

„Stačilo by ti na rozchod to, že by si svojho priateľa videla bez hanby olizovať sa s nejakým dievčaťom pred reštauráciou ? Mimochodom reštauráciou, o ktorej mi povedal, že do nej ide pre pizzu,“ nechcela som nadviazať očný kontakt. Radšej som svoje myšlienky premieňala na slová pri tom, ako som utierala poháre a skladala ich na tácku pri tom, ako Erica búchala do pokladne.

„Ja som vedela, že je to kretén,“ Ericina päsť buchla po pulte s pobúrením v hlase, aké som u nej ešte nepočula.

„Páni, ty máš pamäť ako akváriová rybka ? Prejde šesť sekúnd a ty na všetko zabudneš ?“

„Názory sa menia, Bethany,“ odpovedala.

„Ale až tak rýchlo ?“

„Dobre, asi by som mala niečo urobiť aby som zachránila situáciu, že ? No, tak...ehm...je mi to strašne ľúto drahá, poď ku mne nech ťa objímem,“ zvýskla a prilepila sa na mňa ako žuvačka na chodník. Som rada, že to poňala takto nie ako Louis, ktorý sa chcel zmeniť na Terminátora v akcii. Poťahovala som nosom než som si stačila uvedomiť, že na chrbte cítim tri ruky namiesto dvoch. Otvorila som oči a pred tvárou so uvidela Luca vysmiatého ako lečo.

„Luc, máme tu dievčenskú chvíľu. Prečo sa nás dotýkaš ?“ varovne položila otázku Erica.

„Fajn, idem preč...To vy vždy hovoríte, že chlapi nemajú city,“ vyplazil jazyk a odišiel od nás.

Ráno

„Opatruj sa, miláčik. A pozdrav chlapcov, dobre ?“ povedala mama keď som sa ju chystala objať na rozlúčku. Noc strávená v byte jej kamarátky bola nanajvýš pohodlná aj za sprevádzajúceho faktu, že som spala na gauči.

„Jasné, pozdravím ich. Ďakujem za zvezenie Carla a aj za to, že som u vás mohla prespať,“ usmiala som sa.

„Ale, to je maličkosť. Kedykoľvek sa u mňa môžeš zastaviť,“ odpovedala. Z vďaky som objala aj ju, vystúpila a prevesila si kabelku cez plece. Ráno bolo ako vždy svieže. Mama sa menšia dovolenka skončila, preto ju Carla viezla na letisko a mňa po ceste priviezli domov. Pomalými krokmi som sa blížila k vchodu. Čakala som, že na parkovisku uvidím Harryho auto. Zvláštny pocit s prímesou smútku ovládol moju myseľ. Kvôli čomu, Bethany ? Nemáš žiadny dôvod, tak nepremýšľaj nad hlúposťami!

*pesnička*

„Beth!“ začula som spoza môjho chrbta, keď som vyšla z výťahu a vyberala kľúče z kabelky. Nie! Neotáčaj sa. Iba kráčaj dopredu a možno odíde.

„Zastav, Beth,“ zakričal z plných pľúc a mne sa hnusil čo i len jeho hlas, ktorý prenikal cez moje uši do hlavy.

„Nechaj ma,“ odvrkla som. Jeho dlhé nohy boli nútené urobiť iba pár krokov aby sa dostali až ku mne.

„Prečo mi nedvíhaš telefón ? A kde si dnes spala ?“ vyzvedal, akoby ho to bolo vážne zaujímalo. Moja nálada vážne nespĺňala kritéria preto, aby som sa mu spovedala a nanajvýš nie po tom, čo sa mu uráčilo včera bez hanby urobiť.

„Nie som povinná sa ti spovedať ani ti nič vysvetľovať,“ zovreté pery na mojej tvári mu mali jasne dať najavo, aby svoju prítomnosť prerušil odchodom.

„Tak tu sa zastavíme,“ prsty obmotal okolo môjho zápästia a silno ich stlačil. Zabránil mi vojsť do bytu, potiahol ma od dverí a zastavila som pritlačená na jeho hrudi. Výška mu dávala navrch, nebolo pre mňa možné sa vymániť z jeho zovretia.

„Aspoň vidím, akí úbohí dokážeš byť,“ povedala som cez zaťaté zuby.

„Deje sa niečo, miláčik ?“ arogantne sa uškrnul. Zápästie ma začalo bolieť, už teraz chytalo červenkastú farbu.

„Deje, tvoja krásna čiernovláska čaká kedy jej prinesieš raňajky.“

„Áh, Kylea. Ešte spí, mali sme rušnú noc,“ mykol obočím. Keby som mala viac síl, nezvíjala a nemračila sa od bolesti tak by so bola schopná aspoň zabúchať na dvere.

„Zabehol si po pizzu, tak ako včera ?“

„Vieš, niekedy sa potreby oboch strán rozchádzajú. Tak ako u nás, zlatko,“ zamával mihalnica a čím ďalej, tým viac sa mi hnusil.

„Preto si sa so mnou nemohol rozísť ako normálni chlap ?“

„Hm, nie. Aj tak by si sa to dozvedela skôr či neskôr. Bavilo ma čas od času byť romantický. Navyše, nášmu vzťahu tvoje okolie veľmi neprialo. Zvlášť Harry, ten nebol rád keď ma s tebou videl,“

„Prečo ho tu zaťahuješ ?“

„Pretože si sa nepáčila iba mne, ale aj niekomu inému. Preňho si so mnou nechcela nič mať ? Mala si toho dosť doma ?“ ešte viac zovrel svoj stisk. Nechápem, kvôli čomu som mu jednoducho niekam nekopla a nezavolala niekoho pre pomoc. Druhá polovica zo mňa nechápala, že nikto nepočul ako hlasno sme viedli náš rozhovor.

„Nevymýšľaj si hlúposti, prosím ťa. Už viem o tvojej milej spoločníčke, takže by si ma mohol nechať na pokoji. Pusť ma!“ zvolala som na celú chodbu a trhla rukou.

„Ale, ale. Pomaly, Beth. Načo ten krik ? Veď ja pôjdem...o chvíľu,“ uškrnul sa.

„Povedala ti jasne, že ju máš pustiť,“ chrapľavý hlas zalial celú chodbu keď som zovrela pery a snažila sa uvoľniť si ruku.

„Harry, aká milá spoločnosť,“ usmial sa naňho.

„Potrebuješ to vyhláskovať, aby si jej tú ruku pustil ?“ podišiel k nemu a tak sa dostal dosť blízko ku mne, aby som cítila jeho vôňu. Môj mozog nestíhal spracúvať to, čo sa dialo. Sústredil sa na toho kučeravého chlapca, ktorý sa po prosbách akoby zázrakom zjavil vo dverách výťahu.  Síce by to v nedávnej minulosti bol posledný človek, ktorého by som požiadala o pomoc, no teraz mi to bolo fuk.

„Fajn, fajn. Rozumiem, mám odísť,“ neprestával so svojimi grimasami do ktorých, keby som mala viac guráže, by som najradšej zaborila svoju tenisku.

„Trvalo ti to,“ skonštatoval Harry, kým som sledovala Mattov chrbát ako sa od nás vzďaľuje.

„Pekne si ju chrániš, ako dlho to už spolu ťaháte ? Aj za mojim chrbtom ?“ otočil sa a stlačil tlačidlo na výťahu. Harry pohľadom zakotvil na jeho postave, vyhrnul si rukávy na bielom tričku a už sa chcel za ním vybrať.

„Nechaj toho kreténa, prosím ťa,“ chytila som ho za druhu ruku a snažila sa ho udržať na mieste.

„Prajem krásny zvyšok dňa,“ na sarkastické pripomienky Harry odpovedal zovretou sánkou a zaťatými päsťami.

„Choď dnu Harry, skôr než urobíš nejakú blbosť,“ požiadala som ho, keď som sa konečne odhodlala domknúť dvere a vojsť dnu. Harry sa nepomohol ani o milimeter, sledoval čísla na výťahu a až kým sa nezastavil na prízemí, neposlúchal ma a nechcel vojsť dnu. 

Here again :)

Pozdravujem :)

Viem, neozvala som sa dva týždne ale nebolo to celé na mne.

Priznám sa, že som celý čas bola v nemocnici. Necítim sa na to aby som tu vypisovala všetko čo sa udialo takže len tak v skratke. Je mi podstatne lepšie, konečne som sa vrátila domov a musím "oddychovať" Na PC budem tráviť minimum času takže Vás chcem poprosiť o trpezlivosť pretože neviem, kedy sa tu objaví nová časť. Nápadov mám dosť len to bude chvíľku trvať. Takže dúfam, že to zvládnete ale určite sem pribudne aspoň niečo maličké ako jednodielka alebo niečo také :) Na krásne komentáre určite odpíšem, len teraz musím nasadiť klobúk na hlavu a tajne sa vypariť z domu pretože nemôžem byť na slnku. Držte prsty :D

 Prajem pekné prázdniny ;) ♥ xxx