Just Carry On 16.

Á, prekvapivo som sa prekonala a napísala aspoň päť strán.

Úprimne, dalo mi dosť zabrať napísať takého Matta o akého som sa v tejto časti snažila. Dúfam, že sa Vám bude páčiť.

Jedna zlatučká duša mi v komentári napísala aby sme založili tým "WE HATE MATT FOREVER"!

Vzhľadom k tomu, že som ho sama vytvorila a začala ho nemať rada s tým problém nemám :) Váš názor ?

Peknú nedeľu prajem ;) xxxxxx

     „Beth, ja neviem ako ti to mám jemne povedať, ale...musíš ísť preč,“ srdcervúca situácia sa rázom zmenila na potrebu jednej strany z ktorej som mala zmiešané pocity.

„Ale...hneď teraz? Letí teraz niečo do Los Angeles ?“ pomedzi ďalšie perličky vytekajúce z mojich očí som kládla otázky, po ktorých si Louis išiel oči vyočiť.

„Beth, počúvaj...“ začal s rukou smerujúcou ku mne, no nenechala som ho.

„Áno ja viem. Máš ma rád, ale takto to ďalej fungovať nemôže. Proste musím ísť preč. Idem sa zbaliť. S ďalšími výdavkami na mňa sa netráp, na letisko sa prejdem,“ s najdlhším potiahnutím nosa aké som dnes zo seba vydala som si vyzliekla mikinu a vyutierala do nej celú svoju zmoknutú tvár s nádejou, že nič horšie sa mi dnes už nestane.

„Nerob unáhlené závery, prosím ťa!“ zvolal na celý byt aby som to počula až do svojej izby.

„To nie je unáhlený záver. Môžem ísť aj taxíkom, zaplatím si ho,“ odpovedala som kým som zo zadnej časti skrine ťahala cestovku. S dlaňou prekrývajúcou pár očí stál opretý o dvere mojej, lepšie povedané jednej z izieb jeho a Harryho bytu a sledoval čo robím.

„Kristepane, vy ženy ste také emocionálne labilné,“ zahromžil.

„Možno by si bol aj ty keby ti niekto z minúty na minútu povedal, že sa máš vysťahovať z jeho bytu. Celkovo to aj chápem, tie hádky musia byť neúnosné a k tomu si určite nájdeš ešte niekoľko dôvodov.“

„Ja som chcel aby si odišla len na dnešnú noc, pretože odchádzame na turné a ja chcem s Eleanor stráviť nejakú tú chvíľu, ale ty sa už balíš a chceš odísť do Ameriky. Kvôli čomu ? Ani si ma nenechala dohovoriť. Navyše som odtiaľto už vykopol aj Harryho,“ povedal nahlas a mne sa všetko v hlave prevrátilo hore nohami. Ako to ? Nechce aby som odišla ? Alebo si zo mňa robí dobrý deň ?

„Takže ja nejdem nazad do L.A. ?“ smrkla som a zodvihla sa zo zeme.

„Ak tam nechceš ísť sama tak nie, nejdeš. A ani nepôjdeš, pokiaľ to nebude nutné,“ vysvetlil s trhajúcim kútikom pier.

„Bože, Louis! Videl si aká som prišla domov ? Mňa podvádza môj priateľ a ty ma ešte necháš v tom, že ma vyhadzuješ z domu ?“ s plačom som sa posadila na posteľ a sklonila tvár na ktorú sa mi prilepilo niekoľko prameňov vlasov, ktoré mi lietali okolo celej hlavy.

„Zopakuj mi ešte raz tú vetu s Mattom nech sa uistím, že ho nezabijem len kvôli poruche sluchu,“ precedil pomedzi zuby.

„Zabíjaj jedine tie chvíle kedy nie si s Eleanor a o ostatné sa postarám sama. Ďakujem,“ usmiala som sa.

„Vieš o tom, že ak by si niečo potrebovala tak sa o to ja alebo hocikto z nás môže postarať, že ?“

„Teraz to už viem a vážim si to, Louis,“ s matným úsmevom mi prešiel po vlasoch. Bol príjemný pocit vedieť, že na svete je človek alebo viac ľudí, ktorým na vás záleží a chcú pre vás nejaké to dobro. Síce po nejakých škriepkach a hádkach, no ten pocit šťastia ktorý zaleje smútok a diery po sklamaní sa nedá vymeniť za nič iné.

„Vieš čo, tak ja ti vypratám pole aby ste si mohli užiť jeden druhého a ja idem do práce,“ prstami som odplavila vlhké zvyšky plaču v očiach a nasadila úsmev, ktorý je obrana voči všetkým otázkam a pohľadom zisťujúcich čo sa stalo.

„Nechceš sa porozprávať o tých, no veď vieš...pocitoch. Ja sa na hodinku stiahnem aby si to dala zo seba von,“ neisto a nesvoj zo seba dral slová, ktoré netradične zapadajú do jeho slovníka. Z hĺbky hrdla sa mi dralo pár výbuchov smiechu no potlačila som ich nazad, aby som nespôsobila trápny moment, keď sa tak milo a starostlivo snažil o mňa postarať.

„Najviac si budem rozumieť s opilcom na druhej strane baru, ktorý mi dá tringelt. To bude dobré,“ ubezpečila som ho a znovu si nasadila tenisky, ktoré ešte pred niekoľkými minútami niesli mierne rozhádzanú osobu v mojej koži.

„A čo ak sa tam objaví Matt ?“

„V celom klube nie som sama, sú tam aj ochrankári. Keď ma začujú kričať, snáď niečo urobia. Uži si večer, dobrú,“ usmiala som sa a skôr než som bola pripravená odbíjať jeho ďalšie otázky smerované na chlapa v ktorom som sa nepekne sklamala som zavrela dvere a utekala k výťahu.

            „Beth, z akého dôvodu si znovu prišla neskoro ?“ vybalila Ashley na rovinu, kým jej plechová tácka vyletela z rúk priamo na pult. Ešte som sa nestihla ani vyzliecť z mikiny a už ma zasypávala kopou slov.

„Musela som niečo riešiť, ale som tu a viac sa to nestane,“ ubezpečila som ju.

„To rada počujem, tento mesiac je to tretí krát. Tolerujem oneskorenie sem tam, nie každý druhý deň. A odkážte Daveovi, že ho zháňa nejaká blondýna. Pri tom ako skáče pri ochrankárovi s prstami v ušiach je vážne otravná a ochrankárovi o chvíľu z toho hluku strelí gombík na saku...“ zatriasla hlavou a v mysli sa mi preháňal obraz rozmaznaného dievčatka chcejúceho všetko po čom sa jej zažiada.

„Ozaj, ako sa má princ na bielom koni ?“

„Princ na bielom koni si nevšimol, že mu princezná, keby si sa nevedela zorientovať, tým myslím seba,  utiekla a on sa ani len neobťažuje ju nájsť. Skúsiš z toho niečo vydedukovať ?“ sarkastický úsmev, ktorý som použila v Erice správne vzbudil divný pocit a trhanie ľavého obočia.

„Som čiastočne zmätená a tvoj tajomný úsmev ma ,tak ako vždy, desí“ chytalo ma nutkanie vypustiť z očí niekoľko sĺz no nemohla som zo seba robiť slabú. Nechať ho zruinovať mi priestor v hlave a považovať ho za všetko čo mám, respektíve čo som v živote mala som do svojho zoznamu budúcich povinnosti ani nezaradila. Tak ľahko mu to nedovolím.

„Stačilo by ti na rozchod to, že by si svojho priateľa videla bez hanby olizovať sa s nejakým dievčaťom pred reštauráciou ? Mimochodom reštauráciou, o ktorej mi povedal, že do nej ide pre pizzu,“ nechcela som nadviazať očný kontakt. Radšej som svoje myšlienky premieňala na slová pri tom, ako som utierala poháre a skladala ich na tácku pri tom, ako Erica búchala do pokladne.

„Ja som vedela, že je to kretén,“ Ericina päsť buchla po pulte s pobúrením v hlase, aké som u nej ešte nepočula.

„Páni, ty máš pamäť ako akváriová rybka ? Prejde šesť sekúnd a ty na všetko zabudneš ?“

„Názory sa menia, Bethany,“ odpovedala.

„Ale až tak rýchlo ?“

„Dobre, asi by som mala niečo urobiť aby som zachránila situáciu, že ? No, tak...ehm...je mi to strašne ľúto drahá, poď ku mne nech ťa objímem,“ zvýskla a prilepila sa na mňa ako žuvačka na chodník. Som rada, že to poňala takto nie ako Louis, ktorý sa chcel zmeniť na Terminátora v akcii. Poťahovala som nosom než som si stačila uvedomiť, že na chrbte cítim tri ruky namiesto dvoch. Otvorila som oči a pred tvárou so uvidela Luca vysmiatého ako lečo.

„Luc, máme tu dievčenskú chvíľu. Prečo sa nás dotýkaš ?“ varovne položila otázku Erica.

„Fajn, idem preč...To vy vždy hovoríte, že chlapi nemajú city,“ vyplazil jazyk a odišiel od nás.

Ráno

„Opatruj sa, miláčik. A pozdrav chlapcov, dobre ?“ povedala mama keď som sa ju chystala objať na rozlúčku. Noc strávená v byte jej kamarátky bola nanajvýš pohodlná aj za sprevádzajúceho faktu, že som spala na gauči.

„Jasné, pozdravím ich. Ďakujem za zvezenie Carla a aj za to, že som u vás mohla prespať,“ usmiala som sa.

„Ale, to je maličkosť. Kedykoľvek sa u mňa môžeš zastaviť,“ odpovedala. Z vďaky som objala aj ju, vystúpila a prevesila si kabelku cez plece. Ráno bolo ako vždy svieže. Mama sa menšia dovolenka skončila, preto ju Carla viezla na letisko a mňa po ceste priviezli domov. Pomalými krokmi som sa blížila k vchodu. Čakala som, že na parkovisku uvidím Harryho auto. Zvláštny pocit s prímesou smútku ovládol moju myseľ. Kvôli čomu, Bethany ? Nemáš žiadny dôvod, tak nepremýšľaj nad hlúposťami!

*pesnička*

„Beth!“ začula som spoza môjho chrbta, keď som vyšla z výťahu a vyberala kľúče z kabelky. Nie! Neotáčaj sa. Iba kráčaj dopredu a možno odíde.

„Zastav, Beth,“ zakričal z plných pľúc a mne sa hnusil čo i len jeho hlas, ktorý prenikal cez moje uši do hlavy.

„Nechaj ma,“ odvrkla som. Jeho dlhé nohy boli nútené urobiť iba pár krokov aby sa dostali až ku mne.

„Prečo mi nedvíhaš telefón ? A kde si dnes spala ?“ vyzvedal, akoby ho to bolo vážne zaujímalo. Moja nálada vážne nespĺňala kritéria preto, aby som sa mu spovedala a nanajvýš nie po tom, čo sa mu uráčilo včera bez hanby urobiť.

„Nie som povinná sa ti spovedať ani ti nič vysvetľovať,“ zovreté pery na mojej tvári mu mali jasne dať najavo, aby svoju prítomnosť prerušil odchodom.

„Tak tu sa zastavíme,“ prsty obmotal okolo môjho zápästia a silno ich stlačil. Zabránil mi vojsť do bytu, potiahol ma od dverí a zastavila som pritlačená na jeho hrudi. Výška mu dávala navrch, nebolo pre mňa možné sa vymániť z jeho zovretia.

„Aspoň vidím, akí úbohí dokážeš byť,“ povedala som cez zaťaté zuby.

„Deje sa niečo, miláčik ?“ arogantne sa uškrnul. Zápästie ma začalo bolieť, už teraz chytalo červenkastú farbu.

„Deje, tvoja krásna čiernovláska čaká kedy jej prinesieš raňajky.“

„Áh, Kylea. Ešte spí, mali sme rušnú noc,“ mykol obočím. Keby som mala viac síl, nezvíjala a nemračila sa od bolesti tak by so bola schopná aspoň zabúchať na dvere.

„Zabehol si po pizzu, tak ako včera ?“

„Vieš, niekedy sa potreby oboch strán rozchádzajú. Tak ako u nás, zlatko,“ zamával mihalnica a čím ďalej, tým viac sa mi hnusil.

„Preto si sa so mnou nemohol rozísť ako normálni chlap ?“

„Hm, nie. Aj tak by si sa to dozvedela skôr či neskôr. Bavilo ma čas od času byť romantický. Navyše, nášmu vzťahu tvoje okolie veľmi neprialo. Zvlášť Harry, ten nebol rád keď ma s tebou videl,“

„Prečo ho tu zaťahuješ ?“

„Pretože si sa nepáčila iba mne, ale aj niekomu inému. Preňho si so mnou nechcela nič mať ? Mala si toho dosť doma ?“ ešte viac zovrel svoj stisk. Nechápem, kvôli čomu som mu jednoducho niekam nekopla a nezavolala niekoho pre pomoc. Druhá polovica zo mňa nechápala, že nikto nepočul ako hlasno sme viedli náš rozhovor.

„Nevymýšľaj si hlúposti, prosím ťa. Už viem o tvojej milej spoločníčke, takže by si ma mohol nechať na pokoji. Pusť ma!“ zvolala som na celú chodbu a trhla rukou.

„Ale, ale. Pomaly, Beth. Načo ten krik ? Veď ja pôjdem...o chvíľu,“ uškrnul sa.

„Povedala ti jasne, že ju máš pustiť,“ chrapľavý hlas zalial celú chodbu keď som zovrela pery a snažila sa uvoľniť si ruku.

„Harry, aká milá spoločnosť,“ usmial sa naňho.

„Potrebuješ to vyhláskovať, aby si jej tú ruku pustil ?“ podišiel k nemu a tak sa dostal dosť blízko ku mne, aby som cítila jeho vôňu. Môj mozog nestíhal spracúvať to, čo sa dialo. Sústredil sa na toho kučeravého chlapca, ktorý sa po prosbách akoby zázrakom zjavil vo dverách výťahu.  Síce by to v nedávnej minulosti bol posledný človek, ktorého by som požiadala o pomoc, no teraz mi to bolo fuk.

„Fajn, fajn. Rozumiem, mám odísť,“ neprestával so svojimi grimasami do ktorých, keby som mala viac guráže, by som najradšej zaborila svoju tenisku.

„Trvalo ti to,“ skonštatoval Harry, kým som sledovala Mattov chrbát ako sa od nás vzďaľuje.

„Pekne si ju chrániš, ako dlho to už spolu ťaháte ? Aj za mojim chrbtom ?“ otočil sa a stlačil tlačidlo na výťahu. Harry pohľadom zakotvil na jeho postave, vyhrnul si rukávy na bielom tričku a už sa chcel za ním vybrať.

„Nechaj toho kreténa, prosím ťa,“ chytila som ho za druhu ruku a snažila sa ho udržať na mieste.

„Prajem krásny zvyšok dňa,“ na sarkastické pripomienky Harry odpovedal zovretou sánkou a zaťatými päsťami.

„Choď dnu Harry, skôr než urobíš nejakú blbosť,“ požiadala som ho, keď som sa konečne odhodlala domknúť dvere a vojsť dnu. Harry sa nepomohol ani o milimeter, sledoval čísla na výťahu a až kým sa nezastavil na prízemí, neposlúchal ma a nechcel vojsť dnu.