Just Carry On 17.

Dámy, myslela som že to dokážem zbúchať aspoň na štyri strany a aha! Šesť a pol strany. WHAT ?

Dúfam, že sa Vám bude nová časť páčiť. Snáď ma nezačnete nenávidieť po tom ako si to prečítate a zistite, čo som tam porobila za neplechu. Pardón...

Nerada to pripomínam, ale do školy ostáva iba 13 dní. Ako sa na to pripravujete ? 
Ja sa držím aby som nerozmýšľala nad jesenným vzhľadom na blogu a aj v mojej izby, ktorý ma tak strašne láka :(

Ďalší dôvod, prečo ma spacifikovať. Už som ticho, užite si časť :)

Papa :) ♥ xxxxxxxx

                                                                    Pesnička

              Harry za sebou zavrel ťažké dvere hneď ako výťah zastavil na prízemí. Otočil sa ku mne a usmial. Znepokojili ma jeho jamky lícach no na druhej strane ma zalial príjemný pocit. Taký pocit, ktorý veľmi neviem popísať. Opretá o stenu som sledovala ako sa na mňa díva a odhŕňa malé pramienky vlasov z mojej tváre, ktoré zalialo niekoľko sĺz po tom, ako som ho žiadala aby šiel do bytu. Sklonila som hlavu a naklonila ju na stranu. Pochopil, že mi jeho dotyk bol na tvári cudzí. Rozumel, že som si priala aby ju stiahol. Bola som vďačná.

Vyzula som sa. Bosými nohami som prešla podlahou až k pohovke, na ktorú som sa posadila. Za obeť mi padol jeden z vankúšov. Pritlačila som si ho k bruchu, nadvihla nohy a pritisla ich naňho. Rukami som obmotala kolená a bradu položila na vrch. Harry stál neďaleko mňa a hlavou sa opieral o stenu. Sledovala som ho kútikom oka. Nevšimol si, že ho pozorujem. Jeho hruď sa nadvíhala pravidelne ale príliš rýchlo. Na zavretých očiach sa mu triasli mihalnice a ruky mu kľudne odpočívali vo vreckách na nohaviciach. Len čo mu spod viečok vykukli zelené zorničky, svoj pohľad som uprela pred seba. Zrejme ani jeden z nás nebol schopný povedať niečo, čo by toho druhého nejako uspokojilo. Prestala som si to myslieť vtedy, keď sa jeho chrbát odlepil od steny a pohol sa dopredu. Rýchlo som zavrela oči a snažila sa vyzerať tak, akoby som doteraz len hlúpo rozmýšľala nad tým čo sa stalo. Opak bol pravdou. Jediné čo som si priala bolo vymazať ho z mojej mysle. Z môjho živote. Akoby som ho v živote nestretla. Nepočula som nič. Ani šum, ani zvuk dverí a ani kroky. Neisto som otvárala oči a kým som ťahala pohľad od spodu nahor, zastavila som sa na ružových a vykrojených perách, ktoré zdobili tvár môjho spolubývajúceho.

„Ukáž, prosím...“ vyslovil po tom, čo sa chcel dotknúť môjho zápästia, ktoré som ihneď po dotyku odtiahla a schúlila pri zložených nohách.

„Nemusím,“ šepla som do ticha.

„Prestaň a nechaj ma sa na to pozrieť. Beth, no tak. Nemusíš sa už báť...“ jeho slová ma mali ukľudniť, ale oni ma naopak znepokojili. Nebolo zvykom aby sa ku mne správal milo, aby sa ku mne prihováral tichým hlasom. Očami sa na mňa zdola pozrel a roztiahol pery.

„Nemusíš sa o mňa starať. Nemáš to za povinnosti,“ po tom čo som zakašľala a zachrípnutým hlasom od kriku som mu odpovedala.

„Ja chcem, ani ty mi v tom nezabrániš,“ odpovedal. Uvedomoval si, že môj pohľad ho spaľuje keď mal v dlani padnuté moje pravé zápästie. Našťastie nie to, ktoré som mala porezané.

„Ale ja nechcem, aby si si o mňa robil starosti. Prestaň,“ prikázala som mu. Pozastavil sa nad mojou pripomienkou a usmial sa na nej. Nerobilo mu problémy usmiať sa ani v tých ťažkých momentoch. Preňho to vlastne ťažký moment ani byť nemusel.

„Prečo sa správaš tak milo ? Nemáš na to najmenší dôvod,“ šepla som.

„Pretože aj taká sviňa, ako si si ma vykreslila, môže byť vo vnútri iný človek,“ pripomenul mi a stiahol rukáv, ktorý prikryl červené odtlačky na zápästí. Hanbila som sa. Za všetko, za seba a za hlúposť ktorú som na sebe ukazovala. Primitívnosť, ktorou som ho urážala za to všetko, čo pre mňa teraz spravil.

„Nestaraj sa o mňa, nezaslúžim si to. Nechcem...,“ vybehla som z medzery medzi jeho kolenami v ktorej som mala položené svoje nohy a prekročila jeho stehno.

 „Keď si ma videl na chodbe mal si sa radšej vrátiť do výťahu. Už aj tak som ti dosť dlžná,“ so slzou na kraji som odpovedala a prešla popri jedálenskému stolu k svojej izbe.

„Takže som ho mal radšej nechať, nech ti zlomí ruku ? Jediné čo by mi stačilo je prosté ďakujem,“ postavil sa zo svojho miesta a chcel sa ku mne priblížiť. O koľko krokov sa posunul dopredu, o toľko krokov som ja cúvla dozadu. Pätou som zacítila stenu a tak som nemohla pokračovať ďalej. Harry využil príležitosť a posúval sa dopredu. Zastavil však v primeranej vzdialenosti, ktorú som aj ja považovala za znesiteľnú. Všimol si, že sa chvejem a všetky jeho dotyky, hoci aj nepatrné a myslené v dobrej viere, sú pre mňa ako rany bičom.

„Nemôžem ti poďakovať. Nemôžem sa zmôcť ani na obyčajný úsmev pretože som ti už toho dlžná tak veľa, že neznesiem aby sa ten dlh ešte viac zväčšoval, chápeš to ?“ zvolala som aby sa konečne prebudil z omylu v ktorom žil.

„Nie si mi nič dlžná. Priatelia to pre seba robia,“ zmeravela som keď ma zaradil do okruhu svojich priateľov. Osobu, ktorá by mi povedala že sa toto v budúcnosti stane by som zrejme vysmiala.

„Práveže som ti toho dlžná až príliš veľa. Nechajme to tak a robme akoby sa nič nestalo. Naďalej sa ignorujme kým si nezoženiem nejaký podnájom. Prosím...“ vydýchla som a chcela prerušiť svoju prítomnosť v jeho okruhu.

„Nie!“ povedal ráznym tónom a svoje dlhé prsty obmotal okolo môjho zápästia. Sykla som. Vytrhla som ho z jeho dlane a chytila si ho svojou aby sa bolesť čo najviac zmiernila. Z očí sa mi statočnou silou vydrala ďalšia slza. Ubíjalo ma to, videla som jeho nepekný výraz.

„Prepáč mi to, ja som nechcel...“ zašepkal.

„Nezáleží na tom. Len ma nechaj samú, to bude najlepšie.“

„Prestaň s tou nedostupnosťou voči mne. Chcem sa s tebou normálne pozhovárať, tak prečo sa stále snažíš byť tak chladná. Zachránil som ťa pred tým kreténom, povedal som ti, že ťa podvádzal len a len pre tvoje dobro a namiesto toho, aby si mi pomohla s týmto celým problémom sa len skrývaš za dlhom, ktorý v mojich očiach ani neexistuje,“  jeho oči boli príliš rozhnevané na to, aby sa z jedného okamihu na druhý len tak upokojili. Nevedela som ich zastaviť, ani jeho ústa či myšlienky ktoré sa mu preháňali. Jediné čo som od neho chcela bolo ticho, len pár minút ktoré by mi poskytli útočisko od všetkých spomienok na Matta. Od Harryho náklonnosti k priateľstvu so mnou a tak isto od všetkých otázok, ktorými by ma všetci zahrnuli.

„Tak fajn. Ďakujem. Ďakujem ti za to, že si sa ma zastal. Ďakujem ti za to, že si mi o všetkom povedal a nenechal Matta zo mňa robiť najväčšiu hus na svete. A ďakujem ti aj za to, že si dokázal zavrieť oči pred všetkým čo som ti urobila. Ja to nedokážem. A vždy mi niečo v hlave bude brániť pri tom, ak by som sa k tebe chcela správať milo. Jednoducho to nejde. Tak mi to, prosím ťa, prepáč,“ so slzami na kraji som zo seba konečne dokázala dostať pár súvislých viet, ktoré mali Harrymu objasniť môj postoj.

„Mne je to jedno, ja svoj postoj nezmením. Môžeš ma presviedčať ty a aj hocikto iný. Ty nemusíš, ak to nedokážeš,“ Nepochopil to. Bolo to očividné, že tomu chápať nechcel. Nevedel zaregistrovať to, že sa pred ním hanbím stáť ? Vždy keď sa na mňa pozrie mám pocit, že zo mňa niečo chýba. Že pred ním stojím celkom nahá, bez akejkoľvek obrany, ktorú by som mohla použiť. Lenže on sa zo mňa nesmeje. Neprikladá môjmu rozchodu toľko pozornosti ako som myslela. Chce mi pomôcť. Snaží sa, aby som sa cítila lepšie, ja to však nechcem. Nechcem, aby ma rečami ukľudnil a nahuckal, že je všetko v poriadku a zabudnuté. Chcem si pamätať, že som mu robila napriek zatiaľ čo on mi robil napriek tiež, no pomohol v najťažších chvíľach. A čo môžem ja ? Hrať sa na hlúpu ? To ani nemusím, ja som!

               Moje tušenia sa vyplnili. Celú noc som nedokázala zažmúriť oka, prehadzovala som sa z jednej strany na druhú a niekoľko krát z postele vyliezla a zase sa do nej vrátila. Povery o tom, že ak vypijete mlieko tak sa vám bude lepšie spať som vykopla aj s ostatnou nádejou von z okna a napochodovala do svojej izby nazad. O pol tretej som počula Louisa s doprovodom v zostave jedine s Eleanor ako sa obaja chichúňajúc a tíšením toho druhého snažia bez zbúrania akejkoľvek časti nábytku dostať do izby. Mohli prejsť ako stádo splašených koňov cez obývačku, polámať stolík aj s lampami a nikomu by to nevadilo pretože aj tak som ja a ani osoba v izbe vedľa nespala. Niekoľkokrát som počula ako jeho päsť narazila do rámu postele a ako sa tečúca voda obtierala o umývadlo. Predchádzajúce chvíle nedali spánok ani jednému z nás.

 „Haló ? Beth ? Ešte spíš ?“ ozvalo sa z telefónu ktorý som nechala ležať pri mojom uchu. Nechcelo sa mi vynaložiť až toľko síl aby som si ho pridržala pri uchu. Zaynov hlas švitoril hneď zrána blaženým tónov zatiaľ čo mne sa nechcelo ani zhlboka nadýchnuť.

„Uhm, ešte spím a zodvihlo ti moje námesačné ja stojace v strede balkóna iba v spodnom prádle.“

„Je ironická so štipkou otrávenosti. Dnes to bude ťažký deň, chlapci,“ aj cez to, že zakryl mikrofón som to počula no cez to, že sú ku mne vždy takí milý som sa to rozhodla ignorovať.

„Daj to sem. To som ja, Liam. Dobré ránko prajem, slniečko,“ rovnako energicky sa mi prihovoril. Prečo vynakladajú toľko energie len do telefonátu ?

„Nesnaž sa, nejde ti to,“ rozospatým hlasom som odpovedala.

„Moja drahá, bola by si tak milá, využila všetku lásku ktorou nás zalievaš a ktorú k nám cítiš a vložila ju do pohybu smerujúcemu k telefónu aby si nám odomkla vchodové dvere, prosím ?“

„Ešte že vieš svoje potreby tak pekne skomponovať a zmanipulovať ľudí vo svoj prospech. Som tam do desiatich minút. Ak nie, volaj domovníka,“ zložila som a nenechala mu priestor pre protesty. Kým som si natiahla všetky svaly, zhundrala všetky veselé farby ktoré by som mohla nahradiť tmavšími a poprehadzovala všetko oblečenie zo stoličky do skrine aby moja izba vyzerala trochu dievčensky, až po tom som sa dokázala donútiť ísť im otvoriť dvere.

„Mrzí nás to, Louis nám to povedal. Priniesli sme sladkosti, zmrzlinu, dokonca aj čipsi ak by si na ne mala chuť a kupón na pizzu v hodnote päť libier, ktorý sme našli na parkovisku,“ vyškeril sa Niall. No neurobí tento blonďaví Ír niekomu krajší deň ? Paže obmotal popri mojich rebrách a nadvihol do vzduchu. Je milé vedieť, že vás niekto môže povzbudiť len takýmito jednoduchými gestami.

„To parkovisko si si mohol odpustiť,“ štuchol doňho Zayn pred tým, než stihol vystriedať Liama a vyjadril mi neúprimnú sústrasť voči môjmu rozpadnutému vzťahu a voči Mattovi sa vyjadril ako o obyčajnom sedliakovi, ktorí si neváži ženy.

„Prečo vám stále musím chodiť otvárať ja ?“ opýtala som sa pri tom, ako som sa zhodila na jedno z kresiel a obdivovala svoje papuče v tvare krokodíla ktoré som dostala od Dan a El.

„Pretože jedine ty nás máš natoľko rada aby si svoje končatiny vytiahla z postele o pol desiatej ráno a prišla nám otvoriť s piesňou v srdci a úsmevom na perách,“ odpovedal Liam monitorujúc televízor.

„Ty si dnes na raňajky zjedol romanticko-milú kašu alebo máš len príliš dobrú náladu ? A ako to, že vám nerobí žiadne problémy tak skoro vstať ?“ podozrievavo som sa opýtala.

„Veď ideme na turné. To je proste bomba!“ rozplýval sa Zayn a vynechal odpoveď na moju ďalšiu otázku.

„Dobré ránko, vy ste už tu ?“ prekvapený Louis sa vyškriabal zo svojej izby a ruka v ruke s nie príliš nadšenou Eleanor sa pripojili k našej malej diskusii.

„Moja drahá, je mi to veľmi ľúto. Určite si nájdeš lepšieho chlapa než bol tento. AK nie, nájdem ti ho sama, súhlasíš ?“ Eleanor sa rozbehla a nebolo v ľudských silách ju zastaviť. Jej objatie bolo tak tesné, že mi na niekoľko sekúnd skoro zabránilo dýchať.

„Ak myslíš,“ pokrčila som plecami.

„Neboj sa, v New Yorku je plno chlapov. El má kopu kontaktov,“ nechápavým pohľadom som naznačila aby prestali v mojej prítomnosti hovoriť v šifrách a by používali zrozumiteľné slová. V tej chvíli sa otvorili dvere Harryho izby a jeho postava zastavila tesne pri stene.

„Zdravím,“ nadvihol ruku. Ešte s rozospatým očami sa zastavil na mne a usmial. Nepatrne mi trhlo kútikom úst, no nedovolila som aby si to niekto všimol.

„No počkať, čo ja budem robiť v New Yorku ? Načo by som tam išla ?“ spozornela som keď mi niečo nesedelo. Čo zase naplánovali za mojim chrbtom ?

„No veď s nami. Aspoň na dva týždne, taká menšia dovolenka,“ vysvetľoval Louis, kým mi El plietla vlasy.

„Nie!“ rázne som odmietla.

„Skvelé... hej halo! Akoto, že nie ?“ roztrešťal sa.

„Mám trvalé zamestnanie, ktoré vyžaduje moju prítomnosť. To je len taká maličkosť, však ?“ tajomný úsmev všetkých štyroch prítomných mi prezradil, že kým sa tu ja rozdrapujem a odmietam pozvánky na medzinárodný výlet, oni si pískajú a vedia, že všetko je už dopredu naplánované a moje nesúhlasy sú len akousi formalitou na ktorú boli pripravení.

„Povedzme si to tak, že na tvoj odchod je všetko pripravené a ty nie povedať nemôžeš,“ usmial sa Zayn.

„Tak počúvaj. Nie, nie, nie, nie, nie, nie, nie, nie!“ opätovala som mu úsmev, kým jeho povädol a premenil sa na prižmúrené oči naštvaného staršieho brata, ktorého prekabátila malá sestra.

„Predsa to len mohla povedať,“ skonštatoval Niall s úsmevom.

„Pozrite, ja si veľmi vážim, že ma chcete niekam vziať. Ak je to len kvôli tomu, že som sa s niekým rozišla tak sa vám kvôli mne neoplatí rozhadzovať peniaze. Ja si tu budem pekne sedieť, vídem si s El a Dan na prechádzku alebo nákupy, budem pekne chodiť do práce a telefonovať vám každý druhý deň. Postarám sa, aby vám šialené fanúšičky nevystopovali adresu bydliska a všetko bude skvelé. Hm?“

„No to určite, naposledy keď sme ťa nechali samú tak si si našla, ja ho nechcem urážať, ale aj bez tvojho povolenia ho tak nazvem, psychopata. Navyše ťa nebude mať kto navštíviť, Danielle je mimo Londýna a Eleanor ide s nami,“ moja posledná nádej v Liamovi zhasla aj s plamienkom radosti že ostanem v kľude a sama s občasnou návštevou Eleanor alebo Danielle.

„Dobre, aj keby som súhlasila, že s vami pôjdem, nikdy ma moja náhradná šéfka nepustí z práce na dva týždne,“ tajne som dúfala, že môj posledný argument obmäkčí srdcia prítomných v miestnosti, no moje prosby sa nevyplnili.

„Povedzme, že keď nás štyroch uvideli tvoje atraktívne kolegyne za fotky s nami ľahko nahovorili tvoju šéfku na pár dní voľna. Mimochodom, Harry, pýtali sa na teba,“ Louis sa šibalsky usmial. Nedalo sa nevšimnúť ako sa Eleanor zadívala na Louisa po slove „atraktívne“.

„Manipulátori!“ vyhlásila El.

„Miláčik, je to len a len pre dobro vás oboch. Ty by si sa bez Beth nudila tam a Beth by sa bez teba zase nudila tu. Je to ľahká matematika,“ flegmaticky mávol rukou, akoby to bola maličkosť. Zdá sa, že v ich živote vziať niekoho len tak na turné maličkosť je.

„Nemáš žiadnu šancu aby si ich prehlasovala. Vidíš, že už všetko zariadili tak si iba nahádž pár vecí do kufra a ide sa,“ oznámil mi spoza chrbta Harry.

„Fajn. Tak idem, ale nedovolím aby ste mi všetko platili vy. Letenku si zaplatím sama,“

„S tebou sa nedá hádať. Vždy máš nejaké námietky,“ skonštatoval Zayn.

„Je desať, pohnite si lebo zmeškáme to fotenie. El, prosím ťa, pobaľte sa pretože zajtra ideme tak aby sme sa znovu nezastavovali v obchodoch na letisku, fajn ? Ideme!“ zvolal Louis. El naňho pokrivila oči aj s čelom. Zdá sa, že aj jej bolo o turné povedané len v blízkej minulosti a narážky na náhle nakupovanie neberie príliš ružovo.

„Neboj sa, bude to skvelé. V hoteloch máš rozkošné mydielka ktoré si môžeš nechať, bez ochranky ktorá sa podobá na Grizzliho neprejdeš ani meter pokiaľ ti to jeden z týchto piatich alebo Paul výslovne nepovolí a keď niekam pôjdeme, na niekoľko minút ohluchneš kvôli dievčatám ktoré kempujú pred hotelom už tri dni dopredu,“ zasmiala sa.

„Jaj!“ nasilu som zo seba vydala. Keby ma na dva týždne po ich bokoch nahuckali v iný čas, určite by som sa nevedela dočkať odchodu. Zlé načasovanie sa chytilo sa ruku so zlou náladou a teraz budem znepríjemňovať deň nie len sama sebe, ale aj ostatným ktorí si to nezaslúžia.

              Po niekoľkých hodinách strávených v izbe s Eleanor som mala hlavu ako balón. Jej zmysel pre módu a snahu zladiť moje tradične tmavé oblečenie s pár kúskami svetlého záblesku  jej robilo radosť a nevedela sa rozhodnúť či bielu blúzku s volánikom má priradiť k čiernej obtiahnutej sukni alebo čiernym úzkym džínsom. Navrhla som, že sme si túto dilemu mohli nechať na nudné poobedia v hoteloch no ona odmietla a nadšene vysvetlila, že každý deň ma zavedie na nejaké pekné miesto aby som sa nenudila, pretože ona tam už niekoľko krát s Louisom bola a tak chce, aby som sa tam rovnako dobre cítila aj ja. Za jej nadšenie som jej pekne poďakovala a pripomenula, že by svoju nádhernú garderóbu mohla ísť zbaliť tiež ak nechce do kufra hádzať oblečenie vtedy, keď ho Louis s vodičom auta budú nakladať do kufra. Odkedy odišla zostala som doma sama. Pri dverách čakal jeden malý kufor a v ruksaku som mala pár najnutnejších vecí. Moje vnútro zožieral zlý pocit. Akoby som niečo tušila. Na druhej strane som sa bála. Že niekto zaklope na dvere. Ja sa postavím a otvorím ich. Že uvidím nepeknú tvár, budem ich chcieť zavrieť ale nebudem môcť kvôli nohe, ktorá tomu bude zabraňovať. Budem do nich tlačiť a jediné čo sa do mojich uší dostane bude víťazný smiech. Jeho oči boli tak pekne zelené, keď sa na mňa pozrel. Stále sa však prichytím, ako po nich pátram. V tme, cez deň, osamote. A keď ich konečne nájdem, pod očami sa vytvoria malé vrásky naznačujúce úsmev. Rýchlo svoju tvár skloním, odvrátim do iného smeru aby jeho pohľad nespáľoval moje vnútro iba tým, že je otočený mojim smerom. V kľučke zahrkali kľúče a niekto vošiel do bytu. Moje telo vystrelilo z pokojnej polohy v kresle a postavilo sa. V tlmenom svetle som uvidela vysokú osobu. Samozrejme, že mi bola známa.

„Ahoj, Louis je už doma ?“ opýtal sa chrapľavým hlasom. Niečo sa mi nezdalo. Jeho reč bola zvláštna, akoby ju niečo narušovalo.

„Ešte nie. Mám pocit, že pomáha El baliť,“ odpovedala som. So zovretými päsťami som sa otočila jeho smerom, keď sa vyhýbal mojej tvári a podišiel k chladničke.

„Som zvedavý, kto zbalí jeho,“ zamumlal.

„Načo potrebuješ ľad ?“ moja otázka okamžite smerovala na vec v jeho ruke zabalenej v kuchynskej utierke.

„Na nič. Idem si ľahnúť, tak dobrú noc,“ snažil sa vykrútiť no ako okolo mňa prechádzal,  strhla som ho za rukáv košele a potiahla k sebe. Nechcela som veriť vlastným očiam. Pod okom sa mu začal vytvárať fialový monokel, na sánke mal niekoľko fľakov podobnej farby a z rozbitej spodnej pery mu tiekla krv. Moje zovretie tuhlo, všimla som si to keď ňou mierne mykal a snažil sa prebrať môj tupý pohľad na jeho tvár.

„Beth, pustíš ma ? Musím sa vyspať,“ pravou rukou chytil moju o dosť menšiu ruku keď som na jeho hánkach a prstoch uvidela malé ranky, ktoré boli dosť špinavé. Akoby sa vyváľal na špinavej ulici.

„Kto ti to urobil ?“

„Na tom nezáleží. Prosím ťa, pusť ma,“ jeho čelo sa zamračilo po tom, ako som sa prstom dotkla jeho pery. Na prste mi ostala červená značka, ktorá mi do oči nahrnula pár sĺz.

„Pýtam sa, kto ti to urobil ?“ s trasúcim sa hlasom som tvrdšie položila otázku.

„Beth...“

„Bol to on, že ?“ to, ako mi nedobrovoľne prikývol hovorilo za všetko. 

„Beth, je ti dobre ?" vydesene sa na mňa pozrel. Cítila som, ako sa mi zrýchľuje tep. Ako môj dych naberá na obrátkach a nestíham prijímať toľko vzduchu koľko by som potrebovala.

„Kľud, len pokojne dýchaj," jeho ruky silno zovierali moje predlaktie no telo sa pýtalo na zem. Snažila som sa prísť na to, čo sa so mnou deje. Nikdy sa mi nič podobne nedialo. Podlaha chladila moju pokožku, lenže môj dych sa neukľudňoval. Vnímala som, ako ma Harry rukami silno zovrel a pritlačil k svojej hrudi. Bol tiež na zemi. Prstami som zablúdila až k jeho retiazke okolo ktorej som obtočila prsty a cítila, ako jeho prsty prechádzajú po mojom chrbte a taktiež vlasoch. Cítila som sa v bezpečí.