Just Carry On 18.

Štyri strany za jednu noc. Wau pre mňa.

Užite si časť :) xxxx

Pesnička

         Tma. Všade sa nachádzala len temnota. Tiché zvuky sa rozlievali všade okolo mňa, no nebolo v mojich silách aby som ich k niečomu priradila. Nemohla som sa ani pohnúť. Hoc som chcela kopať nohami, rozhadzovať rukami nedalo sa to. Mohla som kričať dokým by mi hlasivky nevypovedali svoju lehotu a nikto by ma nepočul. Niečo som zacítila. Bolo to zvláštne. Znovu som nevedela čo to je. Zrazu som sa strhla. Na sekundu som otvorila oči, no ihneď som ich musela zatvoriť. Svetlo pre mňa bolo príliš ostré a nepríjemné. Príjemnejší bol pocit, že sa vedľa mňa niekto nachádza. Jeho pľúca pravidelne naberali dávku kyslíka a pomaly ju vracali nazad.

„Vďaka Bohu,“ chrapľavý hlas si povzdychol. Zacítila som jeho prsty ako ľahko prešli po mohol čele. Oči sa mi ako tak prispôsobili osvetleniu v miestnosti, no stále som si držala ruku nad očami.

„Prepáč, zapnem lampu. Vydrž chvíľku,“ postavil sa, prešiel pár krokov. Svetlo sa stlmilo.

„Čo tu robíš ?“ opýtala som sa. Vážne som si nič nepamätala. Jedine to, ako som ho videla s modrinami po tvári a ranami na rukách.

„Odpadla si, tak som ťa sem priniesol. Musel som ti dať k nosu niečo čo páchne, prepáč ak to bolo príliš hnusné,“ odpovedal.

„Aha...“ nasucho som prehltla. Prečo som mala v hlave taký zmätok ? Chcela som aby bol pri mne, no druhá polovica zo mňa rázne odmietala jeho prítomnosť.

„Je ti už lepšie ? Netočí sa ti hlava ?“ v momente kedy som sa snažila nadvihnúť a oprieť sa o vankúše vystrelil zo svojho miesta oproti mne a snažil sa mi pomôcť.

„Nie som v poriadku. Ďakujem,“ usmiala som sa a zazrela k dverám. Nechcela som ho vyhadzovať, ale bolo pre mňa nepríjemné byť s ním v jednej izbe. Rukami som si pritiahla kolená k telu a oprela o ne bradu. Harry mi dekou prikryl nohy, dlaňou prešiel po kolene a posadil sa vedľa mňa. Všimol si, že moja tvár bola priklonená k dverám. Ignoroval tento fakt, ktorý čiastočne skrýval moju žiadosť a dožadoval sa vlastnej pozornosti, keď svojimi prstami chytil moju bradu a otočil mi ju k sebe.

„Beth, musíme to vyriešiť a ty musíš pochopiť, že mi nič nedĺžiš. Nechcem, aby si si myslela, že po tom ako sme sa hašterili mi musíš odplácať nejaké láskavosti. Nemusíš. Všetko čo som urobil, som robil dobrovoľne a ty si ma o to nežiadala. Pochop to, prosím ťa,“ prečo sa o mňa tak zaujíma ? Prečo sa o mňa tak príliš stará ? Nechcem, jednoducho nedokážem oceniť jeho starostlivosť. Prečo to nevzdáva ? Je príliš vytrvalý. Ja potrebujem iba čas.

„Harry, ty nechápeš...“ načala som.

„Čššt, ja chápem až príliš. Je to kvôli Mattovi a ty sa nemusíš trápiť. Len ťa prosím, aby si nebola taká tvrdá. Chcem si k tebe nájsť cestu ale ty mi to neuľahčuješ. Počuješ ? Tie nemé pohľady ma ubíjajú, povedz niečo. Prosím...“ jeho hlas slabol až sa nakoniec stratil do neznáma. Jeho smutné oči ma drvili na kúsky. Prečo len nemôžem byť voľná a tešiť sa, že sa to konečne skončilo. Nekonečné hádky a zlo.  

„Mohol by si ma nechať samú, Harry?“ opýtala som sa s kvapkou slzy v oku. Nesmelo som natiahla ruku k nemu. Nádejným pohľadom ma posmelil, svoju ruku som posúvala čoraz bližšie. Prstami som mu prehrabala jemné kučery. Úsmev naznačil, že moje gesto ho aspoň trochu potešilo. Pár krát som nimi zakrúžila. Prstami prešiel po chrbte mojej ruky. Na chvíľu zatvoril oči a usmial sa. Tešilo ma, že sa usmieval, no keď svoje zovretie utužil, ruku som hneď odtiahla.

„Ako chceš,“ mykol kútikom úst. Po tom ako sa jeho telo odlepilo od postele som cítila ako sa matrac vedľa mojej nohy začal vracať do pôvodnej polohy. Zošuchla som sa po chrbte nižšie a vystrela nohy. Obe ruky som vopchala pod vankúš a zatvorila oči. Pálila ma jedna slza, ktorá si bojovala o to aby sa dokázala dostať von.

„Harry ?“ oslovila som ho. Zastavil sa pri dverách. Jeho obrysy sa vynímali vo svetle ktoré doliehalo z obývačky.

„Áno ?“

„Ďakujem. Za všetko,“ vydýchla som.

„Hm...“ prikývol hlavou a privrel dvere. Nechcel ich úplne zatvoriť. Mala som pocit, že toto nebolo posledný krát čo sa na mňa dnes pozeral. Nepoviem to nikomu. Nepoviem im, že vždy keď zatvorím oči vidím násilného Matta, ktoré drví moje zápästie na prach. Jeho desivé oči prahnúce po tom aby dokázal, že je stále niečo viac ako hocikto iný. Prejde to. Zvládnem to a nedovolím aby sa ma zmocnil.

 -Harry-

         „Fajn, tak tam ostaň. Ja len či sa nechceš vrátiť kvôli Beth. Nemyslím si, že dnešná noc bude z tých najľahších,“ poznamenal som. Nepoviem mu, že odpadla. To by nás prehnal po všetkých doktoroch. Aj tak viem, že je to z toho čo sa mi stalo. Lekár by mi to len potvrdil.

„Nemôžeš na ňu trochu dohliadnuť ty ? Máš izbu hneď vedľa. Navyše sa už nehádate, má ťa rada,“ jeho slová síce zneli pekne alebo by ešte krajšie, ak by to bola aj čistá pravda.

„Tak tým si nie som istý,“ odpovedal som.

„Prosím. AK sa niečo bude diať, hneď mi volaj. Nejako ti snáď pomôžem, ale od Paula sa tak skoro nedostanem. Som rád, že som tu len ja a Liam. Eleanor už spí na gauči tak sa o Beth, prosím ťa, postaraj,“ zamrnčal. Viem, že Paul o nás má strach, ale niekedy to s tou ochranou a taktikami preháňa.

„Tak dobre, urobím čo sa bude dať,“ povedal som a zložil. Nemohol som mu povedať, že sa o ňu postarám s radosťou a potešením. AK by som im povedal, že k nej možno cítim niečo viac ako by som mal, ihneď by ma odzbrojili a nakázali odstup. Zvlášť ak sa jedná o Louisovu rodinu.

         Len čo som na seba natiahol šortky prievan strhol okno a tresol s ním o rám. Pri tom ako som otočil hlavu smerom k oknu z vlasov mi niekoľko sviežich kvapiek padlo na tvár. Striaslo ma, no sviežejší bol vzduch, ktorý sa cez otvorené okno dostal dnu. Síce bolo niečo po pol noci vedel som, že dnes len tak nezaspím. Veci bolo precízne naskladané a zazipsované v kufri a jednej cestovnej taške. Radšej než byť osamote so svojimi myšlienkami som sa vybral do obývačky. Pálili ma ruky aj chodidlá pri pohľade na dvere jej izby. Už tretí krát som sa cez malú škáru medzi dverami a zárubňou prešmykol dnu a posadil sa na kreslo. Sledoval som ju a počúval ako pokojne dýcha Na rozdiel od toho ako sa mi pred pár hodinami nedokázala nadýchnuť v náručí. Na celej stene a aj na jej tvári sa vynímalo niekoľko tieňov kolísajúcich sa konárov zvonku. Pohľad sa mi zo steny ihneď vrátil na Beth, keď so sebou začala mykať. Pár krát sa prevrátila z boku na bok, neskôr k tomu pridala aj nohy ktorými sa snažila kopať.

„Beth,“ tichšie som ju oslovil. Nereagovala.

„Prestaň...“ zvolala zo sna. Rozbehol som sa k jej posteli a z druhej strany než ležala ona som sa k nej priblížil. Nechcel som, aby si ublížila pri tom ako zo sebou hádzala.

„Beth, zobuď sa. Haló,“ snažil som sa ju zobudiť lenže moje jednoduché trasenie jej pleca nezaberalo. Nechcel som ju znovu budiť tým páchnucim hnusom z lekárničky. Bolo to rovnako nepríjemné pre ňu ako aj pre mňa.

„Nebi ho. Nič ti neurobil, nechaj ho. Matt !!“ kričala z celého hrdla a päsťami udrela priamo do môjho boku. Pod očami sa jej lesklo niekoľko sĺz- Bál som sa, že sa znovu zopakuje dnešný večer. Už by som asi nedokázal tak racionálne uvažovať. Rukami som si ju privinul k sebe a znovu tíšil v náručí.

„Už je dobre, nemusíš sa báť. Som tu s tebou,“ zašepkal som jej do ucha. Hoci som vedel, že spala a že ma možno nevnímala nejako to skôr ukľudnilo mňa než ju.

„Tak už konečne prestaň, prosím...“ zamumlala a jej ruky sa zosunuli po mojej hrudy k prikrývke. Jemne som jej prstami prechádzal po vlasoch a pomaly sa s ňou kýval zo strany na stranu kým som neprestal. Vtedy som si bol dosť istý, že jej sen, alebo lepšie povedané nočná mora pominula. Pokojne ležala v mojom náruči bez toho aby to tušila. Zdala sa byť tak jemná a pritom sa v jednej chvíli dokázala zmeniť na tornádo. Zo začiatku som nedokázal uveriť, že môže byť tak krehké žieňa tak impulzívne. Moje nohy sa prelínali s jej a tajne som si to užíval. Páčilo sa mi to, aj keď som každú minútu tŕpol, kedy sa jej sen vráti a ja ju budem znovu tíšiť svojimi bozkami do vlasov a tichými slovami. Kým sa jej dych spomaľoval a naberal normálne tempo, nechcelo sa mi vôbec veriť realite. Ako som mohol ? Prečo sa vlastne stalo to čoho som sa obával zo všetkého najviac ? Ako sa mohli moje city tak krkolomne zmeniť z nenávisti na niečo, čomu sa možno čoskoro bude dať povedať láska ? Nechce sa mi veriť, že niečo také by som v spojením s jej menom dokázal vysloviť. Nechcem, bojím sa že moja náklonnosť bude po celú dobu dvoch týždňov márna. Uvidím ju deň čo deň a to bude môj život robiť o to ťažšie. Čo ak ma bude odmietať naďalej ? Nebudem sa pri nej môcť zdržiavať, nie to s ňou ešte bývať. Nechcem nič iné, len aby sa so mnou dokázala porozprávať a pritom nebrala všetku vinu sveta na svoje plecia. 

          „Okamžite vstávaj!“ ziapal nejaký hlas vedľa mojej hlavy. Cítil som ako mi niekto zviera plece a trhá ním. Čím skôr som chcel otvoriť oči tým viac sa mi protivilo slnko prenikajúce cez okno do izby.

„Harry, vstávaj. Ihneď!“ Louisov otravný hlas sa len z tušenia premenil na realitu. Chápal som, prečo vyvádzal. Pohľad na mňa a Beth, ktorá mala svoj chrbát pritlačený na moju hruď a moja ruka prehodená cez jej pás mu zrejme dobré ráno nepoprial.

„Som hore, ty si prečo stále oblečený v pyžame ?“ poznamenal som na jeho cestovné nohavice obľúbené hlavne u jeho nežnej polovičky.

„Lepšia otázka je prečo spíš s mojou sesternicou ?“ prstom buchol do mojej hrude.

„Môžeš byť ticho ? Nevieš si predstaviť ako dlho trvalo kým sa mi konečne podarilo, aby zaspala,“ vytiahol som ho von z izby a pomaly zavrel dvere. Kým sa rozhorčene pozeral na mňa ako polonahý vychádzam z jej izby, ja som vymýšľal vhodnú výhovorku pre vzhľad môjho zovňajška.

„Mňa zaujíma čo si robil v jej izbe a čo máš s tvárou!“ naštvane zhúkol.

„Ja som namiesto teba sedel pri nej na podlahe keď odpadla. Ja som namiesto teba sedel na jej posteli keď sa konečne zobudila. Mne trvalo celú noc aby som ju ukľudnil a aby pokojne zaspala po tom ako dvakrát kričala na celý byť kvôli Mattovi takže ma láskavo prestaň spovedať prečo som spal v jej izbe, dobre ?“

„Ja...ja viem. Prepáč mi, nemal som tak vyletieť. Bojím sa o ňu,“

„Tak sa o ňu boj, ale v jej prítomnosti,“ vytrhol som ruku z jeho zovretia.

„Ďalšia otázka, čo máš s tvárou ?“

„Len som urobil niečo o čom ste vy celé včerajšie ráno len básnili,“ jeho vykoľajený výraz v tvári mi nepomáhal prekonať včerajšiu noc. S nevyspatým výrazom v tvári som sa vrátil do kúpeľne odkiaľ som včera v noci vyliezol a nechal prúd studenej vody schladiť hlavu ktorá by mi o malú chvíľu šla vybuchnúť.

 -Beth-

          „Od dnes sa Beth sama nepohne ani na krok. Buď pôjdeš s niekým z chlapcov, niekým z kapely, Lou a Eleanor alebo so mnou. Každopádne s tebou bude chodiť Frankie. Nechcem vidieť žiadne úteky cez okná na toaletách, prezliekanie sa za iného človeka alebo zatváranie sa v kabínkach. Rozumieme si ?“ vyhlásil Paul kým sme čakali v letiskovej hale na náš let. Vysoká horda svalov ma oslnila bielym úsmevom. Nedotknuto som mu zamávala a pohľadom sa nazad vrátila k Paulovi.

„Nerozumieme si. Prečo by so mnou tento pán všade chodiť ?“ Frankieho som sa nechcela nijako dotknúť. Pri začiatku môjho protestu sa zasmial. Žeby už bol zvyknutý na takéto reakcie ?

„Pretože si to želal nejaký človek z tvojho okolia,“ usmial sa.

„Prečo nazývate Louisa človekom z môjho okolia ?“ opýtala som sa kým sa ku mne rútila Eleanor s kelímkami kávy. Možno to bol Louis, no úprimne sa mi tomu veľmi veriť nechcelo. Variant ktorému sa mi chcelo veriť viac, že nejaká iná osoba sa na akcii mojej ochrany zúčastnila viac než ktoríkoľvek z nich.

„Videla si ako vyzerá Harry? Nikto mi nič nepovedal, dokonca ani neviem čo sa mu presne stalo, ale želali si to a ja to musím plniť,“ vyhlásil.

„Bude so mnou chodiť aj na záchod ?“

„Nie, ale bude ti strážiť dvere a donesie ti toaletný papier ak by ti náhodou došiel,“ žmurkol jedným okom a bolo pre mňa ťažké zasmiať sa.

„Teším sa na spoluprácu,“ usmiala som sa na Frankieho. Paul mu niečo povedal a s hordou papierov odišiel. Kým odchádzali, zazrela som Harryho ako sa zhovára so Zaynom a Niallom. Neviem koľko krát som sa mu mala ospravedlniť. No ani jedno moje ospravedlnenie by nezmazalo modriny a rany z jeho tela po včerajšom večeri. Okrem „prepáč mi to,“ som mu inú vetu za dnešok nepovedala. Surovo od neho utekám. Len čo vidím ako sa ku mne snaží priblížiť, ťahám so sebou Eleanor preč pod zámienkou, že som vo výklade letiskového obchodu videla úžasnú košeľu. Stačí len slovo, chopí sa toho ako ryba háčika a už nás niet. Viem však, že raz pri mne nebude ani El a ani Frankie a ja sa s ním budem musieť pozhovárať. Je pre mňa lepšie to čím viac odďaľovať než sa tomu postaviť. Zbabelosť mi, zdá sa, vyhovuje viac. Chcela by som bruškom svojho prsta prejsť po rane a snažiť sa zmenšiť tú bolesť, no nedokážem to. Preto predo mnou stál v čiapke, tmavej mikine s tmavými džínsami a tmavými slnečnými okuliarmi na tvári. Síce mu to vyčistili a ošetrili, no opuchnutá pera ktorá sa včera dotkla môjho čela a niekoľko modrín na sánke a lícach sa mihnutím oka prehliadnuť nedala.

„Baby, už ideme. Poďte,“ zvolal Niall. Eleanor mi pomohla s kávou, ktorú som jej podala do ruky kým som svoje veci pozbierala zo sedadiel v hale.

„Frankie s nami odteraz bude všade chodiť ?“ opýtala sa.

„Áno, bude nám robiť slnečník,“ skonštatovala som.

„Pozerala som predpoveď.  Hlásia zamračené, búrky a navyše tak má byť celé dva týždne,“ videla som jej na tvári to sklamanie. Pokrútila som nad jej znechutením hlavu a nechala ju pokračovať v monológu.

„Viac by ma ale zaujímalo, čo sa stalo tebe a Harrymu. Nepočula som vás hádať sa aspoň dva týždne,“ pokračovala vo vyzvedaní ktoré som jej rázne zatrhla už pred panelákom.

„Ochutnala si už tie pralinky, ktoré som objavila v čokoládovni ?“ moja téma sa zmenila z nepríjemnej na nepochopiteľnú.

„Chápem, nechceš o tom hovoriť, ale skôr či neskôr sa to dozviem či chceš, alebo nie,“

„Radšej neskôr,“ zahundrala som si popod nos.

„No tak, pekne do radu. Nebudem vás tu naháňať ako malé deti po pieskovisku,“ Paul rozhorčene rozhadzoval rukami. Liam sa s Niallom smiali akoby na niečom fičali, od rána majú zapáračskú náladu a po tom, čo sa ma Liam spýtal, kedy mám svoj vysnívaný vek mať dieťa a aký typ svadby by som sa rozhodla v budúcnosti mať, som sa rozhodla nevšímať si ich. Zayn sa zamilovane díval do telefónu kým Louis niečo tuho vysvetľoval Eleanor s pasmi a letenkami v ruke.

„Po tebe, choď prvá,“ popohnal ma Harry pred seba. Chcela som sa na chvíľu pozrieť do jeho očí, ktoré boli zahalené okuliarmi. Lenže monokel by mi len pripomenul to čo sa včera stalo a vhnal by do mňa ešte väčší pocit viny, ktorí by som už asi nezvládla.