sobota 30. novembra 2013

Our Demons 7. - How am I supposed to trust you?

Znovu sa poslušne hlásim :)
tento týždeň veľa času nebolo, navyše som mala imatrikulačku a všetko bolo také gŕŕŕ, že som si ani nestihla uvedomiť, že je tu koniec týždňa. 
Aj keď je časť kratšia, pevne verím, že sa bude aspoň trochu páčiť a dúfam, že ma nezabijete :)
Majte sa pekne ;) Xxx


Len čo nízka žena ukončila hodinu, Noe vytiahla svoje ruky z Harryho dlaní, pozberala si veci a utekala do šatne. Harry zostal nechápavo stáť na svojom mieste. Na to, aby si uvedomil čo Noe robí bol príliš zmetený a zabraní do svojich myšlienok. Nechcela sa s ním zhovárať, chcela odtiaľ čo najskôr vypadnúť a ísť za Laylou. Nestihla ani sprchu, snáď tá polovica voňavky, ktorú na seba vyliala, nejako znásobí svoju vôňu. Chcela opustiť všetky momenty, ktoré sa tu pred chvíľou odohrali a túžila na nich čo najskôr zabudnúť.
Vybehla na ulicu. Do tváre jej narazil nepríjemný vietor a Noe sa cítila, ako by jej niekto dlhými nechtami prechádzal po celej tvári. Štípalo ju to a zároveň bolelo. Zrejme to bolo tým, že si pred tým tvár opláchla studenou vodou, aby si osviežila triezve zmýšľanie. Na hlavu si nasadila čiapku a pešo sa ponáhľala domov. Aj keď sľúbila Layle, že sa zastaví pri nej v práci, nechcelo sa jej tam ísť. Neriskovala ani nastúpiť do auta k Emme, keďže sa Louis s Harrym a Jaredom vybrali niekam von. Znamenalo by to veľa otázok, na ktoré by nevedela odpovedať, ak by jej nechcela vytrúbiť všetko, čo sa dnes dozvedela.
„Noe!“ začula svoje meno niekde za sebou. Tlmene sa pretĺkalo prázdnou ulicou, po ktorej neprechádzalo ani jedno auto, či okoloidúci. Tma sa zmocnila všetkého, čo sa okolo nej nachádzalo. Dokonca ani poriadne nevidela na cestu, nebiť pouličných lámp.
„Noelle, počkaj!“ krik, ktorý vychádzal z hrdla nejakého muža sa zopakoval. Nikto z jej blízkych ju nevolá jej celým menom.  Iba ak sú na ňu naštvaní, čo otec nikdy nie je, pretože s ňou tak často nebýva a Jared na ňu začne jačať nejakými prezývkami, ktoré jej prischli už v detstve. Naštvane si stiahla kapucňu, ktorú mala pripnutú k bunde z hlavy a otočila sa. Mala toho dosť, chcela mať chvíľu pre seba. Pobiť sa s myšlienkami, ktoré jej ako ostré ihly padali všade kam len v mysli zabočila. Do každej uličky, do každého zákutia. Mala sto chutí zvriesknuť, čo od nej tá osoba chce. Ale keď zbadala kučery vybočujúce spod čiapky poskakovať okolo tváre chlapca, ktorého sa snažila vygumovať z hlavy, stuhla a nohy jej zdreveneli.
„Vieš ako dlho mi trvalo dobehnúť ťa?“ už z diaľky kričal tak nahlas, aby ho počula. V jeho hlase cítila, ako sa mu z krku prebíjali nádychy. Je pravda, že bola ďaleko. Musel sa do toho behu poriadne vžiť.
„Dosť, išla som tak rýchlo ako som len vládala,“ odbila ho. Tvár sa mu zmenila na kameň, úsmev ktorý doteraz skrášľoval jeho tvár sa kdesi vyparil.
„Ak ideš do baru k Layle myslel som, že by som ťa mohol odprevadiť.“
„Nejdem k Layle, prepáč,“ otočila sa mu chrbtom a bez vysvetlenia pokračovala vo svojej chôdzi. Harrymu už nebolo všetko jedno. Pochopil, že to ako sa rýchlo vyparila z jeho prítomnosti nebola len túžba po sprche, ale niečo viac.
„Tak čo keby sme zašli na čaj?“ predbehol ju a cúvajúc pred jej tvárou sa na ňu díval prosebným pohľadom plným nádeje a pokory. Jej pohľad stále odbočoval od Harryho tváre a ruky mala pevne zasunuté vo vreckách v snahe vytvoriť aké také teplo, ktoré by zahrialo jej skrehnuté prsty.
„Noe, čo sa deje? Prečo odmietaš všetko čo navrhnem?“ zastavil a dlaňami sa dotkol jej tváre. Noe zavrtela hlavou. Jej prsty spočinuli na látke Harryho bundy ktoré obopínali jeho chudé končatiny a ruky posunula z jej líc dole. Harry na ňu neveriacky zazeral.
„Len ma nechaj tak, Harry. Dobre? Musím ísť,“ zvrtla sa na stranu a hlavu zvesila pomedzi plecia. Harryho paže ju zachytili okolo predlaktí a zastavili ju. Odmietal si ju nechať prekĺznuť pomedzi prsty už druhý krát za jeden deň.
„Urobil som ti niečo?“
„Nie. Nič si mi neurobil,“ odpovedala tichým hlasom, ktorý skoro sám Harry ani len nepočul.
„Tak čo sa deje? Prečo si tak mrzutá?“ skláňal sa pred ňou, aby jej videl do tváre. Ona ho prepaľovala pohľadom, ktorý používala málo kedy.
„Vieš, práve som zistila, že chlapec, ktorého som mala rada sa vydával za niekoho, kým vlastne ani vôbec nie je,“ chrstla mu do tváre spŕšku slov, ktorá ho prekvapivo zabolela. Takúto bolesť necítil dávno. Úprimne ho zaujalo, že v ňom niečo také dokázala vyvolať.
„Myslíš mňa?“
„Pokiaľ viem, o nikoho iného som záujem neprejavovala,“ Noe si však musela oponovať. Jace jej po mysli behal nejeden deň. Ale naňho nemyslela tak intenzívne ako na Harryho.
„Aha. Takže ťa Louis stihol varovať,“ posunul sa od nej ďalej. Inštinktívne vycítil, že jeho blízkosť jej je akým si spôsobom nepríjemná.
„Varovať? Nič by to neznamenalo, keby si sa nehral na toho milého chlapca,“ hlasom plným vyčítavého tónu sa jeho zvuk nadvihol tak, že bol miestami až nepríjemný.
„Kto povedal, že som to hral?“ zmocnil sa jej pocit previnenia. Bola pravda, že to vedieť nemohla. Ale niečo ju stále poháňalo k tomu, aby si myslela, že to hra bola.
„Nikto. Ale nemyslím si, že by chcel Louis za chrbtom ohovárať svojho kamaráta, ktorého si vybral za svojho svedka na svadbu,“ snažila sa obhájiť.
„Takže sa jednoducho necháš zmanipulovať rečami niekoho iného, než by si si to mala overiť sama?“ Harry sa k nej pomaly približoval.
 Jeho blízkosť sa pre ňu momentálne stala tím najväčším nebezpečenstvom. Ešte pred pár dňami by sa jej náramne tešila a skákala by tak vysoko, ako by len dokázala. Lenže teraz ich vzdialenosť oddeľuje len akási prázdnota, ktorá je plná neistoty.
„Nie, ale tiež sa nechcem vidieť o niekoľko týždňov okolo teba prechádzať akoby sme sa vôbec nepoznali,“ posunula sa od neho o krok dozadu. V Harryho očiach sa blýskalo ako na oblohe plnej mrakov. Nevedela rozoznať, či sa hnevá, alebo sa len snaží túto situáciu zvládnuť s chladnou hlavou.
„Veríš, že by som toho bol schopný? Je pravda, že som mal obdobie, pred ktorým ťa Louis varoval, ale toto nie je životný štýl, ktorý by som presadzoval,“ nádejne vyhľadal jej malé dlane, do ktorých vložil tie svoje. Potešilo ho, že ich nevytrhla preč a on by zase pocítil chlad, ktorý by vystriedal teplo zachytené z Noeinich rúk.
„A ako ti mám ja veriť? Toto by mi mohol povedať hocikto.“
„Lenže ty veriť hocikomu nechceš. Nechceš sa o to ani len pokúsiť?“ stlačil jej prsty a svojim prstom prešiel po zblednutých hánkach vystupujúcich z medzier medzi nimi. Noe sa naňho chvíľu pozerala, neskôr znovu uhla pohľadom a vrtela perami. Bola nerozhodná. Bála sa sklamania, ktoré by jej mohol Harry uštedriť, ale túžba po jeho prítomnosti ju zrážala na lopatky.
„Ja..potrebujem čas. Nedokážem sa rozhodnúť hneď teraz a pod tlakom, prepáč,“ stalo sa to, čoho sa obával. Ruky mu pohladil chlad a na čele sa mu vytvorili vrásky. Jeho obočie sa naštvane zvlnilo a sánka mu viditeľne vystúpila. Nebol to však ten pocit hnevu, kedy by chcel niekoho roztrhať tak ľahko ako kúsok mokrého papiera. Bola to zlosť z jeho neúspechu a časti jeho minulosti, ktorá mu vždy iba komplikuje život a vzťahy.

„Maj sa, Harry,“ zašepla. S ostýchavým pohľadom sklonila hlavu, zasunula ruky nazad do vreciek a pobrala sa od neho preč. Bez akýchkoľvek síl schopných zastaviť ju sledoval jej tmavý obrys postavy ako sa vzdiaľuje v diaľke. Spomenul si, ako ju popísal Louisovi vtedy v telocvični. Je to môj taký malý projekt. Ale sám si uvedomoval, že sa preňho tento malý projekt stal niečím, za čim nebol len jeho rozmar z nudy a rozhodol sa, že ako vždy, dostane to, po čom túži. Po nej.

streda 20. novembra 2013

Our Demons 6. -Do you want something more?

Zdravím :)
Dievčence, ďakujem krásne za komentáre k predchádzajúcej časti :*
Ďalej sa Vás chcem opýtať, či nepoznáte niekoho, kto robí pekné trailery k poviedkam. (už asi viete, kam mierim) Ak by ste o niekom vedeli, mohli by ste mu posunúť môj mail? Chcela by som sa niečo opýtať :)
Ďakujem veľmi pekne ;) 
Užite si časť! ♥ xxx



Slnko sa už týčilo vysoko na oblohe. Niekoľko mrakov odhodlaných zničiť pekný deň sa povaľovalo po oblohe, zatiaľ čo Noe si vyhodila na posteľ malú športovú tašku, ktorú niekedy nosila na tréningy. Stála pred otvorenou stavanou skriňou, vyškierala sa sama na seba do zrkadla, ktoré bolo pripevnené na jednom z krídel skrine a pri uchu držala telefón. Pípanie jej pridávalo na nedočkavosti, Layle sa včera nedokázala dovolať. Nemohla vydržať, musela sa s niekým podeliť o včerajšie udalosti.
„Halo?“ z telefónu sa rozlial rozospatý hlas plný znechutenia.
„Kde v pekle máš telefón?“ vyštekla Noe.
„Ja neviem. Už ho mám pri uchu, to nestačí?“
„Bola si včera von?“ vyzvedala. Plece pritlačila na telefón, aby ho udržala aj cez to, že do tašky vkladala legíny s tielkom a mikinou.
„Bola som v práci. Dnes mi rozprávanie veľmi nejde. Hovor ty, tvoj monotónny hlas mi robí dobre na hlavu, keď mi už otec skryl všetky aspiríny,“ odpovedala. Noe celá horela od vzrušenia a vlastne ani nevedela s čím začať. Vysypala vodopád slov spolu s hromadou emócií. Sama sebe si bola cudzia. Nikdy nebola žiadnym chlapcom takto zaujatá. Zdalo sa jej to až nezdravé, nedokázala si pomôcť aj cez obavy, ktoré ju z vnútra zožierali. Od Layly nepočula ani slovo, miestami mala pocit, že jej hlava odkvacla na opačnú stranu než držala telefón a zaspala. No tlmené syknutie, keď zvýšila hlas ju ubezpečilo, že je Layla nažive a prekonáva bolesti po rušnej brigádnickej noci v klube. Poľutovania hodné bolo však to, že bolo štvrť na jednu a keby nebolo jej sestry, aj ona si takto mohla ležať a leňošiť.
„A tak som musela ísť domov, pretože Emma mala pohotovosť kvôli obrusom. A dnes ma núti ísť na stupídnu lekciu tanca, aby sme jej na svadbe neurobili hanbu. Nenávidím tieto predsvadobné opatrenia,“ zahrešila. Zo spodnej poličky vytiahla pár tenisiek, hodila ich spolu s uterákom do tašky a zazipsovala ju.
„Som si istá, že vieš tancovať, rovnako dobre ako ja s dvoma promile alkoholu v krvi.“
„Ale ty v takom stave nie si schopná ani prejsť od stolu k stoličke,“ odporovala jej.
„Presne preto ideš na tú lekciu,“ Layla sa z chuti zasmiala. Noe prevrátila očami nad jej ohromným humorom a zbehla dolu schodmi. Mala chuť zapnúť rádio na plné grády, priložiť telefón k reproduktoru a nechať ho tam pár sekúnd. Neskôr si však povedala, že je empatické stvorenie a Laylu nevystaví tak mučivým bolestiam hlavy.
„Aj keď si nehorázne užívam tvoju opicu, musím končiť. Ak večer neprídem do baru, tak budem buď nevládne ležať na posteli bez pohnutia alebo znechutená z Louisa a Emmi,“ vysvetľovala a popri tom si okolo krku obkrúcala šál. Pár krát doňho štuchla prstami, obliekla si bundu a so spokojným výrazom vyštartovala k zastávke autobusu.
„Nebuď tak negatívna. Náhodou vyzerajú celkom milo. Aj ja by som chcela takto vyzerať, keď zostarnem,“ zasnením hlasom prehovorila Layla.
„Louis má dvadsaťpäť.“
„Práve o tom hovorím. Ale ja už teraz vážne musím ísť do sprchy.“
„Tak fajn, maj sa,“ bez reakcie na jej snahu o vtip zložila.
Autobus ju odviezol až do centra mesta. Zzistila, že jej zostáva ešte hodina, kým sa učiteľka tanca dostane do telocvične a tak sa pomalým krokom vybrala do maličkej kaviarne na rohu ulice. Zaprela sa do dverí a odtlačila ich tak, aby mohla vojsť. Ako vždy sa najprv rozhliadla okolo, aby zistila situáciu zaľudnenia okolo stolov. Všetky boli rovnaké, v strede mali maličký lampáš, okolo pár šišiek a nápojový lístok. No jeden ju zaujal až príliš. Zo stoličky sa zdvíhal chlapec v hrubej bunde s čiapkou zakrývajúcou kadere, ktoré sa rozpínali všade naokolo. Pery sa jej pomyselne rozšírili do úsmevu. Vo vrecku nahmatala telefón, v zozname našla meno, ktoré sa rýchlo snažila nájsť a jej prst sa už odťahoval od tlačidla určeného na vytáčanie.
„Ahoj, kráska. Ako sa dnes máš?“ jeho hlas sa jej obtrel o zmysli a zväčšil úsmev.
„Zodvihni hlavu,“ počúvol ju. Presne videla, ako si ju jemným mávnutím ruky všimol. Stála presne oproti nemu, v jednej ruke zvieral kelímok od kávy, pod pazuchou držal karisblok plný papierov a druhou si držal telefón pri uchu. Kolenom posunul stoličku na miesto a už sa predieral pomedzi ľudí, aby sa priblížil k dievčaťu, z ktorého sa mu na lícach vytvorili milé jamky.
„Už si mi od včera nejako chýbala,“ povedal jej a zohol sa k jej perám. Sladký bozk jej však nevenoval na pery ale na kútik úst. Presne si pamätal na jej upozornenie, že bozk si treba zaslúžiť.
„Čo tu robíš?“ opýtala sa ho zvedavo.
„Zastavil som sa na kávu, mám nejaké povinnosti, ale na teba si, samozrejme, čas nájdem kedykoľvek,“ zazubil sa a už ju ťahal k pultu so zámerom jej kúpiť pohár plný teplého nápoja.
„Kam sa chystáš s tou taškou? Utekáš predo mnou?“ zasmial sa.
„To nie, vlastne mám tiež nejaké povinnosti. Mám ešte nejaký čas, prečo ho nevyužiť,“ usmiala sa a vyťahovala peňaženku z tašky. Harryho ruka sa dotkla jej a už ju tlačila nazad k taške, pretože predavačke hodil na pult pár bankoviek hneď ako Noe sklonila hlavu k hrabaniu medzi oblečením. S hlbokým nádychom chcela odmietnuť, no už jej podával kelímok do rúk a prstami si hľadal cestu k jej ruke. Šťastne ju našiel, vyplnil prázdne miesta medzi jej drobnými prstami a hrdinsky si prebíjal cestu pomedzi nespokojných ľudí čakajúcich na pohár, z ktorého by stúpali malé obláčiky pary. Úprimne ju to zarazilo, no nevadilo. Stále si však pripomenula, že ešte včera z neho mala v niektorých momentoch, na čo nemohla zabúdať a preto by si radšej mala držať decentný odstup. Ruku mu pustila a prstom ukázala k lavičkám na ktorých dreve sa odrážali slnečné lúče poobedňajšieho slnka. Presne tam ju mal Jared vyzdvihnúť. Emma zakomponovala do plánu každého, kto podliehal jej okruhu najbližšej rodiny.
„Pamätáš si, že to ja som sa ťa pýtal, či ti môžem zavolať?“ opýtal sa jej . Svoj blok položil na lavičku a naňho postavil kelímok. Na lavičku si sadol rovnako obkročmo ako Noe. Tak, aby na ňu mal bezproblémový a perfektný výhľad.
„A?“
„Predbehla si ma,“ zovrel pery.
„Som rýchla,“ mykla plecami a nevinným úsmevom si ho podmanila.
„Nemusíš. Som rád prvý,“ úsmev jej opätoval.. K perám si priložil kelímok a odpil si z kávy.
„Ale mňa nebaví čakať,“ ofučane pokrčila nosom.
„Máš dnes večer čas?“ opýtal sa. Noe si hanblivo zašla rukou do vlasov a mierne ich rozstrapatila. Jej spoločník z nej nespúšťal pohľad. Hypnotizoval každý jej úsmev, každý jej pohyb ktorí urobila.
 „Chcela som ísť s Laylou niekam von. Prečo?“
„Len taj. Iba ak sa v tvojom napätom diári nájde voľne miesto, tak by som si ho rád zarezervoval.“
„A ty nemáš prácu, ktorá ťa živý?“
„Mám, ale niekedy potrebujem aj relax. Teraz už musím ísť. Vidíme sa nabudúce, zlato,“ nedokázala vnímať ten rýchly sled udalostí. To ako sa postavil a pozberal si veci, ako ju nazval zlatom a ako ju pobozkal do vlasov. Mával jej z prechodu, na ktorom sa nachádzal a z druhej strany sa jej do uši predieralo hlasné, no niečím rušené trúbenie.
Zo stihnutého okienka na strane šoféra sa vykláňal Jared s obkrúteným šálom okolo krku. Prebehla popri rade stromov, ktoré lemovali vozovku a keď sa dostala k starej dodávke, mierne vŕzgajúcej no stále pripomínajúcej prezretú paradajku s prehdzavelým nádychom otvorila dvere na strane spolujazdca a dvere silno zavrela. Keď žalostne zaškrípali, rýchlo z nich stiahla ruky do obranného postoja a s vyvalenými očami zazrela na Jareda.
„Hovorím ti to miliónty krát, chce to cit keď ideš tie dvere zatvárať,“ napomenul ju.
„Chce cit aj to, keď tie dvere budem držať aby neodpadli za jazdy?“
„Noe! Neurážaj veľkú Cheryl, je to dobré dievča. Potrebuje iba lásku a kľúč dvanástku,“ Jaredove ruky sa jemne prešmykli po palubnej doske. Noe si radšej zapla pás a čakal, kým jej spolujazdec naštartuje auto, zastaví prejavovanie citov starej rachotine s hrdzou na celom podvozku a odpichne sa z miesta.

„Skvelé. Prišli ste všetci,“ zaplesal Louis. Oblečení v teplákoch a tričku so žmolkami od prania sa k ním priblížil. Noe nadvihla ruku a odkývala svojej mame a otcovi, ktorí postávali v rohu miestnosti pri rádiu a prepínali piesne jednu za druhou. Nie veľmi chápala pointu tohto stretnutia, predsa ju pri tanci vždy viedol jej partner. Seriózne si priznala, že vždy ju viedol jej otec, ktorého tanečné schopnosti museli byť samozrejmé. Najmä pri tých mnohých akciách, na ktorých sa zvykol s jej mamou zúčastňovať. Minulý čas je pravý, čo sa ich rozvodu týka.
„Louis, kde je Harry?“ vybehla spoza rohu Emma v sukni a topánkach na opätku.
„O chvíľu príde. Vy dvaja sa choďte prezliecť, čakáme vás tu,“ prstami sa dotkol ich pliec a synchronizovane ich otočil čelom k stene naproti. Dlaňami zapretými v ich chrbtoch ich jemne sotil dopredu a otočil sa na odchod.

Dvere do telocvične sa rozleteli pod vplyvom Harryho pravej nohy. Vletel do nich ako víchor a ruksak sa mu divoko mykal na chrbte z jednej strany na druhú.
„Prepáč, ja som sa vážne ponáhľal, ale...,“ ani nestihol dokončiť svoj ospravedlňujúci monológ. Louisova ruka so vztýčeným ukazovákom vyletela do vzduchu rýchlosťou svetla a karhavým pohľadom naznačila, aby sa pri ňom nezastavoval a rovno nasmeroval svoje kroky do miestnosti, kde by svoje džínsy a košeľu vymenil za niečo pohodlnejšie. Vošiel rovno do dverí, na ktoré jeho kamarát ukázal. Po rozume mu behalo veľa vecí, kým vyťahoval športové oblečenie z tašky. Zo všetkého sa jeho pozornosti dostávala téma o tom, ako bude vyzerať Emmina sestra. Lenže vždy mu myšlienky utekali k dievčaťu s tmavo hnedými vlasmi. Noe sa na ňu hrozne podobala. Ako ho tak dokázala zmanipulovať? A lepšia otázka by bola, prečo sa pri nej správa tak, ako sa správa. On nie je milý, on neprekypuje pudom ochrany. Na to je dobrý Louis, alebo ďalší z jeho kamarátov. On je ten divoký. Krik spoza dverí ho vyrušil. Pristihol sa, ako má ruky vsunuté v rukávoch trička a zvyšok odpočíval na jeho hrudi. Dokončil prácu, ktorú začal. Jednoducho nebol typ chlapa, ktorý má vo svojom živote len jednu ženu. Už dávno nebol ten milý, naivný a chápavý chlapec. Celú Noe s jej úchvatným potenciálom, temperamentom a krásou zasunul preč. Na tvár si nasadil masku so štítkom šarm a vyšiel z dverí. Zastavil sa pri dverách, ktoré oddeľovali telocvičňu od chodby. Emminy rodičia a samozrejme Louisova mama s priateľom sa zaujato rozprávali, kým sa hlavní aktéri tohto cirkusu rozprávali so staršou dámou s bujnými vlasmi zopnutými štipcom. Tento pohľad ho veľmi nezaujal. Spozornel pri nízkej postave a drobnom pozadí dievčiny, ktorá mala nohu opretú o jednu z rebrín pripevnenej na stene. Niekoho mu pripomína. Jediné čo jej pokožku zahaľovalo boli dlhé čierne legíny spolu s bledomodrým tielkom a teniskami. Vedľa nej stál chalan so slúchadlami v ušiach a na niečom sa smial. So zvodným úsmevom sa vybral k nej pozdraviť ju. Úsmev mu však stuhol jedna radosť, keď sa dievčina narovnala a rozšírila pery tak, že sa jej pod očami vytvorili malé vrásky. Len čo svoj pohľad obrátila k nemu, čakal, že jej reakcia bude takáto. Výraz strhaný, akoby nespala tri týždne. Zároveň kamenný a bez pocitu šťastia, aký zažil prednedávnom.
„Do riti!“ vydralo sa z jej hrdla. Prvú časť vety ešte pekne zatiahla, aby sa mu jej reakcia poriadne vpila do mozgu. Harry cely znervóznel, keď sa tichá vrava zastavila a pohľady prítomných sa upierali iba na nich dvoch. Jeho prekvapenie sa len zvyšovalo. Noe si vlastne ešte ani raz nepredstavil naštvanú, či ustaranú. Vždy vyzerala veselo a nadšene. Jej zovretá sánka a ignorovanie Harryho ešte viac nabudilo. Má rád takéto dievčatá. Na pohľad nedostupné, no ešte rád má dievčatá, ktoré to nepredstierajú a treba ich rozbíjať kúsok po kúsku, aby sa dostal až k samému prekvapeniu, ktoré sa nachádzalo vo vnútri.
„Brilantné, všetci ste tu. Môžeme začať,“ rozkričala sa postaršia dáma na celú miestnosť. R, kto v tejto dobre používa slovo brilantné. Malý úsmev, ktorý venoval Noe sa mu nevyplatil. Objekt jeho záujmu prevrátil očami a kráčal od neho. Asi nemala záujem o zvítanie. Ale aj tak s ním strávi dve najbližšie hodiny.
Plastovú fľašu, ktorú si so sebou priniesol hodil do rohu k ostatným veciam, ktoré si tam všetci odložili a snažil si ponaťahovať nohy a taktiež ruky. Pritom vždy pozoroval Noe, ktorá za sebou ťahala nastávajúceho ženícha a so zovretými perami sa ho na niečo pýtala. Vycítil, že sa mu táto situácia nepáči. Celý jeho plán by sa mohol zrútiť, lenže vtedy si spomenul, že jeho plán zložený z potreby vidieť Noe v jeho izby sa dávno presunula do vyššej fázy, než len si s ňou užiť. A to ho desilo.

Noe
„S tým chlapom mám tráviť celú vašu svadbu?“ vyštekla na Louisa. Zostal ohromený jej hlasom, až sa mu na rukách zježili všetky chlpy.
„Je v tom nejaký problém?“ vieš čo, Louis, je, povedala si. Uvedomila si, že toho chlapa má celkom rada. Až na to, že je jeho kamarát pred ktorým ju varoval, že je nehorázny sukničkár a že vlezie do postele so všetkým, čo sa nevyhne jeho prítomnosti a šarmu. Nič nemení názor na tom, že sa jej pohľad na toho úžasného muža, s ktorým prežila krásny večer a tak isto aj dnešných pár desiatok minúť, celkom zmenil.
„Nie, žiadny, Louis. Žiadny,“ falošne sa usmiala a rozhodla sa nájsť útočisko pri Jaredovi. Pri jej bútľavej vŕbe, ktorá jej do ucha vloží slúchadlo z jeho iPodu a nechá ju vybrať pesničky, ktoré nenávidí ale drží ich vo svojom playliste práve pre ňu. Jareda už obsadila inštruktorka tanca, ktorá mu niečo hovorila. Všimla si, že sa k nej niekto približuje. Nechcel, aby k nej išiel. Mrazilo ju pri pocite, že s ním bude.
„Odkedy sme tu, ani si sa mi nepozdravila, zlato,“ šepol jej do ucha. Na krku ju pošteklili jeho kučeravé končeky vlasov a celým telom jej prešla nepríjemná triaška.
„Čo tu robíš?“ otočila sa k nemu čelom. Hnevala sa, keď musela trochu nadvihnúť hlavu aby mu videla do tváre. Nejako ju to presviedčalo, že má väčšiu moc ako ona. Chabý pokus svedomie, povedala si. Má rovnaké možnosti s ním zatočiť, aj keď o tom po niekoľkých pohľadoch na jeho vypracované svaly na rukách začala pochybovať.
„Prišiel som sem aby som urobil radosť nastávajúcej môjho dobrého priateľa. A ty Katherine? Ako si sa sem dostala ty?“ očividne si užíval jej zmätený výraz, nedokázala ho zakryť natoľko, aby si ho nevšimol.
„Ja “vraj“ neviem tancovať,“ precedila pomedzi zuby a prstami naznačila úvodzovky vo vzduchu. Založila si ruky na prsiach a odmietala sa naňho pozrieť.
„Tak to si rád overím,“ drzo nadvihol kútik úst a len čo zazrel mávnutie inštruktorky, že zapína hudbu, do dlane vzal Noeinu ruku. Šikovným pohybom ju pritiahol k sebe a zacítil, ako narazila na jeho mocnú hruď. Noe zovrela pery. Nedívala sa mu do očí no neprotestovala proti tomu, aby sa jej dotýkal.
 „Toto je vážne trápna situácia,“ celá ne svoja sa neodvážila pozerať na Harryho dlhšie než tri sekundy. Mala zlý pocit, že ak ju niekto prichytí bude si myslieť, že je medzi nimi niečo viac, než len prvé stretnutie. Dokonca to ani nezachránil Louis, ktorí by ich spolu mal slušne zoznámiť.
„Drahá, nič nie je trápne, kým si to nepriznávaš ty sama,“ napomenul ju. Znovu to jej prevrátenie očí, nemohla to jednoducho zastaviť. Chcela mu niečo povedať. Aby ju nenazýval drahá alebo zlato. Naproti nej stála jej mama s otcom. Ako vždy sa hádali, kto bude viesť.  Táto otázka jej srdce neťažila. Okamžite pochopila, že v ich páre sa Harry chopil autority ako prvý. So vztýčenou hlavou pozoroval všetkých naokolo. Noe si všimla, že sem tam skĺzol aj na jej tvár a s jemným smiechom sa znovu vrátil nazad. V momente, keď každý hľadel na svoje kroky, svoje pozície ktoré inštruktorka komandovala ako na hodine baletu si Harry oprel svoju bradu do jej vlasov. Hneď ako to urobil mu Noe prstami vtlačila prsty do trička, ktoré sa pod náporom jej nechtov zaborili aj do jeho kože. To, že sykol a trhol plecom jej na tvári vyčarilo spokojný úsmev.
 „Môžeme?“ Harryho hlas sa nadvihol a zvučne dopadol k jej ušiam. Myknutie pliec malo znamenať, že jej je vlastne jedno, či začne alebo bude stáť ako soľný stĺp. Ona tancovať nevedela, nevie a ani nebude, aj keď si to nerada priznáva. Bola zvyknutá, že veci, ktoré sa spájajú s pohybom a vyžadujú si nejaký ten atletický talent sa jej, žalostne, veľkým oblúkom vyhýbajú.
Do rytmu hudby, ktorú pustili sa zapojili aj kroky, ktoré všetci prítomný dodržiavali. Noe vedela, čo sa od nej a od jej nôh očakávala. Lenže ako sledovala obuv všetkým dám, jedine ona disponovala teniskami. Harryho tenisky sa nápadne podobali na tie jej. Rovnako pochmúrne čisté a ufúľané. Aspoň to ju potešilo. Koľko krát sa Harry posunul dopredu, toľko krát sa ona posunula dozadu a ich pohyby spolu dokonalo splývali. Niesli sa ľahko, pritom ladne a keby ich niekto z diaľky sledoval pomyslel by si, že ich kroky nedopadajú na naleštenú podlahu ale na obláčiky, ktoré sa pod ich váhou jemne prehýnajú a znovu naberajú svoje pôvodné tvary hneď ako sa špičky topánok odlepia od ich jemnej hmoty. 
 „Vaše meno, mladý muž?“ Noe sa preľakla, keď sa pri nich ocitla nízka žena s hlasom píliacim uši. Nadvihla bradu a ak by bolo v jej silách, krk natiahne tak vysoko ako bol sám Harry. Nepáčilo sa jej, že sa správala akoby vedela všetko najlepšie. Pripustiť musela, že vedela.
„Styles. Ale pre vás som Harry,“ cítila sa ako piate koleso na voze. Akoby si inštruktorka ani len nevšimla, že sem tam poskočila, aby dala najavo, že práve ona tvorí s týmto šarmantným chlapom pár.
„Veľmi pekne držanie tela, ale niečo vám poviem. Tanec je ako puzzle. Dve kúsky do seba musia perfektne zapadať. Vy zapadáte, ale neohrabane,“ poučila Harryho, ktorý sa len s radosťou podriadil jej inštrukciám a dostať sa k Noe bližšie, než si sám určil bolo ako dostať niečo, po čom už roky túžil. Nepríjemná dáma posunula jeho ruky ešte vyššie než boli, až kdesi medzi lopaty. Harryho prsty nahmatali čosi, čo vybočovalo z roviny Noeinej postavy. Keď zacítila, ako prstami prechádza po zapínaní jej spodného prádla, stehnom sa jemne rozohnala a zasiahla Harryho koleno. Na tvári sa jej zas a znovu rozplynul blažený výraz.
„Všetko vám ide ako od ruky, ale slečna potrebuje cvik,“ skončila svoju reč a Noe s Harrym sa vyčlenili od skupinky ľudí snažiacich sa nadobudnúť badateľné zlepšenie pod nátlakom Noeinej sestry.
„Baví ťa ubližovať mi?“
„Ty si zo mňa uťahuješ odkedy sme sa spoznali.“
„Ahá, jasné. Chápem. Ty žiarliš!“ mykol obočím, kým mal svoju hlavu sklonenú aby na Noe videl čo najlepšie. Nechcel si nechať újsť ani jedinú sekundu, ktorú by mohol stráviť pozeraním sa na ňu.
„Na ženu, ktorá by mi mohla byť matkou? Ani náhodou!“ nadvihla obočie. Toto sa jej ešte žiadny chlapec neopýtal. Nejakým spôsobom jej to prišlo smiešne, no na druhej strane sa jej páčilo, keď si o nej niekto myslí, že si chce niečo ochrániť.
„Po dvoch rande by som si už chcel nárokovať na tvoj pohľad, kedy sa ti nepáči, že som v spoločnosti inej ženy.“
 „Si si nejaký istý.“

„Keby som nebol. Nestála by si tu so mnou a nepolemizovala so mnou nad tým, či od seba navzájom chceme niečo viac,“ zasiahol presne tam kde nechcela, aby sa jeho slová dostali. Otázka, ktorá jej vibrovala celým telom bola viac než jasná. Chcela niečo viac?

štvrtok 14. novembra 2013

Our Demons 5. -Cinema time.

Zdravím :)
Čo by som Vám mala povedať? Môj život sa od minulého týždňa neobohatil o nič extrémne nové.
Túto časť som sa rozhodla napísať trochu ináč. Ešte nikdy som nič nepísala z pohľadu tretej osoby, tak som trochu zaexperimentovala a som zvedavá, ako sa Vám to bude páčiť :)
Taktiež chcem veľmi pekne poďakovať za všetky komentáre, ktoré mi zanechávate a taktiež za návštevnosť. Neuveriteľné čísla. Ďakujem ♥
Prajem (predčasne) pekný víkend ;) xxxx 



Auto, ktoré Harry šoféroval sa viezlo po ceste primeranou rýchlosťou. Noeino tušenie, že ak Harry vlastní takéto auto, tak s ním bude brázdiť cesty minimálne sto dvadsiatkou sa rozpadlo na kúsky. Odkedy vyštartovali spred jej domu, vystriedali niekoľko tém. Od toho, aké má záujmy, aká je jej rodina až po tradičnú otázku, kam smerujú. Okrem tejto jednej otázky sa vždy pýtal Harry. Aj keď Noe položila otázku nazad, so záujmom sa o ňom niečo dozvedieť, Harry prekrútil odpoveď tak, aby sa jej vyhol a mohol sa dozvedieť niečo nové o dievčati, ktoré sedelo vedľa neho.
„Neverím, že máš rada videohry. Žiadne z dievčat, ktoré poznám, nemá rado videohry,“ Harryho hlas sa rozzvonil do smiechu. Noe si pomyslela, že z tej širokej škály dievčat (ktorých určite nie je málo) sa určite muselo nájsť nejaké dievča, ktoré disponovalo touto vlastnosťou.
„Jasné, že mám. Moja staršia sestra sa so mnou hrať nechcela, tak som všetok čas trávila s Jaredom. Zviedol ma na zlé chodníčky.“
„Pošlem mu jednoduchý ďakovný list,“ uškrnul sa. Noe pokrútila hlavou a zazerala von cez okno, pretože Harryho noha sa čoraz viac dotýkala brzdy a auto spomaľovalo. Pred sebou nevidela prakticky nič. Jedna pouličná, taktiež na pokraji funkčnosti, svietila tak, aby sa nepovedalo, že je úplne vypnutá. Započula, ako Harry zatiahol ručnú brzdu a cinknutie oznámilo, že si taktiež odopol pás. Hlavu mala stále naklonenú tak, aby mohla vidieť niečo vyššie, než mohla v sediacej polohe, akú by mala zastávať.
„Ak chceš výjsť von a skúsiť to prvé rande, mala by si najprv vystúpiť,“ upozornil ju. Už jej stihol z jej strany aj otvoriť dvere. Odpútala sa, prevesila si kabelku krížom tela a vyskočila z auta, ktoré Harry diaľkovým ovládaním zamkol.
„Harry?“ oslovila ho. Nenápadne sa k nemu prisunula bližšie. Studený jarný vietor jej zachádzal poza šiju, preto si zips na bunde aj mikine vytiahla až k samému krku. Nebolo to len tým, že jej bola zima. Tmavé uličky, prázdne a bez živej duše nemala rada. Zdali sa jej strašidelné, každú sekundu, vždy keď sa o seba otrelo lístie jej podskočilo srdce a aj keď s ňou bol Harry, mala zmiešané pocity.
„Hm?“
„Kde to sme?“ spojila pery a vtiahla ich medzi zuby. Pri opýtaní sa jemne postavila na špičky, aby sa Harryho  mohla opýtať otázku, ktorou mu pílila uši dobrú pol hodinu pomedzi každú informáciu, ktorú z nej vytiahol.
„Za jednou budovou. A prečo šepkáš?“ v jeho hlase cítila náznaky smiechu. Prečo sa smeje z tak dôležitej a nepríjemnej situácie plnej strachu, ktorým ona sama prekypuje? Jasné, chlapi a ich ego o tom, že s nimi sa dievčaťu stať nič nemôže. Ale ona nie je chlap a taktiež neverila na takéto báchorky, aj keď si vždy predstavovala, že sa jej chlapec, ktorý s ňou niekde bude, statočne zastane.
„Pretože takto sa začínal jeden horor, ktorý ma sestra prinútila pozerať,“ hlas jej jemne zapišťal. Aj keď má osemnásť rokov a štyri mesiace, stále sa bojí tmy. Veď každý sa predsa niečoho bojí. Pre ňu to nebolo detinské, zdalo sa jej to prirodzené.
„A ako sa skončil?“ prikrčil sa, aby počul jej slová. Kráčali už hodnú chvíľu a nie a nie nájsť teplé miesto, kde by si mohli ohriať skrehnuté ruky. Harryho trochu prekvapilo, no hlavne potešilo, keď si Noe okolo jeho lakťa obmotala ruky. Sama si to zrejme poriadne neuvedomovala, pohltil ju zvuk mačiek behajúcich okolo kontajnerov. Ruky spojené v päsť skryté v bunde pevne držala na jeho ruke, ktorú mal zasunutú v džínsoch. Hoci bol smelý, neodvážil sa ju chytiť za ruku. Zdala sa mu netradičná, iná ako dievčatá, ktoré stretával.
„Neviem, utiekla som s krikom za mamou a rozsvietila všetky svetlá v dome.“
„Svetlá môžeš rozsvietiť aj dnu, ak ťa to tak baví,“ uťahoval si z nej aj keď videl, že sa jej to protiví. Dvere mali byť otvorené, takto o to požiadal sestru svojho kamaráta, ktorá niekedy brigádovala v miestnom kine. Pootočil kľučkou a keď sa dvere otvárali, vydávali vŕzgavý zvuk. Bolo by dobré, ak by ich niekto naolejoval, nenaháňali by taký strach ako napríklad Noe, ktorá sa niekedy bojí otvoriť aj vlastnú chladničku pri nočných výpravách zastihnutá hladom.
„Vitaj v kine,“ Harry nadvihol ruky a rozohnal sa nimi na obe strany. Noe prekvapene stála pred ním so založenými rukami vo vreckách a červenými lícami vyťahanými od vetra.
„Aké originálne,“ uškrnula sa.
„Au. To zabolelo,“ prstami si zovrel mikinu na mieste, kde by sa malo nachádzať srdce, z ktorej mu vychádzala kapucňa a bola prehodená cez jeho koženú bundu na chrbte.
„Nemyslela som to tak.“
„Uznávam, som hrozný čo sa týka vymýšľania romantických vecí. Necení sa aspoň snaha?“
„Iste. Som zvedavá, čo vymyslíš nabudúce,“ zachuchúňala sa a poskakovala z jednej nohy na druhú aby sa zahriala. Rozmýšľala, či jej to robil naschvál. Laylina teória by pravdepodobne znela, že ju necháva vymrznúť vonku na kúsok cencúľa len preto, aby ju mohol vlastnoručne zahriať. S pobúreným smiechom v hlave zmietla túto myšlienku, hoci nie príliš na zahodenie, zo stola a sústredila sa na prítomnosť.
„Ty chceš, aby bolo nejaké budúce?“ vyrušil ju z rozmýšľania. Posunul sa o niekoľko krokov a Noe ho nasledovala. Ruku napínal tak, aby udržal otvorené masívne a ťažké dvere. Bez odpovede okolo neho prešla so sklonenou hlavou premýšľajúc o správnom argumente. On ju však predbehol a zastavil. Prstom jej nadvihol hlavu, na tvári sa jej zjavil úškrn. Chcel odpoveď.
„To som tak presne nepovedala,“ ukázala naňho varovne a popri tom sa smiala. Presne tak, ako keď ju otec nachytal, že mu kradne keksy z vysokej poličky v kuchyni, kde si musela ešte pritiahnuť stoličku.
„Ale povedala,“ myknutie Harryho obočím bolo dosť jasné na to, že si svoju výhru v tejto bitke patrične užíva.
„Do čerta!“ zahromžila. Priznala si svoj skrat. Už druhý. Harry víťazne napredoval a naschvál pridal do kroku. Noe mu odmietala byť niečo dlžná a tak sa za ním rozbehla. Tlieskaním ju súril, aby pridala do kroku. Chodba po ktorej kráčali nebola príliš dlhá. Znovu jej otvoril dvere, galantne podržal a keď prešla popri ňom, znovu ich zavrel. Svoju dohodu dodržiaval tak ako sľúbil. V hale, kde sa predávali lístky sa spolu s niekoľkými ľuďmi stojacimi pri kase rozliehala maslová vôňa zmiešaná so spáleninou.
„Poď, tamto máme spojenca,“ zvolal a schmatol Noe za ruku. Poslušne za ním kráčala a rozhliadala sa všade naokolo. Harry ju požiadal, aby zostala na mieste kde ju postavil. Stála neďaleko kinosály D. Bola tu už nespočetne krát. Predsa to bolo jediné kino v malom meste v ktorom vyrastala a pamätala si nejeden trapas, ktorý sa jej tu prihodil. Harry si od dievčaťa s tmavšou pokožkou a krásnymi čiernymi vlasmi prevzal pukance spolu s lístkami, ktoré mali výraznú oranžovú farbu. Zasmiala sa, keď dievča naklonilo hlavu aby si ju prezrelo a s úsmevom sa znovu postavilo rovno. Škoda, že ju nevidela kvôli Harrymu, ktorého výška bola niekedy nevyhovujúca pre jej potreby. Harryho prsty stisli jej líce tak ako to Noe robila jej babka s dedkom a on si za to vyslúžil jej vyplazený jazyk. Určite ju musel poznať už dlhšie. Nemohla mať viac než mala Noe, zdala sa jej mladšia. Vyzerala tak na šestnásť. Zrejme preto ju tu vidí prví krát. Harry sa k nej pomaly približoval a niečo ťukal do telefónu, ktorého svetlo mu osvetľovalo tvár. Noe ešte raz naklonila hlavu na bok a stretla sa s úsmevom dievčaťa, ktoré Harry tak bratsky vystískal za líca.
„Tak, môžeme ísť,“ usmial sa na ňu. Prevzala si od neho pukance, ktoré jej posunul do rúk a chlapcovi postávajúcom pri dverách do sály podal lístky. Rukou naznačil, že môžu vojsť a Harry ju nechal ísť prvú. Chcela, aby už prestal, ale nechcela mu to povedať na rovinu. Nejako ju to už otravovalo, na druhej strane sa jej to páčilo. Ešte to pre ňu nikto neurobil.
Noe si na svojom lístku, ktorý vypáčila z Harryho rúk, prečítala, že sedeli v poslednom rade úplne v strede. Sála nebola prázdna, no nebola úplne plná. Vyhovovalo jej to, že jej nikto nebude kopať do sedadla alebo jej hádzať do kapucne pukance, či chrumky. Spokojne sa zhodila do kresla, ktoré jej prislúchalo a Harry sa posadil vedľa nej. Nedalo sa jej nezasmiať nad Harrym, ktorý nevedel, kde má poskladať svoje dlhé nohy. Zatiaľ čo ona si vyzliekla bundu spolu s mikinou, on stále zápasil s nedostatkom priestoru.
„Problém?“ opýtala sa. Harryho zovreté pery prezrádzali, že si všimol jej výbuchy smiechu zatajované niekde v hrdle, ktoré sa sem tam prebili k jej slovám a vyšli z úst.
„Kdeže, som zvyknutý,“ vyhlásil, keď sa konečne prestal šuchtať a posúvať z jednej strany na druhú. Noe si zložila nohy do tureckého sedu a aj keď sa to nemá, urobila si po svojom. Predsa ju nepríde niekto vykričať za jej špinavé topánky, ktoré ani špinavé neboli a po tme si to nikto nevšimne. Nemal si to ani kto všimnúť, dve rady pred nimi boli voľné.
Noe kývala s hlavou zo strany na stranu. Dopredu aj dozadu. Film sa niesol v zmysle komédie s nepodareným humorom plným mužov a žien zaseknutých v budove, ktorí sa navzájom nemali radi. Iróniou bolo, že sa nesmial nikto v kinosále. Režisér by z takejto odozvy asi radosť nemal. Keďže ju dej nezaujal, stále otáčala hlavu na Harryho. Pri každom jej pohľade sa mu nadvihol kútik a keď to Noe zbadala, ihneď otočila hlavu nazad.
„Keď sa na mňa takto pozeráš, nemôžem sa sústrediť na dej,“ povedal. Z predných radov sa ozval zvuk typu „pšššt“, ktorý ich vyrušil. Obaja sa zosunuli nižšie k sedadlám v nádeji, že ich až tak počuť nebude.
„Nesústredíš sa poslednú pol hodinu.“
„Je to nuda,“ ofučane zhodnotil.
„Tak to musím súhlasiť.“
„Sarah dostane prednášku o tom, že nabudúce bude musieť vybrať film ocenený aspoň štyrmi hviezdičkami.“
„Nechceš nabudúce robiť niečo iné?“ Noe sa so svojim tichým hlasom snažila nerušiť prítomných v sále. Sledovala Harryho tvár, ktorá sa zaliala prešibaným úsmevom. Trvalo jej hodnú chvíľu, aby sa od tohto pekného pohľadu odtrhla a presvedčila sama seba, že tak dlho naňho zízať nie je zdravé.
„Napríklad?“
„Prestaň myslieť na hlúposti,“ zasmiala sa. Rukou Harrymu zakryla oči, no on ju rýchlo zložil a držal vo svojej, ktorá ju ešte viac rozhorúčila. Hneď ju chcela odtiahnuť, nebola zvyknutá na to, že sa niekomu (možno) páčila a že o ňu javil záujem. Harry mal svoju tvár hneď vedľa jej. Hlavu mal opretú neďaleko operadla sedadla a nohy opreté o sedadlo pred ním. Vlasy sa mu obtáčali ako nekonečný vinič okolo tváre a jeho oči spaľovali Noeine.
„Nebráň mi pozerať sa na teba,“ nebránila mu v tom. Jediné na čo sa zmohla bol jemný úsmev. Keď sa vrátila nazad k sledovaniu filmu, hoci ju nezaujímal, myslela si, že Harry jej uvoľní ruky. Mýlila sa. Pritiahol si ju viac k sebe, prstom jej prechádzal po hánkach a jej sa to neprotivilo. Bola iba prekvapená, že to urobil. Neisto sa zavrtela na mieste, ponaťahovala si krk a znovu si hlavu oprela o operadlo. Harryho nasledujúci nádych bol dlhý, pohľadom znovu zastal na jej tvári a chvíľu si ju obzeral.
„Vadí ti to?“ na znak toho, že myslí jeho prsty dotýkajúce sa jej ruky nimi pretrel jednu z rýh, ktoré zdobili jej dlaň. So zatvorenými očami pokrútila hlavou. Vyzeral, akoby mu črty tváre obmäkli. Mal ju napnutú a plnú zvedavosti, neistoty.
Noe si konečne urobila pohodlie na vyhriatom mieste, na ktorom bolo rozsypaných niekoľko pukancov, keď sa Harry snažil uvoľniť svoju stŕpnutú nohu na ktorej sedel a tak sa mu podarilo vyvrátiť preplnené vrecko. Užívala si pocit, že v kine nesedí konečne s Laylou alebo Jaredom, ale aj s niekým iným. Niekým, kto sa jej možno trochu páči. Celú pravdu si pripustiť nechcela, takéto pekné veci prichádzajú rovnako rýchlo ako aj odchádzajú. Odmietala predstavu, že tento moment tak rýchlo odíde. Lenže jej dúfanie sa rozplynulo v momente, keď jej vo vrecku na nohaviciach začal vibrovať telefón. Snažila sa robiť, akoby sa nič nedialo, ale vibrovanie neutíchalo a vrecko jej začalo veselo vyblikávať aj cez látku džínsov, ktoré mala na sebe.
„Nechceš to zodvihnúť?“ opýtal sa Harry a nechal jej voľnú ruku.
„Bude to iba minútka,“ sľúbila.
„Utekaj,“ rukami sa jej zaprel do krížov a potlačil ju, aby vstala a išla si vybaviť hovor. Postavila sa a zbehla po schodoch k východu. Na obrazovke sa ukázala fotka jej nastávajúceho švagra v situácií, kedy ho Emma náhodou obliala paradajkovou polievku a na svetri, ktorí mal peknú maslovú farbu zostali dokonca aj písmenkové cestoviny.
„Louis?“
„Noe, čo obvykle robíš, keď tvoja sestra chce zrušiť svadbu?“ Louisova otázka znela tak prakticky a jednoducho, akoby Noeina sestra rušila svoju svadbu každý mesiac aspoň raz.
„Čo?“
„Počuješ, chce zrušiť svadbu. Sme u vás doma, tvoja mama tu nie je a ja som nevedel komu mám volať. Takéto výkyvy už mala ale teraz to asi myslí vážne. Nechce mi povedať, prečo chce všetko zrušiť,“ Louisov hlas znel vážne znepokojene aj cez to, že šepkal. Noe sa však nechcelo prerušiť túto príjemnú chvíľu.
„Musí to byť okamžite? Ja mám niečo na práci. Skús jej pustiť nejakí film a nadopuj ju zmrzlinou.“
„Tu ide o moje manželstvo, Noelle Hammondová!  Ako moja budúca švagriná a družička by si mala brať nejaký ohľad aj na mňa a na tvoje potencionálne netere alebo synovcov. Ak sa ich, pravdaže, chceš dožiť,“ rozhorčene sa snažil prinútiť Noe, aby mu prišla na pomoc. Jeho tichý a výhražný hlas ju rozosmieval no strašil zároveň. Hoci je Louis úžasný človek, balíčkom riešenia problémov s chladnou hlavou ho nikto neobdaril.
„Tak dobre, o chvíľu som doma,“ s tvárou podobajúco sa na výraz pri plači, no v tom momente zmiešaným s nedobrovoľným oznámení jej doprovodu, že pekný večer sa končí, zdolávala jeden schod za druhým, až vyšla k poslednému radu sedadiel. Harry mal v náručí padnutý sáčok z ktorého vyťahoval jeden pukanec za druhým a synchronizovane si ich hádzal do úst.
„Musím ísť domov,“ šepla mu do ucha.
„Hneď?“ jeho prekvapenie v očiach jej prišlo zvláštne.
„Ak by sa dalo,“ mykla plecom.
„Obvykle mi moja spoločnosť z rande neuteká. Predsa len musíš byť niečím špeciálna,“ považuje ju za špeciálnu? Noe jeho slová zarazili, no taktiež niekde v mysli rozosmiali. Obaja si obliekli bundy, vyštverali sa z radu a spoločne zišli po schodoch.
Pri odchode už použili predný vchod. Cesta im trvala o čosi dlhšie, no Noe bola podstatne veselšia, keďže jej na ceste svietili pouličné lampy. Obaja boli potichu. Harry svoj doprovod posadil na sedadlo spolujazdca a zavrel dvere. Cítila sa zvláštne. Harryho pohľad neprezrádzal nič. Hneval sa na ňu? Odkedy vyšli z kina neprehovoril ani len slovo. Tváril sa zaujato a až neprirodzene sa sústredil na cestu. Noe si celý čas skracovala hraním s prstami, prevracala v nich svoj pletený náramok a zips na bunde.
„Tu mi môžeš zastaviť,“ prehovorila po dlhej chvíli ticha. Harry prudko šliapol na brzdu. Noe hodilo dopredu a ak by sa posunula ešte o kúsok dopredu, boli by jej ruky automaticky vyleteli vpred a zapreli sa o palubnú dosku.
„Bývaš až na konci ulice.“
„Ja viem, ale dokážem sa prejsť. Nemusíš ma všade voziť.“
„Pozval som ťa na rande, takže by som ťa mal doviezť tam kde som ťa vyzdvihol.“
„Hneváš sa?“
„Mal by som?“
„Tak nejako som zruinovala naše rande, takže očakávam, že áno.“
„Nehnevám sa. Iba ma mrzí, že sme spolu nemohli byť dlhšie.“
„Aj zajtra je deň.“
 „Dnešok bol vážne skvelý,“ zasmial sa. Konečne sa z Noeinho svedomia odvalil balvan.
„Bol, vážne som si to užila. Ale už by som asi mala ísť,“ mávla rukou k oknu a prstami zachytila kľučku na dverách. Už, už sa do nich chcela zaprieť a otvoriť ich, keď ju Harry chytil za ruku a stiahol nazad k sebe.
„Môžem ti zavolať?“ spýtavým pohľadom jej prechádzal po celej tvári. Z očí mu kypela spokojnosť. Takto si predstavoval dnešný večer? Dievča utekajúce pred jeho spoločnosťou? Na otázku, ktorú jej položil prikývla s hanblivým a miernym úsmevom. Nepohla sa ani o milimeter, no Harry sa k nej začal nebezpečne pomaly nakláňať. Vedela, čo bude nasledovať. Nebola na to zvyknutá. Na nič z toho. Jednoducho začala panikáriť, začali sa jej triasť ruky a celým telom jej prešla triaška. Naschvál sa odtiahla a usmiala sa.
„Bozk si treba zaslúžiť,“ ohradila sa a vystúpila. Žiadny lepší argument jej v tej chvíli na um nezišiel. Z Harryho hrdla sa predral smiech. Vážne znel tak sarkasticky, ako ho počula? Lakťami sa zaprel o volant a zadíval sa na ňu.
„Zaslúžim si ho. Dobrú noc, Katherine,“ uškrnul sa a Noe zovrela päste. Našťastie to nevidel, nemohol. Za toto si ju bude doberať ešte veľmi, veľmi dlho. Musí nájsť niečo, za čo si ho môže doberať aj ona.
„Dobrú,“ pregúľala očami a obišla kapotu jeho veľkého auta. Ruky založila do vreciek a pomaly kráčala k svojmu domu. Spoza chrbta začula trúbenie. Na tvári sa jej rozšíril úsmev, no neotáčala sa, iba kráčala ďalej.
„Čo sa deje?“ zmätená otázku opakovala možno aj päťkrát. Louis jej pomohol vyzliecť bundu, odviedol ju do obývačky a posadil do kresla oproti Emme.
„Opýtaj sa,“ ukázal rukou na jej sestru. Netrebalo sa pýtať. Spýtavý pohľad prebodla cez Emminu tvár a tá už vedela, že držať to v sebe nebude o nič lepšie, než to zo seba vyklopiť.
„Ja už nevládzem. Dnes mi volali z reštaurácie, že k dispozícií nemajú taký odtieň obrusov, obrúskov, doplnkov a kvetov aké potrebujem. Buď o odtieň tmavšie, alebo svetlejšie. Mám pocit, že sa zrútim...“ Lousovi trhalo kútikom úst. Pomyslela si, že keď jej volal, vyzeral akoby chcel pustiť do gatí. Pred tým ešte zrejme nevedel o tom neodkladnom probléme, ktorý brzdí v jeho sobášu.
„Ty si ma ťahala z môjho prvého schopného rande domov len kvôli tomu, že nemajú správny odtieň tvojej výzdoby? To myslíš vážne?“ Noe sa až jemne nadvihla. Nahnevane sa zhodila nazad do kresla a oprela si nohy o stôl. Jej sestra, očividne viac schladená, sa len pousmiala a prešla k nej.
„Mala si rande?“ s úškrnom sa jej prihovorila v nádeji, že jej hnev nebude tak veľký a hrozný.
„Nie!“ odsunula sa od nej.
„Noe...“
„Možno,“ uznala, že sluch jej sestru ešte nezrádza a už-už sa nadvihovala, aby mohla utiecť a vyhnúť sa jej spovedi.
„Noelle,“ prísnym hlasom zvolala.
„Áno, mala som rande.“
„Moja malá sestra mala rande. Poď, nech ťa objímem,“ nadvihla ruky a chcela ju zovrieť v náručí. Vtlačiť ju do huňatého svetra spoločne so závanom sladkastej vône, ktorá sa okolo nej vznášala. Louisov panický výraz sa zmenil na úškrn.

„Ale za to, že si ma z neho vytiahla ti nič nepoviem. A čo sa týka výzdoby, nikto si ani len nevšimne, že tvoja kytica nebude ladiť s výzdobou o jeden odtieň nižšie alebo vyššie. A pretože si sa dostala zo svojej zrútenej situácie, idem si svoje dojmy zapísať do denníka, ktorí si vôbec nevediem. Dobrú noc, Louis,“ pokrčila nosom a otočila sa. So šuchotaním nôh o podlahu prešla cez chodbu a vybrala sa k schodom do svojej izby. 

utorok 5. novembra 2013

Our Demons 4. - Where are we going?

Hlásim sa trochu neskôr, škola volá!
Časť ešte nie je opravená, pustím sa do toho, hneď ako sa doučím, takže ma ospravedlňte za prípadné chyby :)
Neviem prečo, ale aj vy máte ten pocit, že je ešte len začiatok novembra a Vám už idú tie vianočné reklamy na nervy? Čo budem robiť v decembri?
Čisto môj osobný názor. Ako sa máte vy? :) xxx




 „Čo ti trvalo tak dlho?“ dvere na dievčenských toaletách sa pred ňou rozleteli dokorán. Laylin namosúrený hlas sa niesol celou miestnosťou a NOe zamrazilo pri pomyslení na to, že by ju niekto počul. Stačilo poslúchnuť povely napísané v správe a zaklopať trikrát na dvere s dvojsekundovým odstupom pri každom zaklopaní. Inštrukcie jej kamarátky sú stručné a presné.
„Dlho?“ urazene sa jej zježili všetky vlasy na hlave. Layla s hlbokým zámerom pregúľať oči a tak Noe pokarhať bez váhania schmatla kamarátke ruku a vtiahla ju k sebe.
„Veď som ti volala už pred tri a pol minútami,“ mrmlala.
„Vieš, že rýchlo chodiť nezvyknem.“
„To je jedno, poď sem,“ mávla rukou. Nohou kopla do kovového koša, zaškrípal akoby niekto ryl nechtami po tabuly v triede. Opätok na ktorom sa upierala jej váha jemne zacengal keď ho položila na pokrievku koša. Druhú nohu rýchlo vytiahla za sebou a prsty priložila na parapetnú dosku. Noe premýšľala, prečo by zo seba robila takého blázna a postávala v strede dievčenských toaliet na smradľavom koši, keď sem môže hocikedy vpáliť dozor na kontrolu.
„Aký neodkladný problém dnes riešime?“ nadhodila.
„Pekný chalan na prvej hodine,“ mykla hlavou smerom k oknu, z ktorého bolo vidieť na dvor.
„Prvú hodinu si mala voľnú, čo to trepeš?“
„Myslím von na dvore. Sústreď sa trochu,“ zahriakla ju. Našťastie okná boli dosť vysoko na to, ak by sa nejaký chalan chcel pokochať dievčatami a dosť vysoký na to, aby si niekto všimol Layline bujné vlasy. Preto, aj keď Layla nosila topánky na podpätkoch veľmi rada a slúžili jej nielen k skvelému vzhľadu, zároveň jej zariaďovali ľahkú cestu k predmetov nad jej hlavou. Tentoraz však nestačili na to, aby sa kochala mužským pohlavím na lavičkách počas obedňajšej prestávky.
„Aha, dobre. Na druhej strane...“ načala Noe jednu zo svojich, pre Laylu, nepodstatných viet. Vykladala príliš veľa snahy vymotať sa z ramienka svjej kabelky, z ktorej chcela vytiahnuť notes v ktorom som zapísaných pár podrobností pre perfektný chod akcie, ktorú sa jej kamarátka snažila zorganizovať.
„Zmobilizovala som pár svojich kontaktov, áno iba Jareda, a získal mi za provizórnu ochranku pár štvrtákov, ktorý už dvakrát prepadli výmenou za to, že im vybavíš nejaké body k slušnému správaniu, pretože ani to nemajú príliš v norme,“ predloženie mojich nápadov nebrala na vedomie. Nevyrušila ju ani moja kabelka, ktorá sa mi zošmykla z pleca a s rachotom dopadla na podlahu, pričom mi z nej vypadlo niekoľko karisblokov a centrafixiek spolu z obedom, ktorí som kvôli nej nestihla ešte ani ovoňať.
„Hm...“
„Neuveríš mi, predvčerom som našla vo svojej kúpeľni nášho učiteľa bilógie!“ Noeine ironicky našpúlené pery si ani nevšimla a to už nehovoriac o rozhodení jej rúk.
„Milé od teba.“
„Verila by si tomu, že ma Harry pozval na rande...“ otočku na pravej nohe stihla urobiť len do prvej štvrtiny, dokončiť ju jej zabránil Laylin výraz v tvári. Nedal sa presne popísať, bolo to skríženie pohľadu keď vidí zľavy v obchodnom centre a pohľad, keď zistí, že číslo jej vysnených topánok je vypredané.
„Volal?“
„Nie, stretol,“ odfrkla si.
„A to mi niečo tak podstatné povieš len tak?“ zoskočila z koša. Opätok prudko oprela o kus kovu, ktorý sa so škripotom znovu odsunul na svoje pôvodné miesto ale až po tom, čo sa odbil od steny a zapotácal na mieste.
„Učiteľ biológie nezabral. Myslela som, že toto už nemá vonkoncom šancu.“
„Myslela si zle. Kedy a kde? Ako?“ nadvihla tašku zo zeme, oprášila ju a elegantne prevesila cez svoje plece. Sako, ktoré mala prehodené na umývadle si privinula k bruchu a nedočkavo čakala na informácie, ktoré sa jej chystala Noe podať.
„Pamätáš si to nezáživné 'no do čerta' zo stredy?,“ prikývla, “tak po tom.“
„Kam idete?“
„A ako vieš, že som to pozvanie prijala?“ krátke odpovede jej napovedali, že nemá náladu rozoberať svoje zvláštne rande.
„Pretože by si bola asi slepá, ak by si s ním nešla,“ spálila ma pohľadom.
„A čo ak by to bol nejaký deviant? To ti na um nezišlo? Pripadá mi, akoby sa ho každý bal. Aj ja by som mala.“ Tak prečo sa nebojí?
„Devianti nemajú košele za 200libier. Možno to je deviant, ale sakramentsky úžasne vyzerajúci,“ teatrálne zaklonila hlavu a Layle podala svoju kabelku. Vošla do kabínky hneď oproti nej a zamkla.
„Vieš čo je povzbudzujúce?“ tón jej hlasu sa zvýšil a neprešlo ani desať sekúnd, kým jej pery boli pekne spojené a nevydávali ani hlásku.
„Neviem, ale mám pocit, že sa to od teba o chvíľu dozviem.“
„Je pekný a starší aspoň o dva roky od teba. Na rozdiel od toho desaťročného chlapca zo supermarketu, keď si mu podala chrumky z regálu a on ťa pozval na rande,“ znovu sa smiala. Cítila to z jej hlasu a navyše pri tom vydáva zvuk, akoby mala upchatý nos a zle sa jej dýchalo. Jednoducho, takto sa dokáže smiať iba ona.
„Vyžívaš sa v mojom nešťastí s chlapmi?“ napomenula  ju. Hlasný, no krátky zvuk ohlásil, že práve dostala správu no na mieste, kde sa nachádzala, nemala možnosť prečítať ju.
„Teraz sa vyžívam v správe od Harryho pre teba,“ buchla rukou do dvierok kabínky.
„Máš povolené to prečítať,“ vyhlásila.
„Piatok sa blíži a ja by som veľmi rád vedel, kde si pre teba môžem prísť. Harry. Pridal aj bozk, toho chlapa si drž,“ pomedzi prsty premieľala  malý telefón a keď Noe vyšla von, podala jej ho už so zapnutou klávesnicou pripravenou na napísanie odpovede.
„Pozeráš sa iba na vzhľad? A čo tak niečo iné?“
„Nebuď patetická a nehovor, že to nie je kus. A áno, som aká som a už so mnou nič neurobíš. Proste som na chlapov!“ mykla plecami. Poctila ju vďačným pohľadom, keď otvorila dvere a prekvapujúco ju nechala na chodbu preplnenú študentov výjsť prvú.
„Tak mu už odpovieš?“ dobíjala.
„Ja by som aj chcela, ale ja sa k tomu neprinútim. Stále mi niečo hovorí, že je to zlé. Ale vieš dobre, ako ma zlé veci hrozne lákajú,“ na chvíľu sa zadívala na hromadu súčiastok pospájanú a obalenú plastom až sa nakoniec s hlbokým nádychom odhodlala a posunula telefón smerom ku kamarátke.
„Odpovedz mu,“ Layle zažiarili oči ako dieťaťu, ktoré si našlo svoju vysnívanú hračku pod stromčekom. Niekedy mala Noe pocit, že sa za ňu Layla teší oveľa viac, než ona sama.
 „Určite to bude skvelé,“  zašvitorila, zamkla telefón a cez malú odzipsovanú škáru hodila ho hodila nazad do kabelky. Hrdo vypla hruď a zrýchlila krok.
„To dúfam tiež,“ ticho som odpovedala. Do zorného poľa jej padol Jared kývajúci spoza radu skriniek spolu s Jaceom, ktorý sa na ňu usmieval. Buchnutie vrátok na skrinke, do ktorej som položila knihy, sa ozvalo v rovnakom momente kedy sa rozozvučal zvonček a ohlásil začiatok hodiny.

„Položte tie všetky veci na pult, len čo skončíte so svojou smiešnou hádkou,“ bez pomoci Jareda a Layli, ktorí vtrhli do jej vlastného domu pomocou duplikátov kľúčov, ktoré im rozhodne nemala dávať  ľutovala, že ich oboch naraz dostala na rovnaké miesto. Pomocou dvoch prstov si ako tak zavrela dvere, ktoré viedli zo zadného dvora, zhodila krabicu plnú ozdôb, ktorú vyzdvihla svojej sestre hodila k stoličkám a zatriasla rukami v ktorých konečne začala prúdiť krv.
 „Layla, ja tvoj svedok na svadbe proste nebudem!“ zvolal Jared. Jeho prehnaná artikulácia Noe rozosmievala. Tri tašky s logom miestneho supermarketu položil k drezu a ich obsah plný potravín začal vykladať na svoje miesto.
„Prečo?“ oprela sa o lakte na pult a snímala Jareda.
„Pretože príliš veľa tancuješ, piješ a potom spievaš. Neber to zle, si proste príliš energická,“ s myknutím ľavého kútika pier si nepomohol. Laylu to priam vyprovokovalo, aby ho dobíjala a prosila o jeho spoločnosť chrániac sa pred deťmi od pätnástich rokov nižšie žiadajúcich ju o tanec.
„Nestrkaj ma do svetla plného alkoholu. Noe? Povedz mu niečo,“ pozornosť sa zrazu obrátila na ňu. Nechcela, aby ju zapájali do ich divadla. Viac než ich spojenie do páru počas svadobnej hostiny ju znepokojovalo stretnutie s Harrym. Po tom čo si prečítala odpoveď, ktorú mu Layla odpísala sa mala chuť rozplakať. Dokonca pri informácií s presným počtom svetiel zapichnutých okolo chodníka pred vchodovými dvermi mala chuť jedno vytiahnuť a zahodiť ho do smetiara.
„Privoľ inač ti bude skladať piesne o zrade priateľstva,“ varovne naňho ukázala krabičkou sušienok. Rýchlo si našli miesto za jednými z dvierok na kuchynskej linke. Odkedy oni traja vytvorili vlastnú skupinku ubehlo už viac než pätnásť rokov. Preto je zrejmé, že Jareda môžu vydierať spomienkami na čajové popoludnia s plyšákmi a promenádovanie sa v maminých opätkoch po ich dome.
„To je skvelé,“ žmurkol na ňu, akoby sa ju snažil zbaliť.
„Tvoje metódy sú fakt hrozné,“ odfrkla Noe.
„Prepáč, ale desia ma všetky baktérie, ktoré sa nachádzajú na otvore fľaše s ktorou ma budeš naháňať,“ osopil sa.
„Si nechutný!“ zvolali obe naraz.
„Ja viem,“ vyceril zuby, privrel oči tak, akoby sa pozeral priamo do slnka a sklonil hlavu na úroveň Layli aby si mohol slastne vychutnať jej reakciu.
„Aspoň niekto z našej skromnej partie si dokáže užívať život,“ vyplazený jazyk jej očividne dodal tú seba vedomosť, ktorú jej s jasným záverom svadby tak rýchlim spôsobom odobral.
„Aj tak vám ďakujem za pomoc s nákupom,“ nezainteresovane Noe nezabudla na slušné spôsoby.
„Nemáš za čo. Tak poď Porche, keď som už tak nechutný odveziem ťa domov,“ mávol rukou spolu s cvengajúcim zväzkom kľúčov.
„Volám sa Parchello, ty idiot. Pripomínam ti to už pätnásť rokov,“ teatrálne prevrátila očami a prevesila si kabelku cez telo.
 „Niekedy vážne preklínam svoje korene a tak isto aj Jareda,“ zahundrala.
„Kto mal vedieť, že z neho vyrastie niečo také?“ s myknutím pliec sa pohla za Laylou smerujúcou k dverám.
„Som síce von, ale počujem všetko,“ Jaredova tvár sa zrazu objavila v dverách. Obe ich myklo o krok vzad, no z jeho tváre ani o milimeter neunikal úsmev.
„Idem a budem sa snažiť mu nič neurobiť. Nepokašli to, ty vieš čo,“ vypúlila na ňu oči. Svoj odchod si ani len nenechala obohatiť jej odpoveďou, pričom nemala dôvod utekať, pretože Jared ešte len odomykal auto. Zatvorila dvere a vrátila sa nazad do kuchyne, kde pokračovala vo vybaľovaním potravín. Po úpenlivom rozhodnutí, že potrebuje nové oblečenie, prinajlepšom menšiu spŕšku kvapiek horúcej vody sa od dvier rozoznel buchot. Stála už v polovici schodov a rozhodne ju pokúšalo ignorovať búchanie a vbehnúť do sprchy.
 „Ahoj, Noelle,“ pozdravil ju Harry.
„Ahoj,“ prekvapene odpovedala. Ani si neuvedomila, koľko je hodín.
 „Už nie som Katherine?“
„Si, ale pre dnešok ti urobím radosť a budeš Noelle,“ usmial sa na ňu a ruku, ktorou klopal na dvere, si založil do vrecka na bunde.
„Ako to, že som nevidela, tvoje auto? Pred troma minútami som bola von,“ poskočila, snažiac sa niečo uvidieť ponad jeho plece no našťastie zachytila prázdnu cestu, na ktorej už nestala polorozpadnutá bordová dodávka, ktorej sa Jaredove ruky snažili predĺžiť životnosť na,  prípadne, dobu neurčitú.
„Nemohla si, parkoval som pred tvojimi susedmi,“ ukázal prstom k domu, v ktorom boli všetky svetla zhasené a nejavila známky, ktoré by prezrádzali, že sú majitelia doma.
„Čože? Jared práve odišiel, mohol ťa vidieť.“
„Neviem kto je Jared, ale práve preto, že som niekoho videl som zaparkoval pred domov tvojich susedov,“ na jeho tvári sa črtal úškrn, ktorý by si z diaľky len sotva všimla.
„Nemala by som sa ťa náhodou báť?“
„Ani nie,“ pokrútil hlavou. Plecom odetím v bunde, ktorá zodpovedala počasiu bláznivého počasia prevládajúceho vonku sa oprel o stenu a hlavou pokrytou lokňami tmavohnedej farby sa dotkol
„Si si istý?“ zvráštila som čelo. Jeho hruď sa nadvihla, zasmial sa.
„Rád sa takto naťahujem. Väčšia zábava je to s tebou, ale myslím, že by sme mali ísť. Prepadnú nám miesta.“
„Kam?“
„Uvidíš,“ odsekol. Nehodlal odpoveď ani na jednu z jej otázok vetou, ktorú by vypĺňali viac než tri slová. Na žiadny koncert ju vziať nemôže, ani len netuší, akú hudbu mám rada. Do divadla je oblečení príliš ležérne a neformálne a pochybovala, že by nejaký chlapec vzal dievča na prvé rande do divadla.
„Aspoň sa chcem prezliecť,“ cúvla o niekoľko krokov. Odmietala len pomyslieť na to, že by von šla v rozťahanej flanelovej košeli skrytej pod bundou spolu s vyšúchanými nohavicami, ktoré už trikrát vytiahla zo smetiara, kde ich mama hodila.
„Nevadí, v tomto vyzeráš super,“ uznanlivo sa usmial a očami podobnými žiarivým smaragdom prebehol celú Noeinu útlu postavu od hlavy po päty.
„Radšej by som bola, ak by som na sebe mala čisté veci,“ zaprotestovala.
„Fajn, ale v tom prípade vybehnúť rýchlo hore po veci. Prezliecť sa musíš vzadu v aute, pretože som vyrastal medzi ženami a viem, ako dlho im trvá nevinné prezlečenie,“ jeho podmienky ju postavili do šachu. Vedela, že to možno nemyslel vážne, ale aj tak by jeho návrh neprijala.
„Dobre, ide sa k autu,“ šikovne si nasadila tenisky a z vešiaka zvesila plátenu tašku od starkej. Rukami ho popohnala z prahu dverí aby mohla zamknúť. Schuti sa zasmial, keď odmietla čisté šaty a vybrala sa po jeho boku k autu. Vyzeralo, akoby ho práve ukradol. Celé čierne, dokonca ešte o niečo väčšie než na akom chodí Jared. Len matne ho osvetľovali pouličné lampy, no aj tak nechápala, ako si ho mohla nevšimnúť. Autíčko ixch suseda sa podobá na väčšiu tekvicu, ktorú by som si mohli kúpiť a vyzerať na Halloween.
„Tak kam ideme?“
„Nevypytuj sa toľko, aj tak ti to nepoviem,“ pokrčila nosom. Nevenovala  pozornosť tomu, prečo sa ju snažil predbehnúť a zastavil pred dvermi auta skôr, než  k nim stihla prísť ona. Prsty obmotal okolo kľučky a otvoril ich. Nadvihol ruku a s úsmevom naznačil, aby nastúpila. Až vtedy  si spomenula na jeho sľub, že ak s ním pôjdem, celý večer jej bude otvárať dvere.