Our Demons 9. -Two is too much

Hrozne ďakujem za pomoc El :) Thanks :*

Spätná väzba by potešila :)

Viem, že je to skoro ale asi už nič nepridám, takže Vám všetkým mojim úžasným osôbkam prajem Šťastný nový rok, aby ste si pevne stáli za svojimi predsavzatiami (ak nejaké máte) a  aby sme spolu mohli stráviť ďalší takíto skvelý rok. Ľúbim Vás ♥ xxx

Pevne verím, že pointa Vám neutečie ;) :D

Kým stála po Harryho boku, kŕčovito si svoju sklonenú hlavu pritláčala na jeho plece. Tajne prosila aby sprcha jedla, ktoré doteraz mala tak rada, konečne skončila. Našťastie nevidela, ako sa tvária ostatní, ale pevne dúfala, že sú taktiež pod paľbou. Ryža patriaca mladomanželom pre šťastie lietala z jednej strany na druhú a na miesto toho, aby malé biele zrnká zasiahli Louisa spolu s jej sestrou, hromada ryže dopadla na ňu a Harryho, ktorý jej poskytoval štít, za ktorý sa mohla skryť.

„Skončilo to už?“ opýtala sa. Nadvihla hlavu a prvé čo uvidela bol dav jej príbuzných kráčajúci po schodoch z kostola preč. Pri kríkoch, ktoré boli vysadené popri schodoch stáli už iba oni. Možno si pripadali zvláštne a ako nejaký oneskorenci, ale Noe nikdy nemala rada tie hromadné vychádzania a vchádzania, preto sa vždy zdržiavala na samom konci. A keďže sa Harry jej spoločnosti len a len tešil, rád s ňou počkal.

„Áno, už sa môžeš narovnať,“ v jeho hlase zacítila výsmech. Lakťom doňho precízne buchla, ale s ním to ani nepohlo.

„Neuťahuj si zo mňa,“ oduto zamumlala. Hromada ľudí z kostola sa pokojne začala rozchádzať do svojich áut mieriac do budovy, kde sa konala hostina. Noe s Harrym si dávali načas, nebolo sa kam ponáhľať, hoci by jej rodičia mali iný názor a šikovali ich ako na závodoch. Pokojne im stačilo viesť sa medzi poslednými autami opúšťajúcimi parkovisko.

„Neuťahujem. Ja len, že si bola na mne tak príjemne nalepená, každý nás videl a tebe to, prekvapivo, nevadilo,“ zasmial sa a spomedzi kučier, ktoré lemovali jej okrúhlu tvár jej povyberal pár šikovných zrniek, ktoré pristáli v jej tak jednoduchom účese, spočívajúceho z natočených vlasoch  pripomínajúcich farbu roztopenej čokolády spolu s malým kvetom, ktorý jej držal pravú polovicu vlasov pri ľavej strane temena a tak jej všetky zvlnené pramene padali cez ľavé rameno.

„Myslím, že to nebolo až tak intímne, aby to niekomu pripadalo podozrivé,“ s posmechom mu pripomenula. Prevrátil oči spolu s úškrnom a kým sa posadil vedľa nej a zavrel dvere, ona si zapla bezpečnostný pás a uložila malú kabelku na žltú látku, ktorá jej zakrývala nohy. Už ju vonkoncom neudivovalo, prečo sa tak triasla. Za prvé, už nebola pri osobe z ktorej sálalo teplo a ona sa cítila ako pri radiátori. Za druhé, vonku bolo málo stupňov a v tej chvíli hrešila na celý november, ktorý mala dovtedy tak rada. A navyše sa hrešila aj za to, že nepočúvla mamu a nevzala si pod kabát ešte aj hrubý sveter. Uznala, že mamine rady nie sú vždy na zahodenie.

„A ak by sme vzali nejakú fľašu a vopchali sa s ňou pod stôl, ako by sme vyzerali vtedy?“ naďalej polemizoval. Zahodil svoj čierny kabát so striebornými gombíkmi na zadné sedadlo a zapol topenie v aute.

„Ako nejakí stredoškoláci kradnúci chľast na školskom plese,“ zasmiala sa a pomädlila si ruky.

„Roztomilé. Veď ty si na strednej.“ Mala sto chutí mu pripomenúť, že budú stačiť ďalšie dva roky a už by ju tak nazvať nemohol. Na náznak hlbokej urážky, ktorú jej uštedril, zovrela pery a urobila grimasu.

„Ja nemôžem za to, že niekto riadi klubu a niekto sa stále vzdeláva,“ naoko namosúrene otočila hlavu smerujúc k oknu. Sledovala auta so stužkami na spätných zrkadlách ako vejú vo vzduchu. Ako pomaly vychádzajú z parkoviska a ako pridávajú na rýchlosti keď prechádzajú cestou preč od kostola.

„To nemala byť urážka, drahá,“ prstom sa dotkol jej brady a posunul ju k sebe. Perami sa dotkol jej líca pokrytého jemnou vrstvou púdru a ešte pred tým, než ho Noe stihla od seba odtlačiť, všimla si, ako sa precízne opera rukou o volant aby dosiahol na jej tvár. Čo keby už prestal rozoberať jej „búrlivý“ stredoškolský život? Preblesko jej mysľou.

„Harry, niekto nás môže vidieť,“ hanblivo sa usmiala. Líca sa jej rozkošne zapýrili a dlaňami prilepenými na jeho snehovo bielej košeli ho odštuchla, aby sa poslušne posadil. Tak, ako sa na šoféra patrí. Zhlboka sa nadýchla, aby prekonala to zvláštne brnenie prechádzajúce celým jej telom.

„Ešte som ti dnes nepovedal, ako úžasne vyzeráš,“ zašepkal chrapľavým hlasom neďaleko jej ucha. Komické. Jediné čo jej prišlo na um. Mohol by sa prihlásiť do ochotníckeho divadla, určite by mu tam malú rolu našli. Pomyslela si ako sa dostali na hlavnú cestu a sledovala autá ako vyhadzujú smerovku tým istým smerom ako oni. Sklopila svoj pohľad hneď po tom ako sa na ňu bokom pozeral a potajomky uškŕňal spoza svojej ruky, ktorou držal volant.

„...preto zdvihnime poháre a pripime si na Emmu a Louisa aby šťastne zakotvili v prístave lásky.  Veľa šťastia, deti,“ Noeinmu krstnému otcovi sa hlas triasol ako za mrazov v polovici januára, keď sa vracal z večernej prechádzky s ich vlčiakom. Zo záhadného dôvodu Noe prídu formálne prípitky a rôzne príhovory starších členov jej rodiny neskutočne vtipné. Nebolo to výnimkou ani na svadbe, keď si Noeina mama utierala slzy spod očí a jej otec jej držal balíček servítok hneď po ruke taktiež s precitliveným výrazom v tvári, kým ju do ruky drgala Layla pravidelne každé dva minúty aby utĺmila svoje zvuky pri smiechu. Jared sa k nej nedobrovoľne pridal pretože preňho je Noe so svojim smiechom akýsi spúšťač k neutíchajúcej eufórií endorfínov.

„Čo ti je?“ vrazila do nej Layla. Noe silno potiahla nosom a prstami si utrela maličké slzy, ktoré jej vyhŕkli z očí. Naproti nej za stolom sedel Harry a pozeral sa na ňu. Jednoduché prirovnanie v príhovore sa jej zdalo tak zábavné, ako nikomu. Prekvapene sa na ňu díval zelenými očami a ona nevedela, ako reagovať.  Smiať sa na nej bolo asi to najrozumnejšie, k čomu sa dokázal prikloniť.

„Ale nič, prepáč,“ odbila ju. Jej kamarátke odpoveď stačila na to, aby prestala vyzvedať nevyzvedateľné a obula sa do druhého člena ich skromnej spoločnosti. Znovu sa chcela pozrieť na Harryho, ale ten tam už nebol. Jeho sako zostalo prevesené na operadle stoličky, ktorá bola potiahnutá bielou látkou a pri stole zostal iba Niall, na ktorého meno si konečne spomenula, a Liam zaujatí čítaním etikety na fľaši nejakého alkoholu.

„Jared, ideme tancovať?“ zakričala Layla cez hlasnú hudbu duniacu celou miestnosťou. Noe sa obhliadala okolo seba a niekoľko párov sa už spoločne zvŕtalo na parkete po ktorom prechádzalo mnoho farebných obrazcov zo stroja pripevneného na strope. Medzi nimi nechýbalo ani čudo nasúkané v bielych šatách spolu s jej , už oficiálnym, švagríkom. Myslela si, že keď bude hlavná družička tak bude so svojou sestrou viac. To bol ale ďalší z faktov, pri ktorých sa mýlila. Okolo nej sa totiž krútili len jej dve priateľky hltajúce pohľadom Liamovich kamarátov, za čo Layla dostávala chuť vraždiť. Na Liama upierala oči tak dlho, kým sa nepostavil a s Niallom neodišli tancovať k Louisovi.

„Teraz nie, o chvíľu,“ zachrčal s plnými ústami zemiakových lupienkov. Znechutene naňho obe zazreli pri čom si chudými a dlhými prstami snažil povoliť uzol na kravate, ktorý ho škrtil pri jedení.

„Nevyrušujem vás, mládež?“ zašvitoril hlas patriaci postaršej dáme so striebristými vlasmi. Starká Gabriella si sadla vedľa Noe, pričom Layla sa ocitla v strede a po jej ľavici sa naďalej napchával Jared.

„Nie, len tak tárame. Spolu s...Jaredom,“ prehltla veľkú hrču vzduchu, keď si všimla ako okolo seba jej bratranec trúsi zákusky, keď si ich snaží vložiť do úst na prvý šup.

„No čo je? Od rána som nič nejedol, nestihol som raňajky,“ agresívne sa bránil. Každému bolo známe, že hladný Jared je neznesiteľný Jared. Laylu striaslo po celom tele a preto sa slušne ospravedlnila a odkráčala preč od ich stola. Ešte za ňou Noe chcela čosi zakričať, ale ona sa stratila v dave ľudí na tanečnom parkete za ich chrbtami.

„Ak tu budete len posedávať, žiadnych pravnúčat sa nedočkám, deti moje,“ zamumlala starká so smutným výrazom v tvári. Do rúk, ktoré pokrývali drobné vrásky, schytila dlaň svojej vnučky a položila si ju na kolená, pričom súcitne pozrela na Jareda.

 „Babi, predsa nechceš, aby sme práve teraz niekde na toaletách pracovali na pravnúčatách,“ jediný chlapec v dámskej spoločnosti si svoje ústa utrel do obrúska, ktorý pokrčil do maličkej guličky a odhodil kdesi do stredu stola pomedzi fľaše naukladané vedľa seba. Noe si voľnou rukou zakryla ústa a rozosmiala sa. Vždy ju dokázali prekvapiť Jaredove pohotové odpovede.

„Drahý, to sa len vraví. Nemusíš to brať doslova,“ ukľudnila ho starká a pár krát potľapkala po kolene.

„Tak čo, máš nejakú nápadníčku?“ Noe sa pri tejto otázke prevrátil žalúdok hore nohami. Vycítila, že práve teraz sa jej naskytla príležitosť na rýchli únik. Svoju starkú mala nadovšetko rada, ale keď prišlo na jej osobné vzťahy, radšej zaradzovala spiatočku a utekala kade ľahšie.

„Môžem si od vás na chvíľku odskočiť?“ postavila sa a s nádejou, že jej starká nebude klásť ďalšie otázky a že bude môcť utiecť a potĺkať sa celým hotelom pokojne a úplne sama.

„Ale iste, ja si tu vystačím aj s Jaredom,“ jeho pomliaždený výraz tváre hovoril za všetky jeho pocity. Rozhovory s dôchodcami mu nešli rovnako ako rozhovory s peknými dievčatami. Teda, nie len s nimi. Celkovo sa mu ženské pokolenie akosi nedarilo správne odhadnúť, čo sa komunikácie týkalo.

Pred tým, než si našla miesto kde by mohla zakotviť sa najprv rozhliadla po celej miestnosti. Napadlo ju, že by mohla ísť za sestrou. Priznala si, že jej chýba jej panovačnosť a jej kamarátkam chcela otráviť aspoň pár minút z ich času. Mama! Svitlo jej v hlave. Ona by mohla vedieť, kde je Emma, keď jej už sestra zmizla zo zorného poľa. Neďaleko seba uvidela jej šaty ušité z látky hnedej farby. Už sa len stačilo predrať cez pár ľudí, pričom si musela držať svoje šaty dlhé až po zem aby jej ich niekto neprišliapol a ona nezostala iba v šatách, ktoré by mala rázporok až k jej pásu. Čo by sa jednému z prítomných vonkoncom nepáčilo.

„Mami, môžeš na chvíľku?“ tľapla ju rukou po pleci. Spustila svoje šaty až k zemi, aby mala svoje ruky voľné a keď sa k nej mama otočila s prívetivým úsmevom, pred Noe sa ocitla postava o ktorej snívala nejednu noc. Nad ktorou slintala ako pravá osemnástka na tribúne ich školského ihriska, keď zo seba zvliekal spotený dres a chystal sa do šatní.

„Á, Noelle. Ideš ako na zavolanie. Toto je chlapec, o ktorom som ti včera hovorila, keďže som ti ho už nestihla predstaviť. Jace, toto je moja dcéra Noelle,“ ukázala na ňu a ona stuhla. Pripadala si ako kúsok cencúľa visiaceho zo strechy ich domu. Nedokázala sa pohnúť a len tak tam stála. Bola by si myslela, že Jace sa začne nekontrolovateľne smiať pri ich smiešnom stretnutí, ktoré sa konalo práve na svadbe jej sestry, ale bolo to naopak. V nemom úžase na ňu zazeral, ako by ju dnes videl prvý krát v živote. S pohárom nejakej farebnej tekutiny nečinne stál vedľa svojej, Noe predpokladala, matky, keďže tá milo vyzerajúca pani mala svoju ruku obmotanú okolo jeho lakťa.

„My sa už poznáme,“ úsmevne odpovedal.

„Vážne? Odkiaľ?“ nadšene sa opýtala jeho mama. Nebola jediná, ktorá ostala celá bez seba a v milom prekvapení.

„Chodíme spolu do školy,“ pre zmenu sa konečne prinútila niečo povedať aj Noe. Z prekvapenia, ktoré jej uštedril sa jej chcelo len zasmiať nad celou touto situáciou.

„Nevedela som, že naše deti spolu chodia do jednej školy,“ Jaceova mama sa rozosmiala. Kým jej mama reagovala na šok svojej kolegyne, musela sa pozrieť na Jacea. Doširoka sa zazubil.

„Čo keby ste si šli zatancovať?“ navrhla jej mama. Nie! Preblesklo jej v sekunde celou mysľou. Nastala chvíľa, kedy si mohla znovu vymyslieť nejakú výhovorku a využiť svoju bujnú fantáziu.

„Konečne som ťa našiel. Poď so mnou tancovať,“ jej pásu sa dotkol pár rúk a ona od ľaku podskočila. Chcela naňho začať jačať, či si náhodou nevšimol, že je vedľa neho jej mama, ale na druhej strane bola vďačná, že sa pri nej objavil. Jamky, ktoré mu vyskočili na líci len prispeli k tomu, aby nevybuchla ako časovaná bomba. Padlo jej však vhod, že ho po dlhej dobe znovu videla.

„Harry, milé prekvapenie,“ jej mame úsmev poklesol. Harryho dlaň zvierala Noeinu ruku a jej to bolo prvý krát nepríjemné. Potajomky dúfala, že je to posledný krát, čo ju bude skľučovať takýto pocit. Jace zmätene sledoval celú situáciu. Situáciu, kde mu nejaký chlap kradne potencionálnu spoločnosť pri tanci.

„Zdravím, pani Hammondová,“ uškrnul sa. Už teraz jej bolo jasné, že mama ho v láske nemá, aj keď ho nazvala šarmantným mladým mužom. Tobôž nie vtedy, keď jej kazí majstrovské plány.

„Môžeme ísť?“ rozčarovane sa na ňu zadíval.

„Akurát sa sľúbila Jaceovi. Však, Noe?“ mala pocit, že sa jej vypleštené oči o chvíľu vykotúľajú z jamiek. Jacea sa zdal byť nervózny, zatiaľ čo jej mama sršala nadšením. Jediné, čo ju naozaj trápilo bol Harryho. Jeho milý výraz sa rázom rozpŕchol ako ľahký popol vo vetre. 

„Môžeme?“ opýtal sa Jace. Načiahol k nej ruku a ona ju prijala. Sama nevedela, čo to robí. Nechcela to. Dobre, možno áno. Predsa len to bol chlapec, za ktoré spoločnosť by pred pár týždňami dokázala aj zamdlieť. Lenže teraz v nej skrsla vina. Vina za toho chlapca bez kravaty s rozopnutou košeľou, ktorá mu odhaľovala kúsok hrude.

„Ja...Asi, áno,“ z úst jej unikol jemný náznak smiechu. Aj nezainteresovaná osoba by si všimla, že to bol smiech vytlačený následkom premáhania sa. Štvať svoju matku nechcela, preto jej ruka vyletela k Jaceovi a kráčala za ním. Harry stál za jej chrbtom a sama sa bála otočiť a vidieť jeho výraz tváre. Ešte nevedela čo očakávať, keď si ho ešte len včera večer pripustila bližšie k sebe. V takejto situácií sa neocitla, preto nedokázala odhadnúť, či za jeho nečitateľným výrazom bude zloba, hnev či dokonca žiarlivosť, alebo hnev v príjemnejšej verzií rýpania do nej a urážania sa.

„Tušila si, že ten s kým ťa mama zoznámi budem ja?“ jeho hlas jej znel v ušiach len matne. Pri tom, ako sa pomaly otáčali na mieste jej padol pohľad na jej partnera spred oltára. S rukami založenými vo vreckách sa na ňu tajomne díval. Jeho napnutá sánka jej dávala najavo, že spokojný nie je. Úprimne, takýto pohľad by určite nepotešil ani jedného priateľa, ak ho tak môže nazvať. Vo vnútri jej tele sa rozlial pocit, aký ešte necítila. Jej priateľ, znelo jej v hlave...

„Väčšinou, keď sa so mnou rozprávaš, sa aspoň usmievaš. Dnes nebude ani úsmev?“ nahol hlavu k svojmu plecu, ponad ktoré sa Noe dívala do neznáma a zabránil jej vo výhľade.

„Prepáč,“ zasmiala sa. Jeho sivé oči sa na ňu pozerali spoza malých vrások z úsmevu, ktoré ich obopínali. Noe sa v tom momente cítila zmätene. Jedna časť jej vnútra sa tešila, že s ním tancuje. Ale druhá časť, tá väčšia, jej rozožierala všetky bunky uprené na Harryho. Ten chlap jej zmizol z dohľadu. Už sa nedočkavo nevrtel na jednom mieste. Nebolo po ňom vidno ani vietor. Mama jej z diaľky mávala a hrdo sa usmievala. Keby jej tak mohla zakričať, nech sa s ňou príde vymeniť.

„Ako sa cítiš v role družičky?“

„Ehm, už asi tri hodiny som sa so sestrou nerozprávala, takže som dosť mizerná družička,“ zhlboka sa zasmial. Páni, pripadá mu to smiešne, pomyslela si. Ona ho rozosmiala, to sa jej ešte nikdy nestalo.

„Určite nie. Nemôžeš jej predsa behať za chrbtom ako telesný strážca,“ nesmie byť predsa tak milý! Prečo sa, dofrasa, musel objaviť práve teraz? Keď sa už takmer rozhodla pre jednu cestu? On si príde akoby z nich mali byť najlepší priatelia, pričom v jeho prítomnosti nedokázala povedať tri súvislé vety, a jediný, kto bol súci sa s ním zhovárať bola Layla alebo Jared. Prečo?

„Hm... a znovu mi neodpovedáš. Trápi ťa niečo?“ zadíval sa na ňu z výšky. Kŕčovito mala svoje prsty vryté do jeho saka na pleci. Určite v ňom zostali značky po jej nechtoch.

„Nie, nie. To nie. Je mi fajn,“ ubezpečila ho, aj keď sa tváril, že jej príliš veriť nechce. Keď mala výhľad cez jeho plece na všetkých ostatných, všimla si, ako sa niekto valí cez ľudí tancujúcich neďaleko nich. Spoza postáv sa vynorila Layla, spolu so svojimi čiernymi mini šatami, ktorými vzbudzovala záujem nie u jedného z prítomných opačného pohlavia. Ako sa ponáhľala, Noe tušila, že čoskoro ju zdrapí za ruku a niekam odvedie. Obyčajne to urobila, ak mala takýto výraz. Vlasy sa jej vplietali do tváre a neverila vlastným očiam, ako dokázala tak rýchlo mašírovať pri výške opätkov jej lodičiek.

„Noe, prepáč, ale nevieš kde máš svoj nepodarený klon?“ zahučala. Noe bola pevne pripravená na jej namosúrený hlas, lenže Jace nie. Trhlo ním, plecom buchol svoju partnerku priamo do líca a Noe silno zovrela oči a prstami si pošúchala boľavé miesto. Zhurta sa začal ospravedlňovať a kontrolovať jej líce, kým Layline oči naberali na veľkosti.

„Jace?“ prekvapene zvolala až cúvla o krok dozadu. Neveriacky jej padli plecia a ona musela nadvihnúť hlavu. Zrejme si myslela, že namiesto neho nájde Harryho. Omyl!

„Layla?“ Jace jej venoval rovnako zmätený pohľad. Noe sa rozhodla ukončiť túto ošemetný a divný rozhovor, ktorý sa pred ňou črtal.

„Jared? Netuším kde je,“ odpovedala. Svoje ruky si zložila za chrbtom a sledovala svoju priateľku ako sa rozdrapuje a o chvíľu nafúkne ako balón.

„Pýtala som sa takého strašne milého a pekného čašníka či ho náhodou nevidel a povedal mi, že ho videl, ale vraj pred pár minútami niekam šiel s partiou chlapcov v jeho veku,“ pri slove čašník sa sama pre seba na pár sekúnd rozplynula ako zmrzlina na slnku, no o chvíľku už bola pevne poskladaná a odhodlaná svojho partnera nájsť za každú cenu.

„Pomôžem vám nejako?“ navrhol Jace. Noe sa snažila prehovoriť, ale Layla ju elegantne umlčala.

„Nie, netreba. Ja asi viem kam šiel, ale budem si musieť požičať Noe. Môžem, všakže? Maj sa pekne, Jace, rada som ťa videla,“ dotkla sa kamarátkinho pleca a štuchla ju, aby kráčala dopredu.

„Aha, dobre. Dúfam, že ho nájdete,“ zakričal za nimi, celkom odrovnaný a sám v strede tanečného parketu. Noe ho bolo ľúto. Chudák, aspoň mu mohli splašiť nejakú milú sesternicu.

„To bolo ale hnusné,“ skonštatovala Noe po pár minútach ticha, kým kráčali ku schodom.

„Ako to, že tancuješ s Jaceom, keď si tu s Harrym?“ Layla zastavila a spustila spŕšku slov, ktoré na Noe zapôsobili ako soľ nasypaná do čerstvo otvorenej rany. Najprv pálili, no potom už tak neboleli.

„Takže ty nehľadáš Jareda? Len si ma chcela zjazdiť za to s kým tancujem?“

„Nie, hľadám aj jeho, pretože sa nudím a väčšina tvojich bratrancov je už mimo dosahu. Zjazdiť ťa bol bonus,“ uškrnula sa a mykla plecom. Zdolala prvý schod potiahnutý krvavočerveným kobercom s rôznymi obrazcami zlatej farby, no trvalo nejakú tú minúty, kým sa Noe pohla za ňou.

„Nemám šajnu kam šiel.“

„Ja áno. Dlho som nevidela Liama a tých jeho kamarátov. Podľa mňa ho oni stiahli so sebou, lebo inú partiu chalanov v jeho veku som tu nevidela.“

„A ako ich chceš nájsť, Sherlock?“

„Ideme po mobil do izby, skúsime mu zavolať. A možno s nimi bude aj Harry, ale jemu zavoláš ty.“

„V žiadnom prípade,“ namietala Noe a aby Layle bolo úplne jasné, že to neurobí, nadvihla ruky a zamávala nimi pred jej očami. Pri predstave, že by sa mala zhovárať s Harrym ju striaslo. Na druhej strane, možno by to bolo aj dobré, nevidieť ako sa mu na čele vytvárajú vrásky, jamky v lícach mu zmiznú a jeho napnutá čeľusť vystúpi na povrch tváre spolu so zúrivým pohľadom v očiach. Možno by ani nebol tak nahnevaný, možno si to celé len namýšľa.  

„Prečo? Je to pre dobro tvojej vlastnej krvi.“

„Nevydieraj ma tu s vlastnou krvou. Ešte prednedávnom si mi tvrdila, že vlastná krv mi je na nič, ak sa na mňa vykašle tak, ako som sa ja vykašľala na Jareda a nechala ho so starkou.“

„Musíš byť plná morálnych zásad práve teraz, keď som ochotná ho hľadať? Dobre vieš, že ja takéto stavy často nemávam,“ s falošným nešťastným výrazom spolu kráčali po chodbe druhého poschodia. Nebolo tam ani živej duši preto predpokladala, že tu sa nenachádzajú, keďže celú chodbu zapĺňalo pár kusov starého nábytku spolu s nemodernou tapetou a hromadou dverí vedúcich do izieb. Pri spomienke na ostatných chlapcov, ktorých videla by typovala, že budú nanajvýš hluční.

„Tak fajn, poďme po ten telefón. Ale ja nikomu nevolám, zavolaj si Jaredovi sama. Aj on aj Harry sú na mňa naštvaní,“ odpovedala. Svoju ruku položila na kľučku dverí Laylinej izby, kam mali pôvodne namierené. V tom jej však Layla drgla lakťom do boku a bojazlivo sa k nej natlačila.

 „Nie je to...dym?“ šepla Layla tesne vedľa Noe. Rukami sa jej dotkla hlavy a jej tvár zamierila presne na ten výklenok z chodby, na ktorý sa pozerala aj ona.

„Božemôj!“ zvolala Noe a rozutekala sa.

Sweet Dreams

Šťastné a veselé sviatky prajem !!

Malý darček odo mňa :) xx

Tvár si skoro necítil. Celá mu tŕpla a štípala. Auto z ktorého vyšiel zaparkoval v garáži a kľúče s malou kľúčenkou si preplietal pomedzi prsty. Znovu sa vrátil do treskúcej zimy, zavrel železné dvere na garáži a ťarbavými krokmi sa cez hordu snehu odhrabanej na jednej strane obrubníka snažil preskočiť až na chodník vedúci k vchodovým dverám maličkého domčeka s pár svetielkami ktoré mu pripomínali sviatky tíško klopajúce na dvere. Do tváre mu padali neposlušné vločky všetkých možných tvarov, rýchlo mával dlhými mihalnicami aby videl kľúč, ktorý sa snažil vopchať do zámky. Do misky, s rôznymi drobnosťami položenej na komode z tmavého dreva, odložil kľúče ktoré jemne zacengali. Hneď na to počul zvuk pazúrov pomaly sa odlepujúcich od plávajúcej podlahy spolu so zvončekom priveseným na obojku chlpatej gule rútiacej sa k nemu.

„Ahoj kamoš, kde je Mia?“ stiahol si rukavice pred tým, než sa zohol v kolenách, pritisol svoj kabát k pätám chodidiel a poškrabal labradora so zlatistým kožúškom za ušami. Dočkal sa iba jeho hlasného zabrechania, lenivo sa chvostom obtrel okolo jeho športovej tašky, ktorú zhodil na zem vedľa skrine s kabátmi a zvedavo ju začal oňuchovať. Do nosa mu udrela lahodná vôňa valiaca sa z útrob bytu, keď sa spoza steny vynorila veselá tvár s úsmevom a strapatým vrkočom prehodeným cez plece.

„Tu som. A ak by si mi pomohol rozmotať svetielka na stromček, bola by som ti neskutočne vďačná,“ zaškerila sa a prešla pár krokov vo svojich huňatých ponožkách. Nadvihla sa na špičky aby dokázala svojho drahého pobozkať na privítanie. Prsty si spoločne preplietli vedľa svojich bokov a už aj ho ťahala za sebou keď spolu boli spojený v jednom nekonečne očakávanom bozku.

„Ale veď som ich skladal minulý rok ja,“ poznamenal. Z hlavy mu stiahla čiapku a bruškami prešla po jeho vlasoch aby nestáli na všetky svetové strany. Odtiahla sa od neho s úškrnom a zatočila si jeho pokrývkou hlavy.  Už bola niekoľko krokov pred ním keď sa naschvál znovu otočila a zazubila. Pár krát tľapla po svojich stehnách aby popohnala ich chodiaceho plyšáka, z ktorého sa chlpy sypali jedna radosť, a on za nimi príliš nezaostával taktiež.

Keď vošiel do obývačky spojenej spolu s kuchyňou, zmrazilo ho hneď pri vchode. Domáci miláčik menom Milo sa spokojne usalašil vo svojom pelechu položenom vedľa radiátora okolo ktorého bolo rozhádzaných niekoľko pískacich a farebných hračiek. V rohu stál, ešte neozdobený, stromček, na gauči boli poukladané škatule s guľami a rôznymi ozdobami kým v kuchyni bola na zemi, sem tam, nešikovne rozsypaná múka a na okne, hneď nad drezom, bol o črepník s vianočnou ružou opretý biely zdrap papiera. Kým on potil krv v telocvični, jeho krásna polovička stihla prebrať polovicu pivnice a prelistovať tri knihy kuchárskych kníh lenivo odložených na poličke vedľa pestrofarebných pohárov a urobiť neporiadok, ktorý si aj tak starostlivo a dobrovoľne uprace.

„Ako bolo s chlapcami v telocvični?“ pokojný hlas sa niesol celou kuchyňou spolu s tichým zvukom hudby vychádzajúcej z televízora. Pomedzi svoje slová si na ruky nasadzovala chňapky a otvorila rúru z ktorej sa vydrala hromada teplého vzduchu a ona sa musela na moment odtiahnúť.

„Fajn. Ale vidím, že ty si vykradla všetkých našich susedov,“ podišiel ku nej a z taniera s koláčikmi posypanými práškovým cukrom si jeden, so snahou byť nenápadným, ukradol.

„Nič som nevykradla. Iba som všetko zniesla z poschodia,“ usmiala sa a pokračovala.

„Máme príliš veľa ozdôb, ktoré už nepoužívame. Čo keby sme ich roztriedili a niekomu darovali?,“ Rozpálený plech položila na stôl a skôr než stihla do rúry vložiť ďalší, už pripravený, plátok železa s vykrájanými obrázkami z cesta, on jej stiahol rukavice z rúk a potiahol za dlhý sveter k sebe k stoličke na ktorej sedel.

„Daj si pauzu, zlato,“  vtisol ju medzi svoje svoje stehná, kolenami jej stlačil nohy aby mu nestihla újsť a dlhými pažami nastoknutými v tenkej mikine si privlastnil celé jej brucho v objatí. Svoje líce jemne pritisol k nej bruchu a s radosťou pociťoval každý jej výdych a nádych. Zacítil, ako sa jej zachveli svaly na  keď sa rozosmiala a po niečo natiahla.

„Ochutnaj, prosím,“ zamávala radom mihalníc a v drobných prstoch mu pod nos posunula kúsok voňavého koláčika ozdobeného farebnou penou. Neodolal sladkému pokušeniu, rovnako ako sťažka odolával jej samotnej.

„Mama mi dala recept,“ povedala nadšene a jemu zabehlo. Pri každej spomienke na recepty ženy, ktorá na svet priviedla to úžasné dievča, s ktorým zdieľa svoje chvíle, mu pripomenú to, ako mizerne sa po nich často cítil spolu s tabletkou na trávenie. Ale iba ak to bolo v Miinom podaní. Nie žeby jej varenie nešlo, ide, len na zákuskoch musí jemne popracovať.

„Je to úžasné, ale nechcela by si ísť na chvíľku hore? Kým sa ti tu upečie ďalšia várka?“ vyceril zuby. Posadil si ju na ľavé koleno a ona mu svoje ruky položila okolo krku. Teplé dlane ho príjemne hriali po tom čo sa z hrozivej zimy tam za oknami ich teplého príbytku snehová nádielka zväčšovala a zväčšovala.

„Ty sa choď osprchovať a ja to tu doupratujem. Nehnevaj sa, ale páchneš,“ pokrčila nosom a plátenou utierkou zamávala pred jeho tvárou pričom sa naňho škodoradostne uškŕňala. Pri jej pripomienke jej nehodlal ostať nič dlžný. Keď sa horko ťažko predrala z jeho náručia späť k svojej práci, ponoril svoju ruku do nepatrnej kôpky bielej múky rozsypanej na pracovnej doske priamo za ňou. Plech vopchala do rúry, zavrela a ruky si opláchla pod prúdom studenej vody.  Keď jej zľahka ťukol do pleca, pričom sa otočila, s radosťou jej uštedril bielu šmuhu pozdĺž celého jej líca spolu s bradou. Jej prekvapený výraz ho potešil. Vytreštené modré oči mu pripomínali tie radostné plamienky, ktoré vzbĺknu vždy vtedy, keď ju hnevá.

„Sme špinaví obaja. Je to neodkladný dôvod na spoločnú sprchu,“ vyhlásil. Ľahko sa jej podlomili nohy keď sa prikrčil, obmotal svoje ruky okolo jej kolien a prehodil si ju cez plece.

„Pusť ma, všetko mi zhorí a ty budeš namiesto koláčov jesť uhlie. Počuješ ma?“ žalostne prosila, hoci sa v jej hlase našli záblesky radostného smiechu. Aj cez to, že mu pár krát zabúšila do pevného chrbta, nebolo jej to nič platné. Pomyslel si, že by na jeho únosy už mohla byť zvyknutá, pretože často ho trafí do tváre svojou papučou, keď kope nohami na protest, aby ju položila späť na pevnú zem. Keď kráčal po schodoch do izby, začul veselí štekot Maila. Bral to ako podporu.

„Miláčik, koláče neutečú,“ zľahka ju tľapol po zadku, načo ho ona dlaňou precízne buchla do krížov.

„A navyše som ešte ani nezavesila reťaze na stromček,“ oduto začul poza svojho chrbta, keď otváral dvere na izbe. Zavrel ich nohou a podišiel k posteli. Drobné žieňa, ktoré sa hodnú chvíľu hompáľalo na jeho pleci opatrne položil na mäkkú prikrývku.

„O ten sa postarám,“ ubezpečil ju. Kolenom si prerazil cestu medzi jej stehná aby si zaistil pohodlný výhľad na jej tvár. Prstami jej zašiel pod lem trička a cítil ako sa strhla pod jeho studenými prstami.

„Vieš o tom, že o chvíľu nám zhorí kuchyňa?“ napomenula ho, hoci sa jej páčilo ako sa jeho pery dotýkajú jej pokožky pozdĺž kľúčnej kosti a neskôr aj na krku. Zakaždým keď ju jeho vlasy pošteklili na tváre alebo na hrudi, kopla ho. Sama nevedela prečo. Možno jej to pripadalo vhodné. Rýpať doňho tak ako on rýpe do nej svojou tvrdohlavou povahou, svojimi pohľadmi ktorým odoláva z minúty na minútu. Iba sa rozosmial a naschvál ju začal štekliť na celom bruchu a chrbte.

„No a čo. Teraz ma nevyruší ani snímač dymu,“ zaškeril sa a ani nehodlal dvihnúť hlavu. Nechala sa presvedčiť, vplietla mu svoje prsty pomedzi vlasy a dožadovala sa aby svoje pery premiestnil z krku na jej tvár.

„Nemali sme ísť do sprchy?“ schytila jeho tvár do rúk a odtiahla ich od svojej tváre. Zjavné bolo, že jej čin sa mu nepozdával.

„Veď potom môžeme ísť aj tam,“ spustila svoje ruky k jeho tričku a pomaly ho začala odhŕňať z jeho chrbta. Nechtami prechádzala po jeho pokožke a zanechávala po sebe malé stopy na pamiatku do sprchy. On si nos ponoril do jej voňavých vlasov. Prstom jej prechádzal po čele kým sa jeho pery venovali tým jej a zamestnávali jej jazyk od zbytočných slov, ktorými by sa chcela vyslobodiť.

Z nenazdajky niečo zhrotalo. Nebol to silný náraz no bol dosť silný na to, aby ho vyrušil. Znechutení z toho, že celé jeho predstavy boli len jednoduchým výmyslom jeho bujnej mysle v sne ho zarmútili. Tešil sa však aspoň na jedno. Na pohľad na ňu, ako leží vedľa neho a jej vlasy pokojne odpočívajú na bielom vankúši. Že bude zamotaná v prikrývke a jej nahé plecia budú znovu odhalené spod trička. Že ju bude môcť pohladiť po líci, hoci to ona nebude môcť vnímať, no jemu to ukľudní šialenú túžbu zamknúť dvere a nikam ju od seba nepustiť. Keď odlepil viečka od seba, neuvidel nikoho. Pohľad mu padol na priestor pri posteli, kde stála ona. Mia s jeho košeľou prevesenou na sebe, so svojimi nohavicami, svetrom a topánkami v ruke. Presnejšie, jednou topánkou.

„Prepáč, nechcela som ťa zobudiť,“ pousmiala sa a rýchlo sa zohla po svoju topánku ležiacu na plávajúcej podlahe jeho izby. Posteľ mal celú rozhádzanú, ako vždy keď k nemu prišla a vankúše boli rozhádzane všade naokolo. Hovoril si, na čo mu je vlastne toľko vankúšov, keď tak veľkú posteľ obýva iba on sám.

„Odchádzaš? Znovu utekáš?“

„Iba som ťa nechcela budiť. Usmieval si sa, snívalo sa ti niečo pekné a nechcela som ti to pokaziť,“ zhodila všetky veci na zem a do oboch rúk chytila nohavice. Šikovne si ich na seba začala navliekať, kým sa on snažil posadiť. Pokrčil nohy, na kolená si položil lakte a nechal prikrývku aby mu skĺzla po hrudy dole k pásu.

„Dúfal som, že zostaneš. Aspoň na chvíľu.“

„Drahý môj, ak by som tu zostávala, náš doterajší vzťah by už dávno skrachoval. Ja mám svoj život a ty svoj.“

„Áno viem, to mi hovoríš stále,“ otrávene odpovedal.

„Nehnevaj sa, nič viac nie je dovolené,“ štvornožky k nemu prešla cez matrace aby medzi prsty chytila jeho bradu a darovala mu posledný vášnivý bozk. Jeho pery boli celé opuchnuté, niet divu. Nechtami zišla po jeho hrudi a znovu sa od neho odtiahla. Zhodila zo seba košeľu, navliekla svoje telo do svetra a on sa iba bezmocne prizeral ako od neho znovu uteká. Aj keď si to sama nechce priznať dobre vie, že on k nej cíti niečo viac. Vždy si kládol otázku toho istého typu. Bude niečo také cítiť aj ona?

Our Demons 8. - New Decision

Hmmm...dúfam, že sa bude páčiť!

Dnes som výnimočne skúpa na slovo :)

Cesta do hotela, v ktorom sa mala konať svadba trvala cez pol hodiny. Noe so stŕpnutými nohami vystúpila z auta a s poskokom svoje nohavice vytiahla vyššie k pásu. Lenivo zívla a pri pohľade na vysokú budovu obrastenú zeleným brečtanom sa jej ústa ani zavrieť nechceli. Bola to stavba z 19.storočia spolu veľkými francúzskymi oknami na prízemí a menšími oknami na zvyšných dvoch poschodiach pôsobila majestátne a svojim spôsobom nedotknuteľne. Pred vchodovými dvermi oddelenými od konca chodníka troma schodíkmi stal pod červenou markízou, olemovanou žltou látkou, postarší muž s belasými fúzami, ktoré pod sebou skrývali úzke pery splývajúce do úsmevu, keď si všimol, že naňho Noe pozerá a slušne sklonil hlavu na pozdrav.

„Mohla by si mi pomôcť s kuframi?“ jemne podráždene sa ozvala jej mama, ktorej bolo vidno iba nohavice.  Zvyšok jej tela bol ponorený v kufri auta. Zaparkovala na ceste vysypanej štrkom presne pred vchodom do hotela aby svoju batožinu nemuseli zbytočne ťahať po dlhej ceste. Noe sa chopila pomoci a k rúčke, ktorú vytiahla zo svojho malého kufra položila aj tašku s laptopom. Začula ako jej mama niečo monotónne hovorí, kým tmavohnedými očami prechádzala po okolí. Všade naokolo sa rozprestieral park s trávou zosekanou presne na milimeter a rôznymi druhmi stromov a hromadou záhonov, kde zazrela záhradníka s nožnicami v ruke a malým fúrikom vedľa jeho nôh odetých v tmavozelených monterkách.

„Pôjdeš na recepciu a zaregistruješ nás, dobre? Ja idem odparkovať auto,“ striasla sa keď jej mama chrbtom ruky prešla po líci a pri tom cítila všetky žili, ktoré vystupovali spod jej kože a tak ju skrášľovali jej vlastným spôsobom.

„Nemôže to zariadiť Emma?“ zvesila plecia. V organizovanej práci sa doteraz nevynašla a komunikácia s úplne cudzími jej taktiež nešla. Odmala bola ona zo súrodencov tá, ktorá bola hanblivejšia a menej akčná. Ľudia si ju príliš nevšímali a to jej dostatočne vyhovovalo, pretože stredom pozornosti bola vždy jej staršia sestra. Aj keď sa hovorí, že nie je nič horšie ako žiť v tieni v staršieho súrodenca v jej prípade to tak nebolo.

„Nie, máš osemnásť. Začínaš byť zodpovedná,“ posmelila ju mama a zavrela kufor auta s rachotom. Noe privrela oči, pretože ten zvuk jej nepripadal dvakrát príjemný.

„A kde sa stratili tie slová, že si mám užívať detské časy?“

„Vyparili sa,“ odsekla a venovala jej úsmev s odhalenými zubami. Keď sa mama posadila do auta, prevrátila očami pretože ak by to urobila pred ňou, vypočula by si prednášku o chovaní. Toto malé gesto si dopriala až potom, čo jej zišla z očí a spolu so svojou batožinou sa vybrala k recepcií. V štrku za sebou nechávala dva dlhé pásy od koliesok na kufri. Postarší pán sa dlhým krokom razom ocitol pri nej, ponúkol sa na pomoc a tak ju ochotne prijala a nechala ho, aby jej kufor preniesol až do haly. S hlboký presviedčaním samej seba, že zvládne jednoduchú registráciu prehrýzla všetky svoje zábrany a vyplnila všetky papiere, ktoré boli potrebné. Podpisy však nechala na jedného zo svojich rodičov.

„Neviem kde si, ale keď si nájdeš moje odkazy budem rada, ak mi zavoláš,“ ukončila svoj monológ venovaní mikrofónu telefóna. Silno stlačila červené tlačidlo na telefóne a vložila ho do zadného vrecka na nohaviciach. Nedočkavo vyčkávala, kedy si pre ňu príde jej sestra ako jej sľubovala. Nechala jej už dva správy a niekoľko zmeškaných hovorov, pričom prichádzala na fakt, že postarať sa o jej malú sestru nie je jednou z jej priorít. Nakoniec sa rozhodla, že ísť do svojej izby a vhodiť s buchotom kufor do skrine bude najlepšie čo môže v tejto chvíli urobiť. Neskôr si ju istotne nájde.

„Ehm, môžem na chvíľku?“ na pleci pocítila čiusi ruku. Jej drobné plece sa pod ňou ľahko stratilo a stačilo sa jej len trochu pootočiť aby zistila, kto sa snaží získať jej pozornosť. Chalan, dalo sa povedať chlap, ale nie zas tak starší od nej sa na ňu milo usmieval spolu s vlasmi vyčesanými dohora a párom očí plných iskier nadšenie.

„Prepáč, že ťa vyrušujem, ale si tu kvôli svadbe?“

„Hm, áno. Potrebuješ niečo?“ opätovala mu úsmev.

„V podstate. Nevidela si tu niekde pobehovať chlapa s nervami v kýbli? Je to ženích, má také dlhšie vlasy sčesané na stranu,“ horlivo sa snažil gestikulovať aj keď mu to bolo na nič, keďže Noe presne vedela, o kom sa snaží získať informácie.

„Myslíš Louisa?“

„Presne. Som rád, že ho poznáš.“

„To aj ja. Je to môj budúci švagor,“ víťazne sa usmiala. Aspoň raz niekoho dobehla. Dalo by sa to nazvať dobehnutím? Aj tak jej takýto maličký detail dokázal urobiť radosť.

„Páni, takže predsa si to ty. Voláš sa Noelle, že?“ nadvihol čelo a úsmev rozšíril ešte viac. Kto je to dočerta za chlapa? Vyzeral podozrivo a príliš milo a príťažlivo. Hlavou jej už prebehlo, čo by to mohol byť za maniaka, aj keď tak nevyzeral. Znovu si uvedomila, aká je jej fantázia šialená, ak panikári.

„Odkiaľ ma poznáš?“

„Ja som Louisov kamarát. Ospravedlň ma, volám sa Liam. Tamtí traja ľudia sediaci na sedačke sa volajú Niall, Zayn a...Harry tu už znovu nie je,“  otočil sa a natiahol ruku aby videla, kde sedia. Blondiak s jasnomodrými očami jej milo zamával a uškľabil sa, kým druhý chalan mykol hlavou na pozdrav smerujúci mne, kým mu na hlave zašumela ofina z jednej strany na druhú a tmavé strnisko pozdĺž jeho čeľuste a líc sa vynímalo v kontraste s jeho žiarivým úsmevom.

„A Harryho máš kde?“ skúsila sa opýtať čo najviac neutrálnym hlasom, aby nevzbudila hoci len malé podozrenie. Na druhej strane, aj táto otázka mohla podpáliť oheň záujmu. Mala len nepatrné pochybnosti o tom, že Liamov kamarát Harry by nebol ten Harry, ktorému už týždeň odmieta zdvihnúť telefón, alebo odpovedať na správy. Falošné nádeje znamenajú falošné predstavy a ich ruiny sa opravujú len ťažko.

„Niekam utiekol, pravdepodobne za nejakým dievčaťom,“ veselo mykol plecom, ako by to bola tá najviac samozrejmá vec na svete. Možno bola, ale nevidel to, ako Noe narástla v krku veľká hrča. A to si začínala vsugerovať, že nálepka sukničkára mu prischla len na nejakú dobu kvôli bujnému obdobiu. Liam jej rozhodne v tejto chvíli ani len o milimeter nepomohol.

„Aha,“ vydrelo sa jej z úst. Liam si všimol, že jej milá tvár sklesla a príjemný tón v hlase zošedivel.

„Myslím, že by som ťa už mal nechať ubytovať sa. Príliš zaneprázdňujem ľudí,“ vystrel ruky a naznačil svoj odchod spolu s kľúčom od jeho izby. Pomyslela si, že poznať niekoho na prvý pohľad tak značne pozitívneho sa tento predĺžený víkend môže zísť.

„Bolo to príjemné zaneprázdnenie času,“ uznanlivo odpovedala a pousmiala sa.

„Tak sa maj, uvidíme sa neskôr,“ sklonila hlavu a tým ho pozdravila. Podlaha priestrannej haly sa pomaly ale isto začínala zapĺňať pármi nôh patriacim členom Noeinej rodiny a ona sa im chcela vyhnúť. Nie preto, že by ich nemala rada. Na rad by prišli nekonečné objatia, stískania jej už tak dosť červenkastých líc na ktorých by ostali purpurové fľaky od kostnatých prstov jej tiet, ujov, strýkov a Boh vie koho ešte.  Plánovala si to nechať na neskôr. Nenápadne sa prešmykla okolo schodiska a stlačila tlačidlo pri výťahoch.

S hlbokým výdychom sa zhodila na posteľ, od ktorej sa odrazila a niekoľko krát na nej ešte zabalancovala. Konečne ocitla vo svojej izby. Najviac ju zaujala práve posteľ nad ktorou visel páperovo jemný baldachin, ktorého sa musela hneď inštinktívne dotknúť prstami. Jemne ho pošúchala prstami a nechala znovu pokojne visieť. Izbou sa vznášala jemná vôňa aviváže čerstvo vypratého posteľného prádla a na stole ju čakala miska plná ovocia spolu s vázou plnou kvetov. Celé toto kráľovstvo jej pripadalo príliš, za ktoré musela jej sestra s Louisom vysoliť hromadu peňazí.

„Život má konečne zmysel,“ začula silno zafarbený tón hlasu svojej najlepšej kamarátky. Vedela, že ona si ju po krátkej dobe nájde a preto sa neobťažovala vykloniť svoje telo spoza dvier aby sa jej ukázala. Pokračovala vo vyberaní svojich kusov oblečenia a kozmetiky z malého kúsku batožiny a ukladala ich do skrine vyhradenej len a len pre ňu.

„Nehodláš sa ani ozvať? Čo ak by som rozvalila dvere a stál by tu nejaký polonahý chlap?“ dotknuto sa zastavila v strede izby a chudé ruky založila v bok ako nadurdená manželka. Noe pokrútila hlavou a usmiala sa nad jej podrezaným jazykom.

„Dala by si sa s ním do debaty,“ nedokázala si do nej nerýpnuť. Rukami tľapla po mikine položenej na bielizníku aby ju vyrovnala a mohla odložiť na poličku. Layline sivé oči sa naštvane skryli pod jej obočím a plné pery sa zúžili do súmernej roviny.

„A ako vôbec vieš, kde mám izbu?“

„Tvoja mama sa veľmi rada rozpráva,“ šibla po nej pohľadom. Layla sa zvalila na jej posteľ, šťastne si zakopala do nariasenej prikrývky a pokračovala, „keď sme sem prišli, na recepcii som videla úžasného chlapa. Dúfam, že ide na svadbu. A mal pri sebe ešte dvoch zlatých kamarátov,“ poznamenala celá vo vytržení a jej zasnená tvár pripadala Noe na rozosmiatie.

„Čo mal na sebe?“

„Úzke džínsy a tmavohnedé tričko s dlhým rukávom. Bolo mu vidno všetky svaly na rukách,“ znovu si zakopala do matraca a pre istotu ešte zakričala do vankúša, ktorý schmatla z malej hromady pred sebou, do ktorého vtisla hlavu a nechtami natretými na čierno zovrela jeho lem.

„Tak toho poznám, rozprávala som sa s ním. Volá sa Liam. Je vážne milý,“ odsekla. Layla v momente zbystrila svoju myseľ a hlavu rozstrapatenými vlasmi pripomínajúcimi nepodarené vtáčie hniezdo namierila Noeinim smerom.

„No tak spomaľ. Rozprávala si sa s ním? Kto to je?“ celá horlivá a nedočkavá schmatla spomínaný vankúš a položila si ho do lona spolu so zloženými rukami

„Je milý, čo už som ti povedala a je to Lousiov kamarát.“

„Nevieš náhodou, kde sa nachádza Louis?“ konšpiračne sa snažila zo svojej spoločníčky vytlačiť všetky možné informácie.

„Hej, schlaď si hormóny! Dnes tu budeš oblbovať Jareda ako svoj doprovod, žiadneho Adonisa s nevinnou túžbou opiť sa na kamarátovej svadbe a zatancovať si s družičkami,“ varovala ju. Layla napomenutie svojej prostorekej kamarátky brala na ľahkú váhu a svojim známym úškrnom cez celú tvár jej dala najavo, že si môže hovoriť akurát tak do vetra.

„Veď jasné, nič iné nemám v úmysle,“ odfrkla. Ťarbavo zodvihla svoje telo z postele a so zovretými perami sa zahľadela na kamarátku s prekríženými nohami a rukami zapierajúcu sa o stoličku prisunutú k malému toaletnému stolíku.

„To si aj myslím. Rozmýšľala si nad tým, že má možno milujúcu priateľku?“ uškrnula sa.

„Úprimne? Nie. Veď sa to tak či tak dozviem. Idem do izby, aby si sa mohla vybaliť. Prídem večer,“ usmiala sa a nad slovom priateľka sa nezamyslela viac než tri sekundy. Pomyslela si, že jej kamarátka bude nepolepšiteľná až dokým sa nespáli a potom jej bude môcť povedať, že jej to hovorila.

„Na chvíľku ťa nechám samú, idem pozdraviť strýka Stevea,“ zamumlala Emma. Prstami prešla po Noeinom odhalenom predlaktí a pobrala sa iným smerom. Znovu zostala sama. Jared sa niekam vyparil. Zdalo sa jej, že uvidel bratranca Boba a tak za ním rýchlo zdupkal. Keď jej pohľad zachytila Layla, na jej tvári sa rysoval znudený a zúfalý výraz. Postávať po boku jej rodičov a počúvať ich pracovné problémy ju nebavilo, ale svoje rodinné povinnosti si podľa jej mami jednoducho plniť musela. Zaujímavé pre ňu bolo to, že aj keď sa jej rodičia spolu s Laylynimi poznajú odjakživa, ju k takýmto rozhovorom nepozývali. V Noe rástla nedočkavosť. Chcela vidieť toho, kto jej celý deň spôsoboval vrásky pri tom ako rozmýšľala, čo mu povie, keď ho stretne. Ako je možné, že vždy keď chce aby sa objavil, on jej robí na truc a nemieni sa mihnúť ani okolo? Nebolo by to však od nej hlúpe? Keď ho po celý čas surovo ignorovala a teraz ju pohlcuje túžba vidieť ho?

S pohárom šampanského v ruke sledovala všetkých naokolo, ako sa smejú, ako sa rozprávajú o zajtrajšom dni. Ako debatujú o tom, aké bude mať jej sestra šaty a aká kapela bude hrať. Tieto vety púšťala jedným uchom dnu a druhým von. Presne proti nej stál bar spolu s poličkami za ktorými bolo zasadené zrkadlo do steny. Sledovať svoje rovné vlasy ako prútiky zviazane v gumičke padajúce cez jej ľavé rameno jej pripadalo zvláštne. Nikdy takýto účes nenosila, ale Laylu veľmi baví experimentovanie. To sa už nedá povedať o šatách tmavomodrej farby voľne obopínajúcich jej telo s čiernym svetrom v ktorom skrývala svoj telefón.

„Skvelé, konečne som ťa našla,“ Noeina mama ju pevne chytila za ruku a prisunula k sebe. S úsmevom na tvári sa jej zdala podozrivo dobre naladená, čo u nej nebolo tak často zvykom, preto sa tejto zmene nebránila.

„Dorazila moja kolegyňa a hádaj kto jej robí spoločnosť,“ zaplesala a ona sa v duchu modlila, aby jej doprovod predstavovala malá hromada chlpov so špicatými ušami a mašľou okolo krku nasúkaná v taške z ktorej sa bude vykláňať iba jej miniatúrna hlava.

„Má tu syna. Úžasný chlapec, pár krát som ho stretla a je neodolateľne milý,“ ubezpečila ju o kvalitách spomínaného chlapca. Jej slova prestala vnímať ako náhle sa z dverí nenápadne vynoril Harry. Opravil si golier na bielej košeli a narovnal sako farbou pripomínajúce tmavú noc, ktorá sa rozprestierala za oknami miestnosti. Vycítila šancu, keď sa konečne odpojil od svojho sprievodu kamarátov a má možnosť sa s ním porozprávať o samote. Od čašníka si ochotne vzal pohár plný tekutiny so stúpajúcimi bublinkami k hladine a pevne rozhodnutá sa k nemu vydať musela iba pedantne odrovnať svoju matku.

„Fajn, predstavíš mi ho inokedy. Musím ísť,“ bez šance na právo pre jej odpoveď ju pobozkala na líce a obišla zo strany. Zmätene sa na ňu zadívala aj keď jej bola otočená chrbtom a pri pochopení, že sa jej potešenia a záujmu nedočká, prevrátila očami nad svojou mladšou dcérou plnou nevyspytateľných výkyvov a pobrala sa k najbližším členom rodiny.

Tak aby ju mama nevidela sa Noe prešmykla popri závesoch až k rohu miestnosti. V duchu sa tajne modlila, aby na ňu nereagoval tak negatívne, ako to ona naposledy uštedrila jemu. Podozrievavý pohľad dvoch družičiek s viac ako dvoma pohármi v sebe sa po Noe závistlivo kĺzal ako  nôž po masle pri zistení, kde, lepšie povedané, ku komu jej kroky mieria.

„Utápaš svoje znudené myšlienky v pohári šampanského?“ opýtala sa ho potichu, tak aby ju počul iba on a zároveň prehlušila hlasnú vravu. Jeho vlasy sa ľahko zatrepotali pred tým, než otočil hlavu a pobavene mykol ústami pri prekvapení, že práve ona sa k nemu prihovorila ako prvá.

„Vidím, že ani ty nezaostávaš,“ poznamenal pri pohľade na kus skla, ktorý držala v ruke a pokračoval.

„Hneď ako sme dorazili som ťa tu hľadal. Akoby sa za tebou zľahla zem.“

„Trvá to, kým ťa vybozkáva a vyobjíma celá rodina od najstaršieho po najmladšieho člena.“

„Chápem, ja tu mám známych iba chalanov. Vybozkávať nemám koho,“ zaškeril sa panovačne sa pozrel sa Noe. Bola rada, že sa na jeho tvári pohrával úsmev.

„Ohľadne toho, ako sme sa posledný krát rozišli v zlom,“ zastavila, keď sa jej ľahko dotkol. Z úst sa jej zastavil tok slov, akoby onemela po tom, ako sa jeho pokožka dotkla jej. Prakticky sa správala, akoby ju popálil a ona dokázala iba sýknuť od

„Nechaj to tak, malo sa to vyvíjať ináč,“ ľútostivo zovrel pery. Z jeho tvár priam sršal pocit previnenia, ktorý, zdá sa, ich zožieral oboch naraz kvôli niečo inému.

„Nie, ja ti to chcem povedať. Nemyslela som to tak, som hrozne impulzívna a často hovorím skôr, než si niečo premyslím a...“ vety sa z nej predierali tak rýchlo, akoby už nemala inú šancu sa s ním pozhovárať. Pri tom, ako mu chcela vysvetliť svoje chovanie sa len pousmial a položil svoj pohár na stolík za ním pritisnutí na stenu. Do jednej ruky stroho spútal obe jej zápästia v snahe umlčať ju a pokúsiť sa tiež o nejaké vyjadrenie. Ukazovák na druhej ruke si priložil na pery a dúfal, že pochopí a vyslyší jeho skromnú prosbu o chvíľku ticha.

 So zaťatými zubami očakávala nejakú nevyspytateľnú rekciu. Možno preto, že takto reagoval každý chlapec s ktorým sa snažila nejako zblížiť. Preto sa v poslednej dobe štíti kontaktu s akýmkoľvek chlapom ku ktorému by mohla cítiť niečo viac než priateľstvo.

„Netráp sa. Na takéto reakcie som zvyknutý. Väčšina žien reaguje takto prehnane, keď sa dozvedia čo som vyvádzal,“ jeho rekcia ju prekvapila. Často krát nepočúva ako sa niekto k niečomu dobrovoľne priznáva a to ešte v prítomnosti ženy.

„Vážne ma to mrzí,“ jej hlas bol tak tichý, až si Harry myslel, že posledné slová prehltla nazad do seba a nechala ich v bezpečí tajomstva.

„Premýšľala si nad tým, čo som sa ťa pýtal?“ zelenými očami plnými túžby a netrpezlivosti na nej spočinul tak dlho až sa hanbila odhaliť tie svoje spoza viečok a zadívať sa do nich.

„Ak ti poviem, že nie tak to asi veľmi radostne neprijmeš za odpoveď, že?“

„Nebudem sa na teba hnevať. Tvoje rozhodnutia sú slobodné,“ pustil ju a namiesto toho aby jej úzke zápästia zvládal držať v jednej ruke, prešiel bruškami prstov po jej zapýrenom líci. Tento krát jeho výraz nebol uvoľnený a hravý, ako vždy. Bol akýmsi spôsobom nežný a cítil, že ak na ňu bude tlačiť, nebude to o nič lepšie. Otázkou, ktorá ju zožierala až do špiku kosti bola tá, či si začať niečo s človekom, od ktorého nevie čo očakávať v rôznych situáciách? Chce byť prekvapený vždy, ak by sa vo vzťahu niečo zvrtlo?

„Nechcem a nebudem klamať. Rozmýšľala,“ nervózne zablúdila pohľadom na Harryho. Jeho tvár zalial spokojný úsmev. Čiastočne ju to potešilo, nevedela však, či jeho reakcia bude rovnaká, keď mu prezradí, čo zo svojho premýšľania vyvodila. Ešte nikdy nepoznala tak temperamentného človeka ako je on.

„Mám sa začať tešiť?“ pripadalo jej komické a hrozne decentné, ako len tak postávali obďaleč ostatných prítomných. Spoločne sa opierali o kus lakovaného dreva zodpovedajúceho povinnostiam stolíka. On mal ruku založenú vo vrecku na nohaviciach, ona si svoju chvíľku ticha plnú napätia spríjemňovala hraním sa so stopkou pohára. Nemala by ísť na miesto, ktoré by bolo viac pokojné, aby mu svoje rozhodnutie mohla povedať z očí do očí bez výkrikov podnapitých spoločníkov?

„Myslím, že nejaký dôvod by tu na radosť mohol byť,“ začala a pootočila sa k nemu. Pohla svojimi prstami, snažila sa nájsť tie jeho, ale tma jej v tom do karát nehrala. Najviac znervóznela, keď sa od nej Harry odtiahol a ona z nenazdajky spanikárila. Nenápadne mávla rukou do neznáma, no nenašla nič. S mysľou plnou nechápania sa naňho zadívala, ale stačil jej jeden pohľad a jeho slušný odstup si žiadala prítomnosť jej otca.

„Dobrý večer,“ Harryho chrapľavý hlas sa rozoznel synchronizovane s úsmevom. Hrešiac v mysli zovrela pery a prevrátila oči. Nedobrovoľne sa otočila s umelým úsmevom a zmrzla pri pohľade na osobu pred ňou.

„Prišla ti návšteva a mama chce, aby si sa prišli privítať,“ úsmev jej otca často vyriešil hŕstku problémov. Teraz jej zmaril plán, ktorý v hlave snovala už niekoľko hodín a jej jedinou túžbou bolo mať ho čo najskôr za sebou.

„Ešte tu niečo vyriešim, o chvíľku prídem,“ rázne odpovedala a snažila sa vrátiť k Harrymu. Ten stál s rukami prekríženými za chrbtom s vypnutou hruďou a so spodnou perou vtiahnutou medzi zubami sledoval okolie.

„Noe, hneď...“ prikývol hlavou a to, ako sa jeho tvár zmenila na kúsok ľadu jej do mysle neprinieslo nič dobré. Pripadal jej hrozne prísne, na čo nebola zvyknutá. Často krát nemala možnosť ho takéhoto vidieť.

„Takže?“ zastavil ju plný očakávaní a netajeným úsmevom. Jej otec vykročil dopredu a vtedy využila možnosť, aby sa otočila a pritiahla ho k sebe keď zdrapila časť jeho saka do dlane. Priložila svoje pery neďaleko jeho ucha a pár slovami zmenila celý jeho večer.