Our Demons 17. - Everything will be better

No a to som si hovorila, že sa to nedá. Čo nedokážem len aby som sa nemusela učiť. Len si človek sadne k Wordu a čo z to vznikne. Teraz oficiálna informácia, som späť! Možno sa niekto poteší, možno to niekomu bude jedno. Každopádne, tí ktorí sa tu neprestali vracať, teším sa z toho veľmi a veľmi. Čo by som ešte povedala? Samozrejme, ďakujem za krásne povzbudivé komentáre pri poslednom článku. Vážne ma potešili a dodali radosť. 

Hm, možno, že by som sa potešila z nejakých nových zážitkov, ktoré máte? :) xxx

„Nemôžeš nás ignorovať, Katherine!“ zvolal otec na celý dom. Predstavila si, ako jeho dunivý hlas otriasol základmi domu a zapotácal sa zo strany na stranu. Stŕpnuto stala v obývačke odkiaľ sa snažila utiecť, keď uvidela ako otec prechádza okolo okien smerujúcich do dvora. Polo len niečo po pol štvrtej, určite musel odísť z práce skôr, len aby ju zastihol. S mamou sa nerozprávala už vyše týždňa. Snažila sa nadviazať kontakt, ale mamine mlčanie a jasné ignorovanie ju tým, že sa jej vždy otočila chrbtom jej dávalo najavo viac než dosť. Prekvapene odhodila diaľkový ovládač na druhý koniec sedačky a vyštartovala von z izby. To už bolo neskoro, keď ju dlaňou otec zastavil a ona zaspätkovala. V tom začal kričať a mama zbehla dole schodmi čo jej sily stačili. Ak by šla o niečo rýchlejšie, určite by sa na posledných dvoch schodoch potkla.

„Veď si sa ani nepozdravil,“ ohradila sa. Snažila sa uvoľniť situáciu, keď jej otec vyzeral ako rozčúlený politik, ktorému niečo neodklepli a tak si zlosť prišiel vybiť domov. Alebo len nechcela rozoberať svoje súkromné rozhodnutia s ďalším členom rodiny?

„Ahoj, Geoge,“ ozvala sa jej mama, ktorá mala vlasy zopnuté štipcom a pod očami jej žalostne zívali tmavé kruhy od únavy.

„To mám asi riadny prúser, keď si ma oslovil prostredným menom po babičke,“ zhodnotila Noe. Bola si vedomá, že tým len priliala benzín do ohňa a čo chvíľa to bude všade strieľať ako pri silvestrovskom ohňostroji. Pritom si však spomenula, ako sa predstavila Harrymu a jemne sa usmiala.

„Ty si z toho všetkého robíš dobrý deň? Neuvedomuješ si čo vyvádzaš?“ pokračoval v rozčuľovaní sa.

„Čo keby sme si zašli sadnúť do obývačky a rozumne sa pozhovárali?“ navrhla mama skormútene.

„Teraz sa chceš rozumne zhovárať? Týždeň sa mi vyhýbaš, ignoruješ ma a teraz si chceš s čajom a sušienkami sadnúť k stolu akoby sme boli šťastná rodina, ktorá je stále pokope?“ Noe zvýšila hlas a nechcete tak kričala.

„Upokoj sa a zamysli sa nad tým, ako sa zhováraš so ženou, ktorá ťa priviedla na svet,“ prerušil ju otec. A urobil dobre. Ak by to neurobil, Bohvie čo by z nej ešte vyšlo. Určite niečo, za čo by sa hanbila.

„Tak či tak si ma prišiel vyhrešiť, alebo nie? Tak do toho, aby som sa mohla znovu zavrieť do izby, čítať si a rozmýšľať nad tým, ako nebudem nikdy tak dokonalá ako vaša staršia dcéra a jej perfektný manžel,“ rozhodila rukami a vykročila do strany, aby otca obišla. Ten ju však chytil okolo pliec a posunul ju pred seba tak, aby jej videl rovno do očí. Znovu to prichádza. Prehovory do duši, ktorých počula už desiatky. Od tety Jullie, od jej manžela a ďalších členov rodiny. Dokonca aj jej sestra volala z Holandska a cez Skype jej čistila žalúdok ešte viac, než zdravotná sestra v nemocnici, keď jej ako desaťročnej robili výplach žalúdka.

„Nezačínaj znovu, prosím ťa,“ unavene povedala mama. Sadla si na schody a prstami si začala masírovať sluchy. Nechce im to robiť ťažším, to oni si všetko zhoršujú. Nikto im nekáže montovať sa do každého jedného kroku, ktorý posledný týždeň urobila. Chápe, že sa o ňu boja a že ich desí, že ich malé dievčatko sa zahľadelo do staršieho muža, ale to neznamená, že jej už nemôžu dôverovať tak ako pred tým.

„Prečo sa porovnávaš so sestrou?“ opýtal sa jej otec. Pripadalo jej to tak smiešne, že sa na chvíľu musela zahľadieť do neznáma, aby ovládla svoj smiech.

„Pretože ste ma to naučili vy. Od mala ste mi hovorila, aby som sa učila od svojej sestry. Teraz to zatĺkate, akoby som si to vymyslela, pretože nemám žiadne argumenty. Určite by som nič také nevyťahovala, ak by som si tak skutočne nepripadala.“

„Sme mimo témy, o ktorej som sa s tebou chcel zhovárať. Mama si nevie rady a vidím, že mi neklamala. Kto je ten chlap, ktorý ťa takto zmenil?“

„Zmenil? Ako?“ hystericky sa zasmiala. Toto všetko jej pripadalo úplne smiešne. Určite im muselo preskočiť. Na chvíľu jej prišlo na rozum, že z toho všetkého zošalela ona a toto je len hlúpy sen, z ktorého je ťažko zobudiť sa.

„Nikdy si nebola tak agresívna, alebo nervózna. Úplne ti poplietol hlavu, ako dlho to trvá?“ spustil ruky z jej pliec a zamračil sa. Akoby ju prepaľovali dve tyče, ktoré jej zabodávali do tela.

„Povedal by si mi to aj keby som nechodila s Harrym, ale s niekým iným? Napríklad niekým, kto by mal osemnásť ako ja?“

„Ak by pre teba nebol vhodný tak ako Harry, tak si môžeš zapísať za uši, že by som robil to isté.“

„Vieš, ak by som sa naozaj zmenila, tak ako hovoríš, tak by si si to všimol už pred dvoma mesiacmi, otec,“ po dlhom, naozaj dlhom čase ho nazvala otec. Všetko jej bolo ľúto, ale vzdať sa nemohla. To by jej všetka snaha obrániť seba a Harryho vyšla navnivoč.

„Dva mesiace?“ zhrozene sa do rozhovoru zaplietla jej mama.

„Kedy si mala v pláne oznámiť nám to? Nemyslela si si, že by to bol už vhodný čas na zoznámenie?“ nervózne si jej otec založil ruky na prsiach a sako, ktoré mal na seba, mu v tom usilovne bránilo.

„Vedela som, že ak by som ho priviedla, reagovali by ste úplne presne ako teraz. Chcela som ho toho ušetriť a najprv vás na to pripraviť, ale vy si nedáte povedať. Všetko to, čo vám natárala Emma s Louisom ste si tvrdohlavo zaškatuľkovali a nepripustíte si k tým veciam nič iné, mám pravdu?“ cítila, ako jej od hnevu začínajú horieť líca. Ak sa jej začnú na krku objavovať fľaky podobnej farby, bude to koniec. Jej mama sa ťarbavo postavila zo schodov a podišla k dcére. Noeinu studenú ruku vzala do svojej pokrytej vystúpenými žilami a milo sa usmiala. Noe mala chuť vrieskať z celých pľúc, alebo aspoň utiecť. Mamin pokojný smiech ju v takejto situácií jednoducho desil.

„Zlatíčko, chceme ťa ochrániť. Každý opatruje svoje dieťa najlepšie ako vie a my nie sme iný. Pre nás je najdôležitejšie, aby sa ti nič nestalo. Harry je od teba starší skoro o päť rokov, netušíš, čo môže mať s tak mladým a pekným dievčaťom ako ty za lubom.“

„Chcete povedať, že ma chce len využiť? O čom inom sa tu už možno pol hodinu zhovárame?“

„Chcem povedať, že má iné nároky. Si mladučká, čo ak ťa využíva a ty o tom ani nevieš, pretože si zaslepená láskou? Vieme čo v tvojom veku vyvádzal. Nemá dokonca ani vysokú školu, aké môže mať nároky na život? K tomu vlastní nejakú dieru plnú alkoholu, to už niečo o jeho osobnosti hovorí, drahá,“ využíva a ona si to ani neuvedomuje? To jej chceli naznačiť, že ju využíva iba v posteli? Nemajú ani tušenie, už tak ďaleko zašli. Mama jej láskavo prešla po líci. Necítila, akoby to bola jej mama. Ona riešila problémy krikom, vtedy si pripadala ako skutočný člen tejto rodiny. Toto bola iba akási paródia na skutočnú rodinu bez problémov.

„Neuveriteľné. A práve vy ste ma učili neodsudzovať ľudí hneď po prvých momentoch. Prepáčte, ale ja už nevládzem. Ustavične sa s každým hádať a okrem Layly a Jareda nedokážem nájsť nikoho, kto by sa ma snažil zastať alebo mi pomôcť. Každý ma dokáže len obviňovať, nikto sa nepozerá na to, či ho mám skutočne rada, alebo nie,“ snažila sa cez mamu dostať ku schodom, ale chytila ju za ruku. Celým telom jej prešla triaška, akoby sa jej dotkol niekto cudzí.

„Srdiečko, máš nejaké iné problémy? Myslím také, o ktorých si nám nepovedala a tento vzťah je len akýsi spúšťač toho, aby sme si to všimli? Niečo so školou? Alebo my dvaja a náš rozvod?“ zadívali sa na ňu, ako na ranené šteňa. Bezbranné, neschopné ničoho.

„Čože? Ste rozvedený tri roky a ja by som to dávala najavo až teraz? Mama, ja ho mám skutočne rada, dajte mu aspoň šancu. Nemusíte ho zbožňovať a chytať ho s rozbehom do náruče zakaždým, keď sa objaví na verande. Mohli by ste sa ho aspoň naučiť tolerovať a ...“ nestihla dopovedať. Otcov hlboký nádych jej dal dosť najavo, že by mala prestať s fantazírovaním a vrátiť sa späť do krutej reality, kde Harryho každý nenávidí, neznáša a ignoruje.

„Pozri, tolerujeme veľa vecí, ktoré nie sú v súlade s triezvym myslením, ale nemyslíš si, že je toto trochu priveľa? Čo by si o nás pomysleli ostatní?“ otec sa znovu ozval svojim pokojnejším hlasom.

„Aha, jasné. Samozrejme, ostatní. Vás zaujímajú viac ostatní, než vlastná dcéra. Môžete ma zamknúť, pribiť mi okná kusmi dreva alebo mi najať vlastného strážcu, ale ja si stále nájdem cestu, ako sa s ním spojiť alebo stretnúť. Nezabránite mi v tom!“ zvolala a rozbehla sa hore schodmi a skoro spadla, keď sa schodište pomaly začalo otáčať.

„Noelle Katherine! Neopovažuj sa s nami hovoriť takýmto tónom a okamžite sa vráť!“ zavolala na ňu mama svojim tradičným vysokým hlasom. Ach, rodinná idylka. Zastala sedieť na predposlednom schode, kde ju rodičia už vidieť nemohli. Dlaňami si podoprela bradu a čakala čo sa bude diať. Takto sa skrývala a tajne počúvala hádky, ešte pred rozvodom. Neraz sa dozvedela plno vecí, ktoré by jej uši len tak nenútene nezachytili. Čakala, že sa za ňou mama rozbehne s plačom a slovami, ako veľmi ju sklamala, no čakalo ju niečo iné.

„S týmto už neurobíme nič, Caroline. Naše dievčatko sa jednoducho zaľúbilo,“ povedal potichu jej otec. Týmto prejavil akési zmierenie s realitou, ktoré pravdepodobne počuť nemala.

„Neverím, aká si mi len statočná,“ šibalsky sa na ňu Harry uškrnul. Hneď ako ju vtiahol dnu, pritlačil ju na dvere a počúval, ako mu hovorila o hádke s rodičmi. No, asi skôr len vnímal, kým sa jeho pery snažili zamestnávať tie jej, ale ona s nimi statočne bojovala a chrlila slová naďalej. Rukami si pridržiaval jej tvár a nasával jej lahodnú vôňu, ktorú kvôli jej mame už veľmi dlho necítil. Chcel aby už bola ticho a opätovala mu bozky späť, lenže až teraz pochopil, akého energického človiečika si k sebe pripustil.

„Vieš koľko síl ma stálo, aby som sa ovládala?“ pohoršene prehovorila.

„Dokážem si to predstaviť, ale tu sa už nemusíš,“ zazubil sa.

„Harry, čo je to s tebou?“ odtisla ho od seba zapretými rukami do jeho pevnej hrude. Zadýchane sa na ňu zadíval a stále sa usmieval. Neveriacky si upravila tričko, ktoré mala nadvihnuté a pousmiala sa nad jeho explóziou nevybúrených hormónov.

„Prepáč moju roztopašnosť ale pochop, že som ťa už dlho nevidel. Nemyslíš si, že by si mi to mala nejako vynahradiť?“ zachytil ju skôr, než od neho odcupkala preč do obývačky a paže ovinul okolo jej pásu. Jej dlhé vlasy ho šteklili na rukách a veľké hnedé oči skúmali jeho črty tváre. Stále sa na ňu nedokázal vynadívať. Maličké vrásky, ktoré sa jej objavili na tvári vždy, keď ju hneval mu pripadali neskutočne milé. Keď ju mal k sebe pevne privinutú, pomaly začal kráčať do obývačky a ona nemala šancu aby ho zastavila.

„Čo keby sa skúsil ovládať rovnako ako ja pred pár hodinami, hm?“ počastovala ho karhavým, no pri tom hravým pohľadom.

„Chceš toho odo mňa priveľa. Ovládať sa? A pri tebe? Netuším, odkiaľ si prišla na takúto kombináciu, drahá,“ úškrn jeho tvár neopúšťal odkedy ju pustil do bytu. Svoje ruky premiestnil z jej krížov do vreciek na jej džínsach a Noe naozaj pripadal ako z divých vajec. Prekypoval prebytočnou energiou, ktorú bolo za potreby nejako rozumne využiť.

„A čo tak pekný romantický večer?“ opýtala sa jemný hláskom.

„Čo len chceš,“ neprítomne odpovedal, rukami jej zašiel za tričko a prechádzal po jej jemnej pokožke. Smeroval od jej džínsov hore k pokožke obopínajúcej jej chrbticu a neskôr nazad. Pomaly ale isto ich posúval smerom ku gauču kde si sadol. Noe sa k nemu stále nakláňala, nenechávala ho oddeliť ich pery spojené v dlho očakávanom bozku a preto poslúchala to, čo od nej nepriamo žiadal. Posadil sa na gauč a Noe položil ruky na stehná zo zadnej strany. Naznačil, aby sa mu posadila okolo pásu a na jeho počudovanie nenamietala.

„Počkaj, Harry...“ zamrmlala mu do krku.

„Och, Noe, prečo mi to robíš? Fajn, čo sa deje? Šlo to tak skvele a zrazu si prestala,“ sklamane spustil hlavu dozadu a oprel ju o operadlo sedačky. Jeho dych sa zrýchlil, no nie o veľa. Stále však nechával svoje dlane tesne nad pod jej krížami, aby ju pridržal pred pádom.

„Nič, len som si spomenula na mamu,“ previnilo pred ním sklopila zrak a rukou mu prešla po gombíkoch na košeli. Zastala až na jeho koži posiatej čiernou farbou, kde sa chcela dostať odkedy ho uvidela.

„Dúfam, že to bolo naposledy, kedy nám narušila takýto neočakávane skvelý moment, všakže?“ uškrnul sa.

„Nebudem ti zaručovať niečo, čo nesplním.“

„Dobre, koniec. Potrebuješ sa odreagovať a všetkých tých problémov, ktoré kvôli mne máš. Ja som ich spôsobil, ja ti zabezpečím zábavu. Ideme,“ zavelil a zodvihol ju zo svojho lona aby sa mohla bezpečne postaviť. Chytil ju za ruku a ešte raz pobozkal, kým odbehol do izby odkiaľ ho počula telefonovať pred tým, než opustili byt.

Navyše, mám pre Vás prekvapenie :) Ale to až do budúcnosti ;)

Ding ding ding !!!

Je to pravda!

Nezožrala ma žiadna intergalaktická príšera, ktorú si predstavujem keď utekám cez tmu do svojej izby po chodbe a stále som zaseknutá za laptopom s nádejou, že niečo vytvorím...nevytvorila som 

-_-

Návštevnosť pri častiach spolu s komentármi naznačuje, že vás poviedka buď nebaví, alebo už nejavíte záujem. Preto to ani mňa príliš neťahá k písaniu novej časti, čo má za následok to, že v mojej hlave sa neprehrávajú scény aktuálnej poviedky, ale nové myšlienky k novím veciam, ktoré majú od aktuálnej tvorby tak ďaleko ako ja zo Slovensk do Ameriky.

 Je to úplne niečo iné, než vymyslené príbehy o chalanoch. 

Preto ma zaujíma, či má ešte vôbec význam písať poviedku, keďže je tu mizivá šanca, že ju niekto bude čítať a pre koho by som to mala písať, ak nie pre Vás. Nepíšem len túto poviedku, mám rozpracovaný nový príbeh, ktorý by som možno aj zverejňovala, ale sama netuším, kam to všetko povedie.

Ak Vás už poviedky neberú, mohla by som pre Vás pripravovať niečo iné. Napríklad to, čo by ste si chceli prečítať. Možno nejaké názory na knihy, alebo filmy alebo niečo podobné. Pruznávam sa, že chalani ma už tak neberú. Nie žeby som ich už nemala rada, to nie, len ma začínajú zaujímať iné veci než len to čo robia, aké majú plány a kde práve hrajú koncert. Buďte si isté, že ak by ste mi dali podnet na nejakú jednodielku, ktorú si netrúfate napísať, rada by som pre Vás niečo vytvorila, ak by ste si to priali :) 

Verte mi, že písania sa určite nevzdávam a to, že som mesiac nič nepridala neznamená, že som písanie zavesila na klinec, to určite nie. Len ma mrzí návštevnosť, ktorá bola niekoľkonásobne vyššia. Možno je to mojimi myšlienkami a tým, že Vás to už nebaví čítať, alebo je tu nejaký úplne iný dôvod. 

Prosím Vás, dajte mi vedieť Váš názor. Buď do komentára, alebo do mailu. Je mi to jedno, kde sa vyjadríte, len Vás prosím, aby ste vôbec nejako reagovali. Nebaví ma vidieť návštevnosť, ktorej nezodpovedajú komentáre. Pochopte, že aj ja potrebujem spätnú väzbu, ktorá ma posúva dopredu. A taktiež ma zaujíma, ako sa máte a ako sa Vám darí. 

Majte sa pekne xx

Our Demons 16. - That boy is trouble

Som späť!!

Viem, je to tu skoro po troch týždňoch, ale škola nepočká. 

Preto sa neospravedlňujem, keďže toto beriem ako oddych, nie ako povinnosť :) 

Zároveň chcem upozorniť, že časť plánujem opraviť, pretože tu zaspávam, ale jednoducho ju chcem mať na blogu :) Takže si užite čítanie. (odozva poteší :)) xxx

„Mama! Prečo si ešte hore?“ ani si sama neuvedomovala, ako silno stláčala Harryho dlaň svojimi prstami od preľaknutia, keď kroky jej mami prinútili drevo na verande zavŕzgať.

„Pretože som nemohla spať a chcela som po teba prísť. Myslela som, že zavoláš. Ale vidím, že ma nepotrebuješ,“ odpovedala chladne, akoby jej vietor vanúci okolo nich vzal všetko teplo a lásku z hlasu, ktorú z nej vždy počula.

„Pani Hammondová, všetko vám to môžem vysvetliť,“ ozval sa Harry, keď urobil pár krokov vpred. Jej mama si založila ruky na prsiach, silno ich k sebe privinula. Vedela, že to naznačuje niečomu zlému.

„Nie je čo. Čakám ťa dnu, Noe,“ drsným tónom oznámila. Jeden pohŕdavý pohľad darovala Harrymu pred tým, než sa s ohrnutým nosom a zovretými perami vyparila za dverami, ktorými si neodpustila plesnúť tak silno, že si Noe na chvíľu predstavila, ako sa susedia prebudili na hlasný zvuk. Nedobrovoľne sa otočila čelom k Harrymu, oči sa jej už skoro začínali zalievať slzami, keď ju širokými dlaňami chytil za tvár pozdĺž sánky a zahrial vetrom ošľahanú pokožku.

„Idem s tebou, rozumieš? Toto jej musím vysvetliť,“ povedal tvrdým hlasom. Cítila z neho presvedčenie a vedela, že odhovoriť ho od niečoho takého, bude skoro nemožné.

„Nemusíš, teda nemôžeš. Choď radšej domov, prosím,“  úpenlivo ho žiadala.

„Ja som bol iniciátorom nášho vzťahu, ja som ťa ubezpečoval, že sa tvojej mami nebojím, tak ti to chcem aj dokázať,“ nástolil. Jeho oči tmavli a jediné čo dokázala bolo tŕpnuť, kedy sa Harry vykašle na jej prosby a rozbehne sa k domu, aby išiel za jej mamou. Pocit, že ich sleduje ju znervózňoval, ale väčšmi ju ubíjal pohľad, ktorý si zapamätala.

„Môžeš jej to vysvetliť, ale nie teraz. Najprv sa s ňou musím pozhovárať ja,“ pomaly sa odťahovala a snažila sa mu pomocou svojich drobných rúk stiahnuť prsty zo svojej tváre.

„Chod už...“ boľavo povedala a dlaňami si pošúchala ramená, za ktoré sa držala a hlavou mykla k jeho autu odparkovanému pri nízkom drevenom plote.

„Nie som si istý, či je to dobrý nápad,“ uvoľnil ju spod svojho dotyku a odtiahol sa od nej. Kľúče si pár krát zatočil na prste, aby sa rozptýlil, ale to mu zďaleka nepomáhalo. Všimla si, aký je napnutý a ako si stále hryzie spodnú peru.

„Som si stopercentne istá, že to nie je dobrý nápad, ale už musím ísť. Neskôr ti zavolám,“ nasilu sa usmiala a aj keď vedela, že je to viac umelé než ktorákoľvek vec v ich dome, stále tajne dúfala, že ho to prinúti vycúvať z ich dvora. Nechcela ho nazvať problémom, ale jediný spôsob, akým by ju vtedy urobil šťastnou by bol nechať ju samú s mamou.

„Zajtra ťa chcem vidieť,“ zamračil sa a zahľadel sa na okno, za ktorým sa rozsvietilo svetlo. Uvedomoval si, že ak by ju teraz pobozkal na rozlúčku, osoba v dome by asi vyletela z kože. Preto si dal spiatočku a pomalým krokom sa od nej vzďaľoval.

„Dobre, kedy len chceš, ale už choď. Uvidíme sa,“ nečakala, kedy sa jeho auto odlepí od príjazdovej cesty a opustí ulicu. V zlomku sekundy sa otočila a blížila sa k dverám. Už jej to nepripadalo ako najlepší nápad, chcela sa rozbehnúť za ním a oddialiť rozhovor s mamou najviac ako sa len dalo.

„Dokedy si si myslela, že to predo mnou môžeš tajiť?“ vyštekla na ňu mama. Preľaknuto chrbtom narazila do dverí a lakťom sa precízne udrela do kľučky.

„Nechcela som to pred tebou tajiť, len som nevedela, ako ti to mám povedať,“ potichu odpovedal a vytiahla kľúče z dverí. Nervóznym odkašľaním si vyčistila hrdlo a v rukách zvierala zväzok kľúčov, ktorý sa jej zarýval do kože na dlani a prstoch.

„Takže ty si nevedela? Lepšie bolo nepovedať mi to vôbec, však? Uvedomuješ si, s kým sa to stretávaš?“ tvár jej mami bola plná zlosti. Čakala, kedy sa jej z uší bude hrnúť para a kedy exploduje ako časovaná bomba a ju zavalí lavína výčitiek.

„Nechcem to rozoberať,“ tichým hlasom odsekla a vybrala sa k schodom, čo jej mama nedarovala.

„Všimla si si, o koľko je od teba starší? Myslíš si, že mi o ňom Louis nič nepovedal a nevaroval ma ešte pred tým, než ste sa stretli? Chápem, že je to jeho kamarát ale tiež viem, že je jeho povesť nepatrí k tým menej pošpineným,“ zvolala a Noe išla prasknúť hlava. Prázdny dom slúžil ako miestnosť plná zrkadiel. Tak ako sa pri zrkadlách zo všetkých strán odráža obraz, tak sa od všetkých stien v dome odrážal hlas jej mami. Nutkanie doškriabať si spánky nechtami pri slovách, ktoré osočovali človeka, ktorého mala rada ju čoraz viac a viac nútilo urobiť to.

„To myslíš vážne? Posudzuješ cudzieho človeka, o ktorom v skutočnosti nevieš ani len slovo iba preto, že ti to natáral manžel tvojej obľúbenej dcéry?“ nestíhala si ani všímať, čo všetko vypúšťa z úst. Toto povedať v pláne nikdy nemala. Nemohla to však už zastaviť a keď to raz povedala, rozhodla sa to dotiahnuť dokonca. Nevedela to kontrolovať, sypalo sa to tak rýchlo ako domček z karát.

„Povedz mi, že to čo si povedala si nemyslela vážne,“ jej mama sa podobala na kúsok ľadu. Celá zbledla, na chvíľu mala Noe pocit, že zašla ďaleko a že o chvíľu bude musieť volať sanitku. To si však nedokázala zahryznúť do jazyka a šlo to s ňou dole vodou čím ďalej, tým viac.

„Čo? To s Emmou? Chceš mi povedať, že ty si si to nevšimla už skôr?“

„Nikdy som medzi vami rozdiely nerobila,“ ohradila sa, ale Noe sa nezdržala pochybovačného smiechu.

„Pravdaže, pretože jej súťaže sú natočené na všetkých videách, ktoré doma máme. Boli a budú zaujímavejšie, než moje futbalové zápasy, všakže?“

„Nechápem, čo sa to s tebou deje. A už vôbec nechápem, prečo sem zaťahuješ svoju sestru. Máš potrebu si kompenzovať hnev, ktorý v sebe máš? Darí sa ti to. Nechcem, aby si sa s ním stretávala!“ zakričala na celú halu a Noe sa kľúče stále viac a viac zarývali do kože. Myslela si, že jej o chvíľu celá dlaň zaleje drobnými ranami, posiatymi stužkami krvi.

„A kedy príde na rad to, čo chcem ja?“ zvrieskla tiež, aby mame nebola nič dlžná. Celkovo si uvedomovala, že nemá vo zvyku reagovať tak impulzívne. Nikdy by sa neopovážila zvyšovať na mamu hlas, pravdepodobne by sklopila zrak a vybehla do izby, kde by hrešila až by sa zelenali hory. Stále  by to však ostalo medzi jej ušami a ušami stien jej izby.

„Neželám si ťa vidieť v jeho blízkosti. Nechcem, aby to vedel otec, nechcem o tom debatovať a nechcem o tom ani počuť, rozumela si mi?“ zovrela pery a jej postava sa nad ňou týčila. Bola pravda, že mama od bola vyššia, ale predstavovalo to len niekoľko centimetrov, ktorými si budovala svoju autoritu.

„Rozumela. Samozrejme, že vždy sa uprednostňujú žiadosti iných pred tými mojimi,“ mrmlala a obišla ju. Zastavila na schodoch, keď sa za ňou obzrela a v očiach jej videla toľko sklamania, že by ju mohlo pokojne utopiť bez mihnutia oka.

„Sklamala si ma, Noelle. Myslela som si, že máme lepší vzťah a viac vzájomného pochopenia,“ ticho povedala. Zrejme uznala, že kriku bolo v jej dome na jednu noc až príliš veľa.

„Vidím, že je to obojstranné,“ privolila. S dupotom a vyzutými topánkami hombáľajúcimi sa v jej rukách vybehla po drevených schodoch potiahnutými kobercom až do svojej izby, kde sa pozdĺž dvier zosunula na podlahu. Schladila jej myšlienky a aj telo. Topánky odkopla od seba čo najďalej to šlo, zhodila zo seba sveter, celý prepotený vinou a pomedzi prstami zvierala telefón. Za celý svoj život sa so svojou mamou takto nehádala. Vždy si myslela, že takáto hádka príde kvôli známkam v škole, alebo niečomu inému, nie kvôli mužovi. Harrymu sľúbila, že zavolá. Vtedy mala však chuť od zlosti šmariť telefón o stenu, aby sa rozletel na tisícky kúskov. Tušila, že túto noc nebude potrebovať ani dúšok kávy, aby zostala pri zmysloch až do brieždenia.

„Ako to ide?“ Harryho telefonáty sa začali znásobovať odkedy mu povedala o hádke s mamou. Do dňa zavlal aspoň päťkrát, aby náhodou nezmeškal niečo veľmi dôležité. Noe bola hotová, že jej mama nevzala telefón. Ak by bola ona matka, uskutočnila by to, ale bola vďačná, že jej mama nemyslela ako ona.

„Ako keď sa s mamou pohádaš,“ odula pery a vytiahla na seba deku. Posedávala v kúte izby, kde sa neďaleko nej nachádzala zhasnutá vysoká lampa. Okolo nej bola naskladaná kopa kníh, ktorá mala stále miesto v polici tiahnucej sa od zeme až po plafón vo výklenku izby.

„To je pekné vysvetlenie. Môžeš dnes prísť ku mne domov?“ neisto sa opýtal.

„Mama sa so mnou už tri dni nerozpráva, takže by som v podstate mohla. Ale ak by som neskôr mala počúvať jej výčitky, že namiesto toho aby sme si všetko vysvetlili utekám z domu za inými, tak to radšej zostanem doma pod paplónom s knihou a baterkou v ruke,“ dopodrobna sa snažila vysvetliť svoju situáciu. Sama sebe sa čudovala, že neplakala. Nerobí to predsa väčšina dievčat? Namiesto toho sa pomaly ale isto zosúvala popri stene a počúvala chrapľavý hlas muža, ktorého už nevidela pár dni.

„Mrzí ma to. Môžem ti nejako pomôcť?“ starostlivo sa ponúkol. Ak by mohol, hneď by mu dala vedieť. Najviac by jej prospelo, ak by ju vzal niekam preč od mami, kde by nepočúvala jej výčitky o výbere priateľa, ktorého sa jej tak úpenlivo snažila nájsť. A keďže nezodpovedá jej parametrom, ocitol sa na nechcenej čiernej listine, z ktorej sa ho Noe snaží vytiahnuť.

 „Si milý, ale nie. Ďakujem. Niekto klope, myslím, že to bude prepadové komando v podobe Layly,“ šepla, aby ju v prípade mami, alebo Layly za dverami, ani jedna nepočula.

„Tak to ti zavolám neskôr. Mám ťa rád, zlato,“ počula, ako sa ticho zasmial. Posledné slova jej rozliali blažený pocit po celom tele tak, ako sa to už dávno žiadnym nepodarilo.

„Aj ja teba...“ šepla a vopchala telefón po deku k svojim nohám.

„Kto je?“ naťahovala krkom. Aj tak vedela, že je to Layla. Spoza dverí vykukol jej úsmev spolu s hŕbou vlasov zviazanou do vrkoča padajúcou cez jedno z pliec.

„Smiem narušiť priestranstvo tvojho smútku?“ šepla, kým sa jej tvár zmenila znovu na neutrálny výraz.

„Priniesla som aj zmrzlinu,“ znovu sa usmiala tak, že jej bolo spoza dverí vidno iba oči a nadvihnuté obočie. Spoza chrbta k nej načiahla ruku v ktorej držala veľkú dózu plnú studenej pochúťky a hypnotizovala ju pohľadom.

„Tak v tom prípade je samozrejmé, že ju môžeš narušiť,“ odpovedala s nosom skrytým pod dekou, ktorú na seba vytiahla medzi tým, čo sa Layla hojdala na jednej nohe neďaleko dvier.

„Ako sa máš? Tri dni si mi nezdvíhala telefón,“ skonštatovala. Layla Clarcova dokázala riešiť problémy za prítomnosti dvoch vecí. Zmrzliny v ruke a vankúša za chrbtom. Preto si po ceste k svojej kamarátke schmatla látku plnú mäkkej výplne z podlahy obďaleč jej nôh a posadila sa s ním pred Noe, ktorá sa chúlila pod oknom pri stene.

„Chcela som byť chvíľu sama. Prepáč mi to.“

„Ja sa nehnevám, chápem ťa. Neviem čo by som robila na tvojom mieste. Čo ti povedala mama?“ nabudená na riešenie problémov zo seba chrlila otázka, ktoré jej z úst vybehávali tak rýchlo ako z bežiaceho pásu.

„Vykričala mi, že pre mňa Harry nie je dobrý, že je pre mňa pristarý a že ma nechce vidieť v jeho prítomnosti, na čo som jej ja vykričala,  že vždy mala Emmu radšej než mňa a tým to vlastne skončilo, pretože ani jedna sme nezapreli svoju hrdosť a nepriznali si chybu. Hammondové to vo zvyku nemajú a pre mňa je príliš ťažké porušiť tradíciu aj keď viem, že jedna z nás to urobiť musí,“ vydýchla s výrazom plným znechutenia.

 „Pred chvíľou ma prosila, aby som ťa priviedla nazad k rozumu a dohovorila ti,“ Layla mykla hlavou k dverám a podala Noe polievkovú lyžicu na zmrzlinu.

„A chceš to urobiť?“ opýtala sa so zaváhaním. Pohľad neodlepila od kelímka so zmrzlinou, ktorý Layla chcela pomocou nechtov obrať o uzáver.

„Nemyslíš, že by to bolo trochu sebecké pri fakte, že som bola sprostredkovateľkou vášho vzťahu a nebyť mňa, tak nie si v tomto probléme z ktorého sa na hladinu budeme šklbať o chvíľu obe, ak to tvoja mama zistí? Ja sa mám teraz tváriť, že som o tomto nič nevedela?“ s chuťou sa pousmiala aby naznačila, že svoju kamarátku v kaši nenechá.

„Čo si vlastne myslíš? Nikdy si mi svoj názor nepovedala.“

„Nemyslím si, že by ho mal každý na plnej čiare odcudzovať. Každý urobil hlúposti, keď bol mladý a nemôže to poprieť ani tvoja mama. Ale z jej pohľadu chápem, že ťa chce ochraňovať. Ak by moja dcéra začala chodiť s niekým ako Harry a ja by som o ňom nič nevedela, neviem či by som reagovala rovnako ako teraz,“ mávla lyžicou vo vzduchu a s chuťou sa ňou začala špárať v zmrznutej hmote.

„Myslím, že po tvoju dcéru budem chodiť s jej nápadníkmi ja osobne, aby neprišli k úrazu,“ zasmiala sa Noe.

„Ale, no ták! Bude to moja dcéra. Je jasné, že jej nápadníkov si budem preklepávať viac než FBI. Bude preklínať, že jej mama vyrastala v dobre, ktorej vládol internet.“ 

„Ďakujem,“ prehovorila po chvíli Noe, keď sa obe nespokojne hrabali v zmrzline. Nedokázala zjesť ani jednu lyžicu. Nebolo jej zle, len nemala potrebu hasiť svoje zlé pocity jedlom, ktoré k nej Layla prepašovala.

„Za čo?“ prekvapene sa vystrela a vygúlila svoje oči.

„Že ma neodcudzuješ. Si skvelá kamarátka.“

„Obe sme,“ zhodnotila a bez zaváhania sa objali.

„Uvedomuješ si, že si práve sama sebe zložila kompliment?“

„Zložila som ho aj tebe. Neber to tak tragicky,“ zvráštila obočie s pobaveným výrazom. S povzdychom a súhlasom, že Noe už zmrzlinu nebude, si ju privlastnila. Spokojná sama so sebou a s tým, že svojej kamarátke spríjemnila deň sa oprela o posteľ a prevŕtavala ju podozrievavým pohľadom.

„Moje problémy som s nikým okrem Harryho nepreberala tak dlho ako s tebou. Prejdeme na niečo iné, dobre? Čo sa stalo s Danielom? Prišiel?“ vyzvedala, ako sa na správnu spoločníčku patrí.

„Áno, ale pred samým koncom. Bol celý zašpinený, pretože sa mu pokazilo auto na strede cesty a keďže je pravý muž činu, jeho neoblomné mužské ego si nechcelo priznať, že auto opraviť nedokáže. Preto sa v ňom šprtal asi hodinu a až potom zavolal pomoc, čo trvalo ďalšie dve hodiny, kým všetko vyriešil.“

„Takže sa to nakoniec skončilo fajn, nie?“ v snahe uzavrieť celú tému o maškaráde, ktorá Noe prakticky dopomohla k zruinovaniu jej vzťahu s mamou sa už vracať nechcela. Radšej by bola, ak by jej Layla hovorila o trapasoch, ktoré sa za ten jeden deň, ktorý chýbala, udiali.

„Keby len fajn, vraj mi to chce vynahradiť. Ozaj, Jareda som so sebou dnes nevzala. Nemyslela som, že by mohol zvládať dievčenskú krízu. Podstata je to, že ti po mne posiela pozdrav od Jacea, vraj ho všetko mrzí. Čo ho má mrzieť?“ Noeinim telom prešla triaška. Uvedomila si, že pred ním, než sa všetko na maškaráde zomlelo, Layla sa vyparila a v zlomku sekundy jej už nebolo. Preto si musela veľmi dobre premyslieť, ako jej nie až tak závažnú, no pre Laylu gigantickú správu, má podať.

„Ja som ti to nepovedala?“ zamračila sa, akoby ju niečo rázom zabolelo.

„Začínaš ma štvať. Čo som zasa zameškala?“

„No, na plese. Vieš, ako si odišla, pretože k nám prišiel ten chlapec v čiernom, že? Tak to bol Jace. Nejakým spôsobom ma vytiahol tancovať a neskôr ma nejako tak...no pobozkal ma,“ telom sa prilepila k stene v domnienke, že by sa Layla mohla nejako prejaviť, prípadne by jej vypadla lyžica plná roztápajúcej sa zmrzlinu na čistý koberec.

„On ťa čo?“ zvolala. Noe mala pocit, že ju počuli aj susedia, nie to ešte jej mama, ktorá bola možno len o pár metrov od nich.

„Nenúť ma to zopakovať.“

„Božemôj! Vie o tom Harry?“

„Myslíš, že by sme tu riešili našu krízu s mojou mamou, ak by som mu o tom povedala?“ spálila ju pohľadom za neopodstatnenú otázku.

„Takže preto ti to odkázal. Nemohol sa s tebou rozlúčiť a ani ti o tom asi nepovedal,“ mrmlala si pre seba Layla, akoby prišla na háčik, ktoré jej bránil vyriešiť celú skladačku. Noe sa znovu cítila odsunutá na druhú koľaj bez vnímania, že sa pri nej nachádza aj ona.

„O čom?“

„Odišiel. Na rok do Bostonu. Výmenné pobyty, rok ho neuvidíš ani ty, ani Harry,“ vysvetlila Layla. Akoby sa jej to bála povedať. Na jej hlase sa značila úľava, možno úľava aj za Noe.

„Asi by som sa mala tešiť, nie?“ neisto sa opýtala a pozrela na ňu previnilým pohľadom.

„A netešíš?“

„Poznáš ten pocit, keď sa tešiť, ale zožiera ťa pocit, že si niekomu ublížila?“

„Tak trochu, ale ak sa trápiš kvôli tomu, že si mu povedala nie, nemáš sa kvôli čomu trápiť. Je to normálne, jednoducho ideš za svojim, nemôžeš vždy brať ohľad na každého iného okrem seba,“ Layla sa k nej po štyroch presunula a objala ju okolo pliec. Noe si unavene položila hlavu na jej plecia a zacítila z nej parfém, ktorý jej darovala na predchádzajúce Vianoce.

„Asi máš pravdu.“

(Vďaka El ;) )

Our Demons 15. - Night surprise

Špeciálne vďaka zasielam dejepisu, ktorý sa mi nechce učiť 

a preto ma nakopol k dokončení tejto časti. 

Samozrejme Vám želám pekný deň a dúfam, že sa Vám časť bude páčiť ;) xxx

Samú seba považovala za úplne neschopnú. Nezvládala odmietnuť jedného chlapca, čím ubližovala druhému. Nezvládala si pri priznať pravdu napriek tomu, že jej ju chrstli priamo do tváre ako agresívnu kyselinu, ktorá pomaly ale isto bude všetko rozožierať. A aj cez to všetko si dokázala pripomenúť, že to čo robí je zlé.

„Dnes ti to vážne pristane,“ šepol neďaleko jej ucha. Po celom tele jej vystrelili zimomriavky. Rukami sa opierala o jeho plecia, kým sa jeho ruky pevne držali nad jej driekom. Cítila, ako sa poddáva príjemnému pocitu v jeho spoločnosti.

„Ďakujem,“ pousmiala sa. Vnímala pomalú hudbu, do ktorej rytmu sa s Jaceom pomaly pohybovali zo strany na stranu. Svoju myseľ zaneprázdňovala sledovaním, všetkých naokolo, len aby nemusela pozerať na jeho tvár, ktorá by ju zlomila na polovicu.

„Navyše, ešte som ti nestihol poďakovať za doučovanie. Zachránila si ma.“

„No nestojí za reč.“

„O chvíľu budem musieť ísť,“ zamrmlal. Hruďou jej vystrelil akýsi pocit, ktorí jej bol známy, len ho nevedela popísať. A možno vedela, len sa ho bála pomenovať tak, ako si myslela. Bála sa toho, že je to radosť?

„Ja tiež,“ odpovedala potichu do jeho pleca. Spomenula si na to, ako jej Harry sľúbil, že príde. Celým svojim vnútrom dúfala, že to bol jeden z výmyslov spôsobený dobrou náladou. Ale za dobu, ktorú ho poznala usúdila, že sem môže prísť naschvál. Možno aby ju videl, možno aby si dokázal, že mal ohľadne Jacea pravdu. Ak by vošiel práve v tej chvíli, už by si nič nemusel dokazovať.

„Ale pred tým ešte musím niečo urobiť,“ usmial sa a naklonil sa k nej. Úsmev jej nepripadal milý, skôr nejako provokatívny. Mala pocit, že zamdlie. Chcela sa mu vymániť z rúk, ale už bolo neskoro na útek. Jeho pery boli príliš rýchle a mäkké, ľahko sa dotkli jej spodnej pery a zotrvali na mieste pár sekúnd. Myslela si, že čakal na protest a sama sa hrešila za to, že žiadny nepodala. Jednoducho sa nedokázala ovládať a určite vedela, že je to nesprávne. Voči Harrymu aj voči Jaceovi. Jeho dlaň sa presunula na jej nahý chrbát medzi lopatkami a tak si ju k sebe pritisol ešte viac. Musela sa premôcť, musela niečo urobiť. Zaprela sa mu do hrude a odsotila ho od seba. Bude sa za to zožierať ešte dlho. Harry mal pravdu, vôbec mu nedávala najavo, čo sa odohráva v jej život. Že miesto, ktoré chce zabrať je už obsadené.

„Už to viackrát nerob, prosím. Nebolo by to fér ani voči jednému z vás,“ zachripela. Nemala toľko sebadôvery aby sa naňho dokázala pozrieť. Po tom, čo mu klamala.

„Ty? Ó môj Bože!“ zvolal. Nikoho to však nevyrušilo. Hudba bola príliš nahlas aby ju nejaké zhrozenie prehlušilo. Studenými rukami sa chytil za zátylok a pokúšal sa aspoň trochu schladiť všetok tok myšlienok po tom, čo sa stalo.

„Mrzí ma to, vážne som nevedel... Ja, musím už ísť...“ keď Noe nadvihla tvár, už tam nebol. Zostala sama. Zbadala, ako si razil cestu cez dav, pretože sa rozostupovali od jednej rovnej priamky na strany. Mala by plakať? Nechcelo sa je. Načo aj? Zničila si priateľstvo a to len preto, že brala Harryho slová na ľahkú váhu. Vravel jej nepeknú pravdu, ktorú odmietala akceptovať.

Znechutená sama zo seba kráčala popri stene, aby nezavadzala tancujúcim deckám na parkete. Aspoň že mala na tvári masku, necítila sa až tak zahanbená, ale ani to jej príliš nepomohlo. Ako prvá jej na um zišla Layla. Hľadala ju všade kam jej oči dokázali zablúdiť, no keď ju nevidela uvedomila si, že možno prišiel Daniel. Pohľad jej padol na hromadu stolov, ktorá sa tiahla cez polovicu telocvične. Práve pri ich stole sedel Jared s Kaylou, zjavne zaneprázdnení.

„Ahoj, videla si už Laylu? Má predmenštruačný syndróm, alebo čo jej je?" vyhŕkol Jared, zjavne ustarostený správaním ich kamarátky.

„Čo sa deje, Noe? Vyzeráš nejako skleslo,“ so zvesenými perami povedal Kayla, načo ignorovala Jaredovu otázku.. Noe sa posadila hneď vedľa nej, preto jej Kayla mohla chytiť studenú dlaň.

„Nič čo by som neprežila,“ pousmiala sa.

„A kde je Layla?“ znovu na seba upozornil Jared..

„Kto je Layla?“ doplnila Kayla so zvedavosťou.

„Naša kamarátka. Tá má najskôr chuť zavrieť sa do izby a byť zahanbená do konca týždňa, pretože Daniel asi neprišiel.“

„Daniel neprišiel? Tak to bude mať riadny malér," zhodnotil Jace.

„Takže, vy spolu už oficiálne chodíte?“ Noe zhodila svoje sandále z nôh a privinula si nohy k telu. Po svojej otázke sa uškrnula, načo Jared očervenel a Kayle sa začali natriasať plecia od smiechu, ktorý chcela zakryť, keď sa opierala o Jaredovú hruď.

„Hammondova!?“ vykríkol.

„Hanbíš sa to priznať? Vlastnej krvi?“ podpichla ho Kayla.

„Tak fajn, mysleli sme, že to trochu utajíme. Ale veď vieš, nebudeme mrhať našim hereckým talentom, keď to ľudia tak či tak zistia,“ privinul si ju k sebe a pobozkal do vlasov. Prečo to nemala tak jednoduché aj ona? Á správne, sama si to komplikovala a aj v tom pokračuje.

„No samozrejme,“ prikývla Kayla so smiechom.

„Ak budeš chcieť, môžeš k nám prísť a ja ti ukážem jeho fotky, keď sme sa nahí kúpali v bazéne,“ Noe sa škodoradostne zasmiala a zahryzla do spodnej pery, keď videla Jareda, ako by ju pohľadom najradšej rozporcoval na kusy.

„Noe, ak chceš mojej priateľke ukázať ešte nejaké zosmiešňujúce útržky z mojej minulosti, tak ideš domov na korčuliach!“ zovrel pery.

„Netreba, pôjdem aj pešo,“ upokojila ho pri mávnutí rukou.

„Jared, to nemyslíš vážne! O chvíľu je polnoc, ani si nevieš predstaviť akí maniaci sa tam vonku potulujú. Ideš s nami na aute,“ protestovala Kayla a Jaredovi ukazovákom štuchla do hrude. Keď odlepila palec od košele, Jared si jemne pošúchal miesto, kam dopadol jej necht.

„Nie vážne, ja už pôjdem. Vy sa bavte, v nedeľu môžeme ísť do mesta a vy mi porozprávate ako ste sa mali po zvyšok večera, dobre?“

„Platí!“ zamával jej Jared.

---

Svoju prácu si urobila, preto mohla odísť. Bolo iba štvrť na dvanásť, mama možno ešte nespala. Chcela zavolať práve jej, aby po ňu prišla. Kontaktovala aj Laylu, ale tá jej telefón nezdvíhala. Nasmerovala si to naprieč dlhým chodníkom k hlavnej ceste, kde by počkala na svoj odvod. To sa mame rozhodla napísať správu ale ešte než to stihla, zacítila náraz. Nebol to tvrdé, akoby narazila do steny. Bolo to niečo iné, mäkšie. Keď nadvihla hlavu, pred jej tvárou sa ocitla zviazaná kravata zasunutá pod sakom zapnutým troma gombíkmi. Ako sa posúvala vyššie, tvár chlapca bola zahalená maskou a jeho úsmev jej pripadal povedomí.

„Prepáč, moja chyba,“ nevinne nadvihla kútik úst, posunula si masku ku koreňu nosa a obišla neznámeho.

„V poriadku, nič sa nestalo,“ nevšímavo odpovedal. Pustil jej ruku, ktorú jej zachytil pri náraze a pokračoval dopredu.

„Hrozné, že si nevšimneš vlastnú priateľku. Nemyslíš?“ hravo povedala a svoje prsty preplietla s tými jeho. Neisto ho potiahla k sebe, otočil sa k nej a prísne sa na ňu zahľadel.

„Nemyslím, pretože my sme sa ešte nepomerili a tak si dovoľujem premýšľať nad tým, že týmto gestom si to u mňa snažíš vyžehliť. Mám pravdu?“ namietal, hoci jej ruku nepustil.

„Istým spôsobom, ale asi sa na mňa až tak veľmi nehneváš, keď si sem prišiel.“

„Snažím sa byť odmeraný a nahnevaný, kazíš mi to,“ zasmiala sa. Vedela, že by nemala a najmä preto, že Harryho tvár bola ako jeden kameň, ale aj cez to sa situáciu snažila odľahčiť.

„Pozri, viem, že som sa správala úplne bezohľadne a nevšímala si to, čo Jared skúšal. Respektíve, že som si to nechcela pripustiť a zo všetkého najviac ma mrzí to, že sme sa museli hádať a navyše...“ zasekla sa. Pomyslela si, že sa úplne zbláznila. Ak by mu povedala, že pred pár minútami sa na ňu Jace tlačil ako lepiaca páska, neovládol by sa a išiel by ho prizabiť. Bolo by mu jedno či ho bude hľadať hodinu alebo celý ďalší deň, isté však bolo, že by ho len ťažko zastavila. Navyše by zničili všetku svoju snahu o zmierenie, ktorú doteraz vynaložila.

„Navyše čo?“ zamračil sa a ruky jej vo svojom zovretí stisol ešte silnejšie.

„Nič, už nič,“ usmiala sa a zhlboka sa nadýchla. Vedela, že čím viac lží v sebe bude skrývať, tým komplikovanejšie všetko bude, ale za chvíle s ním, ktoré by nerušili veci o ktorých by vedel a robili ho ešte mrzutejším, jej boli milšie.

„Nič z toho som nemusel robiť, ak by si nebola tvrdohlavá a nedala mu hranice.“

„Lenže ja som tvrdohlavá, už narodenia a za dva mesiace ma nezmeníš, Harry.“

„Kto povedal, že to chcem urobiť?“ prekvapene položil otázku. Všimla si, ako mu obočie vyletelo do výšin, hoci bolo raritou ho zastihnúť prekvapeného.

„Nikto, ja len...je to šialené!“ znechutene sa oprela o stenu a hlavu zaklonila dozadu. Harryho nebolo za potreby prosiť, aby ju šiel utešiť. Nebezpečne pomaly sa k nej približoval, zatiaľ čo okolo nich za hemžilo pár ľudí vchádzajúcich a vychádzajúcich do telocvične.

„Čo? Že pôvodne som sa dnes večer chcel ísť veľmi milo porozprávať s tvojim kamošom, ale kvôli tebe som sa ovládol a radšej prišiel sem?“ zvodným hlasom povedal a oboma rukami sa zaprel o stenu po stranách jej hlavy. Naklonil sa k nej a keď Noe začula jeho slová oči sa jej rozšírili.

„Čože?“ zvýšila hlas a zosunula sa pozdĺž steny trochu nižšie tak, že ju Harry svojim telom celú zakrýval. Nikto by si ani nepomyslel, že pred ním niekto stojí. Najskôr sa im zdalo, že mu prišlo zle, keď sa rukami opieral o múr, alebo že sa mu začala točiť z alkoholu.

„Nič som nepovedal,“ zavrtel hlavou a uškľabol sa.

„Harry, čo si mu chcel urobiť?“

„Podstatné je, že si si priznala chybu,“ snaha schladiť ju nepomáhala. Ale za to sa k nej tvárou priblížil tak blízko, že sa im nosy dotýkali.

„Vyhýbaš sa odpovediam na moje otázky?“ vydýchla a telom sa ešte viac zatlačila do steny. Možno si myslela, že sa nejakým zázrakom vpije do steny, ale kto by chcel utekať od takého chlapa v obleku a so zvodným hlasom, aký mal on. Chytila ho za sako a privinula ho k sebe ešte viac. Ale keď to urobila, pred sebou uvidela Jacea. Našťastie sa z nenazdajky vynoril iba v jej predstavách, ktorú vyvolali jej výčitky.

„Nevyhýbam, práve na jednu odpovedám,“ znovu sa uškrnul a Noe už neprekvapovalo, že sa z každej otázky dokázal vykrútiť po svojom a ešte si dokázal zachovať rovnaký šarm, ako keď sa snažil niekoho k sebe.

„Harry...“ zamračila sa. Nedovolil jej dokončiť ďalšiu vetu, v ktorej by ho chcela napomínať o tom, akoby by mal alebo nemal riešiť ich problémy. Jednoducho ju umlčal bozkom, ktorý jej chcel vtisnúť na pery odkedy ho zastavila. Bolo preňho efektívnejšie nechať ju sa ospravedlniť a potom ju za to odmeniť.

„Nechcem sa o ňom baviť a nedovolím, aby mi zničil ďalší večer s tebou. Chcela si ísť domov? Alebo zájdeme ešte do baru?“ rukami zapierajúcimi o stenu sa odrazil dozadu a vystrel sa. Narovnal si sako a zložil masku, ktorá mu celý čas zavadzala na tvári.

„Radšej chcem ísť domov, zavolám mame aby po mňa prišla,“ prstom už kĺzala po obrazovke, keď jej ho Harry ľahko vzal z dlane a skryl za chrbát.

„To nie je treba. Rád ťa odveziem,“ vtisol jej ďalší bozk na líce a ovinul jej ruku okolo pásu, aby mohol vhodiť telefón do jej otvorenej kabelky.

„Dobre, poďme.“

---

„Zastav mi na križovatke, tak ako vždy. Rada sa prejdem,“ mávla rukou aby ukázala na začiatok uličky, v ktorej bývala.

„Isteže, aby ťa nejaký maniak vtiahol do kríkov. Prepáč, ale môj ochranársky pud je až príliš silný na to, aby som ťa o jednej v noci pustil domov samú,“ namietal. Hneď na to vyhodil smerovku doprava, načo zabočil a o pár minút už parkoval pred jej domov. Pre Noe bolo zbytočné namietať pretože ak by si myslela, že by mu to vyhovorila, bola by to len ďalšia z jej bujných predstáv.

„Ďakujem za tvoju starostlivosť, dobrú noc,“ odopla si bezpečnostný pás a nechala ho, aby sa sám stiahol. Cez ručnú brzdu sa k nemu natiahla a na rozlúčku ho pobozkala. Ešte raz sa zhlboka nadýchla, aby do seba vstrebala jeho vôňu a prstami ho pohladila po líci s jemným strniskom.

„Odprevadím ťa k dverám, len pre istotu,“ žmurkol na ňu a vystúpil.

„To nemusíš,“ zamrmlala si popod nos, aj keď ju už nepočul.

„Aj ja sa rád prejdem,“ pripomenul, keď vyšla z auta a zavrela za sebou dvere. Prevrátila očami a Harry ju chytil za ruku, aby s ňou pohol prejsť po chodníku až k dverám. Ešte raz ju pobozkal, keď sa za jeho chrbtom ozvali otvárajúce sa dvere.

„Mama?“ prehovorila a na chvíľu sa jej zazdalo, že jej srdce od adrenalínu roztrhne hrudník.

„Začula som auto, tak som ti prišla otvoriť. Chcela som pozdraviť Jareda, ale vidím, že namiesto neho pozdravím niekoho iného. Zdravím, Harry,“ jej mama ešte stále nebola oblečená v pyžame. Mala na sebe to isté, ako keď Noe vyprevádzala z čoho usúdila, že ju až doteraz čakala. Na verande rozsvietila svetlo a v tvári sa jej javilo niečo, čo Noe ani nedokázala popísať. Bol to hnev, alebo skôr výčitky voči nej?

Our Demons 14. - Such a mystery

Sláva! Stokrát upravené a dokončené!

Ospravedlňujem sa za absenciu, je toho v škole veľa a navyše som nejako vyplytvala nápadmi a chuťou do písania. Ale už je to celkom v poriadku :) Dúfam, že sa bude páčiť :) xxx

„Jace, už musím ísť domov,“ s hrčou v hrdle mu povedala pár krátkych slov. S roztrasenými rukami si pozbierala svoje veci, nahádzala ich do priestrannej tašky a vyletela z gauča do výšky ako raketa.

„Čože? Čo sa deje?“ Jace zbystrel a prekvapene sledoval Noe, ako si nešikovne snažila obliecť bundu.

„Zabudla som na otca. Dnes idem k nemu. Veď vieš, že sú rozvedení,“ odpovedala s hlasom plným nervozity. Každú chvíľu, ktorú nevenovala pohľadu na Jace blúdila k dverám, za ktorými nedávno videla jeho tvár. Už dávno zmizla, ale jej to pripadalo ako by to bolo len pred pár stotinami sekúnd. Dúfala, že nestihol zájsť príliš ďaleko, aj keď pri jeho rýchlosti nikto nikdy nevie. Pritom, ako sa sužovala touto otázkou si spomenula, že jediné čo ju táto bezvýchodisková situácia naučí, je lepšie a hodnovernejšie klamať blízkych ľudí.

„Áno, to viem. Ale veď to nie je až tak súrne, alebo áno?“

„Nevidel ma skoro dva týždne. Bol preč,“ oponovala mu. A aj keď si myslela, že klamala, bola pravda.

„Mrzí ma, že som ťa zdržal. Aspoň ťa odprevadím,“ zodvihol sa a siahol po bunde prevesenej na operadle. Noe s úžasom sledovala jeho ochotu, ktorú musela tak či tak odmietnuť.

„Si milý, ale netreba. Rada sa prejdem sama, ty dorob úlohy a potom mi ich ukážeš, fajn?“

„Ale...“

„Skvelé. Uži si večer,“ usmiala sa, prehodila si tašku cez plece a s pomocou nadobudnutej rovnováhy sa snažila rýchlo vypariť z jeho spoločnosti. Iróniu o peknom večery s biológiou si odoprieť nemohla. Len čo vyletela z dverí, pohľad jej blúdil sprava doľava a naopak. Ako ho sama najviac chcela nájsť, aspoň nejaké známky jeho prítomnosti, nenašla nič. Zhurta sa snažila vybrať telefón z vrecka a už vytáčala jeho číslo.

„Poďme, poďme...zdvihni to!“ teatrálne sa ho snažila prinútiť odpovedať na jej zúfalé pokusy kontaktovať ho. Bez rozmýšľania sa vybrala po chodníku k blízkemu parkovisku, na ktorom často parkoval Jared, keď ju viezol do mesta.  Ulica bola neobyčajne prázdna, slnko pomaly zapadalo a na oblohe sa objavovali odtiene červenej, oranžovej a žltej pomiešané dokopy ako na palete. Na toto sa mohla Noe dívať hodiny, keby nebola v kaši až po uši. Jemný vietor jej dvíhal vlasy do vzduchu a podrážky balerínok sa ľahko odrážali od kachličiek na vykladanom chodníku. Vytáčanie jeho čísla už zahájila tretíkrát a nemienila prestať, kým by jej nezodvihol. Hoci by to malo znamenať, že si o nej pomyslí, že je akási otravná stíhačka.

„Videl som ťa s tým chalanom,“ dunivý hlas k nej prenikol spoza chrbta ako rana bičom po nahej koži. Zľakla sa. Jej telo sa pod preľaknutím celé strhlo a vydesene zaostrila na postavu, ktorá pred ňou stála. Harryho strapaté a skučeravené vlasy rámovali jeho opálenú tvár. V ruke držal telefón a jedným pohybom prsta zrušil jej prichádzajúci hovor. Nepozdával sa jej veľmi nahnevaný, ale už dávno vedela, že vie skvele maskovať pocity svojim výrazov tváre a tak ju ľahko obalamutiť aby si myslela to, čo chce on.

„Zrejme si si užívala jeho spoločnosť. Zdala si sa byť šťastná,“ povedal s rukou založenou vo vrecku nohavíc.

„Prosím?“ príliš mu nevidela do tváre. Stál rovno oproti nej a zapadajúce slnko jej svietilo do očí. Ako sa k nej približoval, pred tvárou jej robil tieň a tak ju už neoslepovalo svetlo, cez ktoré sotva mohla zaregistrovať jeho výraz.

„Nechcela si mi o ňom povedať?“ zdvihol hlas a Noe svoje prsty zvierala tak, že sa jej nechty ohýnali na kryte telefónu. Má právo sa hnevať.

„Nie je treba zdvíhať hlas. Iba ho doučujem biológiu. Mala som ti o ňom povedať skôr, aby sme každú minútu kedy by sme boli spolu mohli venovať iba jemu? Ako napríklad teraz?“

„Namiesto hnevu mám len pocit, že ťa chce doučiť iný druh biológie a pevne dúfam, že nie si tak naivná a vieš, aký druh biológie myslím.“

„Ty žiarliš? Na Jacea?“

„Ahá, konečne sme sa dopracovali k jeho menu. Jace! Vieš, vždy som si chránil veci, ktoré mi patrili ako oko v hlave a z toho zvyku som neupustil,“ vykročil dopredu a stačilo mu urobiť len krok, aby sa zastavil pred jej postavou. Mierne sklonil hlavu, aby jej videl do tváre. Na svojich zápästiach zacítila jeho teplé prsty obtáčajúc sa okolo jej kože tak pomaly ako hady.

„Takže ja som pre teba iba vec. Takto som to mala pochopiť?“

„To som nepovedal. Nikdy by som si nedovolil ženu označiť za vec.“

„Ale áno, práve si to povedal. Nie som pre teba nič viac, než len majetok, ktorý chceš kontrolovať?“ odvrátila tvár a odmietala sa mu pozrieť do očí, čo Harryho ešte viac vzpružilo. Počastoval ju hlbokým povzdychom, chcel si ju k sebe privinúť no ona sa nedala. Zdalo sa jej, že je preňho ťažké nepoužívať hrubé slová, ktoré by možno chcel použiť, alebo iné gestá, ktorými by vyjadril svoje emócie.

„Počúvaš sa, čo hovoríš?“ odbil jej pripomienku.

„Isteže počúvam. A nenávidím, keď si niekto myslí, že mnou môže manipulovať,“ odstúpila od neho.

„Nemienim ti hovoriť to čo máš a nemáš robiť, ale vážne ma štve fakt, že aj keď spolu chodíme, ten magor za tebou dolieza deň čo deň!“ rozhodil rukami smerom ku kaviarni, ktorá sa pred chvíľou stala svedkom dôvodu ich hádky.

„Chodíme spolu do školy. Je logické, že sa vidíme.“

„Ja ti nevyčítam to, že spolu chodíte do školy. Nedokážem vystáť iba to, že mu nedávaš najavo hranice. Potom si robí čo chce a mňa ide poraziť,“ jeho sánka sa pod náporom hnevu napla a koža ju bezchybne obopínala. Videla, ako ním lomcovala nevraživosť voči Jaceovi, čo chápala. Ale nečakal, že by mohol robiť cirkus aj z nevinného sedenia vedľa seba na pohovke.

„Ako mu mám dať najavo hranice, keď len jedna osoba vie, že spolu chodíme?“

„Mne je to jedno, je to na tebe. Lepšie by bolo, keby za tebou prestal snoriť,“ zhlboka sa nadýchol. Nad Noe sa týčil ako mohutný mrakodrap, sotva videla niečo, čo sa nachádzalo za ním. Vyžarovala z neho ráznosť, prísnosť a to, ako si chránil človeka, na ktorom mu záleží jej prišlo ešte viac obdivuhodnejšie. Aj cez to, že ju nepriamo nazval vecou, a že to zahŕňa žiarlivosť, ktorá z neho priští, ako šialená voda z hydrantu, všade naokolo.

„Harry, nemôžeš mi zakázať sa stretávať s kým chcem.“

„To nechcem a ani nemôžem. Len sa od neho drž ďalej a povedz mu, že nemáš záujem, ináč mu to poviem ja,“ jeho hlas sa stál ráznejším, no nemohla poprieť, že by z neho necítila starosť. Na jeho tvári chcela znovu vidieť tie jamky, ktoré odhalil vždy pri šibalskom úsmeve. Namiesto toho rozhnevane dával najavo svoju nespokojnosť a ona bola vďačná za to, že okolo nich dlhú dobu nikto neprechádzal.

„Ty?“ prekvapene zvýskla.

„Myslíš si, že sa bojím nejakého stredoškoláka?“

„To som nepovedala. Čo mu chceš urobiť?“ celé jej telo zaplavila horúčava. Mala by sa začať o Jacea báť? Z Harryho niekedy ide strach, ale nebolo možné, aby Harry zašiel k niečomu, čo by mohlo mať dočinenia so zákonom. Možno.

„Nemusí ťa to trápiť, viem si zariadiť všetko čo potrebujem,“ bola si vedomá toho, že Harryho hrozby sa nestratili len tak vo vetre. Sama je toho dôkazom, že aj bez toho, aby mu povedala svoje meno o nej zistil všetko, čo potreboval na to, aby sa s ňou znovu stretol.

 „Mám mu povedať, aby sa ku mne nepribližoval?“

„Hovorím, ak to nevyriešiš ty, tak to urobím ja. Mám ťa rád a chrániť ťa budem pred tým  idiotom, alebo hocikým iným či chceš, alebo nie,“ po poslednom slove ťažko vydýchol. Narovnal svoj zohnutý chrbát, ktorý mu pomáhal lepšie vidieť jej tvár, otočil sa a bez slova sa otočil na odchod druhým smerom od nej. Začula, ako sa mu v rukách mykali kľúče od auta. Natiahol ruku, odomkol auto, ktoré stálo odparkované obďaleč na obrubníku chodníka. Neverila tomu, čo sa práve odohralo. Na jednej strane ho chápala, samozrejme že by mala výhrady, ak by sa okolo neho motala nejaká žena, ale nemusel reagovať tak prehnane. Mala chuť sa rozkričať z celých pľúc, až by jej došiel dych a ona by mohla spokojne omdlieť. Hoci aj na strede ľudoprázdnej ulice. Potrebovala zo seba dostať von všetko, čo mu chcela povedať, ale radšej to nechala udusiť na smrť, než by sa s ním mala ešte väčšmi pohádať.

O pár dní

„Prišiel Jared. Poď už dole,“ spoza odchýlených dverí sa ozýval mamin vysoký hlas. Ako náhle školský zvonec ohlásil koniec vyučovania, utekala do sestrinho bytu, aby sa tam mohla bez rušenia prehrabávať tak dlho, ako potrebovala. Noe oblečená v saténovo čiernych šatách s úzkymi ramienkami a perlovými ozdobami, ktoré bez povolenia vzala svojej sestre zo skrine, si na nohy obula sandále a obliekla sako. Nemala čas na nákupy, preto si urobila malý výlet k sestrinej skrini, ktorú ešte nestihla presťahovať k Louisovi. Vlasy s jemnými vlnami prehodila dopredu, prstami ich divoko rozstrapatila aby dostali na objeme a s vlastným zhodnotením, že už nič lepšie vymyslieť nemôže, sa pustila po schodoch dole do haly.

„Nie, teta, ja už viac blesku nezvládnem. Vážne stačilo,“ Jared sa jej mamu snažil od seba odtlačiť pomedzi to, ako si prstami pretieral oči. Držala v rukách fotoaparát a veselo sa chichúňala.

 „Ach, konečne. Môžeme ísť?“ šibalsky ju štuchol do nahého pleca a uškrnul sa. Noe pregúľala očami s nepatrným úsmevom a len čo chcela odísť, mama ju odchytila na prahu dverí.

„Prosím ťa, môžeš všetko zariadiť tak, aby mi teta Jully nevolala kvôli Jaredovim modrinám?“

„Znovu sa to už nestane. Nechceme predsa žiť v stereotype,“ zakričal Jared s úškľabkom a mykol obočím, aby na seba upozornil. V tesilových nohaviciach a košeli so vzorovanou kravatou sa opieral o zábradlie na verande a obe ich uprene pozoroval.

„Mal by si prestať počúvať cudzie rozhovory. A to aj keď si synom mojej sestry,“ ukázala naňho s mrazivým výrazom, ktorý narúšal úsmev.

„Všetci vieme, že to sa tak skoro nestane. Môžeme?“ nadvihol ruku a s nadradeným výrazom v tvári ju nadvihol tiež, zatiaľ čo čakal, kedy ho Noe chytí za lakeť. Urobila tak hneď ako uistila mamu, že sa domov dostaví bez ujmi na zdraví.

„Bavte sa,“ zakričala za nimi, nakrátko im zamávala a vrátila sa nazad do domu.

„Dnes sedíš vzadu!“ povedal s radosťou v hlase.

„Prečo?“

„Pozri sa na miesto spolujazdca a pochopíš,“ vyškieral sa od ucha k uchu, keď otočila tvár dopredu a na prednom sedadle uvidela dievča. Bolo pre ňu šokujúce už len to, že to bolo dievča a nebola to Layla. Kayla s vypnutými vlasmi dohora a milým, trochu zmäteným, výrazom sa obhliadala z jednej strany na druhú Keď uvidela Jareda, ako jej máva, neudržala sa. Roztiahla kútiky pier do nenúteného úsmevu.

„Prosím, nevystrašte ju. Je naozaj milá a nechcem, aby ju Layla so svojimi šialenými nápadmi odplašila.“

„O všetko sa postarám. Dôveruj mi,“ úsmevom sa ho snažila upokojiť. Narýchlo ju objal a šikovne obehol kapotu zhrdzaveného Forda, aby Kayla nemusela dlho čakať. Rozhojdané zvere sa za ním ťažko so vŕzganím zavreli a jediné na čo sa ešte čakalo, bola ona.

„Kayla, chcem ti predstaviť Noe. Je to moja sesternica. Noe, toto je Kayla,“ vzrušene sa k nim obom natočil a Kaylina tvár sa rázom objavila oproti Noe. Veselé hnedé oči Noe hneď zdvihli náladu a maličké vrásky pod očami naznačovali široký úsmev, ktorým ju radostne poctila.

„Veľmi ma teší. Jared mi o tebe veľa rozprával. Nebola si to náhodou v tej cukrárni ty, keď sme sa s Jaredom stretli?“ ukázala na ňu prstom, ktorý hneď skryla po tom, čo si uvedomila ako rýchlo ho na ňu nasmerovala.

„Presne,“ Noe sa zazubila a pokračovala, „Dúfam, že máte masky,“ prehodila, pretože jej na um nezišlo nič iné. Nechať takto rozbehnutú konverzáciu zaseknutú na bode mrazu jej prišlo nemiestne.

„Jasné, že máme. Máme ešte jednu navyše, ak by si niekto náhodou zabudol. Môžeš ho poslať rovno za nami,“ odpovedala Kayla. Noe sa zdala byť veľmi milá, celkovo jej zapadala do ich skromnej skupiny, pri ktorej sa ľudia nebili, aby ju obohatili o nových členov.

„Dobre vedieť,“ povedala a v spätnom zrkadle si všimla Jareda, ako sa na ňu vďačne pozerá.

Dvere, ktoré oddeľovali telocvičňu od školského dvora boli ošarpané a kovovo studené. Zvonku nič nenaznačovalo tomu, že by sa tu mal konať školský ples. Noe sa od parkoviska pomaly, ale isto vliekla za Jaredom, ktorý bol príliš hanblivý, aby Kaylu chytil za ruku. Zľahka sa nad nimi usmievala, kým znovu kontrovala telefón, na ktorom sa nenachádzal žiaden zmeškaný hovor, či správa. Zdá sa, že trucovanie mu ide. Odkedy sa rozišli v zlom, niekoľkokrát mu chcela zavolať. Vždy ju premohla myseľ a telefón odložila na opačnú stranu aj keď vedela, že je to ona, ktorá je neoficiálne na vine, pretože neurobila nič také, za čo by ju mohli zavrieť do väzenia.

Ako Noe predpokladala, pod rukou jej kamarátky a ostatných nedobrovoľných dobrovoľníkov sa znudená a v rohoch plesnivá telocvičňa premenila na miestnosť pripravenú na zábavu. Znútra sa ozýval smiech, pred dvermi stáli tretiaci, ktorých Noe uprosila, aby sa podujali na rolu ochranky za jedlo zdarma. Za pultom s aparatúrov spoznala maturanta, ktorého sem-tam videla mihnúť sa okolo nej na chodbe a po parkete šantila hromada študentov, ktorý na tento deň čakali už mesiace.

Kdesi v sfarbenom svetle uvidela Laylinu tvár. Rozbehla sa za ňou, potrebovala nejakú spoločnosť, aby ju udržala od telefónu. Jared s Kaylou sa už zvŕtali do rytmu hudby a preto ich vyrušovať nechcela, aj keď ju volali so sebou. Keď to jej bratrancovi veľmi dobre nešlo s dievčatami, na parkete sa o nešikovnosti nedalo ani premýšľať. Spoza chrbta, kde v rukách držala masku, si kúsok kovu nasadila na tvár. Pár pierok presahujúcich spod zatočených kovových častí ju na koži šteklili a cítila, ako jej maska skvele obopínala črty tváre.

„Kam si sa zašila? Nemohla som ťa nájsť dobrú štvrť hodinu,“ Noe sa vynorila za Laylinym chrbtom ako najtemnejší tieň. Prekvapilo ju, že sa jej nezľakla, pretože väčšinou zvýskla a následne zahrešila. Teraz zvierala telefón v ruke, druhú ruku s dvoma mohutnými trblietavými náramkami mala namosúrene založené v bok a špičkou lodičky kopala do umelohmotného koša plného papierových tanierov.

„Až na to, že môj doprovod mešká dve hodiny, sem som musela prísť autobusom v  oblečení, ktoré ľuďom pripomínala diskoguľu a k tomu sa nám dvakrát pokazil stroj na paru, je všetko v absolútnom poriadku,“ odsekla s iróniou v hlase. Vyzerala vážne nervózne, čo u nej nebolo nič výnimočné, ale tentoraz to bolo zvláštne.

„Čiže v podstate je tvoj život zruinovaný, ale aj to je v poriadku, však?“

„Svoj humor si nechaj na inokedy, teraz to myslím seriózne. Daniel sa na mňa vykašľal. Budem jeden z tých lúzrov, ktorých nikto nepozval!“ zamávala rukou a zronene sa zhodila na jednu zo stoličiek postavených okolo stola blízko nich.

„Teba pozvali! A ináč, vďaka...“dodala. Zároveň poukázala na to, že aj ona je tu sama a že ju nepriamo označila za lúzra. Jej studenú ruku chytila do dlane, priateľsky ju stlačila a posadila sa vedľa nej.

„Ale ty si iná. Urobila si si okolo seba bublinu, do ktorej si žiadneho chlapca nepustila. To sa nepočíta. On sa na mňa vykašľal,“ zhodnotila a svoj negatívny postoj ešte viac utužila. Telefón zhodila vedľa svojho lakťa, ktorým si podopierala hlavu. Noe ju takto nevidela rada, bola zvyknutá na Laylu plnú života, plnú radosti a energie.

„Určite nie. Podľa mňa ho len niečo zdržalo.“

„Áno. Určite ho zdržalo niečo oveľa lepšie a zábavnejšie, než nudná školská zábava a ja.“

„Neber si to tak. Vieš dobre, že ak by sem s tebou nechcel ísť, tak by ťa sem nepozval.“

„Priznajme si to. Sme dve skrachované a skvelo vyzerajúce študentky s  dobrými známkami, ktoré nemajú šťastie na chlapov,“ Noe sa pery zvlnili do úsmevu, pretože aj keď bola Layla sklamaná, vždy vedela aj z toho najhoršieho vyťažiť niečo úsmevné.

„Je zaujímavé, ako si aj v tejto situáciu dokázala vyzdvihnúť naše prednosti.“

„A ty? Prečo si nevzala Harryho? Alebo Jacea?“ jej gigantický skok Noe spôsobil šok. Stále jej o ich hádke nepovedala. Radšej, než riešenie svojich problémov, mala riešenie problémov tých iných. Nespôsobovalo jej to toľko premýšľania nad svojim životom, ktorý sa jej zdal byť ako jedna veľká paródia na pekný vzťah, o ktorom snívala. Ale odmietala sa sťažovať, pretože všetko si zapríčinila sama a to čo Harry robil, bola len jeho prirodzená reakcia.

„Už ťa prešiel žiaľ za Danielom?“ ignorovala jej otázku.

„Musím sa niečím rozptýliť,“ uškrnula sa Layla.

 „Máte sa dámy?“ vyrušil ich mužský hlas, ktorý sa jej zdal byť známi. Jeho čierne sako a nohavice ho ešte viac vťahovali to temnoty, ktorá v kúte, kde sedeli, spôsobovala mizivé vyhliadky na zaostrenie jeho tváre. Aj tak to bolo márne, pretože pozdĺž očí a nosa sa mu tiahla čierna škraboška skrývajúca jeho identitu.

„Ide to. A ty? Ty Zorro?“ vyhŕkla Layla a Noe mala pocit, že celú noc bude naštvaná na celé mužské pokolenie bez ohľadu na vek, výšku alebo príbuzenské a kamarátske vzťahy.

„Nemá niektorá z vás chuť si zatancovať?“ zašvitoril.

„Nemá!“ zvolala Layla, schmatla telefón do ruky a s hrkotom, ktorý vydávala jej bižutéria a malé kamienky prišité na jej šatách, sa od nich odpratala preč.

„Nenechaj ma na ocot, prosím,“ ani sa k Noe nemusel otáčať, pretože to Layla sa zavŕtala do debaty, ktorá podľa neznámeho mala panovať medzi ním a Noe.

„Prepáč, ale ja s cudzincami v maskách netancujem,“ usmiala sa.

„Nechcem ťa nejako extra vyviesť z miery, ale toto je maškarný ples. Väčšinou sa na ne chodí s maskou, aj ty máš jednu,“ posadil sa k nej. Elegantne si rozopol sako a pohodlne sa pripravil na dlhé presviedčanie tým, že si lakte odeté v čiernej a jemnej látke oprel o kolená.

„Vážne nie, prepáč mi.“

„Noe, prosím. Zbieram odvahu na to, aby som ťa pozval tancovať tak dlho, odkedy si zmizla z tej kaviarne,“ svoju škrabošku šikovne strhol zo svojej tváre a vtedy sa jej tvár konečne spojila s hlasom. Ak by bolo v miestnosti svetlo zažaté úplne, určite by si Jace všimol to, ako zdesene Noe vyzerala. Srdce sa jej tlačilo niekam do krku, pulz sa jej čím ďalej tým viac zrýchľoval.

„Nie,“ vedela, že by sa z jeho prítomnosti mala pakovať čo najrýchlejšie ako sa len dalo. To, čo sa stalo medzi ňou a Harrym spôsobil práve on. Nechcela žiadne ďalšie zbytočné činy, ktoré by ju s Jaceom mohli spájať a o ktorých sa Harry mohol, ale aj nemusel dozvedieť.

„Cítim sa ti byť dlžný, chcem ti to doučovanie splatiť aspoň tancom, a aj keď nie som vychýrený tanečník, tak mi, prosím, nekaz moju dramatickú prosbu o tanec,“ zasmial sa a pootočil hlavu k Noe. Tá sedela s vyrovnaným chrbtom, pripravená na rýchly odchod. Nevedela čím to bolo, no jeho smiech ju začal obmäkčovať. Odmietala si to pripustiť, nechcela aby sa smial a tým jej spôsoboval ten príjemný pocit, ktorý toľkokrát nečakane zažila.

„Už som ju skazila,“ snažila sa nesmiať. Snažila sa prestať myslieť naňho a sústrediť sa na jej priateľa, ktorému chcela hneď po tom, ako utečie od Jace, venovať všetky svoje myšlienky.

„Práve preto so mnou teraz musíš ísť tancovať,“ nástolil.

„Vážne nejdem, Jace,“ pokrútila hlavou.

„Ja nemám problém tu stáť dovtedy, kým si to nerozmyslíš,“ roztiahol pery do úsmev a postavil sa. Galantne jej ponúkol ruku a čakal. Videla, že bol odhodlaný čakať tak dlho, ako bude treba. Očami, ktoré jej ako jediné bolo vidno spod škrabošky, prechádzala po celej jeho postave. Vo svojom vnútri viedla boj a aj keď si sama povedala, že toto nedopadne dobre,  podvolila sa svojej mysli a neisto jeho ruku prijala.

Our Demons 13. - Not clever choice

Zdravím :) 

Dúfam, že Vám nová časť spríjemní nedeľu, aj keď s ňou nie som veľmi spokojná. Ale keby som ju nepridala, nepohnem sa ďalej :) 

Tiež ďakujem za krásnu návštevnosť xxx

Nevyčítala si tých ďalších niekoľko desiatok minút, počas ktorých sa nedokázala vyslobodiť z Harryho zovretia. Snažila sa ako chcela, no jeho mocné ruky a vypracované telo jej jednoducho nedovolili nepodvoliť sa mu. Pristihla sa, ako sa prihlúplo usmievala, zatiaľ čo kráčala po chodníku pokojnej ulice, ktorej obyvatelia už zrejme zasadli k stolu a užíval si obed. Noe na tvári cítila jemný vánok a vo vzduchu sa vznášalo čosi ťažké. Akoby sa malo o chvíľku rozpršať. Ona sa však ponárala a znovu vynárala pri spomienkach na Harryho ruky, ktoré blúdili po jej tele. Celým telom jej prešla husia koža, ako si pripomenula jeho pery na svojom krku. Ešte v živote nič také nezažila. Rýchlo sa však prinútila vstúpiť nazad do reality, keď uvidela mamino auto na príjazdovej ceste pred garážou. Zabije ju, pomyslela si Noe. Už sa pár krát stalo, že zostala mimo domu, ale vždy dala mame vedieť, kde sa nachádza. Keď jej Harry podal tašku spolu s bundou, ani sa na telefón nepozrela. Nemala silu vidieť hrozivý počet zmeškaných hovorov. Ak si to má vyžrať, tak nech. Ale naživo, nie cez nejaký hlúpy prístroj.

„Som doma,“ zakričala na celý dom a v hlase sa jej zračili obavy. Vytiahla svoje kľúče zo zámky a vložila ich do vrecka na kabelke. Keď sa zohla k svojim teniskám, aby ich rozviazala, začula dupanie nôh. Predpokladala, že jej mama sa rútila z poschodia svetelnou rýchlosťou, aby sa presvedčila, či jej dcére nechýba jedna z končatín, alebo niečo podobné, aby ju mohla podrobiť prednáške.

„Ty ani nemáš potuchy, čo ťa čaká Noelle Katherine Hammondová...“ počula ju hromžiť, pričom pomedzi jej slová vŕzgali drevné schody. Keď použila aj jej stredné meno, musela byť extrémne vytočená. Ani sa jej nedivila. Noe sa vždy poctivo ohlásila, kedy sa vráti, pretože bola tak vychovaná. Teraz to však zlyhalo, kvôli chlapovi, ktorý jej ani nedal šancu nadýchnuť sa.

„Je pol dvanástej do obeda. Si v poriadku? Ani si nevieš predstaviť, aké scény sa mi vynárali v hlave...“ zvolala jej mama a vyrútila sa spoza dverí vedúcich na chodbu ich domu. Aj cez to, že ju karhala až sa hory zelenali, roztvorila náruč a pritlačila si ju k sebe. Noe ruky rýchlo vystrelili a ovinula ich o trup svojej mame. Pocítila jej prsty ako prečesávajú jej strapaté a neučesané vlasy rovnako ako cítila, že mame bilo srdce tak rýchlo, že ak by takto bilo ešte chvíľu, vytrhlo by sa jej z hrude. Vždy sa o ňu extrémne bála, vedela to. Len to nedávala až tak najavo.

„Je mi dobre, mami. Vážne,“ Noe sa pousmiala v nádeji, že upokojí jej preľaknutú dušu. Nebola si celkom istá, či sa mamin hnev s jej príchodom zmenšil, alebo len vypukol v amok, ktorý bude o pár minút nasledovať.

„S kým si bola? Cítim z teba pánsku kolínsku,“ nadvihla obočie a spustila prsty z jej spánkov. Snažila sa čo najviac zachovať pokoj a rozvahu. Podozrievavý pohľad, akým ju spaľovala, nemala v láske. Vždy ju prinútil všetko povedať. Aj to, čo by nemala a to sa pre ňu stalo výzvou.

„O nikom. Len som bola u Jareda. Pozerali sme filmy a teta bola na nočnej,“ vyhŕklo z nej. Hlavou jej preletela jediná vec a to, že ona nie je súrodenec, ktorý rodičom klame. Na to si však oponovala, že ak by bola tak poctivá, dala by mame vedieť s kým chodí a nebála by sa jej to povedať. A čo sa týka Jareda ako jej pomoci pri klamstve,  protestovať nemôže. Má naňho až príliš veľa špiny, ktorú by mohla odkryť.

„A to si mi ani nemohla zavolať?“ zajačala. Kŕčovito nadvihla ruku trasúc sa od zlosti, no úspešne ovládla svoj hnev a znovu ju zložila. Neudrela by Noe, to nie. Len takto sa jej dávali emócie najavo ľahšie. Otočila sa a vyšla z predsiene, odkiaľ za ňou cupitala aj jej dcéra.

„Prepáč mi to. Proste sme sedeli v obývačke a ja som si veci nechala v kuchyni. Navyše som mala  telefón v taške,“ odpovedala a nasledovala ju do kuchyne. Spoza dverí sa šírila lahodná vôňa špagiet. Keď vošla dnu, na stole osamotene stál jeden tanier s fľakmi od omáčky. Mama sa s mrzutým výrazom v tvári  postavila k hrncu a bez opýtania nabrala Noe za dve naberačky špagiet. Pridala za hrsť nastrúhaného syra spolu s omáčkou. Ako ho položila na stôl, párkrát sa zapotácal zo strany na stranu až zastal. To bolo presné vyjadrenie toho, že mamin hnev tak rýchlo nevyprchá.

 „Ráno tu bol Jace. Vraj sa s tebou prišiel pozhovárať o doučovaní. Ty ho doučuješ?“ Noe stŕpla. Nechcela veriť tomu, čo pred chvíľou povedala. Ten človek si nemôže len tak prísť na jej verandu a zvoniť. Vlastne áno, môže.

„Nie. Teda, ja neviem,“ zašomrala si popod nos a posadila sa k stolu. Od pondelka mu nedala nič vedieť a v škole sa mu vyhýbala míľovými obchádzkami. Pocítila divné nutkanie sa zatvoriť do izby a sedieť tam sama so zapnutou hudbou, aby si prečistila hlavu. Ako mu má taktne povedať, že oňho nemá záujem? Chce sa s nim priateliť, ale nie tak ako on s ňou, ak je pravda to, čo si Noe myslí.

 „To som nevedela. Aspoň to si mi mohla povedať, keď ma už neoboznámiš s ničím iným,“ zamrmlala. Sedela oproti Noe so sklonenou hlavou. Noe sa bez chuti začala vidličkou špárať pomedzi omáčku a kúsky špagiet.

„Mama!?“ zvýšila hlas. Keď jej v ušiach zvonili jej slova, uvedomila si, že použila príliš veľa energia a tým si u mami nešplhla.

„Čo sa s tebou stalo? V poslednej dobe sa sotva zhovárame. Inokedy sme sa dokázali rozprávať celý večer,“ jej hlas klesol a viac nebol rázny a tvrdý. Hovorila z nej úprimná ľútosť. Noe si spomínala, ako mala mama položený vankúš na nohách a ona na ňom mala položenú hlavu. Boli len ony dve. V celučičkom dome samé. Emma odišla preč pred pár rokmi a Noe s mamou kraľovali v dome osamote. 

„Nič, len...Proste ja neviem,“ vydýchla a sama nevedela nájsť správne slová na vyjadrenie toho, čo sa pred ňou snažila tak statočne zatajiť.

„Ak budeš vedieť ty, tak potom daj vedieť aj mne. Za trest umývaš riad celý týždeň,“ postavila sa a špinavý tanier vtlačila Noe do náručia. Bez slova sa stratila za dverami a ona zostala sama.

---

„...a ani si neviete predstaviť, aké to tu je všetko krásne. Staré budovy, všetky tie kanály a nočná výzdoba je jednoducho čarovná. Určite Vás sem raz vezmeme. Tešíme sa na Vás, čoskoro sa vrátime domov. S pozdravom, Emma a Louis Tomlinsonovci x-x-x“

Noe dočítala text na pohľadnici od sestry a podala ju Layle. Ich už spoločné priezvisko napísali veľkým a tlačeným písmom, akoby si to doteraz nikto neuvedomoval, čo ju pobavilo. Layla si kus tvrdého papiera s fotkou Amsterdamu na prednej strane vzala do rúk a podrobne očami študovala všetky detaily. Po škole sa s Jaredom usadili do  malej cukrárne neďaleko ich školy. Tam sa väčšina študentov nahrnula po dlhom dni, aby si dopriali nejaký sladký prehrešok po tom, čo zvládli všetky skúšky a testy.

„Oni sa majú. Nie ako my. Ty prespávaš u Harryho, šalieš z doučovanie s Jaceom, klameš svojej mame a ja dostávam infarkt z Jareda a jeho pokusov zbaliť babu,“ uškrnula sa a vidličkou ukázala ponad jej plece. Noe trochu naklonila hlavu a zbadala Jacea ako celý nesvoj stojí pri nízkom dievčati s rozpustenými vlasmi. Z vnútornej strany jej vybiehali farebné, modré pramienky, čo sa Noe páčilo. Vyzerala zaujímavo. Jaredova ruka putovala k jeho šiji a nervózne sa tam zastavila. Celá napnutá chcela vidieť, čo bude ďalej robiť, ale ešte pred tým sa chcela venovať Layle.

„Nechceš náhodou amplión, aby si to mohla vytrúbiť všetkým naokolo?“ zavrčala Noe. Rozmýšľala, či sa dá vôbec kričať potichu, pretože ostatní okolo nich sa ani len neotočili, aj keď sedeli pri okne. Noe sa znovu otočila, aby videla na svojho bratranca. Dievčina s čiapkou na hlave a pobaveným výrazom na tvári len krútila hlavu nad Jaredom a začala sa hrabať v kabelke. Kým mala sklonený zrak, Jared sa obrátil k ich stolu a mávaním prstov pod krkom naznačil, že veľké šance nevidí. S pochopením sa obe otočili, aby mohol jediný chlapec z ich spoločnosti pokračovať v tom, v čom nie je príliš dobrý.

„Ja nemôžem za to, že tak nahlas hovorím. Načo si vlastne sľúbila Jaceovi, že ho budeš doučovať, keď to ani vlastne sama nechceš?“

„Pretože som dobrý človek. Jasné? Som až príliš milá na to, aby som niekomu odmietla pomôcť.“

„Aj za riziko toho, že ťa bude chcieť každú jednu hlúpu minútu vášho spoločne stráveného času zbaliť?“ Layla sa jedovato uškrnula.

„Nepreháňaj!“ odsekla a kamarátkin tanierik, na ktorom bol koláč, k nej ešte viac posunula, aby ju umlčala. Nerada počúvala pravdu, ako väčšina ľudí.

„Vie o tom Harry?“ opýtala sa Layla.

„Čo myslíš?“ Noe ju počastovala karhavým pohľadom. Laylinou stratégiou bolo preberať problémy naostro. Tak, ako keď vám niekto iný strháva leukoplast z rany. Žiadne opletačky s klasikou byť milý a opatrný.

„Fajn. Chystáš sa mu to vôbec povedať?“

„Ešte neviem. Ak mu to nepoviem, nebude z toho nervózny a ak budeme spolu, nebude sa ma naňho stále vypytovať. Vieš si predstaviť, aký je dobiedzavý, ohľadne iných chlapov?“ zagúľala očami a ťažko si povzdychla. Mimovoľne zablúdila pohľad na nebo, kde nepekné tmavé mraky striedali žiarivé lúče popoludňajšieho slnka, zatiaľ čo sNoe sedela v miestnosti, ktorá ju od ulice delila len sklom, na ktorej bolo logo a názov cukrárne.

„Asi áno. Proste si musíme nájsť nejaké argumenty, ktorými by sme ho mohli upokojiť, ak by sa to nejakým nedopatrením dozvedel,“ vysvetľovala. A hoci sa príliš nesústredila, pretože kontrolovala Jareda za Noeinym chrbtom, stále bola dosť sústredená na rušnú situáciu jej kamarátky.

„My?“ začula jej prekvapený hlas.

„Dobre, ty!“

„Upokojím ho sama. Neviem ako, ale na to prídem. Ale ďakujem za tvoju starostlivosť,“ Noe sa usmiala.

„Kde ho budeš doučovať? U teba, alebo uňho?“

„Dala som si podmienku, že ho budem doučovať iba na verejnosti. V kaviarni, alebo v knižnici a podobne.“

 „Na tvojom mieste by som si to asi užívala. Byť takýmto terčom musí byť zábava, ak si odmyslíme tie problémy. Ale som rada, že si zachovávaš humor.“

„Chceš sa so mnou vymeniť?“

„Aha ide Jared!“ zvolala a tým sa vyhla odpovedi. Jeho postava sa objavila hneď vedľa nich. S úsmevom na perách si odsunul zvyšnú stoličku pri stole a posadil sa.

„Tak čo? Ako to išlo?“ vyzvedala Noe. Vždy bola nadšená, ak sa jej bratranec motal okolo nejakého dievčaťa, pretože mohla spriadať plány, ako by jeho priateľku mohla angažovať v nákupoch, alebo pri rodinných výletoch, na ktorých bola vždy len ona a Jared.

„No, nechcem sa chváliť, ale dala mi svoje číslo,“ zazubil sa a ukázal im kus popísanéhopapiere.

„Skvelé! Ako sa volá?“ pokračovala Layla.

„Kayla. Nedávno sa sem prisťahovala.“

„Idete spolu von a to je super,“ uznala Noe. Rukou mu rozstrapatila vlasy, precízne upravené gélom, za čo ju spálil nenávistným pohľadom. Vedela, že to nemá rád a preto jej to urobilo takú veľkú radosť.

„Ak mi to dvihne,“ pokrčil plecami.

„Nebuď paranoidný. Nedávala by ti to číslo, ak by ti nechcela zdvihnúť. A usmievala sa, je to dobré znamenie,“ ubezpečila ho Layla a priateľsky potľapkala po pleci.

„Ak myslíš,“ usmial sa.

---

V kaviarni naproti supermarketu s koženými gaučami, kozubom v ktorom praskali polienka dreva a rozvoniavala káva sa začalo s pribúdajúcimi hodinami usalašovať čoraz viac a viac ľudí. Mnoho z nich si lámalo hlavu nad tým, kam zloží svoje vyčerpané telo, ktoré potrebuje dobiť energiu teplým nápojom. To však netrápilo Noe s Jaceom, ktorý tam sedeli už druhú hodinu nad knihami rozloženými po celom stole spolu s hromadou papierov a ceruzkami, ktoré im vždy padali na zem. Po druhej káve si Noe už začala zúfať, kým Jace nervóznel z toho, že nemôže prísť na systém, ako pochopiť látke.

 „Nemyslím si, že genetiku niekedy v živote a tomto vesmíre pochopím,“ ofučane sa hodil dozadu a chrbtom narazil na operadlo.

„Prečo by si nepochopil? Vieš pochopiť pravidlá futbalu a to čo ti k tomu dopomohlo jednoducho necháš tak?“

„Pretože pri futbale kopeš do lopty a utekáš. Rozmýšľaš len nad tým, ako obehnúť iného chlapíka.“

„Tak si predstav, že chceš dobehnúť profesora.“

„To mi nepomôže. Halloway je tak guľatý, že toho by som predbehol normálnou chôdzou a to ma ruší. Nemôžeme si dať pauzu?“ zúfalý výraz si našiel pohodlné útočisko na jeho tvári, čo Noe nemohla odmietnuť, pretože aj jej to už liezlo hore krkom.

„Ale len krátku, potom urobíš úlohy z učebnice,“ stála si za svojim.

„Vieš, pripomínaš mi Hallowaya. Si hrozne prísna.“

„S tebou sa to ináč nedá.“

„Ale dá. Keď máme tú prestávku, chcel som sa ťa niečo opýtať,“ prisunul sa k nej bližšie a sklonil hlavu. Noe sa zmocnil zlý pocit. Chcela si hneď pozbierať svoje veci a utekať preč. Nevedela prečo, ale ak sa jej chcel niekto niečo opýtať, vždy sa začala báť.

„Do toho.“

„Máš spoločnosť na ples?“ usmial sa.

„Nie. Idem sama, pretože Laylu už niekto pozval, takže ja budem dávať na všetko pozor,“ odpovedala v nádeji, že viac nebude dobiedzať. V tom momente sa nedokázala zmôcť na viac odpovedí so záporným nádychom. Na druhej strane si však spomenula na Harryho, ako sa pred ňou pred pár dňami skláňal a sľuboval, že sa tam objaví. Neostalo jej nič iné, len dúfať, že to bol vtip.

„Aha. Chápem,“ sklesnutým hlasom odpovedal, ale na tvári sa snažil zachovať si nedotknutý výraz.

„Prepáč,“ šepla.

„To je v poriadku. Len  som sa ťa to chcel opýtať. Nič sa nestalo.“

„Tak, prestávka skončila. Ideš na prvú úlohu,“ uškrnula sa a knihu, ktorá ležala na stole, mu položila na kolená.

„Nedáš mi vydýchnuť?“

„Nie. Preto si si ma vybral na doučovanie. Iní by ťa šetrili, alebo si si skôr myslel, že ťa budem šetriť ja?“

„Niečo v tom zmysle,“ prikývol s pobaveným výrazom v tvári.

„Zabudni,“ zasmiala sa a prstom ukázala na číslo v krúžku, ktoré označovalo prvú úlohu. Jace zavrtel hlavou a do rúk vzal ceruzku spolu so zošitom. Kým mal sklonenú úlohu a snažil sa pracovať, Noe ho pozorovala a rozmýšľala nad tým, ako z neho kedysi šalela. Neprítomne sa pri tom usmievala, až ju vyrušil zvuk zvončeka pri vchodových dverách. Často mala nutkanie sa k nim obzrieť a ani teraz nezaváhala. Pri tom, ako uvidela osobu, ktorá sa rozhliadala po celej miestnosti si vynadala, že svoje nutkanie nepotlačiť. Ešte horšie sa cítila vtedy, keď ju zbadal. Všimla si, ako sa  mu na čele začali rysovať malé vrásky. K tomu sa pridalo pomalé napínanie čeľuste a našpúlené pery len pridávali k jeho hnevu, ale zároveň ku kráse. Jeho hruď sa nadvihla spolu s hlbokým nádychom, otočil sa a o chvíľu mu cez sklo videla chrbát odetý v čiernej koženej bunde. 

Our Demons 12. - Kiss me

Ááá, veľká, preveľká radosť!!!

Najprv som sa hrozne bála, ale neskôr sa to vyplatilo. Opýtala som sa jedného milého dievčaťa z TEJTO stránky, či by sa nemohlo pozrieť na moju poviedku. Po niekoľkých týždňoch som si odpoveď našla na ploche na FB a mala som chuť sa hodiť do snehu :) Veľmi pekne ďakujem za odpoveď (ak to Damie čítaš ;)) a hrozne ďakujem za rady, budem sa snažiť dávať si pozor a odstrániť svoje chyby pri písaní :) 

Preto Vám sem dnes pridávam novú časť. Dúfam, že sa bude páčiť :) xx

(Ak by si chcem niekto pozrieť vyjadrenie, je tu :))

„Si nejaký nesvoj,“ šepla do ticha. Jej hlas sa tlmene odrážal od nahých stien potretých bielou farbou. Svoje konštatovanie založila na fakte, že trvalo hodných pár minút, kým Harry našiel chrstiaci zväzok kľúčov a ďalších pár minút ubiehalo vtedy, keď nemohol nájsť kľúč pasujúci do zámky čo jej prišlo ako prvý krát, keď sa mu niečo nedarí na prvý pokus.

„Nie som,“ odpovedal. Víťazne sa uškrnul a pri tom na ňu hrdo pozeral, keď ľahko zasunul kľúč do zámky a dvakrát ním otočil. Nadvihol obočie, no ona si nedovolila neprevrátiť očami nad mužským egom, ktoré je rovnako krehké ako kryštálová váza, ale zároveň silné ako skala v strede besniacej rieky.

Zastavil pri dverách a zabraňoval im, aby sa zavreli a buchli Noe rovno do tváre. Zvedavo prekročila prah, pohľadom prebehla po chodbe. Veľa toho nevidela, kým Harry nedbalo zažal svetlo v priestore v ktorom sa nachádzali. Svoje veci položil na drevený výčnelok medzi komodou a skriňou na vešanie kabátov. Inštinktívne sa zaprela do komody nad ktorou viselo široké zrkadlo a vyzula si svoje biele conversi.

„To si nemusela,“ poznamenal. Vynoril sa spoza jej chrbta. Dotkol sa jej pliec a otočil ju k sebe. Na tvári cítila jeho dych, tak blízko sa pri nej nachádzal. Nevidel, ako jej na rukách pod bundou nabiehala husia koža z jeho chrapľavého hlasu a parfému, ktorý by k nemu vedela priradiť aj keby ju zobudili o polnoci. Medzi prsty vzal zips Noeinej koženej bundy a pomaly ho ťahal dole až sa nakoniec jeden celý kus oblečenia rozdelil.

„Vďaka,“ zamrmlala a vyzliekla si bundu. Harry jej ju ochotne vzal a zavesil do skrine na chodbe, pričom Noe sa nepohla z miesta a spolu s taškou prevesenou cez telo stála na tom istom mieste akoby sa zakorenila priamo do podlahy. Celým bytom sa vznášala príjemná vôňa. Pripadalo jej to ako keď sa vráti domov a prvé čo jej do nosa udrie je zmiešaná aróma všetkých rôznych vôní.

„Idem hľadať ten papier. Prezri si to tu, ak chceš,“ povedal sladkým hlasom a daroval jej letmý bozk na líce.  Automaticky jej vyletela ruka k miestu na líci, kde sa nedávno nachádzali harryho pery a prešla po ňom bruškami prstov. Mala by sa prestať chovať ako zasnená a začať uvažovať triezvo. Noe sa so stočenými prstami k zemi neisto poobzerala znovu okolo seba. Vykročila za Harrym dopredu a nakukla do izby. Bola to obývačka, celkovo priestranná a jednoducho povedané, nebolo na nej nič abnormálne. Priestor vyplňovalo tradičné zariadenie s pohovkou, kreslami a televíziou. Popri stene sa tiahla obývacia stena a v polici pod televíziou, ktorá bola pripevnená na stene, boli naukladané ďalšie farebné šanóny, spomedzi ktorých si Harry jeden vybral, posadil sa s ním na gauč a začal sa prehrabávať priehľadnými obalmi.

„Máš veľa návštev?“ opýtala sa. Tašku si položila na jedno z kresiel a podišla k obývacej stene s rukami založenými na krížoch pohrávajúc sa s prstami. V stene bolo pár kníh poukladaných tesne vedľa seba a už len pri pohľade sa zdalo byť ťažké aspoň jednu vybrať von. Aj tak sa Noe jednej dotkla a jej domnienky sa len potvrdili.

„Za posledné dva týždne si prvá. Ak nepočítam chlapov,“ pokrčil plecami a jeho úškrn siahal od ucha k uchu. Do uší sa jej dostal zvuk zipsu patriaceho taške na laptop. Harryho vytiahol von, rozmotal šnúru od nabíjačky a zapojil ju do zásuvky za pohovkou. Neodtrhla pohľad od jeho krížov, ktoré sa mu odhalili spod košele. Ako správna žena sa naňho dívala dovtedy, kým nezačula, ako nabíjačka presne sadla do zásuvky. Keď sa otočil aby skontroloval, či sa laptop zapína, všimla si ako sa na ňu škerí a znovu sa posadil na svoje poskladané nohy do tureckého sedu.

„V škole budeme mať ples,“ vykĺzlo jej z úst, pretože na prerušenie dlhej chvíle ticha nenašla žiadnu lepšiu tému. Raz by sa to tak či tak dozvedel, buď od nej, alebo od jej tlačovej hovorkyne, Layli.

„S kým tam ideš?“ jeho hlas bol podfarbený prísnym tónom. Žeby mal ťažké srdce na Jacea, o ktorom mu povedala, že chodí spolu s ňou do školy a odkedy ho stretol na svadbe si ho s ňou bude spájať v neuveriteľne absurdných scenároch? Taktiež počula ako jeho prsty narážajú do klávesnice laptopu, čo si prisvojila za skvelú zámienku pre ignorovanie odpovede. Na chodbe na nachádzali ďalšie dva dvere. Otvoriť tie pravé, alebo ľavé? Rozhodla sa pre pravé a ignorovala to, čo si Harry šeptal popod nos pre seba. Zatlačila kľučkou na dol a dvere nepríjemne zaškrípali. Pripomínalo jej to zvuk vŕzgajúcich dverí pri ukážkach v televízií na horory.

„To je moja izba,“ ozvalo sa z obývačky spolu so smiechom. Noe silno zatvorila oči, aby z nej nevyšla nejaká nadávka a snažila sa pomaly dvere zatvoriť. Ako ich ťahala nazad k sebe, hrýzla si spodnú peru v nádeji, že to nebude počuť. Ale oni začali vŕzgať ako za trest ešte viac a tak ich jednoducho pustila a zostali otvorené. V obrannom postoji s rukami natiahnutými od tela skamenela.

„Prepáč,“ zvolala.  

„Nie je tam nič čo by si nemohla vidieť. Pokojne vojdi, nehanbi sa,“  vyklonil sa spoza rohu steny.

„Kto povedal, že sa hanbím?“

„Nikto, ale vidím to na tebe. Inokedy chodíš všade veselo a smelo, teraz sa tu bojíš aj nadýchnuť.“

„Tak toto nie je pravda. Pozri,“ tľapla rukami aby odtrhol zrak od obrazovky. Lenivo otočil hlavu na stranu a zadíval sa na Noe. Zhlboka sa nadýchla, nadvihla ruky a spolu s rukami sa jej nadvihla aj jemne odhalená hruď, ktorú zdobila retiazka s maličkým príveskom štvorlístka. Naklonila sa dopredu, cez malú škáru medzi perami vypustila prebytočný vzduch z tela, zamávala rukami a narovnala sa nazad s posmievačným výrazom na tvári.

„Nemyslel som to doslovne, ale som rád, že sa toho nebojíš,“ žmurkol na ňu.

„Ako dlho to ešte bude trvať?“ lenivo sa zhodila na gauč akoby sa pred chvíľou ojedla do nemoty a nedokázala sa pohnúť ani o milimeter. Za chrbát si posunula našuchorený vankúš aby zvláštne skrútená poloha na gauči, ktorú zaujala, neprivádzala jej chrbtici muky.

„Neviem, kde tá prekliata faktúra je,“ naštvane zhodil z kolien hromadu papierov, ktorá pristála na zemi.

„Nájde sa, neboj sa.“ znovu sa nadvihla, aby naňho mohla dovidieť.

„To dúfam.“

„Môžem sa ťa na niečo opýtať?“ posunula sa bližšie k nemu, čo Harryho pozornosť upútalo natoľko, aby vypol laptop a položil ho na zem. Letmo vzala jeho ruku do svojich a ukazovákom začala opisovať výrazné ryhy na dlani. Očividne mu to neprekážalo. Noe spaľoval pohľadom, akým sa už dlho na žiadne dievča nepozeral. Nevšímala si to, sústredila sa na to, čo sa ho túžobne chcela opýtať už niekoľko krát, ale vždy bola príliš hanblivá na to, aby to urobila. Čo jej dalo odvahu na to, aby to zo seba dostala nevedela, ale mala potrebu pustiť to von.

„Čo také?“

„Nebojíš sa?“

„Čoho?“

„Louisa, mojej mami, alebo môjho otca. Nevedia o tom, že spolu chodíme.“

 „Nebojím. Mám právo si vybrať toho, koho mám rád a ty ho máš tiež,“ pousmial sa nad jej, preňho, bezproblémovou otázkou. Noe to tak jednoducho už nebrala.

„Ja viem.“

„Ty sa bojíš?“

„Neviem. Tebe to nevadí, že pracuješ, zarábaš a ja som iba v treťom ročníku na strednej?“

„Nevadí. Môžem sa o teba starať a dávať na teba pozor, aby sa ti nič nestalo,“ prstom voľnej ruky sa dotkol jej zaguľatenej brady. Zľakla ju nadvihol a zadíval sa jej do očí. Zapĺňali sa jej neistotou, ale s istotou nevedel, či sa tam nachádza aj strach, pred ktorým utekal práve on, no svoje zelené oči nespúšťal z Noeinej tváre tvorenou krásnymi črtami, plnými lícami a milým materským znamienkom nad obočím, „Dávať ti najavo aká si krásna, milá, výnimočná niekedy príliš ustráchaná, ale to pri mne časom prejde. Pevne dúfam.“

„Nevadí ti ani to, že som od teba mladšia o štyri roky?“

„Chceš povedať tri roky a deväť mesiacov?“ opravil ju a prstom jej frkol do nosa. Ruku, ktorú mu dovtedy držala ona si Harry privlastnil, posunul k perám a venoval malý bozk na jej vystupujúce hánky. Jeho pery boli mäkké, tak mäkké až sa Noe zdalo, že sa jej rúk dotýka jemný závoj vytvorený z páperia.

„Tak moment, odkiaľ vieš, kedy mám narodeniny?“ zbystrela a pozornosť, ktorú doteraz venovala miestu na svojej ruke, kde pred chvíľou Harry zanechal bozk, rýchlo preorientovala na počudovanie hodnú informáciu. Nedôverčivo sa odtiahla a odsunula o pár centimetrov dozadu. Vyzeralo to, akoby ich delila neviditeľná hranica, za ktorú sa ani jeden z nich nedokázal presunúť. Neuveriteľné, ako jedna malá, na prvý pohľad tak nepodstatná a pri iných momentoch milá oprava pri nesprávnom tvrdení, dokáže v človeku zbudiť tak veľké prekvapenie a čiastočne aj podozrenie.

„Louis mi povedal, že máš osemnásť. Matematika mi ešte celkom ide,“ zasmial sa. Podľa Noe chlapec, ktorý pred ňou sedel a odpovedal na jej otázky so srdcom plným voľnosti a bezstarostných myšlienok, si z nej len celý čas uťahoval aby zistil, ako sa bude v takýchto vážnych rozhovoroch chovať. Tiež si myslela, že o chvíľu znovu upadne do vážnej nálady, ale bolo zrejmé, že sa mýlila.

„Prečo všetko tak rád zľahčuješ?“

„Môj život by bol príliš smutný a depresívny, ak by som si ho nezľahčoval,“ odpovedal s tajomným tónom v hlase. Svoje telo odlepil od gauča, namieril si to k televízií a tak nevidela čo sa odohrávalo na jeho tvári.

„Prečo? Kvôli čomu by bol tak smutný?“ opýtala sa. Bola až príliš dobiedzavá a to sa jej často nevyplácalo. Hoci nevedela, čo ho zožieralo, mala potrebu mu podať pomocnú ruku. Premýšľala, či to bolo niečo z minulosti, z jeho búrlivej časti života, o ktorej tak nerád rozpráva alebo to bolo spojené s jeho rodinou, či priateľmi.

„Pozrieme si nejaký film?“

„Nechceš o tom hovoriť? Povedz mi.“

„Nechcem,“ odsekol. Tvrdosť hlasu jej dala celkom presne najavo, že túto tému už otvárať nemá. Zrejme ju načne on vtedy, keď to uzná za vhodné a do tej doby sa Noe rozhodla sústrediť na prítomnosť a na to,  čo by mala s týmto chlapcom robiť.

„Prepáč.“

„Neospravedlňuj sa mi. Ty za nič z toho, čo sa stalo, nemôžeš. Tak...pozrieme si horor?“ svoju náladu zmenil abnormálne rýchlo. Pri slove horor sa s úškrnom obrátil k Noe, ktorá ešte ani len nevidela, aký horor chce vybrať, a už ho mala chuť podrobiť prednáške o tom, že ak pustí takýto film, okamžite sa balí a odchádza.

 „Ty sa ma chceš asi zbaviť, že?“ podozrievavo naňho zazrela.

„To ty sa budeš chcieť zbaviť mňa, keď ti poviem, že s tebou idem na ples,“ priblížil sa k nej s ovládačom v ruke. Ruky spustil po stranách jej bokov na gauč a pevne sa doňho zaprel. Špička jeho nosu sa nenachádzala ani päť centimetrov od jej tváre, pričom mu z tváre neskĺzal ani jeho tradičný, akýmsi spôsobom arogantný, no prípustný, úsmev.

„Skvelý vtip. Idem urobiť čaj,“ s ľahkosťou sa zaprela do jeho pevnej hrude a hravo ho od seba odstrčila. Rukami si pomohla postaviť sa a Harry sa za ňou so zvlnenými perami len lahodne otočil.

„Teda ak môžem,“ zvrtla sa na päte ešte pred tým, než zmizla v dverách.

„Už mám na teba vplyv,“ zakričal za ňou a v hlase sa mu značil smiech.

Zacítila, ako sa pod ňou niečo nadvihuje a neskôr klesá. Najprv sa jej to zdalo ako niečo, čo môže pripísať k zvyšku sna. Neskôr sa to však opakovalo niekoľko krát, čo jej už pripadalo zvláštne, no nie natoľko zvláštne, aby otvorila oči. Rána u nej boli o premáhaní samej seba. Bojovala s tým, aby od seba odlepila viečka, kým ju k tomu neprinútil budík, alebo mama. V najhoršom prípade Layle, keď ňou triasla, až sa začala hojdať celá posteľ a žalostne vŕzgala. Nepohodlne sa pomrvila a zosunula sa nižšie. Čakala, že nohami narazí do kusu dreva, ktorý zakončoval jej posteľ, ale keď sa posunula, zacítila len niečo mäkké. Niečo ako vankúše, alebo paplón. Skúsila do toho ešte pár krát naraziť prstami, ale svoj povrch to nemenilo. Uznala, že sa jej niečo nepozdáva. Začal ju svrbieť nos. Rukou po ňom pár krát prešla a následne si lenivo pretrela oči.

„Dobré ráno, poklad,“ lahodný hlas sa jej votrel do uší. Jedine čo dokázala urobiť hneď po tom, ako otvorila oči, nadvihla hlavu a uvidela Harryho jamky spolu s úsmevom roztápajúcim sa na tvári, žalostne vykríkla. Rýchlo zvuk vychádzajúci z úst zastavila. Trhlo ňou a odsunula sa od neho. Harry sa na nej skvele zabával. Takéto prebudenia zrejme často nezažíval. Také, kedy sa od neho zdesené dievča odťahuje, pretože je dezorientované ako po troch rokoch spánku. Ako naňho zazerala z konca postele uvedomila si, že mala líce pritlačené na Harryho hrudi a svoju ruku zakliesnenú okolo jeho pásu tak pevne, že by sa spod nej nevymámim skoro nik.

„Prečo som v tvojej posteli?“ zvolala so zdesením, na najvyššej možnej úrovni. Izbu zalievalo príjemné ranné svetlo. Tlmené, presahujúce do izby iba pomedzi žalúzie, ktoré boli precízne stočené a nad nimi sa vznášali nariasené kusy šifónovej látky. Pamätala si tento pohľad zo včerajška, keď sem na pár sekúnd zazrela. Veľká posteľ spolu s kreslom v rohu miestnosti boli hnedej farby. Drevené skrine siahajúce po strop spolu s bielizníkom sa čneli hneď vedľa a zrkadlo zavesené na stene, v ktorom videla svoj odraz chcela rázom zvesiť zo steny. Vlasy mala strapaté, presne také ako vždy, keď sa zobudí. Len zvyčajne nie je tak vystrašená a vyvedená z mieri, ako vtedy.

„Pretože si mi zaspala v náruči na gauči ako malé dieťa. Vyzerala si úplne rozkošne, až som sa bál, že keď ťa vezmem na ruky, tak ťa prebudím. Ale ustála si to,“ mäkko sa na ňu usmial. Svoj nahý chrbát odlepil od vankúša, ktorý sa opieral o stenu a posunul sa k nej.  Mala pocit, že sa mu to páčilo. Veď prečo by aj nie. Sledovať ako si pokojne a bez jej tradičných odmietnutí odfukuje na jeho nahej hrudi, posiatej čiernou farbou.  

„Veď sme iba pozerali film a...“ zasekla sa. Prečo nevie, čo nasledovalo po tom, ako si svoju hlavu s oťažievajúcimi viečkami oprela o jeho plece a svoje nohy prehodila cez jeho stehná? Stále si však pamätala praštiaci zvuk kúskov zemiakových lupienkov demolujúcich sa pod náporom zubov v jeho ústach a aj zvuk šuštiaceho balíčka, ktorý k nej zakaždým posunul, aby ju slušne ponúkol.

„A viac si nepamätáš. Mám pravdu?“ prikrývku, ktorú zovierala v dlani si k hrudi pritiahla ešte bližšie. Harry sa ich dotkol, stiahol z hrude a ukryl v dlaniach. Noe rozmýšľala, či si týmto malým gestom snaží vyžehliť to, že ju nezobudil, aby šla domov, alebo je po zobudení vždy len tak milý a starostlivý. Netušila, čo sa mohlo počas tých deviatich hodín spánku stať. Teda, ak to v tej časovej tiesni podľa digitálnych hodín na nočnom stolíku za Harrym vypočítala správne.

„Kriste, moja mama musí šalieť,“ zhrozene si prešla rukami po tvári po tom, čo si ich znovu vzala k sebe. Chlapec sediaci priamo oproti nej len pobavene prevrátil hlavou dozadu, kedy mu kučery veselo zašuchorili okolo spánkov.

„Ale zjavne si si to užívala, však?“ doberavým tónom jej položil otázku. Asi si uvedomil, že milým prístupom z nej na nič náladu tak ľahko nevytrasie. Preto nasadil ťažší.

„Čo myslíš?“ šibla po ňom pohľadom. Nevedela sa poriadne zorientovať. Tento byt preklínala. Kde mala tašku? A telefón? A bundu? Chcela sa aspoň presvedčiť, či jej mama neposlala na políciu fotku s jej údajmi, ktorá sa už ráno dostala na prvú stranu mestských novín.

„Vidíš ten fľak?“ nevenovala mu príliš mnoho zo svojej pozornosti, no keď si kľakla na zem na kolená, odhrnula z postele prikrývku a pod posteľou nevidela nič, možnosti, kde by sa jej veci mohli nachádzať zhoreli. Síce ju napadlo, že by mohli byť v obývačke, ale na opustenie izby náladu nemala. Pozrela sa teda naňho ako v rukách drží tričko a ukazuje na nejaký fľak.

„To si bola ty. Asi sa ti snívalo o mne, nemám pravdu?“ uškrnul sa a mykol obočím.

„Harry!“ schopila prvý vankúš, ktorý uvidela ležať najbližšie pri svojich nohách. Už sa rozháňala rukou a hodila ho po ňom. Neuveriteľnou rýchlosťou sa zohol a mäkká hmota narazila do skrine, odrazila sa od nej a pokojne pristála na koberci.

„Páni, páči sa mi, keď si taká agresívna,“ zašvitoril.

„Prečo som tu prespala? Ako si to mohol dopustiť?“

„Ja? Ja som bol len nevinná obeť, ktorej si svojimi slinami premočila tričko. A navyše, si oblečená a celkovo pekne doružova vyspatá. Nič som ti neurobil. Dáš si raňajky?“ vstal z postele a priblížil sa k nej. Čo sa jeho poznámky o šatstve týkalo, mal pravdu. Jediné za čo ho mohla viniť olo to, že jej vyzul topánky a vyzliekol mikinu. Preto pred ním stála iba v tričku so žirafou, za čo sa čiastočne hanbila, ale byť na nej, nevidel by ho.

„V spánku som mimo. Za to ma nemôžeš viniť. Nikto ti nekázal neposunúť ma o pár centimetrov, aby som ti nezmočila tričko. Ale nie, ty si si vychutnával, že som spala na tebe,“ obraňovala sa. 

„Ja som sa zobudil iba na to, ako si mi dýchala na krk. Nemal som šancu sa pod tebou pohnúť a za to nemôžeš viniť ty mňa.“

„Prosím ťa, môžeš si obliecť tričko? Nejako ma to celé všetko ruší,“ pozrela sa naňho pomedzi prsty, ktorými si zakrývala tmavohnedé oči. Jednu rukou označila Harryho trup za zakázané pole a potom ruku vrátila do pôvodného stavu. Pripadalo jej divné, pozerať sa naňho bez trička. Často si však všímala jeho vypnuté svaly pod úzkou košeľou či tenkým tričkom a tento krát musela uznať, že sa jej výhľad páčil.

„Ak ti to urobí radosť,“ zasmial sa rukou sa natiahol po tričko, na ktorom sa nachádzalo pár Noeiných vzoriek DNA. Asi si to vzal ako kompliment, pretože nebyť seriózneho výrazu na Noeinej tváre, zrejme by si to tričko len tak rýchlo nazad neobliekol. Ako si ho vlastne dal dole, keď na ňom ležala ako pijavica? Áno, samú seba nazvala pijavicou, pretože aj to malé stvorenie je múdrejšie a odlepí sa od kože hneď ako má dosť.

„Ja teraz musím ísť domov,“ nervózne poznamenala a chcela výjsť z izby.

„Hľadáš toto?“ ozval sa. V ruke držal jej mikinu a nejakým spôsobom si užíval to, že mal niečo, po čom ona dychtivo túžila.

„Skvelé, máš ju. Už mi ju môžeš vrátiť,“ siahla po nej, lenže jej spoločník bol natoľko rýchly, aby sa od nej dokázal posunúť a nadvihnúť ju nad svoju hlavu, kam Noe nedokázala dosiahnuť. Preklínala jeho výšku, hoci sa vždy cítila akosi v bezpečí, keď pri ňom stála.

„Ak sa so mnou naraňajkuješ, sám ti ju s radosťou oblečiem.“

„Nemám na to čas. Vráť mi ju, prosím.“

„Ani ja by som nemusel mať čas na to, aby som ti ju vrátil,“ zamával mihalnicami a v lícach sa mu znovu objavili jamky, ktoré videla pred niekoľkými minútami. Musela si priznať, že takéto prebudenie sa jej páčilo. Viac by si ho však užívala, ak by sa to odohralo v inej situácií. Bola pravda, že by domov mohla ísť len v tričku a bunde. Ale ako pozná svoju matku, razom by ju vykarhala za to, že o sebe celú noc nedala nič vedieť a druhý krát za to, že si nešetrí svoje zdravie, ktoré má krehké už od narodenia. Rozhodla sa, že núdzové situácie potrebujú núdzové riešenia. Po dlhej dobe sa vykašľala na svoje zásady a odhodila ich od seba tak ďaleko ako to šlo. Dlaňami vystrelila po Harryho tvári, ktorú si s ľahkosťou pritiahla k sebe. Prvýkrát sa mohla dotknúť jeho perí. Boli presne tak mäkké, aké sa zdali byť na pohľad. Ich nosy sa na krátku chvíľu o seba obtreli a Noe si užívala to, ako blízko pri ňom mohla byť. Aj keď mala zavreté oči, vedela si predstaviť, ako mohol vyzerať. Sklonení, hlava skrytá medzi ramenami pri tom, ako si ju k sebe tlačí. Samú seba hrešila za to, ako dlho otáľala. Harryho prekvapenie bolo krátke, no o to rýchlejšie sa spamätal a schytil ju okolo bokov. Nechcela mu dožičiť príliš dlhé potešenie, preto sa od neho rýchlo odtiahla. Ešte si všimla, ako mal Harry zavreté oči, no ona si už brala mikinu zo zeme a preťahovala si ju cez hlavu.

„Maj sa, Harry,“ uškrnula sa a otočila sa na odchod.

„Tak na to zabudni. Teraz už stopercentne tak rýchlo neodídeš,“ vybehol za ňou von z izby a chytil za ruku. So spodnou perou medzi svojimi zubami si ľahko ovinul svoje paže okolo jej drieku a stiahol k sebe. Noe ľahko a so smiechom zapišťala, keď ju nadvihol, stiahol nazad do izby a zaplesol za sebou dvere.